OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 5. kapitola

14.08.2014 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 571×

5. kapitola

   Vytreštila som na neho oči a stále nemohla uveriť jeho slovám. Čo keď ten chlap príde a na mieste ma zabije? Čo keď si moje slová ani nevypočuje? Začínala som ľutovať, že som niekedy do lesa vošla.

   „Ale ja som nič neurobila!“ povedala som cez slzy a stále cítila na perách krv. „Nie som žiadna špiónka. Len som sa chcela previezť po lese a stratila som sa!“

   „To určite!“ zasmial sa a vytvorili okolo mňa kruh a smiali sa na mne. „To hovorí každý špión, ktorý sa sem náhodou dostane. A potom sme sledovali jeho výraz, keď sme ho zabíjali,“ zasmial sa a jeho priatelia sa k nemu pridali. Keď som sa na nich lepšie pozrela, všimla som si, že sú to všetci len mladí ľudia. Šokovalo ma to.

   „Ale mňa zabiť predsa nemôžete!“ stále som namietala. „Nie som žiadna špiónka a už vôbec nie nejaký donášač. Ak ma pustíte, nikomu nikdy nepoviem o vašom tábore!“ povedala som zúfalo, no oni sa začali ešte viac smiať ako predtým.

   „Myslíš, že budeme veriť takej princezničke ako si ty?“ zasmiala sa jedna baba.

   „Zmier sa s tým, že sa odtiaľto už nikdy nedostaneš,“ povedal zbojník, no ja som sa len rozplakala a ďalej namietala.

   „Nikdy! Nebudem platiť smrťou za niečo, čo som neurobila!“ skríkla som a on ku mne hrubo pristúpil.

   „Zmĺkni už!“ vystrel ruku a strelil mi facku. S plačom som sa zvalila na zem a rozplakala sa ešte viac. Vedela som, že nemám šancu, no pre život som chcela obetovať všetko. Smiali sa na mne a dokonca pri tom vydávali zlé veci. Ja som však bezmocne ležala na zemi a zmohla sa len na plač.

   „Čo sa to tu deje?“ ozval sa odrazu nejaký pobavený hlas a ja som si vzdychla. Vyzerá to tak, že moje dni života sa týmto skončili. „Kde ste ju vzali?“

   „Našli sme ju v lese. Určite nás sledovala a chcela našu polohu prezradiť kráľovi!“ povedal zbojník a ja som sa na neho zlostne pozrela.

   „Ja nie som žiadny špeh! Koľkokrát to mám ešte opakovať?“ skričala som a on ma schytil za ruku a postavil.

   „Myslíš, že ti to uveríme za to, že si krásna? Si na omyle!“ povedal a sotil ma znova na zem. Tentoraz som však zastala pri nohách ich šéfa. Neodhodlala som sa ani zdvihnúť pohľad, pretože som z neho mala strach. Bála som sa, že ma aj pohľadom zabije.

   „Čo s ňou chcete urobiť?“ spýtal sa mužným hlasom a počula som mu v ňom aj štipku posmechu.

   „Chceli sme ju predať na trhu. Za jej peknú tváričku by nám dali veľa peňazí,“ odpovedal mu zbojník a ich šéf Eiden sa zasmial.

   „Myslíte, že si ju kúpia?“ spýtal sa a zbojníci súhlasili. Znova ma chytili za ruku a postavili.

   „Veď sa na ňu pozri a posúď sám,“ povedal a postrčil ma k nemu. Zastala som od neho na meter a snažila som sa skláňať hlavu. Cítila som, ako si ma premeriava, ako si premeriava svoju korisť, ktorú bude chcieť predať. No ako si premeriaval on mňa, premeriavala som si aj ja jeho.

   Nohy aj ruky mal naozaj pevné, stvorené na boj. Hruď vyšportovanú a na dotyk určite pevnú, že by ňou neprerazil žiadny meč. Postava ako stvorená pre pravého bojovníka. No ani najlepší bojovník by nedokázal bojovať so zranenou nohou. 

    Čože?

   „Pozri sa na mňa.“ Jeho hlas bol veľmi blízko a ja som na jeho obviazanú nohu civela, ako na niečo zázračné. S vytreštenými očami som pomaly dvíhala hlavu, až som videla jeho krk, pery, nos a vzápätí jeho oči.

   Zostala som nehybne stáť a aj keď moja tvár nebola celkom jasná v tej tme, musel v nej vidieť šok. Musel byť šokovaný, pretože na mňa vytreštil oči rovnako, ako aj ja na neho. Bol prekvapený, no nie viac ako ja.

   Neviem ako dlho sme na seba len civeli, no zbojníci boli už netrpezliví. On si to všimol a hneď si odkašľal a začal sa obzerať.

   „Je pekná, čo?“ ozval sa zbojník spoza mňa a on sa zasmial.

   „To veru je,“ priznal a ja som očervenela. Ešteže je tma, pretože by som sa veľmi hanbila. „Takže predaj, hej? Čo keby sme urobili s ňou niečo iné?“

   „A čo? Chceš si ju vziať do postele?“ spýtala sa tá baba a ja som po nej šibla pohľadom.

   „Dosť možné,“ povedal a ja som sa znova na neho pozrela. Mračil sa na tú babu a mne pozornosť nevenoval. „Koľko kráľových špehov prišlo až sem? Koľko sa ich až sem dostalo?“ spýtal sa nahlas a začal sa popred nich prechádzať. „Ao?“ oslovil silného zbojníka za mnou.

   „Asi tak sedem,“ odpovedal mu. 

  „A čo to boli zač?“ 

   „Boli to neschopní hlupáci,“ zasmial sa iný zbojník.

   „Presne. Boli to muži. Muži sú predsa len silnejší ako ženy a preto sú vyslaní aj do boja. Lenže tento krát k nám poslali ženu. Pýtam sa, prečo?!“ povedal nahlas, no odpoveď neprichádzala. Jemne som sa otočila a pozrela sa na nich. Pozerali sa na seba, no odpoveď nepoznali. „Ja vám poviem prečo. Pretože si myslia, že keď je to nevinné dievča, obzvlášť také pekné, ako je táto,“ ukázal na mňa, „tak jej uveríme jej klamstvá a ona zatiaľ pošle správu kráľovi a do rána je po nás.“

   „Takže ju zabijeme?“

   „Presne tak,“ zvolal a všetci ho podporovali. „No ešte predtým,“ otočil sa ku mne a ja som na neho prekvapene pozerala, „sa porozprávame,“ dopovedal a zúrivo sa mi pozeral do očí.

   „Eiden,“ pristúpil k nemu silný bojovník menom Ao a naklonil sa k nemu. „Zabiješ ju? Je naozaj krásna a mohla by sa nám niekedy hodiť,“ povedal mu a Eiden sa na neho pozrel.

   „Možno kradneme a zabíjame ľudí, Ao, nie sme zveri. Pamätaj na to!“ povedal mu a Ao prikývol. Potom ku mne pristúpil a ja som sa rozplakala.

   Surovo ma zdrapil za ruku a vliekol za sebou ako nejaké vrece. Bránila som sa, no nedokázala som ho ani len mlátiť, pretože som mala ruky stále zviazané. Všetci okolo sa na nás pozerali a nadávali mi, no ja som nemala odvahu na nich pozrieť. Mala som oči plné sĺz, že by som ani nič nevidela. Nechala som sa teda bezmocne niesť a čakať tak na krutú smrť.

   Odrazu sme zastali pri jednom stane, ktorý bol od ostatných ďalej, akoby bol niečo extra. No asi bol, keďže bol ich šéfa. „Zariaďte, aby ma nikto nevyrušoval,“ prikázal dvom chlapom, ktorí hneď súhlasili a od stanu trochu odstúpili. Chvíľu sme len tak stáli, no vzápätí ma prestrčil cez látku a surovo cez ňu sotil.

   Vpadla som do stanu na zem a udrela si kolená. On však stále stál vonku a niečo hovoril strážcom, zatiaľ čo ja som sedela na zemi so zviazanými rukami a so slzami. Takže ma najprv zneužije a potom zabije? Naozaj je taký krutý, ako o ňom ten Ao povedal?

   Po chvíli zastrel za sebou pár látok a v stane sme ostali sami. Bola však dobre osvetlená, takže som ho celého videla. Bol vysoký, postavu mal naozaj veľmi dobrú a myslím, že aj bojové schopnosti sú naozaj na vysokej úrovni. Po chvíli sa pomaly ku mne otočil a ja som mu pozrela aj do jeho tváre. Bola presne taká istá, ako aj predtým. Rovnako nádherná.

   Tá tvár, ktorú som vídavala v snoch a v jasných predstavách. Doteraz som si naozaj myslela, že ma hodí na posteľ, zneužije a potom zabije. No keď som sa pozrela do jeho očí, vedela som, že nič také neurobí. Naopak.

   Schytil zo stolíka nôž a prakticky sa zvalil ku mne na zem. „Tatiana,“ pošepkal a vzal mi tvár do dlaní a nežne sa na mňa pozrel. Vpíjala som jeho krásne oči a nezmohla sa na slovo. Vzal nôž do ruky a okamžite mi prerezal povraz okolo ruky. Hneď som si ho dala preč a hodila sa mu okolo krku. 

   Zaboril si ruky do mojich vlasoch a pritiahol si ma na hruď. Neplakala som, no nechala som sa aj tak tíšiť jeho dotykmi a ním samým.

   „Myslel som, že si tam zomrela. Že si ma neposlúchla,“ pošepkal mi do vlasov a ja som sa jemne odtiahla. Sedela som mu v lone a moje nohy som mala vedľa tých jeho. Držal ma za pás a druhou rukou ma hladil na tvári. „Myslel som, že ťa už nikdy neuvidím.“

   „Predsa si to povedal, nie?“ pošepkala som tiež. „Sľúbil si, že sa znova stretneme.“

   „To áno, ale myslel som, že ma neposlúchneš,“ slabo sa usmial.

   „Prečo by som ťa neposlúchla?“

   „Pretože si odišla zo svojho úkrytu do centra boja. Bál som sa, že odídeš aj z toho úkrytu,“ usmial sa a pohladil ma po tvári. Usmiala som sa na neho a žiarivo mu pozerala do očí. Vpíjala som ich celé, pretože to boli oči, ktoré ma prenasledovali v najkrajších snoch.

   „Takže si vodca týchto zbojníkov?“ spýtala som sa ho, keď sme spoločne sedeli na veľkej posteli a zhovárali sa. Osobne mi utrel tvár od sĺz, ošetril mi rany na tvári aj rukách a keď sme si sadli na jeho posteľ, stále ma držal za ruku.

   „Áno, som. Vtedy v tej dedine,“ pozrel opatrne na mňa. „Velil som im, ako aj všetkým týmto.“

   „Ako to? Veď si taký mladý,“ zamračila som sa a on sa usmial.

   „Viem, ale post som dostal od otca. Prenechal mi to, pretože mi veril, že som silný a podobné veci.“

   „A on zomrel?“ spýtala som sa.

   „Nie, ale prenechal to mne. Velím tejto veľkej skupine zbojníkov a oni mi veria. Zvíťazili sme vo veľa vojnách a stále víťazíme. Netrvalo dlho, kým som si získal ich rešpekt.“

   „Takže zabíjaš,“ povedala som a on sklonil hlavu.

  „Áno,“ odpovedal mi a znova mi pozrel do očí. „Aby som ochránil svojich ľudí. No nechcem, aby si sa na mňa pozerala, ako na monštrum,“ povedal smutne, no ja som sa usmiala.

   „Ja sa na teba tak nepozerám,“ usmiala som sa a on pootvoril ústa. Pozeral sa na mňa tak krásne, ako ešte nikto. „Nemyslela som si však, že sa stretneme za takýchto okolností,“ rýchlo som zmenila tému, pretože som sa strašne začervenala.

   „Ani ja nie, ale pravdou je, že som ťa chcel vidieť,“ povedal a prisunul sa ku mne bližšie. Pozrela som mu do očí a nechala, nech ma chytí za tvár. „Neustále som ťa mal pred očami. Tvoju vystrašenú tvár a teba celú. Nedokázal som ťa vypustiť z hlavy.“

   „Ja tiež nie,“ stisla som mu jednu ruku a žiarivo sa na neho pozrela. „Neustále som ťa videla, akoby si so mnou stále bol. Akoby si naozaj splnil sľub, ktorý si mi dal,“ povedala som a on sa usmial.

   „Ako si sa sem vlastne dostala? Ako si to tu našla?“ spýtal sa a ja som si vzdychla.

   „Išla som sa prejsť na Selionovi, no stratila som sa a dostala sem. Naozaj som vás nehľadala, prisahám, no zablúdila som,“ povedala som vystrašene a on ma pohladil po tvári.

   „Ja ti verím,“ usmial sa. „A si v poriadku?“

   „Teraz už áno,“ usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. „Po tom, čo sa stalo v dedine,“ začala som hovoriť, „sme sa presťahovali do Kadathu.“

   „Vážne?“ prekvapil sa.

   „Áno. Chceli sme začať niečo nové, preto hneď sem. A hneď v prvý deň som sa stratila,“ zasmiala som sa a on sa pousmial.

   „Neboj sa. Všetko sa vyrieši.“

   „Naozaj všetko?“ Nadvihla som obočie. „Priviedol si ma sem, aby si ma zabil, pamätáš? Chceš to stále urobiť?“

   „Nikdy,“ pošepkal a ja som sa usmiala.

   „Ako to potom urobíš? Ja sa čím skôr musím vrátiť domov, lebo ma brat bude hľadať úplne všade. A tu zas nemôžem zostať, pretože by ma tvoji muži zabili.“

   „Ja viem, všetko viem,“ povedal a sklopil zrak. „Neboj sa,“ znova ju zdvihol. „Ja ťa odtiaľto dostanem,“ šepol a pohladil ma po tvári. Usmiala som sa a úplne mu verila.

   Dokonca aj vodcovia si musia dopriať trochu súkromia, preto ma vôbec neprekvapilo, že mal v stane tajný východ. Chytil ma za ruku a spoločne sme prešli cez východ a dostali sa von. Zbojníci spali a len niektorí boli hore, pretože mali hliadku. Skrčení sme kráčali ďalej, smerom, ktorým boli kone. Dostali sme sa k nim celkom ľahko a ja som mala znova nádej.

   Eiden vzal jedného koňa a vysadol na neho. Potom podal ruku mne a ja som vyskočila za neho, kde som ho hneď objala okolo pása. Popohnal koňa vpred, no ešte predtým vzal uzdu môjho čierneho koňa. Vyšli sme z tábora a nikto si nás našťastie nevšimol.

   Líce som si oprela o jeho chrbát a s úsmevom na tvári som zatvorila oči. Cítila som aj jeho ruku, ktorou ma chytil za tú moju a ja som mu ju stisla. Bola som nesmierne rada, že som ho našla, i keď som ho vlastne vôbec nehľadala. Bola som šťastná, aj keď to bol zbojník.

   Vôbec ma neprekvapilo, že poznal cestu. Určite chodili do Kadathu často, čiže všetky trasy poznal. Povedala som mu počas cesty, kde má ísť a on išiel presne tade. Cestou sme minuli aj potok, pri ktorom som zaspala a potom sme išli ďalej. Sem-tam som si niečo vybavila, no vzápätí som sa znova stratila. Pozerala som sa ponad jeho rameno a odrazu uvidela svetlá mesta. Mala by som byť šťastná, no ja som naopak osmutnela a nechcela ísť. Chcela som, aby cesta k mestu trvala roky.

   Zastavili sme sa pri kraji lesa, aby nás tak nikto nevidel. Eiden bol predsa len zbojník a keby ho niekto uvidel, zabil by ho. Osmutnela som a čakala. Eiden zoskočil z koňa a natiahol ku mne ruky. Vzal ma za pás a ja som mu ruky položila na ramená. Ako pierko ma postavil k sebe na zem, kde sa na mňa žiarivo pozrel. Držala som ho za ramená a uvedomila si jeho blízkosť. Bol veľmi vysoký, no dočiahla by som na neho.

   „Som rád, že si v poriadku,“ pošepkal s úsmevom a ja som sa zasmiala a pri tom ho pustila.

   „Aj ja. Naozaj som už myslela na iné,“ priznala som sa a on sa rukou oprel o strom vedľa nás.

   „Ja viem. Zbojníci sú predsa len zločinci,“ povedal a ja som prikývla.

   „Chcela by som vedieť, ako si sa k nim dostal,“ povedala som zrazu a on sa usmial. „Lenže nemám toľko času,“ dopovedala som a on prikývol.

   „Ja viem. Budeš v poriadku? Keď sa vrátiš domov?“

   „Ale áno.“ Pozrela som sa na dom, v ktorom sa stále svietilo. „Vyzerá to tak, že som dlho preč nebola. Sú zvyknutí, že prichádzam neskoro domov,“ zasmiala som sa.

   „Tak som rád. Nechcel by som, aby si mala problémy,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. Žmurkol na mňa, no potom mi podal koňa a stisol mi ruku. „Asi by si už mala ísť. Predsa len,“ povedal a ja som prikývla, no už som sa neusmievala. Pozerala som sa na neho a aj vtedy, keď pomaly odchádzal preč.

   Vo mne sa to však zlomilo. Nechcela som, aby išiel. Nechcela som, aby ma znova opúšťal. Preto som pustila uzdu a rozbehla sa k nemu. „Eiden!“ zvolala som a on sa ku mne otočil. Vbehla som mu do náručia a silno ho objímala. Cítila som a aj počula, ako si vydýchol a zabáral si tvár do môjho krku. Asi dúfal, že sa vrátim.

   „Uvidíme sa ešte?“ spýtala som sa ho a jemne sa od neho odtrhla. Usmial sa.

   „Chcela by si?“

   „Po ničom inom netúžim,“ priznala som sa a celá očervenela. Pozeral sa vážne na mňa a ja som vedela, že chce to isté.

   „Každú noc, presne o polnoci, sa stretneme tu,“ pošepkal a chytil ma oboma rukami za tvár. „Budeme spolu celú noc ako tak veľmi túžim,“ pošepkal a ja som sa usmiala. Zdvihla som ruky a chytila tie jeho.

   „Každú noc tu budem. Budem na teba čakať,“ povedala som a on sa usmial. Pritiahol si moju tvár k sebe a pobozkal ma na čelo. Usmiala som sa na neho, no potom som už len sledovala, ako odchádzal aj on s úsmevom rýchlo preč.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 5. kapitola: