OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 4. kapitola

13.08.2014 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 582×

4. kapitola

   Natalya odišla niekedy nad ránom. Rozprávali sme sa tak dlho do noci, že sme nakoniec aj zaspali. Zazdalo sa mi, že u nás aj niekto bol, no okrem rodičov to nemohol nikto byť. Vedeli o mojom kamarátstve s Natalyou a myslím, že sa im to aj páčilo. Aspoň som nemala zlých kamarátov, ktorí by ma nahovárali na zlé veci.

   Hneď po raňajkách som išla s mamou na záhradu a pozreli sme sa na to, v akom stave je. Lenže nebola vôbec v dobrom stave. Všade bola len burina, neobstrihané kríky a všetko bolo v hroznom stave. Pozrela som sa na ňu, či to myslí naozaj vážne a smutne som sa pozrela späť na záhradu.

   „Pár dní a všetko bude krásne,“ povedala mama, keď sme už tri hodiny trhali burinu na pražiacom sa slnku. „Budú tu rásť kvietky, zelenina a bude všetko pekné.“

   „Verím ti, mami. Bude to však trvať dlhšie,“ povedala som a sadla si v šatoch na zem, v ktorých mi bolo veľmi horúco.

   „Ja viem, zlatko, ale všetko zvládneme,“ usmiala sa na mňa a ďalej sa zohýnala na burinu.

   „Kam šiel otec s Viktorom?“ spýtala som sa a obzrela sa na dom. Bolo v ňom ticho, pretože tam nikto nebol.

   „Išli do mesta pozrieť sa po nejakej práci. Myslím, že si ju ešte dnes nájdu.“

   „To by bolo skvelé,“ postavila som sa a znova som sa k nej pridala. „A ja si prácu nájsť nemôžem?“ spýtala som sa a mama hneď začala krútiť hlavou.

   „Máš pravdu, nemôžeš.“ Viac mi nepovedala ani slovo.

   Vždy som chcela niekde robiť, pracovať a pomáhať tak rodičom. Lenže oni to nechcú a keby sa dozvedeli, že niekde pracujem, asi by zo mňa vytriasli dušu. O to viac, keby to bol Viktor.

   Na záhrade sme pracovali až do obeda a po ňom som si zaslúžila oddych. Najprv som ho chcela stráviť v posteli, no Natalya ma presvedčila, aby som s ňou išla do mesta. Taká ponuka sa predsa nedá odmietnuť.

   „Je dosť možné, že si tu nájdeme nejakých fešákov,“ žmurkla na mňa na trhu a ja som sa začala smiať.

   „To iste.“

   „Naozaj. Všimla som si. ako po tebe Antonio celý deň pozeral. Isto by chcel byť s tebou, mala by si mu vyhovieť,“ povedala mi a ja som založila ruky na hrudi.

   „A prečo? Nechcem s ním byť.“

   „Pokiaľ ide o krásu, tak sa k tebe naozaj hodí nejaký princ, no keďže ty nie si princezná, on ti úplne stačí.“

   „Mohla by si prestať hovoriť o mojej kráse?“ zamračila som sa. „Si rovnako pekná ako aj ja.“

   „To teda nie som,“ povedala a sklonila sa ku krásnym kvetom. „Princovia by si ťa určite s nejakou pomýlili,“ usmiala sa a ja som odvrátila pohľad. „A tvoje ryšavé vlasy sú tiež fajn. Mala by si svoju krásu využiť a doviezť si domov nejakého šľachtica. Pomohla by si rodine.“

   „Áno? Viktor by ho zabil a dobre to vieš,“ povedala som a ona sa rozosmiala.

   „To je fakt. Tak to si radšej nikoho domov nevoď.“ Schytila ma za ruku a so smiechom sme začali bežať po obchodoch.

   Keď sa u nás zjavili tuláci, zvyčajne to boli mladí muži, ktorí išli do sveta, aby tak našli svoje miesto. Vždy keď som sa s nimi rozprávala, každý hovoril len o mojej kráse a o ničom inom. Vedela som, že som pekná, pretože mi to neustále hovorili, no nikdy som nemala rada priveľké dvorenie. Bola som normálne dievča a malo to tak vždy byť.

   No aj keď som prechádzala s Natalyou po ulici, aj vtedy som videla, že sa po mne niektorí chlapci obzerali. Červenala som sa, no nevedela som si predstaviť vedľa seba ani jedného. Nebolo to kvôli ich vzhľadu, ale kvôli môjmu srdcu. Keď už má niekomu patriť, tak niekomu výnimočnému, ktorý ma dokáže urobiť šťastnou.

   Už sa pomaly stmievalo, keď som mame povedala, že sa chcem ísť previezť na Selionovi. Najprv váhala, no otec mi to nakoniec dovolil a ja som bola najšťastnejšia. Hneď som vybehla do stajne, kde som si odviazala čierneho koňa Seliona a začala mu dávať sedlo.

   „Dúfam, že sa o chvíľu vrátiš,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa obrátila. Viktor stál opretý bokom o dvere a sledoval ma s pochmúrnym výrazom na tvári.

   „Nebola som sa dlho previezť. Myslela som, že budem dlhšie,“ povedala som a s rukami na sedle ho sledovala.

   „Sme tu prvý deň a už odchádzaš? Vieš dobre, že to neznášam.“

   „A ty dobre vieš, ako ja neznášam tvoje chovanie,“ odvrkla som a zapla sedlo.

   „Nechcem, aby sa ti niečo stalo. To je celé.“ Pristúpil ku mne a odtisol mi ruky, pretože som nedokázala zapnúť remeň. Usmiala som sa a prikývla.

   „Chápem to, no musíš mi niekedy aj veriť,“ povedala som a chytila sa ho za ramená, aby mi pomohol do sedla. Chytila som sa uzdy a pozrela na neho.

   „Tak fajn. Budem ti veriť, no nevráť sa neskoro v noci,“ povedal smutne a ja som sa usmiala.

   „Mám ťa rada, veľký braček,“ povedala som a popohnala Seliona zo stajne. Vyrazila som po veľkej ceste a s úsmevom na tvári som vošla do lesa.

   Čerstvý vzduch v lesoch bola moja spása. Cítila som krásu prírody, počula som zvuky vtákov a vzduchu a cítila vôňu listov a kôry. Bola to krása a ja som vedela, že som konečne na správnom mieste, kde by som mala byť.

   Ryšavé vlasy mi za jazdy vietor odvieval dozadu a ja som tak mala pekný výhľad pred seba. Posledné lúče slnka prechádzali cez listy a osvetľovali mi tak cestu. Snažila som sa zapamätať si ju, aby som sa dokázala vrátiť. Chcela som byť vonku totiž až do večera. Neskoro som si však uvedomila, že už dávno nejdem po hlavnej ceste. Môj čierny kôň Selion zabočil na inú cestu a ja som stratila prehľad. Veľmi som si s tým však hlavu nelámala a užívala si voľnosť, ktorá mi tak zúfalo chýbala.

   Po asi hodinovom šprinte medzi stromami som konečne našla malý potôčik. Hneď som zo Seliona zosadla a pritiahla ho k vode, aby sa tak mohol napiť. Bol určite vyčerpaný a ja som bola rovnako.

   Sadla som si na trávu pri vodu a kochala sa výhľadom na les. Aj keď nesvietilo slnko, ako cez deň, aj tak to bola krása. Omnoho väčšia, ako cez deň, či ráno. Vietor rozvieval konáre stromov a aj moje vlasy. Vzduch bol chladný a aj ma z neho striaslo, no nič som s tým nerobila. Bolo mi tak dobre a aj tak som sa ešte nechcela vracať. Chcela som si užiť slobodu, ktorá ma s rodinou nečaká. U nich sa musím riadiť pravidlami, no v lesoch nie. V lesoch nie sú žiadne pravidlá.

   Ľahla som si na trávu a zatvorila oči. Predstavovala som si hory, ako cez ne prechádzam, ako do mňa vráža horský vzduch a ako som sa po veľkej túre hodila do krásneho jazera. Videla som nové zvieratká, vtáky a aj iné miesta, ktoré by som toľko chcela navštíviť. Chcela som ísť do iných miest, ktoré sú takisto veľkolepé, ako aj Kadath.

   Viktor mi často o mestách, ktoré navštívil, hovoril. Hovoril mi, aké je to tam úžasné a ako by nás do niektorého chcel vziať. Nikdy mu to však povinnosti nedovolili, až kým sme sa sami nedostali do hlavného mesta. Vedela som, že tu budem šťastná, no nevedela som v akom zmysle.

   Pri tom všetkom snení moja myseľ zablúdila aj na krásneho mladého zbojníka, ktorý mi zachránil život. Hneď sa mi pred očami zjavila jeho tvár, no v tom som otvorila oči a porozhliadala sa. Snívala som až tak dlho, že som nakoniec zaspala. Okolo mňa už totiž žiadne slnko nesvietilo a všetko bolo tmavé. Bola tma a noc.

   Pošúchala som si ramená a postavila som sa. Selion bol stále pri mne a ja som ho pohladila po dlhom krku. Zdvihla som si lem šiat a vyskočila na koňa. Obrátili sme sa, no v tom som zostala s vytreštenými očami stáť. Nepamätala som si totiž cestu, ktorou sme prišli.

   Zvolila som si prvú cestu, ktorá ma napadla a ňou som išla. Vôbec sa mi nepáčila tma, ktorá ma obkolesovala a už vôbec nie to ticho. Sem-tam sa ozvala nejaká sova alebo iný vták, no to bolo všetko. Preto som išla so Selionom len pomaly, aby som striehla na všetko, čo som uznala za nápadné. Netrvalo mi dlho, kým som pochopila, že som sa stratila.

   Blúdila som po lese a vôbec nenachádzala cestu. Keby som ju našla, s určitosťou by som si potom poradila. Napadlo ma ísť aj po rieke, pri ktorej som spala, no potom som si uvedomila, že ani tú by som už nenašla. Viktor zo mňa vytrasie dušu, keď sa nevrátim včas domov. No nemala som ani potuchy, koľko je hodín, čiže je dosť možné, že ma už hľadajú a ja som stále niekde mimo.

   Čím ďalej som išla, tým som si uvedomovala hĺbku lesa. Bol čím ďalej tým tmavší a ja som vedela, že nejdem vôbec správnou cestou. Zvuky zvierat a aj iné, ma úplne vyvodzovali z miery a nedokázala som sa vôbec sústrediť. A už vôbec nie, keď okolo mojej hlavy preletelo pár netopierov. 

   Išla som teda ďalej, no v tom som začula zvláštny zvuk a následne sa Selion splašil. Chytila som sa ako besná uzdy, aby som nespadla, no zvuk sa ozval znova a Selion sa naplašil. Vyskočil len na zadné a ja som sa neudržala a zletela som z neho. Zalapala som po dychu, no zostala som ležať na zemi. Bezmocne som sa pozerala na splašeného koňa a na smiech, ktorý ku mne prichádzal.

   „Páni, to bola rana!“ zvolal niekto a ja som sa vystrašene pozrela za hlasmi. Nikoho som nevidela, až kým sa predo mnou neobjavilo hádam sedem mužov v sedlách. Neboli to však muži. Boli to mladí chlapci, s mečmi v rukách, zapálenou fakľou a frajerským výrazom na tvári. Jeden z nich držal aj Seliona.

   „Koho to tu máme?!“ ozval sa niekto z nich a pozrel sa na mňa. Všetci sa pozreli a začali sa vo veľkom smiať. Rozmýšľala som, čo je smiešne na dievčati, ktoré leží na zemi, no keď som si ich lepšie prezrela, zistila som to.

   Boli to totiž zbojníci!

  „Máš niečo cenné, maličká?“ Jeden zbojník zoskočil zo svojho koňa. Podišiel nado mňa, no ja som len bezmocne pokrútila hlavou. „Naozaj nič? Krásavice ako ty so sebou zvyčajne niečo cenné majú!“

   „Nič nemám,“ povedala som pravdu. Okrem samej seba som nič nemala. Lenže on sa odbiť nedal. Chytil ma za obe ruky a donútil ma postaviť sa. Nebola som vôbec nadšená z dlhých šiat, pretože sa v nich naozaj hrozne utekalo.

   „Vyzerá byť ako nevinná panna. Si panna?“ spýtal sa iný chalan a ja som sa objala okolo ramien a bezmocne sa na nich pozerala.

   „Naozaj nič nemá,“ povedal zbojník vedľa mňa, keď si ma od hlavy až po päty obzrel. Pozrela som sa na neho, no všimla som si, ako si ma so záujmom obzerá. „Okrem dobrej postavy.“

   „Určite je to špiónka,“ povedal iný zbojník a ja som na nich vytreštila oči.

   „Čože?“

   „Si špiónka? Špeh, ktorý nás hľadá,“ pristúpil ku mne druhý zbojník a ja som začala cúvať.

   „Nie, nie som.“

   „A čo by si tu inak robila? Do hĺbky tohto lesa chodia len špehovia a nie vždy sa z neho dostanú. Možno si mysleli, že pekné dievča ako teba nezabijeme.“

   „Ja som sa stratila,“ povedala som a odrazu do niekoho vrazila. Hneď som sa odtiahla a mala pred sebou ďalšieho zbojníka. Boli na mňa primocní a ja som vedela, že som to prehrala.

   „Špiónka, no pekná,“ povedal ďalší. „Mohli by sme ju vziať a na trhu predať. Dali by nám za ňu plno peňazí!“ povedal a všetci zvýskli na súhlas. Ja som však nesúhlasila.

   Strčila som do jedného z nich a začala utekať preč. Lenže som neprešla ani pár metrov a už ma niekto chytil za ruku, obrátil k sebe a jednu mi vrazil, až som spadla na zem. Pocítila som v ústach krv, no tá rana nebola až taká silná. Po silnej rane by som omdlela.

   „Pravá špiónka. Zachovať čo najviac informácií,“ povedal zbojník nado mnou. „Berte ju!“

   Vysadili ma na môjho koňa a ruky mi zviazali, aby som nemohla utiecť, no ani ich mlátiť. Na cestu som sa síce pozerala, no vôbec nič som nevidela. Okolo mňa bola veľká tma a keby so sebou nemali zapálené fakle, nevedela by som si predstaviť ich putovanie po lese. Bola som však smutná.

   Chcela som sa prejsť po lese, že zažijem krásne chvíle, no namiesto toho som sa stratila a okrem toho ma našli zbojníci. Tí si zase myslia, že som špiónka a chcú ma na trhu predať za peniaze nejakému starému chlapovi. Naozaj úžasný koniec môjho života. Obzrela som sa okolo a uvidela omnoho viac svetla.

   Pár metrov od nás bola osada a ja som na ňu vytreštila oči. Už z diaľky som dokázala rozoznať rôzne stany, domy a všetko okolo. Doviedli ma k osade zbojníkov, no to nebolo všetko. Kráľ a rytieri ich osadu hľadajú celé roky, no nikdy ju nedokázali nájsť. Vždy stratili na pol ceste stopu alebo ju vôbec nenašli. Celé tie roky boli teda zbojníci sústredení na jednom mieste a to rovno pred hlavným mestom. Naozaj šialené, no naopak veľmi múdre.

   Prišli sme k táboru a veľa ľudí si nás všimlo. Zbojníci, čo so mnou boli sa rozŕchli, no pár ich so mnou zostalo a pár sa k nim pridalo.

   „Zavolajte sem Eidena! Povedzte mu, že máme pre neho prekvapenie,“ zvolal zbojník, ktorý mi vrazil a chytil ma za pás, aby mi tak pomohol z koňa zosadnúť.

   „Kto to je?“ spýtala som sa ho a sledovala chlapca, ktorý utekal preč.

   „To je náš veľký šéf. Budeš ľutovať, že si nás niekedy sledovala. On totiž nemá pred nikým zľutovanie,“ povedal mi zákerne a ja som preglgla. 

   Je so mnou koniec.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 4. kapitola: