OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Shadows of the Moon - 2. kapitola

22.11.2010 (20:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1508×

„Sme čarodejnice,“ povedali všetky tri zborovým hlasom.

„Presnejšie kňažky bohyne Nyx,“ upresnila tá, ktorá stála po pravici hlavnej z nich.

Takže je to pravda! Naozaj sú čarodejnice... V našej dedine sa o tom nikdy nehovorilo. Každý sa tejto téme vyhýbal veľkým oblúkom, ale všetci sme to tajne v duchu tušili. Nikto to nepovedal zo strachu, že by to mohla byť pravda.

„Ja som Zafira,“ predstavila sa mi tá v strede.

„Ja Lara a ona je Luna,“ povedala tá po jej ľavici a potom ukázala na tú druhú.

Všetky vlastne vyzerali rovnako. Všetky tri boli neuveriteľne krásne, ich krása takmer bolela, bola neľudská, nadpozemská. Boli veľmi bledé, ale nevyzerali choro. Ich pokožka mala farbu mesiaca v splne. Mali dlhé čierne vlasy, ktoré keď ožiaril svit pripomínali perie vrany. Ich oči vyzerali ako bezodné moria a ich dokonalé telá by zviedli každého muža.

„Neverím vám,“ povedala som tichým hlasom. „Nemôžete byť kňažkami Nyx, ona by nikdy nedovolila, aby ste zabili moju matku.“

„Vyriekla si želanie v mesačnom kruhu. Tieto želania sa vždy vyplnia, aj keď nie vždy podľa tvojích predstáv.“

„Zabili ste ju...“ povedala som a slzy mi začali tiecť po lícach.

Neplakala som pre ňu, bola mi ľahostajná tak, ako som bola ja jej. Ale aj tak mnou tá hrôza otriasla. Nyx by si neželala jej smrť. Vedela som to. Bola našou matkou a my jej dcérami a synmi. Všetkých nás milovala a medzi nikým nerobila rozdiely. My všetci sme ju milovali rovnako veľmi, ako ona nás. Od malička nám túto lásku vštepovali, ale nemuseli nám ju nanútiť násilím. My všetci sme si v dedine vybrali samy. Mali sme vlastnú vôľu, ktorú nám dala Nyx pri narodení.

„Tak prečo som ti ja? Prečo ste nechali nažive mňa? Prečo ste ma nezabili hneď potom, ako som zistila čo ste zač?“ vykríkla som na nich.

„Pretože sa staneš jednou z nás,“ odpovedala mi Zafira.

„Čo... Čože?“ spýtala som sa nechápavo.

„Staneš sa jednou z nás,“ zopakovala úplne vyrovnaným hlasom.

Naopak ja som bola úplne zmätená. Jednou z nich? Na jednej strane som sa tešila, že sa stanem kňažkou Nyx, na druhej som sa k nim nechcela pridať. Naháňali mi obrovský strach, ale aj napriek tomu som mala odvahu ich nenávidieť. Na jednej strane som chcela oddane slúžiť Nyx po boku skúsených kňažiek, na druhej som ich túžila zabiť.

„Nikdy si si nevšimla, že si iná ako ostatné deti?“ prerušila hrozivé ticho Luna. „Nikdy si si nevšimla, že medzi nich nezapadáš? Ani teraz nevidíš až neprirodzenú podobnosť medzi nami a tebou?“

A vtedy som si to uvedomila. Moje vlasy mali rovnakú čiernu farbu ako tie ich. Moja pokožka sa rovnako trblietala v mesačnom svetle ako tá ich a bola aj rovnako bledá. Postavu som mala vlastne rovnako zvodnú a tvár rovnako krásnu ako oni. Nikdy som si nevšimla, ako vyzerám, až teraz. Nikdy som tomu neprikladala veľký význam.

„A nikdy si si nevšimla svoje schopnosti?“

Všimla... Ale nikdy som to nenazývala schopnosťami.  Nikdy som na to nemyslela ako na schopnosti, alebo na niečo, čo iní nedokážu len ja jediná. Keď som bola malá myslela som si, že je normálne, keď niekto dokáže ovládať živly, pomocou myšlienky premiestniť veci, či ovládnuť niekomu myseľ alebo prečítať mu myšlienky. To s tými myšlienkami som zistila až vtedy, keď som svoju kamarátku kvôli tomu, že mi nechcela požičať svoju bábiku. Prinútila som ju, nech mi ju dá, ale skôr ako som ju mohla držať v rukách, pribehla k nám moja nevlastná matka, pretože si všimla, že Clara má na tvári naozaj čudný výraz. Triasla s ňou, ale až keď som opustila jej myseľ, doslova sa jej vrátil do tváre život. Nevedela som ako, ale matka zistila, že som to urobila ja a potrestala. Zakázala mi znovu to urobiť a ja som ju zo strachu poslúchla. Povedala mi, že to nie je normálne, že toto normálne deti nerobia. Vtedy som si to uvedomila aj ja. Prikázala mi, že to nesmiem nikomu nikdy ukázať ani to pred nikým urobiť.

Všimla si môj výraz a zistila, že som ju pochopila. Vedela, že nad čím premýšľam, pretože som jej to čítala v mysli. Pozrela na mňa svojimi modrými očami a povedala:

„Pridáš sa k nám?“

Chcela som povedať, že áno, ale niečo ma zastavilo.

„Nie,“ zašepkala som nakoniec.

„Nie?“ spýtali sa ma zborovo.

„Nie,“ zopakovala som potichu.

„Staneš sa jednou z nás. Tak si to želá Nyx a tak hovorí proroctvo.“

„Mám vlastnú vôľu, ktorú mi darovala Nyx a preto sa rozhodnem sama, čím sa stanem. A ja sa rozhodujem nevstúpiť medzi vás,“ povedala som rozhodne.

Vtedy sa na tvárach všetkých troch kňažiek zjavil tieň hnevu. Oči sa im zlovestne zablysli presne v tú istú chvíľu a potom, po dlhom strašidelnom tichu Zafira povedala nebezpečným hlasom:
“Kým sa k nám nepridáš, budú zomierať nevinný ľudia. Začneme tvojimi najbližšími a potom postupne vyhubíme celé mesto ak bude treba a potom už nebudeš mať nikoho, kvôli ktorému by si sa hrala na človeka...“

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shadows of the Moon - 2. kapitola: