OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tanečný sen- 1. časť

15.03.2014 (11:00) • MiriamLianaSalvatore • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1221×

1. kapitola

„Nina, mám pre teba skvelú...“ začala som, no vzápätí, keď sa mi naskytol pohľad na moju najlepšiu kamarátku a priateľa, ako si to rozdávajú priamo pred mojimi očami, zmĺkla som a ostala obarene stáť medzi dverami. Bez slova som ich pozorovala a čakala, kedy si to všimnú.

Keď ma Nina zahliadla, okamžite zo seba Tima striasla, ktorý odrazu, ako ma tiež uvidel, zobral zo zeme tričko a začal sa obliekať.

„Mirka, prosím, vypo...“ Nedokázala ďalej pokračovať, pretože som ju umlčala prísnym pohľadom. Nepochopiteľne som chcela počuť vysvetlenie, ale od neho. Prečo ma celý čas podvádzal? Prečo to nepovedal na rovinu? Odkedy to spolu ťahajú? A kedy mi to mienil povedať?!

„Prečo?! Prečo práve s ňou? S mojou najlepšou kamarátkou? A ty?!“ Obrátila som svoj zrak na ňu a pokračovala. „Ako si mohla! Ako si sa mohla opovážiť prebrať mi toho, koho milujem najviac na svete?! Vždy sme si vraveli všetko a ty to pokojne využiješ! “ vrieskala som ako nepríčetná, no v tú chvíľu mi to bolo jedno.

V hlave mi vírilo množstvo otázok, na ktoré som chcela odpoveď. No tak, budeme tu stáť donekonečna? Kedy sa toho sľúbeného vysvetlenia dočkám? Môj zrak celý čas behal z Tima na Ninu. Tak, ktorý začne? Prečo sa odrazu nikto k tomu nemá? Prečo sú ticho? Nakoniec som to nevydržala, poslednýkrát uprela na nich zhnusený pohľad a vybehla preč.

V tom momente som vedela, že potrebujem čerstvý vzduch. Moje nohy utekali a ja som vôbec nevedela kam. Slzy, ktoré začali pomaly stekať po mojej tvári, mi zahmlili oči a na hrudi som pociťovala obrovský tlak. Pokúsila som sa nadýchnuť, ale márne. Potrebovala som viac. Ani neviem ako, ocitla som sa pri hrádzi a chytila sa zábradlia. Zvierala som ho tak silno, ako to len šlo. Tá bolesť, ktorá vo mne odrazu narastala. Cítila som, že ju nedokážem kontrolovať.

„Prečo si to urobil? Prečo si zahodil krásne dva roky?“ zakričala som z plného hrdla a zošuchla sa dole na zem. Plakala som tak hlasno, ako nikdy predtým. Rukami som si prehrabla strapaté vlasy a zhlboka sa nadýchla. Odrazu som zacítila v kabelke brnčanie môjho mobilu. Nemala som veľkú chuť si ho vyťahovať, ale keď som ho už začula po tretíkrát, nahnevane som otvorila kabelku a pozrela sa na display.

Jasné! Ako na zavolanie. Timo! Kto iný by to mohol byť? Odrazu si vieš spomenúť? Chceš mi všetko vysvetliť? Ale čo, keď ja nemám záujem? Nemám záujem počuť ani teba, ani ju! Obaja ste pre mňa odteraz minulosťou! Už v živote vás nechcem vidieť! Ani jedného!

S nechuťou som stlačila červené tlačidlo a mobil naspäť šupla do kabelky. Nedokázala som s nikým hovoriť a tobôž počuť. Chcela som byť sama so svojimi spomienkami.

Ako to mohol urobiť človek, ktorého som milovala najviac na svete? Človek, ktorého som pred všetkými obraňovala? Dokonca aj pred mojou mamou, ktorá ho od prvej chvíle nemala rada?

Čas ubiehal tak rýchlo, že som si neuvedomila koľko je hodín. Odpoludnie odrazu vystriedal večer. Kedy to stihlo tak rýchlo prejsť? Koľko tu už môžem byť?

Rozhodla som sa ísť domov. Aj keď som vedela, že budem mať zle, v tú chvíľku mi to bolo fuk.  A čo, keď budú po mne vrieskať? Teda, hlavne mama. U tej mi to určite neprejde. No a čo? Pár týždňov zaracha, hádka, ale aspoň Anglicko.

Anglicko bol jediný záchytný bod, ktorého som sa chytila. Tešila som sa. Vypadnúť, zmeniť prostredie. Spoznať nových ľudí.

„Kde si bola?“ Ako som predpokladala. Vo dverách stála nazúrená mama.

Nad jej otázkou som len ľahostajné pokrčila plecami, vyzula si tenisky a bez ďalších slov sa pobrala do izby. Nechcela som sa hádať. Nechcela som hovoriť. Nechcela som nič vysvetľovať. To, že som sa upokojila, bol zázrak. Prechádzky sú vážne užitočná vec.

Moja milovaná mamička si však povedať nedala a rovno si to namierila do mojej izby.

„Bože, nemôžeš mi dať pokoj? Fakt nemám náladu na vysvetľovanie,“ odvetila som a kabelku položila na stoličku.

„Mladá dáma, takto sa so mnou určite nebudeš rozprávať!“ napomenula ma ako malé dieťa a zdvihla prst do výšky. „Okamžite mi povedz, kde si bola! Znova si sa pofľakovala s tým zasranom? Povedala si, že budeš vonku...“

V tú chvíľu do mňa vošla nekontrolovateľná zlosť a rovno som na ňu vyletela.

„Je mi jedno, čo si myslíš alebo nie. Nič zlé som neurobila, len pár hodín navyše vonku. To nikoho ešte nezabilo! Ostatní moji priatelia chodia kedykoľvek chlastať a nepovedia svojej rodine ani kde sú, tak buď rada, že som ti niečo povedala. A teraz ma láskavo nechaj! Ďakujem,“ predniesla som svoj dlhý monológ a zhnusene na ňu pozrela.

Prečo ma každý odrazu kontroluje? Nemám silu. Nemám náladu niečo vysvetľovať. Čo som robila? Prechádzala sa. Myslela na všetko, čo som prežila s ním. Čo už nikdy neprežijem. Čo je odteraz minulosťou. Kvôli jeho nevere sa nám rozpadol takmer dvojročný vzťah. Kvôli nemu sa mi rozpadol svet a ja naozaj nemám chuť na nič. Prečo to nemôže matka pochopiť, a radšej prísť neskôr? Vari to nevidí na mojej tvári?

„Počula si ma?!“ zvrieskla znova a ja som len otravne povzdychla.

„Áno, kvôli môjmu výletu mám zaracha.“

„Nielen to, Miroslava. Namiesto tvojho vysnívaného sna ísť do Anglicka za bratom spolu s Veronikou, pôjdeš do Senca k starej mame. A to rovno na celé dva mesiace! Nebudeš sa vidieť so žiadnym Timotejom a ja sa budem modliť k Bohu, aby si konečne prišla k rozumu a rozišla sa s ním!“ dokončila a tresla za sebou dverami.

V tom momente sa mi znova nahrnuli do oči slzy. Stekali mi po zaschnutých lícach. Pomalým krokom som prešla ku posteli, ľahla si a snažila sa pokojne dýchať. Zatvorila som oči a nasucho prehltla. Pred očami sa mi však začali vynárať spomienky s ním.

Prvé stretnutie. Prvý bozk. Prvé vyznanie lásky. Naše chodenie.

Prečo? Prečo sa ku mne zrazu život správa tak hnusne? Prečo mi uštedril takú nemilosrdnú ranu? Čo som komu urobila?

V tej chvíli ma vyrušilo pípnutie smsky.

S povzdychom som vybrala mobil a otvorila ju. Bola od Tima.

Čo ten chce? Má takú drzosť...

Mirka, prosím, zdvihni mi mobil alebo zavolaj a ja ti to všetko vysvetlím.

Ako som to prečítala, dala som automaticky tlačidlo zmazať.

„Nenávidím ťa,“ zašepkala som do ticha, utrela si slzu a hodila mobil na nočný stolík.

Autor: MiriamLianaSalvatore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tanečný sen- 1. časť: