OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Secret Of Wolf Pack - 4. kapitola - Strach o priateľov

07.04.2015 (12:00) • Ba24bu • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 760×

„Dobré ráno!" zakričala som z poschodia, ale nikto neodpovedal. „Divné, že by mama už išla do práce?"

Išla som dole, ale tam nikto. „Mamíí!" Šla som do kuchyne, kde už boli nachystané raňajky a to všetko.

Rýchlo som sa najedla a šla som sa pozrieť kedy mi ide bus. „Meškám skoro dve hodiny!"

Čo najrýchlejšie som si bežala pre ruksak. Zobrala som si kľúče a bežala pešo do školy. Dobehla som na začiatku druhej hodiny.

„Kde si bola tak dlho?" Pozrel sa na mňa s udivenou tvárou Riker. „Hm...?"

„Prepáč, zaspala som," povedala som a čo najrýchlejšie som si z ruksaku vytiahla učebnice.

„Eeehh... Babu, teraz je matika, nie... Čo to je za knihu?" Uprel pohľad na môj diár, skicár a proste všetko v jednom.

„Toto?" opýtala som sa nevinne.

„Hej, tento čierny, veľký diár?"

„Nič podstatného." Zvláštne sa na mňa usmial – tak, ako keby mal niečo za lubom.

Ale, ak si myslí, že mu to dám prečítať alebo niečo podobné, tak to je na veľkom omyle. Za chvíľu prišla do triedy učiteľka aj s nejakým čudným chalanom. Nevidela som mu do tváre, pretože na hlave mal kapucňu.

Otočila som sa k Rikerovi. „Kto to je?"

„Neviem, ale pripadá mi povedome." Obidvaja sme sa na neho uprene pozerali.

„Tak, trieda, toto je Michael Sollen. Váš nový spolužiak."

„Nový, čo?!" A dobrá nálada je v čudu.

„Spolužiak, dobre ste počuli. Prestúpil sem z inej školy," povedala a sadla si za katedru.

„Psss, Babu?!" Počula som zašepkanie zo zadnej lavice.

„Čo je, Riker?" nervózne som sa opýtala.

„Povedz, že ti treba na WC," prosil ma.

„Ale prečo?" opýtala som sa a jedným okom som sledovala Rikera a druhým učiteľku.

„Proste to povedz!" nervózne zašepkal a potom sa postavil. „Pani učiteľka, môžem ísť na vecko?"

„Ale samozrejme, mladý pán Lynch. A keď vás môžem poprosiť, skúste zase nerozbiť nič na chodbe ani podobne."

„Samozrejme, nič nerozbijem," povedal ironicky.

Keď už stál tesne pred dverami, gestom tváre mi naznačil, že si mám pohnúť.

Asi za cca desať minút som sa ozvala. „Pani učiteľka, môžem, ísť na WC?" Neisto som sa postavila.

„Môžeš ísť," povedala učiteľka, hneď na to som vyšla z triedy.

Šla som po dlhej chodbe, až kým som neprišla ku skrinkám. Stál tam naštvaný Riker. „Čo si..."

Zrazu ma len potiahol za ruku a zatiahol ma do vedľajšej uličky pri kabinete.

„Pusť ma..." Chytil ma za ústa, pretože šla okolo riaditeľka.

„Čuš!" zavrčal.

Strašne silno mi tlačil rukou na ústa a potom aj na nos. Po chvíli som sa začala dusiť. „Riker, ja sa dusím!" Začala som kašľať. A tlačiť ho ďalej od seba.

„Prepáč, nechcel som." Ustráchané sa na mňa pozrel, mala som chuť mu povedať, že: Či sa na mňa nechce rovno zvaliť?!

„Nevidela si dnes náhodou Rossa a Rockyho?"

„Nie, ale nevidela som na matike ani Kim," povedala som a chcela som ísť naspäť do triedy. Len skôr, ako som stihla odísť, zazvonilo.

„Vyzerá to tak, že sme sa rozprávali celú hodinu." Pousmial sa Riker a vykročil do chodby. Nechcelo sa mi ho dobiehať, takže som si šla pre veci do triedy.

Po ceste som stretla učiteľku: „No pekne, vy ste sa tu pofľakovali po škole!?"

„Nie, bola som na vecku." Hneď som stuhla, nenávidím, keď klamem a hlavne učiteľkám. Aj keď sú vlkolaci čestní, tí mladí sú stále len puberťáci a všetko je im šuma-fuk, presne tak ako mne.

„No dobre, tak sa choď zbaliť."

„Dobre, pani profesorka." Bežala som do triedy. Do tašky som si nahádzala perá, zošity, ale niečo mi predsa len chýbalo. „Kde mám notes?" vykríkla som na celú triedu, zrazu len zabuchli dvere.

„Ahoj," povedal niekto slizkým hlasom, keď som zdvihla pohľad od ruksaku, zľakla som sa.

„Michael!" Nervózne som sa začala posúvať dozadu ku stene.

„Vedel som to, nikdy svoj sľub nesplní, presne tak ako pred rokmi."

Nechápavo som na neho hľadela. „Čo, kto nedokáže držať slovo?!"

„Ty to nevieš, Riker ti niečo sľúbil a kde je teraz?"

„Nič mi nesľúbil."

Začal sa ku mne trochu približovať. „Pamätáš, povedal, že ťa bude chrániť a teraz je kde!?"

„Čo to už len teba zaujíma?" zrúkla som na neho, ale potom som sa hneď stiahla. 

„Takto, ja ho nenávidím, ani jeho súrodencov-"

„Prečo ho tak nenávidíš?" skočila som mu do reči.

„Už tebe to budem vešať na nos!"

„Tak čo tu potom chceš?" zamrmlala som si pod nosom.

„Niečo ti oznámiť, ale niečo za niečo."

„Čo by si chcel?" Nechutne sa usmial a priblížil sa asi na desať centimetrov.

Zohol sa ku mne a pošepkal mi: „Pusu." 

„Povedz mi aspoň jeden dôvod, prečo by som ťa mala pobozkať!?" znechutene som sa ho opýtala.

„Ja nechcem pusu od teba, ale od Kim, ale nepohrdnem ani tou od teba," trochu sa odtiahol, „a ešte mám informácie, prečo dnes tí traja neprišli a, úprimne, nebol na nich pekný pohľad, hlavne na Kim a Rockyho."

„Čo sa im stalo? Rýchlo mi to povedz!"

„Nie, najprv pusu, potom sa možno zľutujem."

„Dobre, ale nič viac len pusu na pusu!" Nenávistne som sa na neho pozrela.

„Len pusa, ale možno aj niečo viac?"

„Nikdy!" Úplne ma naplo, radšej by som si podpálila fizúru, ako keby som sa s ním mala bozkávať.

Zrazu do triedy vletela Rydel. „Barča, poď rýchlo, niečo sa deje!" rozrazila dvere. „Rocky a Ross sú nezvestní!"

„Ako nezvestní?!" Strašne som sa zľakla.

„Čo sa im stalo, kde sú?" Z Rydel sme bežali k véckam, kde sedel Ellington.

„Čo sa stalo, Rydel mi nevie nič povedať?" opýtala som sa naliehavo Ellingtona.

„Neviem, čakám na Rikera, šiel niečo zistiť a ešte sa nevrátil."

Za asi pätnásť minút prišiel Riker s nejakými novinami. „Čo to je?" opýtal sa ho podozrievavo Ellington.

„Čítaj!" Riker natlačil Ellingtonovi do rúk noviny s veľkým červeným nápisom.

Začal čítať. „Dnes okolo šiestej ráno sa stala vážna autonehoda pri ktorej sa zrazil autobus so skupinkou detí, medzi ktorými boli vážne zranení dvaja chlapci a jedno dievča zo strednej školy Los Angeles. Deti boli prevezené do nemocnice Sv. Patrika. Jeden z chlapcov utrpel devastačné zranenia hrude, chrbtice a pravej ruky!" Štuchla som do neho nech číta ďalej.

„Neštuchaj do mňa, nič tu nie je, len fotky z nehody," povedal Ellington a noviny podal Rydel.

„Vieš naisto že sú to oni?" Pozrela som sa na Rikera.

„Viem, svojich bratov poznám dokonale," odvrkol a pozrel sa do zeme. „A ešte sú tam aj fotky."

„Ideme za nimi?" opýtala som sa.

„Samozrejme, je to predsa naša rodina," povedala Rydel a rozbehla sa ku skrinkám.

Vyšli sme z budovy školy a šli rovno do nemocnice. Keď sme šli okolo zastávky, ktorá je len dvadsať metrov od nášho domu, nedalo sa na to pozerať. Všade krv, skrčené plechy a všetko to smrdelo ako motorový olej alebo skôr benzín.

„Bojím sa o nich," povedal smutne Riker a potom sa k nemu pridala aj Rydel.

„Určite budú v pohode," povedala som povzbudivo. „Sú to predsa vlkolaci a vaša rodina."

Asi za desať minút sme prišli do nemocnice a vošli do ich izby, bol to hrôzostrašní pohľad. Ross mal našťastie len obviazanú hlavu a ruku v sádre, plus nejaké infúzie. Ale Rocky bol na tom horšie, celý v obväzoch a ortézach. Pár infúzií, ale reagoval na všetko. Stále som hľadala Kim, ale ona nikde. Rydel si sadla k Rossovi a začala sa s ním baviť, smial sa, to znamená, že je v úplnom poriadku. Ja a Riker sme šli k Rockymu.

„Ahoj, žiješ?" opýtala som sa ho.

„Hihi, hej som v pohode. Až na tie hadičky a to všetko."

„Som rád že si živý, brácho," pousmial sa Riker.

„Žijem, to je podstatné," odpovedal kŕčovito Rocky.

Odstúpila som asi o meter, sú to bratia musia si pohovoriť. Šla som si pre kávu do automatu, keď ma zrazu zavolal Ellington. „Barča, poď sem, Rocky chce s tebou hovoriť!" Prišla som do nemocničnej izby.

„Áno?"

„Sadni si, musím vám povedať, čo sa stalo pri tej nehode," povedal Rocky a neisto sa nadýchol.

„Hovor, Rocky, sme rodina, nič sa nestane," povedala Rydel a pritisla sa na Ellingtona.

Zrazu Rocky spustil: „Keď ten autobus havaroval, stalo sa niečo strašné," povedal smutne a oprel sa o kostru postele, aby sa nezamotal do hadičiek.

Autor: Ba24bu, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Secret Of Wolf Pack - 4. kapitola - Strach o priateľov: