OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozkvet, vlk a tiene 4. kapitola

03.11.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 521×

Kapitola štvrtá: Múry zimu nezadržia

Samuel, aj keď je oblečený bohatšie ako sám správca a pri boku sa mu  ako malá hviezda leskne meč, vyzerá akosi malo. Ale hlavne smutne. No a keď pred sebou zbadá Rozkveta a Vlka, zmizne mu z tváre i tých pár náznakov farby, ktoré v nej mal.

„Pán Rozkvet? Nestačilo vás stretnúť raz?“ zavrčí na neho mladík. Teda, aspoň sa o to pokúsi – zlosť však potlačí stály rešpekt a strach. Vlkovi sa však i cez to zdá od toho mláďaťa, ktoré predtým ľutoval, opovážlivé. Zavrčí. Len tak pre istotu.

„Boh vie, že by to bolo dosť pre oboch, že, Samuel?“ odvetí Rozkvet pokojne, no smutne. A hlavne akosi staro.

Na jednej strane hnev a strach. Na druhej zas smútok. Zlá, zlá kombinácia.

„Odkiaľ sa vy poznáte? A kto si ty vôbec?“ Teraz sa pýta pre zmenu zmätená princezná.

„Dlhý príbeh. Minimálne pre niekoho tak hladného ako ja,“ odvetí jej Samuel omnoho jemnejšie ako Rozkvetovi. Čaro jej krásy je priveľké na to, aby mu mladík v okamihu nepodľahol. A Rozkvetovi to bohvieprečo nie je príjemné.

„Tak mi ho vyrozprávaš pri raňajkách. Vy všetci. Môžu, však?“ opýta sa Amara Besatta. Ten zatína od zlosti za chrbtom päste, navonok je však pokojný a srdečný. Aspoň pred princeznou.

„Neviem, či je to najlepší nápad. Príliš cudzích ľudí pokope môže narobiť škody.“

„Ale nie títo. Prosím, Besatt. Môj posledný nápadník odišiel tak náhle a rýchlo. Doslova sa po ňom zľahla zem a pritom to vyzeralo, že sme stvorení jeden pre druhého. Dovoľ mi zahnať smútok z takej straty novými priateľmi.“

V tej chvíli Rozkvet spozornie. Samozrejme, včera večer o akomsi nápadníkovi počul, ale len okrajovo. Rád by vedel viac. A hlavne prečo by niekto dobrovoľne odišiel od takej krásnej a milej dievčiny ako Amara.

Na Rozkvetovo prekvapenie črty Besattovej tváre pri pohľade na princezninu smutnú tvár razom zmäknú. Priam až neprirodzene znežnejú.

„Keď to podáš takto... nech zostanú. Len nech si šťastná, moja milá.“

*** *** ***  

A tak sa aj stalo.

Deň prešiel a odišiel ako horúčkovitý sen – rozmazaný a neurčitý. Ako niečo na čo by ste čo najskôr radi zabudli. Aspoň Rozkvet určite áno. Princezná Amara sa na neho totiž hnevala a och, ako sa len ona vedela hnevať!

Nekričala, to nie, bola oveľa krutejšou. Už o Rozkveta ani len nezavadila pohľadom, vyhýbala sa mu a tvárila sa, ako keby už na hrade ani nebol. Namiesto toho strávila celý deň so Samuelom. Prechádzala sa s ním po cimburiach, rozprávala, smiala sa a tešila ako malé dieťa. A Rozkvet mohol len zatínať zuby v tieni stromu na nádvorí, hladiť ospalého verného Vlka po srsti a tváriť sa, že to nevidí a nepočuje. Alebo lepšie povedané, že ho to nezaujíma. Ako rád by len bol, keby ho to nezaujímalo! Takým veciam však človek nevie rozkázať. Dokonca ani Rozkvet nie.

Potom akosi nastal večer. Všetci sedeli usadení v jedálni, tak ako aj večer predtým. Rozkvet však vedel svoje – horúčka nepovedala svoje posledné slovo, zmohla sa pred pádom, aby mu darovala ešte jednu bolestivú nočnú moru. Sedela rovno pred ním v podobe princeznej Amari a Samuela, ktorý sedel po jej ľavici. Nakláňali sa k sebe a potichu sa smiali, rovnako ako Rozkvet a Amara večer predtým.

Nakoniec však horúčka pominula – Samuel sa musel po pár pokrmoch ospravedlniť. Veľmi ho zmáhali viečka obťažkané prebdenými nocami, ktoré mu Rozkvetov kvet spôsobil. A tak sa s tichým pozdravom princeznej a kývnutím Rozkvetovi a Vlkovi pobral do postele.

Večera bola od tej chvíle dojedená mlčky, taniere sa pred nimi zjavovali a mizli ani začarované – to však len Besatt kmital svojimi rýchlymi prstami v tieňoch siene. Ten muž vedel, ako vykonávať svoju prácu, to musel uznať aj Rozkvet.

Po dojedení posledných kúskov Rozkvet bez slova vstal, dotkol sa prstami cylindra v náznaku pozdravu mĺkvej princeznej, ktorá na neho hľadela so zovretými perami. Vyzerá to, ako keby zadržiavala silou mocou nejaké slová, pomyslel si ledabolo Rozkvet trochu melancholicky. Nechal to však tak, radšej nasledoval svojho štvornohého priateľa, ktorý už mieril do ich izieb.

„Uvidím ťa tu zajtra ešte alebo sa vyparíš, ako si zamýšľal, pán Rozkvet?“ vysype rýchlo Amara a potom odvráti pohľad, ani čo by sa za tie slová sama na seba hnevala. Rozkvet zastane v polke kroku a chvíľu rozmýšľa. Vyberane váži slová pretože vie, že možno zmenia veľa. Nakoniec váhavo vyriekne.

„Neodchádzam z miest, z ktorých ma nevyháňajú, princezná.“

Nevie, či Amara pochopila, ale to už nie je jeho starosť.

Potichučky za sebou zavrie dvere.

*** *** ***

Vlk a Rozkvet kráčajú k svojim komnatám cez nádvorie mlčky.

Rozpráva za nich vietor – fučí, sviští, krúti sa. Je mrazivý, priam až desivý. Zarezáva sa do kostí, svalov a šliach. Nemilosrdne zmieta svetlami pochodní, odoláva mu už len pár posledných bojovných. Obloha je k tomu zatiahnutá, nevidieť ani len Mesiac. Noci dnes vládne tma a chlad.

Rozkvet si pritiahne plášť bližšie k telu a opatrne pohladí hlavičky niektorých kvetov, ani čo by im dodával odvahy.

„Múry zimu nezadržia. Všetko, čo jej stojí v ceste nakoniec padne[1],“ zamrmle si popod nos. Vlk nerozumie, nevie, čo presne tým Rozkvet myslel, no nepýta sa. Radšej zrýchli, aby stačil Rozkvetovym zrazu tak dlhým ostražitým krokom. Už aby boli v teplých izbách.

No zima ich nepustí. Nakoniec nechá svietiť len jednu pochodeň, tak aby tí dvaja zbadali, aj keby nechceli.

Telo.

„Samuel!“ vydýchne Rozkvet, keď si po pár úderoch srdca uvedomí, koho to vidí. Zimný vietor mu však meno odtrhne od úst, zhltne ho.

Spoločníci sa rozbehnú k chlapcovi. Rozkvet ho rýchlo otočí na chrbát a dúfa, že mu na hlave uvidí len akýsi škrabanec. Avšak i cez slabé svetlo pochodne vidí, že Samuel je bledý ani sneh. A že nedýcha – pery má sfarbené do modra. Nepotrebuje sa pýtať Vlka, i svojim nosom cíti závan smrti.

Tento chlapec bol ešte pred pár hodinami veselý a usmievavý. Držal sa blízko Amari, rozprával a jedol. Plný života, plný možností i cez to, že mu Rozkvet svojou slnečnicou jednu zobral.

A teraz je preč. Studenší než zimný vietor.

Rozkvet a Vlk pri ňom chvíľku sedia ochromení, rozjímajú na znak úcty a smútku, ktorý nedokáže narušiť ani vietor, ktorý nimi naďalej lomcuje. Potom ho posunú bližšie k pochodni, oprú jeho telo o múr. Rozkvet si ho chvíľku potichučky obhliada, snaží sa prísť na to, čo sa mu stalo osudným, pretože nič iné v tej chvíli spraviť nemôže a ostať nečinným je v tej chvíli zrazu priveľmi ťažké. Dych sa mu zasekne v hrdle. Šokovane zamrká.

„Čo?“ spýta sa Vlk.

„Pozri sa na stenu vedľa neho, priateľu,“ zašepká Rozkvet rozochvene. Tak, ako ho Vlk ešte hovoriť nepočul.

Pozorne sa zahľadí na to miesto. No nech sa snaží akokoľvek chce, nezbadá, čo Rozkveta tak rozrušilo. „Nič tam nie je, Rozkvet.“

„Veď práve. Jeho tieň... je preč.“

A až vtedy si to Vlk všimne. Teda, to, že nie je dôležité, čo tam je, ale práve to, čo tam nie je. Samuelovo telo skutočne nevrhá tieň, aj keď ten Vlkov a Rozkvetov sa okolo neho naťahujú vo svetle slabnúcej pochodne.

Zvláštne.

Desivé.

Opäť zavanie zimný vietor, no tentoraz sa zahrýza až do duší. Posledná pochodeň zabliká a nakoniec zhasne.

Rozkvet mal pravdu... múry  zimu nezadržia. Všetko čo jej stojí v ceste nakoniec padne.

[1] Citát z piesne Game of thrones – When winter comes

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozkvet, vlk a tiene 4. kapitola: