OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozkvet, vlk a tiene 1. kapitola

31.10.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1102×

1.kapitola - Je tak strašné stretnúť vlka?

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolami, v krajinách, kde sa piesok lial a voda sypala...

Nie.

Stop.

Vymažte to. Vyškrtnite a zničte. Nech toto okamžite zmizne z vašej mysle. Odstráňte to zo svojich jazykov a pier.

Príbehy totiž treba začínať jednoducho. Neprikrášlene. Pravdivo. Pretože človek vždy hľadal len pravdu.

Tak teda ešte raz.

Bol raz jeden muž. Mal dve ruky a dve nohy. Peknú tvár a vlasy dlhé po plecia. Na prvý pohľad vcelku obyčajný, že?

A predsa, ak by okolo vás prešiel po ulici, vyvaľovali by ste na neho oči. Uhýnali by ste sa dlhým krokom jeho nôh, len aby do vás tento muž, stratený vo svojich myšlienkach, nechcene nevrazil. Ba možno by ste sa ho aj báli.

Ťažko by som vám niečo z toho mohla vyčítať – tento neobyčajne vysoký muž pôsobil tak trochu desivo. Nohy a ruky mal takmer ako vetve stromov, celý pôsobil tak akosi hranato a úzko – úzke pery, tenký dlhý nos, vysoké lícne kosti. Jediné, čo také nebolo, boli jeho vlasy pripomínajúce vlny. Ale i tie boli z veľkej časti zakryté cylindrom. Ktorý bol, no ako inak, vysoký.

Tento muž pôsobil nevedomky vďaka svojej úzkosti prísne. Takmer ako učiteľ pripravený vás pravítkom klepnúť po prstoch. Jeho oblečenie ten dojem len utvrdzovalo – chodil po svete odetý v koncertnom fraku, čiernom ani noc, naleštených topánkach, bielej košeli a trochu prehnutom, už spomínanom, cylindri. Čierna na jeho tele pôsobila odstrašujúco. Neživo. Chladne.

A predsa to nebolo všetko.

Mužovi na chrbte totiž trónilo niečo udivujúce. Košík. Pletený a žltý, šušťal pri každom mužovom dlhočiznom kroku. Mal ho na pleciach pripevnený popruhmi ako plecniak, pevne, ani čo by bol súčasťou jeho tela. No to nebolo na tom všetko najzvláštnejšie, nie, určite nie. Verte mi, obsah toho košíčka by vás zaujal omnoho skôr ako košík samotný.

Bol totiž plný kvetov.

Tie krehké rastlinky sa v košíku takmer bili o svoje miesto na slnku, naťahovali sa a vykrikovali svojimi farbami. Žlté, modré či červené, na aké ste si len spomenuli, s dlhými elegantnými stopkami, každá, ako keby ju mužove prsty strhli len pred pár okamihmi.

Kvety a košík prepožičiavali mužovi v cylindri zaujímavosť a hlavne mäkké farby. Vďaka nim sa vám odrazu nezdal desivý – skôr zaujímavý. Vďačil za to, že jeho črty boli mäkšie a jeho oči o čosi iskrivejšie. Vlastne, ak by ste mali dostatok odvahy, aby ste naň upreli i druhý, či tretí pohľad a prehodili s ním niekoľko slov... zistili ste, že je krásny. A to v plnom zmysle toho slova.

Lenže toto všetko ten muž nevedel či skôr povedané, vôbec sa o to nezaujímal. Preto kráčal, tak ako obvykle, sám lesnou cestičkou. Spoločnosť mu robili len jeho zvláštne kvety a šum stromov.  Dlhý čas kráčal takto sám, až dovtedy, keď svetlo začalo blednúť. Prichádzal nebezpečný čas, pred ktorým ho mnoho dedinčanov nedávno varovalo. Čas divokých zverí a lupičov.

Ako keby len myšlienka dokázala privolať nešťastie, zrazu začul muž podozrivé šušťanie. Potom nasledovali pazúry a laby, sivá srsť, papuľa a zuby. Cestu pred ním blokoval veľký a vrčiaci vlk. V očiach mal bezodný hlad.

Muž nebol hlúpy. Vedel, že tomuto zvieraťu by neunikol, nech by mal nohy seba dlhšie. A tak sa radšej nehýbal. Díval sa na vlka a ten sa díval na neho, pričom ani jeden nevedel, čo ďalej.

Nakoniec to muž s cylindrom nevydržal a riekol hlbokým kultivovaným hlasom. „Na mne veľa mäsa nenájdeš, priateľu. Škoda snahy. Teda, pokiaľ ti nechutia kvety.“

Na jeho prekvapenie vlk natočí hlavu na bok a odfrkne si. „To vidím aj sám, človeče. Vážne, to si nemohol predtým, než si sem vkročil, niečo zjesť?“

„Prepáč,“ riekne muž úprimne, potom sa však zarazí. Za čo sa to vlastne ospravedlňuje? Vlk sám zrazu vyzerá zarazene.

„Ty sa so mnou slušne rozprávaš. To nikto predtým nikdy nerobil. Prečo práve ty, človek?“

A cylindráč len pravdivo mykne plecami. „Nemám dôvod byť k tebe hrubý.“

„Robíš to len pre to, aby si si zachránil kožu,“ vydedukuje vlk po chvíli a pokyvká sám sebe hlavou. Áno. To dáva zmysel. Potom sa prikrčí, pripravený k skoku – všetko, i zlé veci, sa robia ľahšie, ak je všetko okolo toho jasné, dávajúce zmysel.

„Možno áno a možno nie. Nemohol som vedieť, či mi slušnosť nejako pomôže,“ odvetí rýchlo.

Vlk sa opäť zarazí. Muž si ľahko dokáže predstaviť, že pokiaľ by mal prsty a dlane, práve teraz by sa rozpačito škrabal po zátylku.

„Si zvláštny,“ uzavrie to napokon vlk. „Ak by som nebol tak hladný, rád by som ťa nechal ísť.“

Muž videl, že zviera hovorilo čistú pravdu. Vlky rady žili vo svorkách, ľahšie sa tak lovilo. No tento bol sám ako prst. Bol veľký, no vychudnutý, jeho kedysi lesklá sivá srsť vyzerala priam nezdravo.

„Núdza je hnusná vec. No mám pre teba návrh. Nechaj ma a ja ti dám svoje zásoby mäsa. Je čerstvé, dedinčania mi ho dali len pred nedávnom. Môže byť, priateľu?“

„Áno, to znie ako dobrý obchod. Platí.“

Vlkove plecia sa uvoľnili, klesli, vycerené zuby sa schovali. Opatrne podišiel k mužovi, ktorý zatiaľ z tašky prevesenej na boku vybral kus veľkého šťavnatého mäsa. Kvalitného – dar vyjadrujúci vďaku dedinčanov. Opatrne ho položil pred vlka, ktorý sa síce tváril majestátne, no jedol veľmi rýchlo a labužnícky pri tom mľaskal. I samotný fakt, ako rýchlo a bez vyjednávania ponuku prijal, hovoril svoje.

„Výborné,“ riekol. „Motá sa okolo teba dobré mäso, človek. Dokonca bez srsti a kostí.“

Muž sa vlkovi ešte raz prizrel. Nebezpečný, chcel ho zožrať a predsa... prvá bytosť, ktorá ho po dlhšom čase dokázala zaujať.

„Poď so mnou a možno sa ho nájde viac,“ ponúkne mu náhle. Rád by sa s ním ešte rozprával. Tento vlk mu totiž nepochleboval, nepodriaďoval sa a ani sa nebál... bol mu rovný. Zvláštny pocit. Dobrý pocit.

„Pôjdem,“ odvetil vlk.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozkvet, vlk a tiene 1. kapitola: