Rebelka - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Punkie sa zrazu ocitla na kolenách a to nielen vďaka priateľom či nepriateľom, zdá sa, že aj človek, ktorému už vo svojom živote neprikladala významné miesto, sa do niečoho zaplietol a ona bude musieť zniesť následky. No a ako dopadne aférka s blondínkou?

07.12.2012 (16:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 885×

„Ja som sa za vás postavila vždy, keď ste niečo potrebovali, vždy som šla a pobila som sa za vás, bolo to nejedenkrát, ak si dobre pamätáte." Dívala som sa na skupinku rozvalenú na gauči v našej klubovni.

„Ani jeden z nás nepôjde s tebou vyfackať nejakú hlúpu blondínku s francúzskou manikúrou z tvojej školy, ktorá ťa strápnila pred spolužiakom, to zvládneš aj sama, Punkie, prepáč, ale vďaka tomuto sa nám neoplatí vstávať a niekam ísť."

„Tak vám sa vraj nechce ísť, skvelé, myslela som, že stojíte za mnou, povedali ste to!"

„Nie, zvládneš ju sama, je to nejaká pipka, ktorej proste skočíš do vlasov, vybavíš si to s ňou a život pôjde ďalej," mrkol na mňa Lucas, jemu všetci podliehali a samozrejme nikto sa neodvážil oponovať.

„Ste skvelí, naozaj," ironicky som povedala a prevrátila očami, teraz som sama chuť pobiť sa aj s nimi, že vraj banda, toto si u mňa ešte len budú musieť vyžehliť.

„Sama veľmi dobre vieš, že opletačky s mafiou máš aj ty, keď ideš niekde za nás, ide v tom aj o teba. Ak niekedy chytia nás, zvezieš sa s nami, miláčik."

„Fajn," otočila som sa a odišla. Spravila zo mňa zlú, tak teraz budem naozaj zlá, pokojne aj bez nich, rozhodla som sa.

Bývala ďaleko, no šla som aj tak pešo, boli to príšerné nervy a hnev, to, čo riadilo moje pohyby, zastavila som sa až pred jej domom v bohatej štvrti, len tak, bez tušenia, čo tej mrche urobím, no ju to zabolí, to prisahám!

Dom aj dvor zívali prázdnotou, sadla som si na obrubník a rozhliadala sa, nepáčilo sa mi tu. Nie, že by nebola prekrásna, nepáčili sa mi ľudia, ktorí tu žili. Predstavovala som si bujaré večierky, tie, čo boli na škole také povestné, plné maturantiek v plavkách a namakaných opitých druhákov, ako sa po sebe zliepajú, tak typické a nechutné, až ma pichlo v boku. Pripravila ma o priateľov, to možno posledné, čo som ešte mala a za to mi zaplatí. V tej chvíli som neznášala takmer všetkých na čele s Lucasom a celou našou vydarenou partiou, nakopala by som ich, stačilo by mi, keby sem boli prišli so mnou a postavili sa za mňa, bolo to naozaj tak veľa?

Pukala som si kĺby v prstoch na rukách a kryla si tvár pred ostrým slnkom, ktoré dnes príšerne žiarilo. Už som tam sedela teda hodnú chvíľku, niekedy predsa domov prísť musí, vravela som si, do uší som si dala slúchadlá a zapla som si MP3. Hudba v nej hrala hlasno, no moje myšlienky boli aj tak hlučnejšie. Opäť som videla ich tváre, vraveli nie čo "sme idioti, že sme si mysleli, že si normálna, ako sme si to len mohli nevšimnúť". Moji najlepší priatelia, v podstate bývalí. Stále som cítila na ruke Tomasov dotyk, pri tom, ako mi vytrhol z rúk svoj mobil, vrátila by som čas a nikdy by som sa sním nezoznámila.

Zbadala som blondínku na druhom konci ulice, ešte ma nevidela, strhla som si slúchadlá z uší a skryla sa za roh bránky do dvora, až kým som nezačula jej kroky.

„Zdravím ťa." Zľakla sa a ani sa jej nečudujem, usmievala som sa, no Vanessa už urobila maličký krok dozadu. „Nebojíš sa pripraviť ma o kamarátov, ale bojíš sa stretnúť mňa, samú na ulici?" Rukou som zamávala na okolie, vychutnávala som si strach, čo narastal v jej očiach, bavilo ma to, vidieť jej veľké ego klesať.

„Prepáč, Punkie," zapišťala svojím, mne osobne nepríjemným, hlasom.

„Zlato, svoje prepáč si teraz láskavo strč, čo mi to pomôže, akým právom sa mi staráš do života? Čo som ti spravila, že sa snažíš ničiť mi ho?" Zdrapla som ju za hrdlo a pritisla k stene, ledva vládala dýchať. Chuderka, pomyslela som si, no situácia mi už vtipná neprišla, hnev mi už prerástol cez hlavu, ešte raz som ju sotila o múr, aby si rozmyslela čo odpovie.

„Nie, nič s mi nespravila, neviem prečo, naozaj, nechaj ma."

Niečo na odľahčenie, teda pre mňa. „Nechaj ma," ironicky som zopakovala. „Strieľaš si zo mňa? Máš pravdu, nič som ti neurobila, teraz ti niečo urobím, dúfam že s toho budeš mať depku ešte roky." A ani neviem ako som do nej z celej sily udrela, potom znova a zase, skúšala sa brániť, no bolo to na nič. Zastavila som sa, až keď sedela schúlená v malom klbku ma zemi, teraz mi jej prišlo ľúto, asi na sekundu. Kašlem na ňu, dostala, za viac ako pár faciek mi nestojí.

Sklonila som sa k nej, mala ruky cez tvár, strhla som jej ich, aby som videla tie vytúžené slzy, som príšerný človek, ak sa teším z tohto. „Ak sa ešte niekedy opovážiš urobiť niečo mne, alebo niekomu okolo mňa, tak ti prisahám, že ťa zabijem a byť tak teraz tebou, o tomto by som tiež radšej nikde nehovorila." Zvrtla som sa a rýchlym krokom odišla preč. Ostala tam sedieť a plakala ako princeznička, ktorá padla, má aj prečo. Víťazoslávne som sa niesla dolu ulicou, až ma niekto zdrapil a stiahol za roh. Uvidela som náramok a bolo mi to jasné, teda vedela som kto, nie prečo.

„Matty!" Silno som ho objala a visela som mu na ramenách hodnú chvíľu.

„Maličká, odišla si v nálade, že som sa bál, že ju zmáruješ, keď ju stretneš, fakt to bolo super."

„Nenávidím ju, no a ty čo tu ? Poslal ťa za mnou Lucas?"

„Nie, išiel som sám, určite potrebuješ pri sebe aspoň niekoho."

„Ďakujem, potrebujem, hnevá sa na mňa?"

„Nehnevá, vieš, je mu to jedno."

„Tak mu odkáž, že ja sa teda hnevám."

„Okej, hľadal som ťa tridsať minút, kým mi došlo, že keď si povedala "fiflena", budeš presne v tejto štvrti a tu som ťa už našiel podľa kriku, dievča."

„Ty si teda expert, vieš čo, poďme odtiaľto rýchlo preč."

„Super nápad," povedal, objal ma rukou a odkráčali sme, asi mám normálne aj chuť ísť domov. Je to tam síce zlé, ale už v tom nevidím enormné rozdiely. Matty so mnou šiel až k našej bytovke a celou cestou sme sa rozprávali, s ním mi rozprávanie, povedala by som, že aj išlo. Bol to môj najobľúbenejší člen bandy, síce som si rozumela s každým, no bola som tam jediné dievča, mala som právo mať "favorita".

Nebol to nejaký krásavec, teda vlastne aj bol, no môj vkus bol niekde úplne inde, tak som ho mala medzi kamarátmi, ako Tima. Mal hnedé kučeravé vlasy, plné pery, čierne oči a bol odo mňa o pár centimetrov vyšší. Je o niečo tučnejší ako ja, možno preto, lebo ja som chudá, no ide o to, že nebol len taká palička ako Timo, len tak niekto by ho na zem nezložil. Občas som sa pristihla pri tom, že uvažujem, pravdepodobne, úplne rozdielne, než iní ľudia. Rozlúčili sme sa až pred mojou bytovkou, ak raz aj z bandy odídem, on mi určite ostane, po dnešku pre mňa banda už neznamenala to, čo predtým.

Kľúč som vopchala do kľúčovej dierky v našich starých dverách na byte, bolo odomknuté, čiže mama bola doma. V chodbe som si zložila batoh a vyzula zašpinené topánky. Naším domovom sa tiahol pálivý zápach po alkohole a cigaretách a vtieravá vôňa vodnej fajky, nezvyknutého by asi pridusilo. Otvorila som najbližšie okno a šla som do svojej izby. Už mi ani nepripadala ako patriaca mne, som to pocit, ako keď prídeme do izby v jednom z tých lacných a zároveň príšerných motelov pri diaľnici. Rozhliadala som sa po tmavom malom priestore a spomínala, ako som tu bývavala šťastná, kedysi. Teraz mi všetky tie veci prišli cudzie.

„Mama?" položila som hlasnú otázku tichému bytu, nikto mi neráčil odpovedať. Nakukla som do kuchyne, mala tam kabelku aj kľúče, musela tu byť. Pomedzi poodchýlené dvere do obývačky som zbadala jej ruku, na zemi.

Doslova som vletela do izby, ležala tam a okolo nej bolo pár kvapiek krvi, prevrátila som jej telo na chrbát, mala modrinu pod okom a asi zlomený nos, no toto určite nebola príčina toho, prečo tu bezvládne leží. Trošku ma naplo, keď som to zbadala, no od zhrozenia som si už aj pred tým držala ruku na ústach. Hlavu som položila k jej hrudi, aby som zistila, či aspoň dýcha, napriek tomu, že som sa desila to dozvedieť. Dýchala, no veľmi slabo. Rýchlo som sa prirútila späť do izby a vytočila som číslo záchranky. Už mi ostávalo iba čakať, zdesene som sedela na dlážke, vzduch v byte už na tom bol oveľa lepšie ako keď som prišla, bolo to fajn, potrebovala som ho cítiť.

Veci okolo mňa sa diali tým tempom, ktoré som nedokázala nasledovať. Možno toto je pokraj nervového zrútenia, alebo iba chuť chvíľku nevnímať. Záchranári sa ma pýtali rôzne veci, meno, vek, na všetko som sa snažila odpovedať, vyzerať pokojne a zorientovanie, ako keby som si neuvedomovala, že možno teraz prídem aj o druhého, teraz už jediného, rodiča. Cítila som sa ako uzavretá vo svojej vlastnej bubline, zvuky a obrazy z okolia ku mne doliehali len sčasti. Dávali ju na nosidlá, možno má tú vec na tvári, aby vôbec mohla poriadne dýchať.

Ostaň radšej doma, potom príď do nemocnice, neboj sa, bude v poriadku, máš čo jesť? Útržky z viet jedného zo záchranárov, ktorý sa pri mne zastavil, prikyvoval som a objímala si kolená, až kým všetko neupadlo do desivého ticha, v tom tichu som spočinula minútu, možno dve.

A potom to všetko, všetky tie udalosti, informácie, doleteli do mojej hlavy a ja som si uvedomila, že tu iba sedím. Nič, vzala som si iba kľúče, zúfalo zbehla po schodoch a nadýchla som sa až na ulici, sanitka už bola takmer preč, zbadala som tam akú-takú malú nádej a rozbehla sa za nimi. Špritovala som tak, ako som len dokázala, celú ulicu, aj tú za ňou, až kým som ich netratila z dohľadu a prestala úplne počuť zvuk sirény. Podlomili sa mi kolená a ja som padla na cestu, zalapala som po dychu a oči sa mi podliali slzami. Pozrela som sa k oblohe a zažmurkala, aby som ich odvrátila. nedokázala som plakať, od istého času som to nikdy nepraktizovala. Nie, že by som sa plaču bála, v skutočnosti to boli moje pocity to, čo som nedokázala uniesť, nikto ma nenaučil správne "používať" tento druh citov. Len som tam sedela v strede cesty, bez obáv, či pôjde nejaké auto, alebo nepôjde, jednoducho som sa nemala o čo oprieť a vstať. Ísť domov a dať si lieky na nervy nebolo v mojich silách, ak mi vôbec ešte nejaké ostali.

„Chýba ti maminka, maličká?" ozval sa za mnou hrubý mužský hlas, neotočila som sa, poviem pravdu, bála som sa, možno už z inštinktu, no začula som v jeho hlase to, čo vám vždy napovie o čo ide, v tomto bolo vyhrážanie.

„Kto ste? Nechajte ma!" zašomrala som si.

„Ja ti neublížim, ak mi však tvoja mamička nevráti tie peniaze, určite to pocítiš a pozdravuj ju odo mňa, ona bude vedieť."

„Aké peniaze?" Otočila som sa, no on už kráčal preč, bol to tučný muž s vyholenou hlavou. Zdvihol ruku, aby mi zamával, ani sa pri tom neunúval otočiť, aby som mu videla do tváre.

Stuhla som, cítila som len, ako sa mi zarývajú nechty do dlaní od toho, aké som mala zaťaté päste. Čo urobím?

Dúfam už len, že sa vám táto kapitola páčila a budete pokračovať v čítaní príbehu. No a prepáčte ešte za to meškanie, no je v tom celkom dosť vecí, mám dve poviedky, ktoré píšem na striedačku a školu a veľa vecí mimo toho, ktoré mi žerú čas a boli tu aj isté problémy, no to nestojí za reč, určite sa budem snažiť pridávať nové kapitoly pravidelnejšie.

Venujem: ♥ Každému jednému, kto si to prečítal, som naozaj vďačná za to, že to nepíšem zbytočne. A samozrejme verných čitateľkám Kajjik, Mims, LOLstories, Leainka, Domeenika, Rosemary, Leylon, Eris a Hanu.

Ďakujem vám za každý koment. ;)

« Předchozí díl

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování