OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ranč zvláštnosti - Prolog + 1. kapitola

01.09.2013 (22:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 472×

 Prológ -

hudba

Nesie majestátne meno...

Preteká o závod s vetrom...

Je nesputaný...

Jeho meno je majestátne...

Jeho čierna hriva sa v mesačnom svetle leskne ako slnko na oblohe... 

Jeho pevné kopytá bubnujú o zem ako dážď v aprílový deň...

Jeho meno je Kôň...

1. kapitola -

Hneď, keď som ráno otvorila oči, spomenula som si, čo je za deň. Dnes je prvý deň prázdnin. Celé prázdniny mám stráviť na ranči Bloue Moon. Vlastní ho moja sesternica, ale mám ju rada ako svoju sestru. Skoro všetko mi dovolí - teda až na pár výnimiek.

Nohy som spustila z posetele a bežala k oknu. Pršalo. To si zo mňa robíte srandu, pomyslela som si, prečo musí práve dnes pršať. Ach jaj. Ale aj tak. Na farme sa dá robiť veľa iných vecí. Napríklad môžem hrať karty s Doninym priateľom Jackom, robí tak isto na ranči a spolu s Dony ma naučil jazdiť na koni. S ním sa karty hrajú naozaj dobre.

Alebo môžem pomáhať v kuchyni svoje starej mame Milly, alebo čistiť stajňu mojej oblúbenej kobylke, ktorá je už prakticky moja. Vždy na nej jazdím a vždy, keď máme prázdiny, som na ranči. Zvláštnousťou je, že všetky zvieratá, čo tam sú, ma majú radi. Dokonca aj divoký mustang, ktorého odchytili na pastvine, lebo stále behal za kobylami, som ho skortila.

Bol to zázrak... prehlásil Jack. Podľa starej mamy som len úžasné dievča a každý sa chce stať mojim kamarátom, dokonca aj zvieratá.

So sputenými plecami som šla pred svoju skriňu. Chcela som si zobrať skvelý model, ale namiesto toho si musím zobrať niečo do dažďa. A dostala som nápad.

Vyhádzala som všetko, čo som mala v skrini. Ja ho zabijem, pomyslela som si. A kto nevie, koho mám namysli, tak je to môj starší brat Kevin. Neznášam ho.

„Kevin!" zakričala som na celý dom a už som si to rázovala k dverám.

Otvorila som svoje biele dvere a znova zakričala meno svojho brata. Keď sa neukázal na chodbe, prešla som až na koniec chodby a päsťami začala búchať do dverí. „Kevin! Kevin, otvor!" kričala som. Asi po minúte búšenia konečne otvoril. Z izby vystrčil to jeho hniezdo medovej farby a modré oči.

„Čo chceš, Laira?" opýtal sa trhane a bolo počuť, že som ho práve zobudila.

„Dobré ráno, Laira," ozval sa dievčenský hlas z jeho izby. Alex u nás zase spala. Alex je Kevinova priateľka a, na rozidel od Kevina, ju mám rada.

„Ahoj, Al," pozdravila som ju.

„Čo chceš, škriatok?" opýtal sa môj brat a použil tón, kotrý jasne vravel ,že je naštvaný.

„Kde je tá čierna bunda. Tvoja. Povedal si, že sa ti nepáči," vysvetlila som.

„Ja ju nemám," odvetil Kevin.

„A kde potom je?" spýtala som sa.

„Ja neviem," zavrčal Kevin a tresol dverami.

„Laira," ozvala sa moja pobláznena teta Doris. Teta Dony a moja nevlastná mama. Moja pravá mama zomrela, keď som sa narodila. Bolo to smutné, ale v ktorej rodine v Amerike to tak nebýva. Každý má svoje nešťastie aj šťastie.

„Našla som tú bundu pod tvojou posteľou. Opováž sa ju tam dávať, lebo ju vyhodím," Teta Doris sa predo mňa postavila a podala mi bundu. V tej chvíli som sa cítaila taká maličká, ako ešte nikdy.

„Ďakujem. A ja neviem, ako sa tam dostala. Tipujem škriatok." Ospravedlňujúco som sa usmiala a zdvihla plecia. Teta len pokrútila hlavou, ale viac to nekomentovala. Takže teraz, keď som mala bundu, som konečne mohla vyraziť na farmu. Ja pôjdem dnes a teta Doris s Kevinom pôjdu až o týždeň, takže si so sebou beriem len jeden ruksak a doňho najpotrebnejšie veci. 

Prišla som do svojej izby a rovno si pobalila veci, ktoré som mala na posteli. Vätčšinou to boli košele, staré džínsy, ale boli tam aj dvoje letné šaty. Len pre istotu. Potom som si konečne obliekla ten svoj model. Tento rok letí pánska móda pre dievčatá, a tak som si urobila skvelý model. Obliekla som si čierne úzke džínsy, keby bolo teplo, tak by to boli čierne legíny, ale vonku prší, biele tričko s trištvťovými rukávmi a potlačou Avriel Lavidge. Čiernu chlapčenskú bundu, ktorá mi na ramenách bola trocha veľká, čo je dobre. Na nohy som si obula kožené, turistické topánky svetlej farby. Skočila som do kúpeľne, kde som si vyčistila zuby. Umyla tvár a vyžehlila vlasy. Vyžehlené vlasy som si stiehla do vrkoča a mohla som vyraziť. Zobrala som si biely ruksak s fialovými kvietkami a zišla som na raňajky do kuchyne.

Môj lenivý brat tam už bol a raňajkoval vločky. Doris natierala rožky a Alex robila praženicu. Správa sa tu ako doma a nikomu to nevadí. Veď aj prečo, keď mi občas urobí raňajky. Úžasná americká rodinka.

„Som pripravená. Kto ma hodí na stanicu?" opýtala som sa a posadila sa na barovú stoličku. Alex sa otočila a oči jej zaisrili.

„No páni. Laira, ty vyzeráš skvele," pochválila ma. Alex študuje na škole umení, ale pritom sa tam len učí, aké farby k sebe idú, aby neskôr mohla tie farby spájať.

„Ehm... A k tomu kto ťa hodí na stanicu, to môžem byť ja. Tak či tak tam potrebujem ísť po svoju starú mamu," povedala a sadla si za stôl.

„Dobre," odvetila som a aj teta s tým súhlasila, lebo ona ešte musela niečo vybaviť na druhej strane mesta.

Po raňajkách si Alex dala zdĺhavú pusu s mojim bratom - fuj ako ho môže bozkávať - zatiaľ čo ja som si ešte obliekla žltý pršiplášť a do tašky si prihodila čierne, gumené čižmy do dažďa s farebnými guľkami.

Tak som nastúpila do jej čierneho volva a mohli sme vyraziť.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ranč zvláštnosti - Prolog + 1. kapitola :