OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ranč zvláštností - 3. kapitola

14.09.2013 (10:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 384×

3. kapitola - Dobrý pocit

Obula som si tenisky a vyšla von na dvor. Mačka Emilly sa vyhrievala na streche stajne. Tam som mala práve zamierené. Strašne som sa tešila na moju Mudens. Celý rok som ju nevidela. Ako sa asi má? 

Dlho som nerozmýšľala a vidala sa naprieč rančom. Užívala som si slnečného počasia a pozorovala všetko okolo. Zvuk z neďalekého potoka, bzučanie včiel na nedalekých lúkach, štekanie psov. Bolo skvelé, to znova počuť.

Pamätám si, keď som bola malá, že som sa tu hrával s Kevinom, Dony, a ešte pár deťmi zo susedného ranča. Bola to krásna doba. Preto sa tu tak rada vraciam. Proste sa vrátim do detských čias, lietať v oblakoch a predstavovať si nemožné. Všetko toto dokopy, tvorí moju rodinu, detstvo, život. Bola som pri stajniach, keď som začula nejaký tlmený hlas.

„Si krásne dievča," povedal nejaký chlapčenský hlas. Nastražila som uši, a započúvala sa. 

„Komu asi tak patríš," opýtal sa hlas znova. Na to, aby som počúvala ďalej, som bola až príliš zvedavá, kto to rozpráva. Vošla som dnu a nestačila sa pozerať. Nejaký chalan, asi v mojom veku, stál pri boxe mojej Mundens, a hladkal ju po nose. Chlapec mal hnedé vlasy. Nič viac som nevidela, lebo bol otočený smerom k boxe.

„Čo tu robýš?" spýtala som sa a chlapec nadskočil. Otočil sa mojim smerom, a ja som mu uvidela do tváre. Mal krásne modré oči.

„Ja? Kto si skôr ty?" opýtal sa, trocha drzím hlasom.

„Mám dojem ,že som dáma, pýtala som sa prvá." Zdvihla som ruku jeho smerom, ale ako sa patrilo, neukázala som prstom.

„Som Tyler. Pracujem tu a ty?" opýtal sa už milším hlasom. Nemala som dôvod prečo mu odpovedať. Trocha sa zahrám na Slečnu Tajomnú. Nech chlapec zapne svoj mozog. Prešla som k boxe. Mundens vedela ,že sa jej pani vrátila, tak zaerdžala a zastrihala ušami.

„Je tvoja?" opýtal sa Tyler.

„Čo ak je?" opýtala som sa proti otázkou.

„Len ,že máš pekného koňa, ako sa volá? Nastúpil som len pred dvoma dňami a nesthli mi povedať mená, zvierat," povedal pravdu. No, keď je tak úprimný mohla by som mu prezradiť aspoň meno.

„Volám sa Sára a toto, je Mundens." Kto povedal ,že mu musím povedať pravé meno? V duchu som sa usmiala. Bavilo ma sa hrať s tým ,že nie je zo všetkým oboznámený.

„Pekné meno - teda ona má pekné meno," zakoktal sa chlapec. ,,No... Ja už idem, ahoj." Zvrtol sa na opätku svojich kovbojských topánok a rýchlim krokom odišiel. 

„Toto som pohnojil," zamrmal si skoro nepočuteľne. Asi som to nemala počuť. Zasmiala som sa nad tým. Otočila som sa k Mudens, ktorú som celý čas hladkala po nose.

„Bola som dobrá, čo?" opýtala som sa svojej kobylky, a pritúlila sa k nej.

Mudens nesúhlasne zaeržala. Bol v tom nesúhlas, ale aj nedočkavosť. Nedočkavosť po tom, že už chce ísť, vonku. Usmiala som sa nadtým, že ma ešte stále považuje za svojho pána. Bola som neskonale rada.

Otvorila som dvere boxu, zobrala som si vedro, ktoré bolo pred boxom a začala som ju česať. Keď som to mala hotové, prehodila som cez ňu deku, potom sedlo modrej farby a bola som pripravená na prechádzku. Dnes si zájdem obhliadnuť len pozemok a zajtra sa možno vyberiem, k jazeru na, ktoré sa teším asi najviac.

Vyprevadila som si svojho koníka na dvor. Mačka Emilly, sa zatiaľ premiestnila na miesto pri plote, kde svietilo slnko. Po dovre pobehovali aj sliepky, takže ich niekto pustil, kým som bola v stajni. Po dvore pobehovali aj psi, Thomas, Fifi, a Zorik. Thomas bol Kokršpaniel a bol to pes, Kevina. Fifi je Zlatý retríver a meno mu dala Dony. Zorik je moja, je to Bernský salašnický pes. 

Nasadla som na Mudens, zobrala do ruky ohlávku, už som chcela vyraziť, keď na mňa niekto zavolal: 

„Laira." Otočila som sa za hlasom. Volala na mňa strká a v ruke držala jazdeckú prilbu. „nezabudla si si niečo?" Povedala a zdvihla do vzuchu ruku, v ktorej džala prilbu.

Sklonila som sa aby som dosiahla. 

„Ďakujem. Zachránila si ma. Dala  by som ti pusu, ale chcem už vyraziť, lebo ako ťa poznám, musím byť na večeri o siedmej. Takže ja idem," znova som chcela vidať povel, aby sa Mudens pohla, no starká ma zastavila.

„Nie je zač. A kam to vlastne ideš?" opýtala sa. Povzdychla som si. Toto mi hádam robý naschvál.

„Budem len tu na pozemkoch. Je už neskoro aby som šla na dlhšú, prechádzku," povedala som. Chcela niečo povedať, ale zavrela ústa, lebo už asi zistila, že som veľmi nedočkavá. Nakoniec som bez pozdravu kopla, do boku mojej kobyli a tá sa rozbehla preč.

Bežala som popri ohrade, a skoro preválcovala pár chlapov, ktorý sa o niečom dohadovali v strede dvora. Preskočila som bránku, na lúku. Konečne sa mi to podarilo. Bol to krásny skok. 
Konečne sa mi to podarilo. Dosť dlho som, to cvičila. Vybehla som hore na kopec a rozhlidla sa do doliny, kde bol ranč. Tak dlho som tu nebola, pomyslela som si, Blue Moon, som späť.

Znova som dala povel, aby sa kobylka dala k pohybu. Mudens zaerdžala a zdvihla sa na zadné. Pár krat zamávla, predními kopytami vo vzduchu. Jej hryva sa v svetle slnka zaleskla. Horko- ťažko som sa udržala na jej chrbte, ale vďak tomu, že som mala toľko hodín, jazdenia už natrénovaných, som sa udržala. Mudens dopadla na zem a rozbehla sa.

Bol to krásny pocit. Vietor mi rozfúkaval vlasy, ktoré mi šľahali do tváre. Nebolo to príjemné, ale bolo to oslobodzujúce. Nikdy v živote som tak rýchlo nešla. Bola som rýchlejšia, ako vietor. Bola som rýchlejšia ako mraky, ktoré sa na oblohe posúvali. Bolo to skvelé. Bežala som popri plote, ale nie až tak blízko, aby sa Mudens náhodov neotrela a mohlo by to dopadnúť, zle nie len pre ňu, ale aj premňa. Prach z trávy sa za nami prášil. Na dve sekundy som sa otočila.

Znova som pozrela dopredu. Bolo to skvelé. Dve hodiny som takto bežala samozrejme aj  s prestávkami, aby sa Mudens vydýchala. Na ranč som prišla možno okolo  pol siedmej. Bola som skutočne hladná a unavená. Ani som si to veľmi neuvedomila, dokým som nevidela, ako jedia psi, zo svojich misiek. 

 Zoskočila som z Mudens. Částice prachu sa rozvŕili do vzduchu a usadili sa na svoje miesto. Zobrala som ohlávku a viedla Mudens, k žľabu na vodu. Kým Mudens pila ,dala som jej dole sedlo a prehodila ho cez plot. Pozrela som sa cez ohradu a videla som ako tam stojí, ten chlapec , z ktorým som sa stretla pri boxe, a hrebelcuje, Diega. Diego je čierny vránik a patrí Jackovi. Je proste krásny. Rozmýšľala som či by sa nemohol spáriť s Mudens. Bolo by to vyšľachtené pleno. Také žriebä by stálo mailand. Preto som rozhodnutá si to žriebä nechať.

Pozrela som na hodinky. Už bolo trištvrtre na sedem. Ani som si neuvedomila ,že tu stojím pätnásť minút. Mudens som nechala uviezanú o plot. Vošla som do kuchyne. Starká ešte niečo krájala. Dony jej pomáhala. 

„Presne na čas," povedala som a zdvihla ruky.

„Super. Vidíš baby!" Dony pozrela na starkú. „Ja som ti to vravela, ale ty si stále dookola opakovala ,Dony, budeš ju musieť ísť hľadať´," 

„Ja za to nemôžem. Proste som sa bála, aby nepremeškala večeru," ohradila sa Starká. Ta šesťdesiatníčka, niekedy vyzerá, ako keby mala dvadsať.

„Nechcete nejako pomôcť?" opýtala som sa.

,,Nie netreba. Už je všetko hotové," povedala Dony.

Podvihla som ramená a šla do jedálne. Boli tam aj tí traja muži, čo som ich skoro zhodila na zem.

Pozreli na mňa vážne. Vedela som, že tý traja majú skvelý zmysel pre humor a tak namiesto krivého pohľadu s toho bol nejaký úškľabok. Sadla som si za stôl a čakal na večeru. Tyler na večeru neprišiel. Nechápala som to, ale bolo mi to jedno. No možno nie až tak, ani som nechápala, prečo ho chcem znova vidieť. Bol to pre mňa... nepoznaný pocit. Nič som si s toho nerobila a začal som jesť.

Po večeri som šla rovno do svoej izby. Poprosila som Jacka, aby Mudens zavieodl späť do boxu, že som unavená. Z části, som to chcela urobiť ja, ale veľmi sa mi už nechcelo čistiť stajnu. Rdšej som sa prezliekla do predĺženého tričla, legín, ktoré som mala ako pyžamo a zaliezla do teplej postele. Vankúše boli vypchaté husacím perím, a robila ich starká. Boli to jej husy. Vlastne ešte sú. To bolo posledné čo som si pamätala kým som sa odobrala so ríše snov.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ranč zvláštností - 3. kapitola: