OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Prvý upír - Prológ + 1. kapitola - Mŕtva bezdomovkyňa

05.05.2012 (11:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1346×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Prológ

Ľudia si vnzik upírov vysvetľujú všelijako. Možno že tu boli skôr než ľudia, alebo sa proste jedného dňa narodili. A kto bol vlastne prvý upír na Zemi? Muž? Žena? Sklamem vás. Nebol to ani muž ani žena, ale obyčajné osem ročné dievča ijúce okolo roku 1500.

Volala sa Amelia Serwoodová. Žila u svojho strýka, pretože ju tam jej otec poslal. Jej stýko sa tiež o ňu veľmi nestaral. Až ký si neuvedomil, že dva dni nie je doma.

Skadiaľ príbeh o bývalej lady Amelii Serwoodovej poznám? Nie, nikto mi ho nerozprával ako rozprávky na dobrú noc. Na to boli až príliš strašidelné a navyše vôbec nie pre deti. Prečo? Pretože ja lady poznám najlepšie. Lady Amelia Serwoodová som totiž ja.

1. kapitola

Mŕtva bezdomovkyňa

„Amelia, nemôžem ti dovoliť odísť,“ zašepkala do ticha za hradbami Mary. Bolo to po tretí krát, čo som za celých osem rokov bola za hradbami. Samozrejme prvý krát, čo som tam bola neoprávnene. Nie že by sa mi v Rudenburcku nepáčilo, ale život tam, bol pre mňa iba minulosťou. Navyše sa  mňa sir Malcolm II. veľmi nestaral. Istotne si to nevšimne.

Na sebe som mala dlhý a riadne drahý čierny plášť zdobený vzácnymi kamienkami. Na hlave som mala šatku, aby som aspoň trochu zakryla havranie kučeravé a neposedné vlasy, vyčesané do drdolu. Na ľavej bosej nohe som mala jeden náramok. Náramok, ktorý mi kúpila Mary s Georgom na narodeniny. Zo všetkých darčekov som si cenila najviac tento, aj keď stál iba pár ukradnutých zlatých mincí. Bol z kože a mal na sebe pripnuté tri prívesky s našimi menami: Amelia, Mary a George. Tie prívesky vytesali George a Mary do kameňa a potom ich tam akýmsi zázrakom pripevnili. Ten náramok bol vlastne druhá najcennejšia vec, ktorú som mala. Prvou boli dvaja ľudia. Mary a George.

„Prečo?“ spýtala som sa vzrušene a užívala si tú voľnosť, neuvedomujúc si, že som sa akurát vrhla do jedného veľkého dobrodružného nebezpečenstva. Za hradbami Rudenburcku sme boli nechránení. Tak čo robiť v svete, ktorý nepoznáme?

Pozrela som sa na vystrašenú Mary, ktorá sa triasla nie len od strachu, ale aj od zimy. Narozdiel od môjho vkusného drahého a teplého oblečenia, mala na sebe iba vrecovinu. Mary mala blonďavé krátke vlasy priktyté rovnako vrecovinou. Jediné čo na nej vynímalo, bola čierna rukavica a náušnice. Čierna rukavica mala už iba prostredník a palec. Bola zdobená zlatou nitkou, ktorá vytvárala maličké zvláštne ornamenty. Tá rukavica bola od jej mamy, ktorú neľútostne zabil môj otec pred mojimi očami. Nikdy som riadne nepochopila, prečo sa so mnou aj cez to kamaráti. Náušnice boli zo zlata, na ktorých vyseli maličké diamanty, ktoré tvorili tvar ruže. Boli odo mňa. Síce mi ich dal strýko a stáli ho celý majland, ja som náušnice nenosila. Aj som sa chcela dať ostrihať, ale to mi strýko nedovolil. A tak som náušnice dala Mary. Zľahka som jej ucho prepichla ihlou na šitie.

Mary bola bezhlavo zamilovaná do Georga, ktorý bol v tej chvíli rovnako vzrušený ako ja a hľadel na les pod nami. Bol z nás najstarší. My dve sme mali iba osem a on bol o päť rokov starší. Narozdiel od Maryních rodičov, jeho rodičov môj otec poslal do otroctva za to, že verili v Boha. George mal jastrabie oči, v ktorých stále žiarili plamienky šibalstva. Pery jemné a vykrajované, akoby ich vykrajovali samí bohovia osobne. Nezbedné hnedé vlasy mu stále padali do očí. Aj keď bol celkom pekný, vždy bol iba kamarát. Ako som teda vedela o jemnosti jeho pier? Povedzme, že som sa mu zdala príťažlivá.

„Sir Malcolm sa bude hnevať,“ odpovedala mi Mary. Lenže mne na mojom strýkovi už dávno nezáležalo. Vlastne mi nezáležalo na nikom, iba na nich dvoch. Ani im by nemalo. Veď pre neho nie sú nič viac ako otroci! Tak prečo im tak záleží na tom, či sa bude strýko hnevať?!

„No a?“ naivne som si ju prehliadla. „Komu na tom záleží? Osem rokov! Osem rokov tam tvrdnem. A vy tiež! Konečne budeme voľný. Mali by ste sa radovať a nie sa zaujímať o to, či sa bude niekto hnevať.“

George mi prikývnutím odsúhlasil môj názor. Od vtedy sa Mary ohľadne nášho odchodu nevyjadrovala.

Cestovali sme celú noc, kým sme narazili na mestečko, kde prebiehali bujaré oslavy. Nechceli sme sa nijak zapájať, iba sme si chceli oddýchnuť a najesť sa. Kým Mary s Georgom zháňali jedlo, ja som sa skryla do tmavej uličky. Najprv som do tmy iba škúlia, keď som si na ňu po chvíli zvykla, všimla som si mŕtvu ženu s prepichnutým bruchom.

V žalúdku sa mi ozval kŕč. Bola som hladná. Na takéto pohľady som nebola zvyknutá. Žena ešte nebola úplne mŕtva. Ešte dýchala a sem-tam vydala akýsi tichý ston. Po tele jej stekala čerstvá krv. Chcela som jej pomôcť. Lákalo ma to! Doplazila som sa ku nej a vytrhla jej z brucha kôl. Chcela vykríknuť, ale iba nemo otvorila ústa a znovu ich zavrela. Prezrela som si ranu. Tá hrozná železná vôňa mi udierala do nosu takou silou, že som sa chcela vyvracať. Nikdy som krv nemala veľmi v láske. Odtrhla som žene rukáv z hnedých šiat a priložila na ranu. Zakňučala!

Na rukách som mala krv. Znova sa mi v bruchu ozval hladný kŕč. Potrebovala som sa najesť. Pohľad mi zablúdil ku krvi tej ženy. Zrazu mi nepripadala tak hrozná. Tak nechutná.

Som blázon, pomyslela som si a strčila som si ruku do úst. Bola to krv. Nechutila zle. Bola sladká a horká navzájom. Po tej búrke v mojich ústach som ruku vytiahla.

Aj tak by zomrela, dodala som v duchu a nahla sa k malej ranke na ženinom krku. Priložila som k nej pery a ženu jemne pobozkala. Zavzdychala. Najprv som ženu chcela ukľudniť, a tak som ju bozkávala a potom som konečne prisala pery na ranku. Jazykom  som sa s ňou pohrala a potom som potiahla. Z rany vytiekol prúd najlepšieho nápoja, aký som kedy pila. Nevedela som sa toho nabažiť. Bolo to, akoby som pila pulzujúcu tekutinu. V tele mi to celé pulzovalo a v bruchu sa rozpútala prijemná búrka. Po chvíli som sa do ženinho krku zahryzla. Trefa! Presne do tepny. Žena vzdychala od bolestia a ja som nedokázala prestať. Tú krv som hltala. Bolot o príjemné a chutné a jej bolestné vzdychy ma iba povzbudzovali. Keď žena ochabla a mne do úst kvapla posledná kvapka toho úžasného nápoju, odtiahla som sa. Uvedomila som si, že som urobila hroznú vec, ale vôbec som necítila ľútosť či vinu za to, že som to spravila.

Telom mi prešla vlna eufórie. Bolo to dokonalé. Ten pocit, že mi skamenelo srdce a všetky žili a tepny zmizli, nebol iba obyčajný pocit. Bolo to tak! V mojom tele sa stala zmena. Začala som krvácať. Lenže toto nebola obyčajná menštruácia. Táto vo mne vyvolala bolesť zo straty vlastného životabudiča. Moje zmysly sa zaostrili a zrazu som v tej tme videla ako za denného svetla. Jazykom som si nahmatala špicáky.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prvý upír - Prológ + 1. kapitola - Mŕtva bezdomovkyňa: