Pre životy iných - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitola o víle - Elizabeth Molls. Ako dopadne stretnutie s tými zvláštnymi vlkmi?

15.12.2010 (17:00) • 1Mary139 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 321×

Už sme chceli zaútočiť, keď sa chalan vpredu zrazu ozval.

„Dobrý deň,“ povedal. „Ja som Seth Thompson, a toto sú členovia našej svorky – Robert a Harry...“ nestihol ani dopovedať, keď mu do reči skočila Nikki.

„Čo ste zač? Čo chcete?“ opýtala sa zdesene.

„Len pomaly Nikki, Seth nám to určite vysvetlí,“ povedala Marie celkom pokojne a usmiala sa na Setha.

„Takže. My sme vlkolaci a ochraňujeme tak ako aj vy indiánsku rezerváciu, tu neďaleko. Moja sestra, ktorá tiež patrí do svorky, vidí budúcnosť. Videla, že sem príde veľký klan upírov. Prišli sme vám pomôcť, pretože toto je najväčší klan aký sme doteraz videli. Je ich osem.“

„Nepotrebujeme vašu pomoc!“ skríkla naša hrdá Rose. Tá nikdy nechcela pomoc od druhých. Vždy bola hrdá. Niekedy až príliš.

Marie odtrhla, vôbec prvý krát pohľad od vlkolakov od tej doby čo sme ich stretli, a pozrela sa na Rose.

„Rose, ticho,“ zakríkla ju. Opäť sa otočila k vlkolakom. „Je od vás veľmi milé, že ste nás prišli upozorniť. A ak nám pomôžete budeme vám vďačné. Predsa osem upírov nie je žiadna hračka. Kedy presne majú prísť?“ opýtala sa Marie, celá nadšená od pomoci týchto čudných tvorov.

„Mali by doraziť zajtra okolo polnoci.“

„Potrebujeme sa nejako zosúladiť. Mohli by sme sa zajtra stretnúť?“ spýtala sa s nádejou v hlase Marie.

„Samozrejme. Povedzte čas a miesto,“ povedal Seth.

„Tak zajtra o štvrtej tu,“ povedala Marie.

„Dobre. Tak dovidenia, víly,“ povedal Seth. Otočil sa a spolu s Robertom a Harrym odišiel.

* * *

Včera po stretnutí s vlkolakmi šli dievčatá už rovno domov. S Marie som sa však dohodla, že o tretej príde k nám a spolu pôjdeme do lesa.

Mala som ešte hodinu času a tak som si sadla za môj milovaný klavír. Na klavíri som začala hrať keď som mala 11. Zapísali ma moji rodičia. Po ich smrti som mala chuť s tým skončiť, ale uvedomila som si, že hudba ma robí šťastnou.

Vzala som noty, ktoré boli položené na klavíri. Boli to noty na moju obľúbenú pieseň – This is me. Táto pesnička je z filmu Camp Rock. Áno, viem. Camp Rock je pre deti, ale mne sa fakt veľmi páči. A teda, hneď všetko čo pochádza od Disney nemusí byť pre deti.

Túto pieseň hrám veľmi rada. Pomaly som stláčala klávesy a potichučky som si spievala. Nikdy som však nespievala nahlas. Mala som z toho strach. Strach, že by ma niekto počul, strach z toho že by to bolo otrasné. Tóny tejto piesne pomaly doznievali. This is real, this is me.

Siahla som po ďalších notách. Bola to Bellina uspávanka od Cartera Burwella. Aj toto bola úžasná skladba. Twilight sága. Ďalšia moja obľúbená vec. Aj keď tí upíri sú trochu iní. Netrblietajú sa na slnku, nie sú očarujúco krásni, nemajú červené oči a už vôbec som sa nestretla s upírom, ktorý by nezabíjal ľudí.

Keď som dohrala Bellinu uspávanku, pustila som sa do mojich skladieb. Nie je to žiadna sláva, ale tie pesničky sú o mne.

O pár minút už na dvere zazvonila Marie.

„Ahoj, Elizabeth!“ pozdravila sa.

„Ahoj. Ideš ešte dnu alebo už ideme?“ opýtala som sa.

„Poďme už. Aspoň si zalietame,“ povedala Marie. Vošla však ešte do predsiene, aby sa premenila na vílu. Obe sme chytili prívesky a priložili sme si ich k srdcu. Potom sme vyšli zadným vchodom a cez záhradu sme sa vybrali do lesa. Bol to príjemný pocit len tak si lietať.

„Už aby bola pôlnoc a aby bolo po všetkom,“ povedala Marie, trochu s obavami.

„Neboj sa, všetko dobre dopadne. A vôbec, prečo takto hovoríš? Veď si sa bojov nikdy nebála,“ povedala som podozrievavo.

„Ja sama neviem. Jednoducho mám akési zlé tušenie,“ povedala a pozrela sa na mňa.

„Neboj sa. Veď nás je...“ rýchlo som si to v hlave prepočítala, „sedem...“ a Seth hovoril o ôsmich upíroch.

„No vidíš. Je nás menej.“

„Ale my to aj tak zvládneme,“ dodávala som jej odvahu, aj keď som sama tú svoju pomaly strácala.

O pár minút sme už došli na miesto, kde však ešte nikto nebol. Jasné. My sme všade vždy prvé. No nečakali sme dlho. Z východu prišli Rose a Nikki a o pár minút oproti nám už stáli aj traja chalani. Jedného z nich sme poznali. Bol to Seth. Vedľa neho stáli však ešte ďalší dvaja. To určite boli Robert a Harry.

„Ahojte!“ oslovil nás Seth. „Takže toto je Harry,“ ukázal na pravú stranu a chlapec s hnedými neposlušnými vlasmi nám zakýval, „a toto je Robert.“ Teraz ukázal na ľavú stranu a Robert sa na nás len uškrnul.

„Ahojte, veľmi nás teší. V podstate sme sa ani my nepredstavili. Ja som Marie, toto je Rose, Nikki a Elizabeth,“ ako nás predstavovala ukazovala na nás rukou. Ja s Nikki sme im zakývali, no Rose sa pravdepodobne ešte nezmierila s tým, že k našej skupinke pribudli vlkolaci, a tak sa na nich len pohŕdavo pozrela.

„No tak by sme mohli začať s tréningom,“ povedal Seth.

Vlkolaci nám predvádzali svoju silu, my sme im zas ukazovali naše talenty. Marie sa so Sethom dohadovala o rozmiestnení. Vlkolaci boli fakt zvláštni. Celý systém ich boja bol zvláštny. Bolo to niečo neopísateľné. Boli rýchli, silní ale zároveň zosynchronizovaní. Náš tréning trval zhruba dve hodiny. Potom som šla aj s Marie k nám domov.

Autor: 1Mary139, v rubrice: Povídky » Na pokračování