OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pre životy iných - 1. kapitola

23.11.2010 (18:00) • 1Mary139 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 575×

Volám sa Elizabeth Molls a práve dnes, 27. augusta, oslavujem svoje 17. narodeniny. Žijem spolu so svojím bratom Billom v malom bielom domčeku v rezervácii Ellien v štáte Nebraska. Bývam len s bratom, lebo naši rodičia zomreli pri autonehode, keď som ja mala 12 rokov a Bill mal 22.

Asi by som sa mala nejako opísať, že? No tak, mám vlnité hnedé vlasy, dlhé asi po pás, hnedé oči s dlhými mihalnicami a nos mám ako gombík. Jednoducho povedané, som taká obyčajná. Ničím nevynikám.

Mám 3 kamarátky – Marie, Rose a Nikki. V podstate to ani nie sú nejaké extra kamarátky – teda až na Marie. Sú to takpovediac kolegyne. Pýtate sa ako to myslím? To hneď vysvetlím.

Sme víly. Áno, viem. Určite si myslíte, že som blázon, ale tak to nie je. Je to s nami zložité. Všetky máme nejakú schopnosť, ktorá nám pomáha zneškodniť nepriateľa. Ja dokážem hýbať s vodou, Marie vie hýbať so vzduchom, Rose hýbe so Zemou a Nikki hýbe s ohňom. Keď sme v rezervácii, na krkoch nosím prívesky, ktoré vždy keď cítia v okolí čarovné bytosti, rozblikajú sa. Tieto prívesky nosím iba vtedy, keď sme v Ellien, pretože by bolo dosť čudné, keby sme boli v škole a z ničoho nič by začali prívesky blikať.

A načo sme vlastne tu? Existujeme preto, aby sme chránili našu rezerváciu pred inými bytosťami. Hlavne pred upírmi. Áno, upíri existujú. Nie sú síce taký, akých ich poznáte z kníh, či z filmov. Neodoženiete ich krížom alebo cesnakom. Ani nespia v rakvách. Na slnku sa netrblietajú tak ako ich opísala Stephenie Meyer. Upíri sú cez deň od obyčajných ľudí nerozoznateľní.

No a teraz späť k dnešku. Mám narodeniny. Sedemnásť. Uf! Páči sa mi číslo sedemnásť, ale nie až na toľko aby som musela mať oslavu! No Marie to nešlo vysvetliť. Hneď ak má niekto narodeniny, chce urobiť oslavu. No čo už. Nech má radosť.

Zrazu zazvonil zvonček, ktorý ma vytrhol z môjho premýšľania. Šla som otvoriť. Bola to vysmiata Marie. V rukách držala balíček zabalený v papieri mojej obľúbenej farby – čiernej. V strede bola nalepená strieborná mašlička. Marie je veľká detailistka. Určite zmerala, kde sa nachádza stred balíčka.

„Všetko najlepšie!“ skričala na mňa.

„Ahoj! Ďakujem Marie. Poď dnu.“

Očistila si topánky a vošla do predsiene. Prešli sme do obývačky, sadli sme si na gauč a Marie mi podala balíček.

„Nech sa páč Eliz! No tak, otvor ho!“ tak milo sa usmievala. Pomaly som otvárala balíček a jedným okom som sledovala, ako sa Marie tvári. Mala taký nedočkavý výraz. Ako keby ani nevedela, čo pod papierom je. Keď som už odlepila všetku pásku, odhodila som papier a nemohla som zavrieť ústa.

„To je...“ nedopovedala som. Nedokázala som to.

„Je to batoh s nápisom TEAM EDWARD – TWILIGHT SÁGA. Chcela si niečo z Twilightu, že?“ na jej tvári sa zjavili akési obavy.

„Marie, ďakujem. Je krásny! Si úžasná!“

Batoh som položila na zem a nahla som sa k Marie aby som ju objala.

„No vstávaj Eliz. Musíme to tu ešte pripraviť kým prídu hostia,“ povedala nadšene.

„Ach, jasné,“ povedala som.

Na oslavu prídu Rose, Nikki, Marienin mladší brat Joshua, môj brat Bill, stará mama Charlotte, sesternica Olivia a bratranec Tim.

„Idem do záhrady urobiť nejakú výzdobu. Ty choď do kuchyne pripraviť chlebíčky,“ povedala mi Marie.

„Jasné. A vlastne o akej si všetkým povedala aby prišli?“ vážne som to nevedela. Aké blbé, že? Mám oslavu a ani neviem o akej sa začne. No to bola vždy Marienina práca.

„Začne sa to o 15:00,“ povedala.

Takže mám ešte 3 hodiny času.

* * *

Bolo 14:45. Všetko jedlo nachystané. Záhrada vyzdobená – Marie ju odela do modrej farby aj keď ja som chcela čiernu. Sedeli sme s Marie na gauči, keď sa otvorili dvere. Bol to Bill, ktorý sa vrátil z práce. Vošiel do obývačky.

„Ahojte!“ pozdravil a usmial sa. „Tak ako moja oslávenkyňa?“

„Ahoj, dobre. Všetko je hotové.“

V tom zazvonil zvonček. Postavila som sa a šla som otvoriť. Vo dverách stáli Rose a Nikki.

„Všetko najlepšie!“ zvolali naraz.

„Ďakujem! Poďte ďalej.“

Dievčatá si zatiaľ sadli k Marie do obývačky. Potom prišli aj Olivia a Tim, po nich prišla stará mama a potom Joshua. Všetkých som vzala do záhrady. Nasledovali gratulácie. Všetci mi dali darčeky a už sme sa išli pustiť do chlebíkov, keď nám zrazu začali jemne svietiť prívesky. S dievčatami sme rýchlo ale nenápadne odišli do kuchyne, pretože moja sesternica a bratranec o našich talentoch nevedeli. Ostatní to vedeli.

„Niečo sa deje!“ povedala Marie.

„Musíme ísť!“ vykríkla Nikki.

„Ale čo im povieme?“ opýtala sa Rose.

„Nič. Jednoducho vypadneme. Bill, stará mama a Joshua o tom vedia takže to nejako uhrajú. Poďme!“ povedala som svoj nápad.

„Ideme!“ povedala Marie, ktorá je našou vodkyňou. Prívesky svietili. Chytili sme ich do rúk, priložili k srdcu a o desať sekúnd sme už v kuchyni stáli ako víly s krídlami.

Prívesky sme otáčali do strán, až kým sme nenašli stranu, kde svietili najsilnejšie. Vybrali sme sa na juh, smerom do lesa. Leteli sme pomaly, aby sme ucítili pachy a našli stopu. Keď sme boli v polovici cesty zacítili sme pach, aký nikdy pred tým. Bolo to niečo zvláštne. Ako sme postupovali ďalej, videli sme stopy vlkov. Teda vyzeralo to ako stopa vlka, ale veľkého ako koňa.

„Čo to je?!“ opýtala sa zdesená Nikki.

No len čo dopovedala, objavili sa pred nami dvaja vlci, veľkí ako kone a uprostred nich stál nejaký chalan. Pripravili sme sa na boj.

Autor: 1Mary139, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pre životy iných - 1. kapitola: