OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 32. časť

30.11.2014 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 871×

Časť tridsiatadruhá

Z vlasov mi ešte stále kvapkala voda, ako som si bola ráno zaplávať, a tak som si ich len prehrabla a nechala ich ďalej voľne rozpustené. Aj keď to znamenalo, že tu budem musieť potom umývať celú dlážku. Netrápilo ma to. To všetko bolo teraz vedľajšie.

S hlbokým povzdychom som sa vystrela a prešla dole do laboratória, len v džínsoch, nakoľko tu bolo akosi horúco. Alebo to bolo len mnou, že som mala odrazu akosi veľa energie, ktorú som nedokázala využiť? Mala som tak veľa času, ktorý som potrebovala využiť, aby sa moja myseľ nevenovala veciam, ktoré by znamenali ďalšie výčitky, ale nedokázala som v tej rýchlosti nájsť nič vhodné.

Posadila som sa k papierom, ktoré som si porozkladala už asi o piatej ráno, keď som vstala, a snažila sa v nich nájsť niečo, čo som mohla prehliadnuť. Veľké nervy som na to ale nemala, čo mi prekážalo, keďže to bolo dôležité. Najmä pre Victora, ktorému by to mohlo pomôcť. Lenže mamine vzorce a výpočty... všetko to bolo príliš komplikované a niektorým veciam som sama nechápala.

„Do šľaka!“ zasipela som a zatvorila jednu z mnohých zložiek predo mnou. Nemalo to zmysel. Nedokázala som uvažovať jasne, potrebovala som niečo robiť. A to súrne.

Vypochodovala som z miestnosti a prešla do telocvične. Ruky som si obviazala, aby som si nedoráňala hánky a prešla k boxovaciemu vrecu.

Nádych, výdych.... Opakovala som si a začala boxovať. Jeden úder za druhým. Šlo to úplne samo, mimo mňa. Jediné, čím som sa zabývala ja bol text piesne, ktorá práve hrala. Nad ničím iným som nechcela uvažovať. Nemohla som.

Ako mohla mama napísať vzorce, z ktorých vyhotovenie látok je ešte dnes viac ako nemožné? Bola som jediná, ktorej to nedávalo zmysel alebo to bolo tým, že som bola bez kníh a práce tak dlho?

Ruky ma neboleli, čo bolo dobré znamenie, nakoľko po všetkých tých zraneniach, ktoré som v poslednej dobe utrpela... človek by si pomyslel, že už nikdy nebudem schopná normálne fungovať. Lenže opak bol jednoducho pravdou.

„Acelynn, viete, koľko je hodín?“ ozval sa odo dverí Victor a ja som prudko prestala. Obrátila som sa k nemu a keď mi došlo, že som ešte stále bez trička len v športovej podprsenke, okamžite som siahla po mikine.

„Neviem,“ pokrčila som plecami. „Aj keď ty asi áno,“ usmiala som sa a spomenula si na fakt, že by sme si už mali tykať. On si na to očividne nepamätal. Ako ani na náš včerajší rozhovor, kedy ma objal a v tichosti so mnou sedel hodinu na schodoch. A bola som vďačná, že to nijako nespomenul. Najlepšie bude, ak na to obaja čím skôr zabudneme. Hlavne ja, nakoľko to bol prejav nevýslovnej slabosti, ktorá sa nenosí. Nie s mojím menom.

„Ah, samozrejme,“ uvedomil si. „Acelynn, je sedem hodín ráno. Od ktorej si na nohách? Potrebuješ odpočívať. Najmä po...“

„Nie!“ zarazila som ho skôr, než stihol povedať čo i len o jedno slovko viac. „Aby sme si vyjasnili pár vecí. Môžeš hovoriť o všetkom, len nie o ňom, jasné?“ pozdvihla som spýtavo obočie a zahľadela sa na neho nekompromisne. Ak mám urobiť to, čo musím a mám to psychicky zvládnuť s čo najmenšími ťažkosťami, bolo by lepšie, ak by mi prestal pripomínať toho, koho smrť som zavinila. Šlo by nám to tak určite oveľa jednoduchšie.

„Jasné,“ prikývol a ja som na ňom videla, že ho to trocha mrzí. Aspoň mi to prišlo ako ľútosť, aj keď... možno som sa len stala sentimentálnou.

„Tak teda naspäť k tebe,“ napadlo mu. „Povieš mi, prečo ešte neležíš?“

„Pretože...“ zatiahla som a otočila sa k vrecu. „Veľa odpočinku škodí a štúdie už dávno dokázali, že mozgu stačia iba štyri hodiny spánku. A ja som spala štyri a pol, čo je trocha viac luxusu, než akého sa mi dostáva obyčajne.“ Boxovala som hlava nehlava, dávala vrecu zabrať a svojim rukám tiež.

„Si neskutočná,“ vzdychol si a prešiel si sadnúť na stoličku. Hľadel na mňa a mlčal. Bolo nepríjemné na sebe cítiť jeho pohľad, ale nemala som v pláne prehovoriť k nemu ako prvá. Určite mu ide presne o to. Veď prečo by tu ináč sedel?

„Tak fajn,“ precedila som pomedzi zuby asi tak po piatich minútach a prestala boxovať. „O čo ide?“ otočila som sa k nemu. „Nie som v stave, kedy som schopná uvažovať o nejakých skrytých významoch, takže čokoľvek, čo mi chceš povedať, budeš musieť povedať na rovinu,“ varovala som ho ešte rýchlo predtým, než stihol čo i len otvoriť ústa.

„Samozrejme,“ prikývol a zhlboka sa nadýchol. „Ide o to, že som trocha sledoval správy... a... znepokojilo ma to.“

„Čo také?“ prižmúrila som oči. Profesora nezvyklo niečo znepokojovať natoľko, aby mi uhýbal pohľadom. On bol predsa ten, ktorý mi vždy vravel všetko a nikdy nevynechal ani jediný detail. Tak kam sa ten muž podel teraz?

„Kvôli tomu minulému výstupu... nuž... ako by som...“ oblizol si pery a videla som na ňom, že je nervózny.

„Do šľaka, tak hovor!“ neovládla som sa.

„V meste bola čistka,“ vyhŕkol naraz a aj keď potom niečo povedal, nevnímala som to. Jediné, čo mi znelo v ušiach bola veta, ktorú vypustil z úst. Dookola a dookola. Stala sa z toho pieseň, ktorá nechcela opustiť moju myseľ. Aj napriek tomu, že som ju tam nechcela.

To, čo som urobila, bolo nebezpečné. Všetci sme si toho boli vedomí. No nevystupovala som tam len ja. Vravela som za všetkých utláčaných ľudí mesta a týchto štátov. Rozprávala som za každú osobu, ktorá trpela a ešte stále trpí len preto, lebo vláda je skorumpovaná a bojí sa silnejších. Kedy si konečne uvedomia, že toto už nie je o súťažení, koho ľudia viac poslúchajú? Myslia si, že dokážu vytvoriť totalitný režim a že ich ľudia budú poslúchať na slovo ako živé roboty? Dokiaľ som tu ja, určite nie!

Avšak práve preto sa stalo to, čo sa stalo. Do mesta prišli čističi, aby všetko vyriešili a napravila poriadok. Určite po mne pôjdu viac ako doteraz a budeme mať čo robiť, aby sme sa pred nimi ukryli. Hoci... nebolo toho ukrývania už dosť? Nemala by som vystúpiť na verejnosť a posnažiť sa urobiť čo bude v mojich silách, aby som to zastavila?

„Čo ešte, profesor? Niečo mi nehovoríte,“ uvedomila som si krutú pravdu.

„Ide o to, že... žiadajú...“ nedokázal sa vyjadriť. „Mocní žiadajú výkupné. Chcú od ľudí, aby im dokázali, že si zaslúžia svoje životy a preto, aby nezničili toto mesto... chcú teba.“

„A-ako... prosím?“ vydýchla som a odrazu mi oťaželi nielen ruky, ale aj celé moje telo sa ocitlo akoby zavalené obrovským balvanom, ktorý ma mal každú chvíľu rozpučiť. A naokolo nebol nikto, kto by ma mohol zachrániť.

„Je to tak,“ prikývol. „Každý deň... unesú niekoľkých ľudí a čím ďalej budeš otáľať s vydaním sa... tým viac ich zomrie,“ sklonil hlavu a zadíval sa do zeme.

Ja som len zaškrípala zubami, pretože slová... tie mi došli. Už žiadne vhodné neboli.

„Sviniari,“ zasipela som. „Myslia si, že mňa môžu vydierať? Mňa?!“ rozkríkla som sa do prázdna a kopla som do vreca. „Musíme niečo urobiť!“ vyhlásila som a prešla okolo profesora, mieriac do centra k počítaču. Potrebovala som informácie. Čím rýchlejšie, tým lepšie.

„Vyhľadať zmienky mena: Acelynn Whiteová vo všetkých záznamoch!“ prikázala som systému a pozrela na správy, ktoré práve bežali v televízii. „Hlas.“

„... a preto vyzývame aj vás ostatných, aby ste nám pomohli chytiť a dopraviť pred spravodlivosť Acelynn Whiteovú, ktorá je na úteku a kuje plány, ako zvrhnúť Mocných. Zabráňme spolu vrahyni urobiť to, čo pokladá za nevyhnutné a spravme z našej krajiny znova bezpečné miesto...“

„Oh, prosím ťa!“ pretočila som nad jej sprostosťou očami. „Ticho,“ pokynula som radšej, pretože ináč hrozilo, že ten televízor sama rozbijem, čo by bola škoda, pretože stál celkom slušné peniaze a vzhľadom k tomu, že mi určite zmrazili účty, k novému by som sa nejako rýchlo nedostala.

Zadala som do počítača prístupové heslo a skôr, než som čo i len otvorila jednu zložku mi naskákali výsledky, ktoré som chcela nájsť.

„Acelynn... nemôžeš ich nechať, aby s tebou manipulovali...“ hovoril mi potichu.

„Ale ako?!“ nedokázala som sa krotiť. „Nechápeš, že je to moja vina? Som to ja, kto za týchto ľudí nesie zodpovednosť. Ak by nebolo mňa, boli by v bezpečí...“ rozprávala som pomedzi čítanie jedného článku za druhým.

„Nemôžeš to takto brať. Bola to ich voľba,“ chlácholil ma a chcel sa dostať bližšie.

„No na môj podnet.“

„A čo s tým chceš urobiť?!“ vyzval ma a donútil odtrhnúť očí od obrazovky. „Ako im chceš pomôcť? Napochodovať tam len tak?“

„Ak budem musieť, áno!“ vybehla som na neho. „Nemám na výber, profesor. Urobím čo to stojí, aby som zachránila svojich ľudí. Aj keď by to malo znamenať, že nezachránim svoje meno,“ sklonila som smutne hlavu. Ale predtým, než niekam pôjdem, postarám sa o to, aby sa Victor postavil na nohy.

„Tak potom to všetko vyšlo navnivoč,“ povzdychol si. „A všetko, čo som do vás vložil... nenaučil som vás myslieť o krok dopredu?“ Ako tak na mňa hľadel, vyzeral sklamane. Zo mňa. A to ma ranilo ešte viac. Mal pochybnosti a smutné bolo to, že nebol jediný. Ani ja som si nebola istá tým, čo robím. Netušila som či konám správne a hlavne som nevedela, čo by som mala spraviť. Jedine to, že by som sa najradšej zavrela v labáku až do chvíle, kým by som z neho nevyšla aj s liekom na Victorov problém. A potom by som šla nakopať zadky Robertovi a všetkých ostatným členom Rady. Možno ich aj zabiť, ak by to bolo nutné.

Zo zamýšľania ma vyrušilo akési pípanie, ktoré naznačovalo problémy v zabezpečení, čoho som sa zľakla. Okamžite som začala hľadať čo i len jednu zmienku o hrozbe vírusu alebo napadnutia, no nikde nič.

„Čo sa to deje?“ zaujímalo bruneta, ktorý bol trocha zmätený. „Prelomili kódovanie?“

„Nemohli,“ pokrútila som hlavou a ďalej hľadala. Až potom mi ale došlo, že to nemusí súvisieť s počítačmi. Vyskočila som na rovné nohy a vybehla von z izby k mojej maličkej kamere na jedno oko, ku ktorej bol aj čip na prenos hovoru. Dala som si to za ucho a okom hľadela na malú obrazovku, kde sa objavil Alistair.

„Princezná,“ zatiahol hneď, čo ma zbadal.

„Dark,“ vzdychla som si. „Vieš, ako som sa zľakla, že ma našli?“ obvinila som ho.

„Ale no tak,“ pretočil očami. „To by predsa znamenalo, že pochybuješ o dokonalosti svojho systému. A ak ma pamäť neklame, bola si to predsa ty, ktorá ho navrhla, nie?“ kontroloval si.

„Áno, ale... bolo to dávno, keď som tu chcela byť sama...“

„Ako každé rozmaznané dieťa, ktoré pre seba malo celú panstvo,“ skočil mi do reči. „No nevolám ti preto, aby som ti tu pripomenul, ako si si mohla žiť, ak by si bola ticho,“ zháčil sa. „Tak o čo ide?“

„Nakoľko si myslím, že noviny si už videla...“ To, že som okamžite prikývla mu len pridalo o jednu vrásku na čele. „Potrebujeme sa pohnúť ďalej. Rada sa snaží tajiť všetky zmienky o stretnutiach a, čo je trocha lepšie, kvôli tebe presunuli objednávku, ktorá mala poputovať do Európy. Ak vieš, o čom hovorím...“

„Projekt ATRAUMATICUS X?“ hlesla som a až teraz som si uvedomila, že som na to zabudla.

„Presne, zlatko,“ prikývol s úsmevom. „Podarilo sa mi nájsť, prečo to presunuli. Do papierov totiž napísali, že potrebujú ešte dva týždne kvôli dodatočným skúškam, ktoré musia vykonať, aby sa uistili, ako dlho vydrží jedna dávka.“

„Veď už len jedna dávka zabije vojaka do týždňa. Tam predsa nie je čo testovať,“ krútila som hlavou.

„Podarilo sa mi nájsť prísne tajný spis, kde stojí, že jeden zomrel do desiatich minút od podania,“ spresnil a ja som nestíhala žasnúť.

„Musíme niečo urobiť. Ten liek sa nemôže dostať k vojakom. Zabije ich to.“

„S tým súhlasím,“ zapojil sa Victor. „Avšak takáto akcia... si žiada poriadne dobrý plán. Samozrejme, len ak s nejakým prídete,“ pozrel sa na mňa.

„Asi pôjdem hlavou proti múru ako doteraz. A keď sa dostanem do nejakých problémov, zaimprovizujem. Znova, tak ako doteraz,“ presladene som sa na neho usmiala.

„Tak to aby som začal šetriť na slušný pohreb, čo?“ povzdychol si.

Nezaujato som pokrčila plecami.

„Jedine, ak k tomu dostanem nejaký pekný epitaf...“

„Dobre, platí,“ usmial sa. „Keď do toho zapojím aj svoje básnické črevo, určite s niečím prídem.“

„Mohli by ste si to vy dvaja nechať na neskôr?“ ozval sa Dark a tým nás vyrušil. „Potrebujem vedieť, čo mám urobiť s tými spismi.“

„Čo tým myslíš?“ nerozumela som.

„Som na nich napojený online,“ objasnil. „Môžem ich zmeniť, ak chceš. Alebo vymazať, zlatko.“

Konečne nejaká dobrá správa! Pomyslela som si a usmiala sa nad tým.

„Ak to vymažeš, prídu na to, že sa im niekto nabúral do systémov,“ oponovala som. „Mohol by si len pozmeniť niektoré dávky alebo rozpätie prejavenia prvých symptómov,“ napadlo mi najprv. „Aké tam sú zaznamenané hodnoty?“

„Tak pri tomto našom kamarátovi tu máme dávku zodpovedajúcej mesačnej spotrebe a čas prvých symptómov nastáva po dvadsiatich siedmych minútach,“ oznámil poslušne.

„Fajn,“ reagovala som automaticky. „Daj tam teda dávku na štyridsať dní a symptómy... daj, že sa prejavia tak po nejakých tridsiatich piatich minútach,“ napadlo mi.

„Máš to mať, princezná.“ Počula som z druhej strany, ako niečo ťuká do klávesnice.

„Máš pri sebe Vanessu?“ zmenila som tému.

„Nie, nie je tu,“ záporne pokrútil hlavou a pozrel na mňa. „Prečo? Chceš od nej niečo?“

„Ja... nie,“ vyhŕkla som. „Myslela som len, že či sa so mnou nechcela rozprávať.“

„Neviem,“ pokrčil plecami Alistair. „Nevyzerala, že má náladu na rozprávanie. Možno nabudúce. Poviem jej.“

„Neunúvaj sa. Kašli na to,“ mávla som rukou a potom sme sa už len rozlúčili. Predsa len... obaja sme mali plné ruky práce.

„Si si istá, že jej nemal nič odkázať?“ nadvihol Victor obočie a pozrel na mňa pohľadom, ktorý ma nútil chcieť ho udrieť, len aby to nerobil. Súdil ma, čo som na ľuďoch neznášala. Nikdy to totiž nebolo nič dobré, čo by na mne posudzovali. Vždycky im len niečo prekážalo. A to vadilo zasa mne.

„Áno, som si tým istá,“ prikývla som. „Ak sa na mňa hnevá, nech sa hnevá. Aspoň sa bude držať od tohto ďalej a to znamená, že bude v bezpečí. Musím držať ľudí, na ktorých mi záleží v bezpečnej vzdialenosti od bojiska,“ vysvetlila som prosto.

„Kde sa potom radím ja?“ podišiel ku mne pomaly bližšie. „Nezáleží ti na mne?“

„Ja...“ nasala som vzduch do pľúc a uvažovala, čo na to povedať. Záležalo mi na ňom alebo nie? 

 Viem, že to bola dlhá odmlka a mnohí z vás si už ani nepamätajú, čo bolo naposledy. No snáď sa tu nejakí čitatelia ešte nájdu a kapitola sa vám páčila.

Dúfam, že sa mi podarí pridať ďalšiu časť čo najskôr, nakoľko vám chcem pomaličky poodkrývať viaceré tajomstvá a vysvetliť, kto presne sú Mocní.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 32. časť: