OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 3. časť

14.10.2013 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 1159×

Časť tretia

Zaklopala som na dvere a bez čakania na odozvu som ich hneď otvorila. Ocitla som sa v dosť veľkom kabinete na to, že ho mali len dvaja profesori.

Bola to miestnosť tvaru kocky s dvoma väčšími oknami, vďaka ktorým tu bolo stále priveľa svetla. Naľavo odo dverí bolo umývadlo a vedľa neho veľká hnedá polica, na ktorej boli poukladané v presklenej vitríne všetky knihy, ktoré patrili medzi povolené, práve vďaka doktorovi Wildenovi. Podarilo sa mu presvedčiť radu, že sú úplne neškodné, nakoľko sú vo väčšine založené len na odborných pozorovaniach. A jeho žena ho v tom, samozrejme, podporila.

„Slečna Whiteová,“ vydýchol doktor prekvapene. „Nesplietla ste si miestnosť?“

Pretočila som nad ním len očami.

„Prišla som vám pomôcť opravovať testy,“ vysvetlila som bleskurýchlo.

Na tvári sa mu usadil úsmev. Jasne vedel, čo to znamená.

„Aspoň nebudem sám,“ skonštatoval doktor. „Zoberte si stoličku,“ prikázal.

S tichým  zaúpením som si pritiahla stoličku, ktorá bola hneď vedľa jeho stola a patrila nejakej profesorke, s ktorou som nemala ešte za tie roky ani jednu hodinu.

Prisadla som si k nemu a on sa na mňa milo usmial aj napriek tomu, že som na neho neprestajne gánila. Síce nemohol za to, že tu s ním musím teraz byť... no jedna moja časť mu to predsa len dávala za vinu. Keby si ma už predtým k sebe nevypýtal, ako náhradu môjho trestu, teraz by som možno len sedela v kancelárii a čakala, kým mi Simon dovolí odísť. Tak však musím sedieť s Victorom v jednej miestnosti a pomáhať mu opravovať testy. Aká skvelá výhra!

„Smiem sa spýtať, prečo ste sa ma rozhodli znova navštíviť?“ spýtal sa, keď to hrobové ticho medzi nami začínalo byť už poriadne desivé.

„Nie je to predsa jasné? Nemohla by som bez vás tak dlho vydržať,“ odfrkla som so smiechom.

Doktor len stisol pery, aby sa nezačal usmievať aj on.

„A viete, že som to tak trocha tušil?“

Nadvihla som obočie a prekrížila si ruky na hrudi.

„Som jednoducho príliš skvelý na pohrdnutie,“ zhodnotil a to som už nevydržala. Vybuchla som do smiechu.

Keď sa mi po chvíli podarilo upokojiť, cítila som, ako mi do líc stúpla červeň.

„Určite to bude tým,“ pritakala som a dala mu jeden z testov na podpis.

Victor sa na to pozrel a prekvapím až párkrát zaklipkal očami, aby sa uistil, že to, čo je na papieri, je pravda. Rýchlo test preletel svojimi očami, ktorým nikdy nič neušlo a smutne si povzdychol.

„To sa vedeniu nebude páčiť,“ zamrmlal takmer nečujne, ale aj tak som to zachytila.

„Čo s ňou urobia?“ vychrlila som rýchlo.

Jedna z vecí, ktorá na našej škole nebola tolerovaná, bolo neučenie sa. Nikdy si to nikto nedovolil a ja som ani netušila prečo. Samozrejme, ak by som to chcela zistiť, stačilo by, aby som na hociktorom teste z patológie dala namiesto všetkých správnych odpovedí tie zlé a určite by som sa to dozvedela. Avšak, dosť pochybujem, že by mi to Victor uveril. Sám dobre vie, že ja a patológia... to k sebe patrí. Už len kvôli rodičom.

„S tým si nelámte hlavu, Acelynn. Vy o tomto nemáte vedieť nič,“ varoval ma. „Už teraz sa zahrávate s ohňom.“

Povedal to, akoby to bolo nejaké tajomstvo, o ktorom vieme len my dvaja. A práve to spôsobilo, že mi po chrbte naskákali zimomriavky.

„Skrotiť oheň je predsa výzva,“ usmiala som sa tajomne.

„Nie,“ pokrútil nesúhlasne hlavou. „Ste príliš sebavedomá... rovnako ako bola aj Isobel.“

Keď spomenul meno mojej mamy, na chvíľu som prestala dýchať. Akoby mi v tej chvíli vrazil dýku do hrude a otvoril ňou už zahojenú ranu.

„Avšak, ani tým najlepším sa niečo tak bláznivé nikdy nepodarilo,“ dokončil a znova sa pozrel na testy, tváriac sa, že ich naozaj opravuje.

Zahryzla som si do pery a chcela som mlčať. Už len kvôli tomu, že táto téma spôsobovala najväčšiu bolesť práve mne.

„Vari neviete, že práve bláznom, ktorí veria v to, že môžu zmeniť svet, sa to podarí?“ vyhŕkla som odrazu bez rozmýšľania.

Victor si vzdychol a odtiahol sa od papierov. Prenikavo mi pozrel do očí a ja som asi ani nedýchala. Nedokázala som si nikdy vysvetliť, ako bolo možné, že tento profesor bol asi jediný, ktorý aj cez to všetko, vo mne dokázal vyvolať o niečo záujem.

„Chcete uznať, že ste blázon, Acelynn?“

„A nie som?“ nadvihla som obočie. „Celý môj život sa riadim inými, nemala som dovolené mať vlastný názor a všetko, čo viem, sú fakty... vyzerá takto normálny človek?“ Naklonila som sa k nemu ešte bližšie.

Niekto ale zaklopal a ja som sa rýchlo odtiahla. Dovnútra vošla Katherine, Victorova žena. Najprv uprela svoj zelenkavý pohľad na svojho muža, potom na mňa.

„Slečna Whiteová...“ vydýchla prekvapene. „Čo tu robíte?“

Otvorila som ústa, že niečo poviem, no doktor ma predbehol.

„Rozširuje si obzory a rozmýšľa o svojich ďalších krokoch, čo bude po štúdiu. Vysvetľoval som jej výhody profesorskej dráhy,“ zaklamal a letmo na mňa pozrel.

Bolo to lepšie, ako lož, ktorú som mala naplánovanú ja a preto som už mlčala. S prižmúrenými očami si ma ešte raz pozorne premerala a keď som sa na ňu silene usmiala, posnažila sa mi ten úsmev opätovať. Ja som jej to však akosi neverila. Prišla mi v tej chvíli zvláštna.

„Môžete už ísť,“ prehovorila po chvíli.

„Nemôžem,“ protestovala som okamžite a došlo mi, že sa jej budem musieť priznať s tým, za čo som vlastne tu.

„Ale môžete,“ pridal sa doktor Wilden. „Ja to už vybavím za vás,“ dodal rýchlo.

Usmiala som sa na neho a zvesela vyskočila zo stoličky. Jediná dobrá správa za celý deň. Hoci... keď sa to dozvie Simon, budem mať z toho problémy. A čo keď!

Zobrala som si veci do rúk a venovala rýchly pohľad obom profesorom.

„Nabudúce dokončíme ten rozhovor... ale zatiaľ ste ma nepresvedčili,“ usmiala som sa na doktora a rozbehla sa zo školy, čo najrýchlejšie sa dalo.

Vyšla som von a poobzerala sa navôkol. Všade už bola tma, slnko zašlo a v meste vládlo ticho. Veď ako inak?

Teraz sa už nekoná nič, čo by neschválila vláda. A tá nedovolí nič. Jediné, čo môžeme robiť je teda byť ticho a počúvať, čo sa nám povie.

Nakoľko som sa dnes priviezla do školy spoločne s Vanessou, musela som šliapať pešo. Kráčala som zapadlými uličkami, aby ma videlo čo najmenej ľudí. Jedna z nevýhod byť dcérou s tak známymi rodičmi. Každý ma pozná a nie všetci ma práve majú radi. Najmä odborári, ktorí si myslia, že ak zomriem, všetko padne so mnou. Keby tak len vedeli pravdu.

„Domov slečna?“ ozvalo sa spoza mňa.

Rýchlo som sa otočila a pozrela na nejakého muža, ktorý nevyzeral veľmi prívetivo.

„Čo ťa to zaujíma?!“ odfrkla som posmešne pri pohľade na jeho oblečenie.

Pery sa mu roztiahli do úsmevu, akoby presne na toto čakal. Rozopol si otrhaný plášť a zhodil ho zo seba.

Mal na sebe vcelku nové nohavice a tričko obtiahnuté okolo svalnatej hrude. Keď podišiel bližšie, všimla som si, ako sa od pouličnej lampy odrazilo svetlo a posvietilo na jeho nôž, založený vzadu za opaskom.

„Ver mi, že tu si nechceš začínať,“ prevrátila som znudene očami.

„A čo ak áno, princeznička?“ poznamenal uštipačne. „Alebo tu nemáš nikoho, za koho by si sa skryla teraz?“

Položila som svoju kabelku dole a venovala mu jeden pohľad, aby som si overila, či neblafuje. Vyzeral, že to myslí smrteľne vážne.

„Potom nehovor, že som ťa nevarovala,“ zamrmlala som smerom k nemu a vystrela ruky pred seba.

Muž automaticky vyrazil oproti mne a chcel ma podkosiť, pretože moje opätky vyzerali ako ľahký terč. Nakoľko som to predpokladala, rýchlo som vyskočila a opätkom ho udrela do tváre. Zapotácal sa dozadu a chytil si oblasť pravého líca, kde mal rozrezanú pokožku, z ktorej mu tiekla krv.

„Za toto mi zaplatíš,“ zafučal a znova na mňa chcel zaútočiť.

Bleskurýchlo som sa vyzula z tých topánok a uštedrila som mu môj hák.

„S adrenalínom človek neuvažuje, len koná,“ vysmiala som sa mu.

Pamätám si, že na začiatkom som s tým mala problém aj ja, avšak, ako náhle sa to niekto učí odvtedy, čo vie chodiť, veci sa mu zrazu zdajú úplne iné.

„Mám rád také, ako si ty,“ zaškľabil sa. „Preto si dovolím tvrdiť, že viac zaúčinkoval dopamín.“

Ako náhle to povedal, napriahol ruky pred seba a silno ma udrel do hrude. Zo šoku, v akom som sa ocitla, som nebola schopná sa brániť a preto som trocha preletela vzduchom, kým ma neprivítala tvrdá zem. Udrela som si hlavu, ale na rukách som sa odrazila a už som bola na nohách.

Hneď, ako povedal niečo viac, mi došlo, kto to je. Spoznala som, že nie je jeden z obyčajných zabijakov, ktorí to robia pre srandu.

„Najali si ťa,“ vydýchla som udivene.

Namiesto toho, aby mi odpovedal, zaútočil mi na hlavu. Mne sa podarilo zohnúť a chcela som ho kopnúť, lenže on mi chytil nohu a vrazil mi do tváre. Rana bola veľmi silná a keby ma nedržal, pravdepodobne by som sa zložila. Samozrejme, vďaka tréningom som na to bola zvyknutá, no ako náhle prišla ďalšia a za ňou ďalšia, začala som sa mykať a chcela sa oslobodiť.

Nakoniec ma pustil a ja som sa zapotácala dozadu. Cítila som, ako mi z nosa tečie krv, peru som mala roztrhnutú, ale moje ego sa odmietalo vzdať.

„Zabijem ťa,“ krvavo som sa na neho usmiala.

„Tak poď, princeznička,“ vyzval ma a na nič som nečakala.

Síce som vedela, že presne o to mu išlo, nedokázala som si pomôcť.  Zaútočila som na tvár, zatiaľ čo on to tušil a kopol ma do rebier. Začula som, ako niečo zaprašťalo a vybil mi dych. Aj keď si myslel, že ma to zastaví, nedala som sa a päsťou mu vrazila do nosa.

O pár krokov ustúpil a ja som zatiaľ chytala dych. Pravdepodobne si myslel, že keď mi ich zatlačí do tela dosť hlboko, prepichnú mi úlomky pľúca a ja by som vykrvácala.

To bolo zabijakom jeho kalibru povedomé.

„Mrcha!“ zaklial a ja som až nadvihla obočie. On sa ma snaží zabiť, no aj tak obviní mňa? Naozaj? Ale aj to stačilo na to, aby mi vyčaril úsmev na tvári. Škodoradosť je tá najkrajšia radosť.

„Tak poď,“ odpľula som si krv, pretože jediné, čo som nemohla už ani cítiť, bola práve ona. Za všetky tie roky som už bola zmlátená a cítila som ju v ústach nespočetne množstvo krát.

Muž odrazu vytiahol nôž a vyhodil si ho do ruky.

„Vcelku férové,“ skonštatovala som.

Napriahol ho v pravej ruke a hodil ho do mňa. Rýchlo som sa naklonila na stranu a on sa mi len jemne obtrel o pravé rameno, preto rana nebola nijako vážna.

Ale asi tak po piatich sekundách som sa zložila k zemi, bez možnosti akéhokoľvek pohybu.

„Ty...ty...“ Snažila som sa zo seba dostať jednu súvislú vetu, no bolo to priam nemožné.

„Poznáš hypnotoxín?“ spýtal sa a podišiel ku mne. Keďže jediné, čo som videla boli jeho topánky, kopol do mňa, a ja som už bola na chrbte.

„Aké zaujímavé, koľko ti urobí v spojení s jedom zmije, nemyslíš?“ Kľakol si ku mne usmievajúc sa tak široko, ako sa len dalo.

„Chceš... chceš ma... zabiť tak... zbabelo?“ dostala som zo seba.

Jemne mi odhrnul kučeru z tváre.

„Ale no tak, kto ti nahovoril, že ťa chcem zabiť?“ prehodil ledabolo. „Ide skôr o to, že niekoho prešla trpezlivosť s tvojimi rečami a preto ma poslali... dohovoriť ti, že ak neprestaneš a nebudeš držať ten svoj krásny jazyk za zubami, nedopadneš najlepšie,“ vysvetlil.

Myseľ mi v tom momente začala pracovať na plné obrátky a ľudí, ktorí si ho mohli najať bolo odrazu neúrekom. Lepšou otázkou asi bolo, že kto by si ho nenajal?

„Takže ak nezačneš spolupracovať a robiť to, čo máš, nabudúce toho jedu pridám viac a neobídeš len s neutralizovaním...“ upozornil ma.

Postavil sa a bez slova zmizol v tmavej noci. Nechal ma samú napospas všetkému, čo sa mi tu môže stať.

Ležala som a celou mysľou som sa snažila pohnúť aspoň jedným prstom. Bezúspešne.

Nikdy som nebola paralyzovaná a preto to bolo z istej časti aj dosť fascinujúce, ako nejaký jed medúzy spôsobí toľko škody.

Neviem, ako dlho som mrzla v noci, ale odrazu som pocítila, ako jed prestáva pôsobiť a ja som sa s rukou posunula ďalej z miesta. Sama pre seba som sa usmiala a snažila som sa dôjsť k prvým schodom, ktoré som videla. Potrebovala som sa nejako postaviť a iný spôsob ma nenapadal. Moje telo veľmi nespolupracovalo a rebrá jasne protestovali proti ťahaniu sa, ale ja som nemala na výber.

Musela som to risknúť a bolesť, ktorú som pritom cítila mi aspoň dávala poznať, že ešte žijem.

A jedná vec, ktorá mi pritom bola jasná mi dodávala silu urobiť ďalší a ďalší pohyb.

Keď zistím, kto za tým je... zaplatí za to.  

Ďalšia časť je za nami a prvé problémy začínajú. Typujem, že každý z vás má vlastný názor a teóriu, kto mohol poslať vraha na Acelynn.

Avšak podstatnejšia je asi otázka... dostane sa niekam bez toho, aby prišla k ujme?

P.S.: Na mojom zhrnutí vás čakajú obrázky postáv, obohatené o Victorovu manželku.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 3. časť: