OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 13. časť

24.01.2014 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 750×

Časť trinásta

Akýmsi zázrakom sa mi ho podarilo dovliecť do auta, avšak moje mozgové závity pracovali na plné obrátky. Hlava nevnímala, čo robilo telo, ktoré už sedelo za volantom auta a štartovalo.

„Ryan, udrž ho pri živote kým nedôjdeme do nemocnice!“ zvreskla som a pozrela sa do spätného zrkadla.

On mi opätoval pohľad, ktorý jasne hovoril, že to bude sakramentsky ťažké. A ja som to vedela. Stačilo sa pozrieť na profesorovu tvár, ktorá bol čím ďalej tým belšia.

„No tak, Victor! Nevzdávaj to!“ okríkol ho odrazu doktor a ja som len dupla na pedál silnejšie, až mi to prišlo, akoby som mala nohu na podlahe.

Jediným mojím cieľom bolo zachrániť ho. A keď som si preto predstavilo, čo sa blížilo, snažila som sa tú myšlienku zahnať kade ľahšie. A že to nebolo práve najjednoduchšie.

Prešla som všetky križovatky na červenú, avšak bolo to v takej rýchlosti, až si to skoro nikto nevšimol, nakoľko o takejto hodine nikto na uliciach ani nebýval. Každý sa bál o svoj život.

Len mňa zaujímal život toho muža za mnou.

Aj keď nerada, musela som priznať, že som ho svojím... veľmi svojským spôsobom vždy tolerovala. Vedela som si pripustiť, že bol múdrejší. A čo bolo hlavné... učila som sa od neho.

„Acelynn!“ zvreskol z ničoho nič prestrašene Ryan. „Zlyháva mu srdce! Rýchlo!“ dodal a ja som ani nepozrela do zrkadla, aby som prišla na to, o čo sa snaží. Len som celou svojou silou pridala rýchlosť a vybrala prudkú zatáčku k tej najbližšej nemocnici.

Našťastie mi to trvalo už len minútu a tridsaťdva sekúnd. Snažila som sa pre neho spraviť aj nemožné.

Zastala som rovno pred budovou a aj s odloženými zbraňami som vyskočila von a doniesla nemocničnú posteľ s kolieskami, ktorá bola pri jednej sanitke. Ryan mi ho pomohol naložiť a tiahol ho dovnútra.

Hneď, ako sme vošli, všetci na mňa upriamili svoj zrak. Ja som len siahla po zbraniach a vystrelila som jeden varovnú výstrel do stropu.

„Nikto sa odtiaľto ani nepohne!“ skríkla som po nich. „Okamžite doktorov. Potrebujeme operačku! Zachráňte tohto muža!“ vydávala som rozkazy ďalej a personál hneď začal konať.

Mne neostalo nič iné, ako kontrolovať ľudí. Niektorí začali siahať po mobiloch.

„Ani to neskúšajte,“ namierila som zbraňou na nejakú ženu, ktorí na prvý pohľad nevyzerala veľmi príjemne. Mohla za to tá plastika nosa, ktorú si nechala urobiť, aby ho mala väčší ako doteraz. Za takúto prácu by som asi pýtala peniaze naspäť.

„Mám pri sebe rušičku všetkého signálu a preto nezavoláte nikomu,“ otočila som sa k recepčnej. „A vy... kde máte kamery?!“

Mladá bruneta len nasucho preglgla a roztrasenou rukou ukázala na monitor. Ja som na ňom hneď zazrela, ako Ryan a akýsi dvaja doktori vedú Victora po chodbe a keď vošli do operačnej sály, stratila som ich z dohľadu.

„To je Acelynn Whiteová,“ začula som šepkať niektorých, ktorí sedeli na stoličkách a nič nerobili.

„To je Acelynn. Dcéra zakladateľov, ktorá ide proti rodinnej firme,“ povedal zas niekto ďalší. A všetky tie ich fámy ma dokonale iritovali.

Naštvane som sa k nim otočila a oni hneď spozorneli.

„Ktorá ide proti firme?!“ odfrkla som. „Nikto z vás ani nemá tušenie, o čo tu ide!“ skríkal som po nich.

Bol to zvláštny pocit, to vedenie, že je každý proti mne. Že nemám nikoho, kto by odrazu prišiel a povedal, ako to je naozaj a že mi verí. Nie, to sa nestane. Na to som si nespravila nejako veľa kamarátov.

„O chvíľu tu budú všetky jednotky. Ty odtiaľto živá nevyjdeš. A tí dvaja... tiež nie,“ prehovoril nejaký muž a postavil sa oproti mne.

Oblek, ktorý bol šití na mieru o ňom vypovedal všetko, čo som potrebovala vedieť. Určite patril do nejakej z mojich firiem.

Vystrčila som bradu a vypla hruď.

„Naozaj?“

On sa len usmial.

„Ver mi. Čo nevidieť tu všetci budú...“ To posledné slovo akosi zvláštne pretiahol, až som začínala mať taký divný pocit, ktorý vypovedal, že nič dobré z toho nevyplynie. A nemýlila som sa.

Asi o tri minúty na to sa pred nemocnicu dostavili jednotky rýchleho zásahu. Nebolo ich veľa, ale vo svojej brandži nemali konkurentov. Niekto taký, ako ja proti nim nemal šancu.

Ale no tak, Acelynn sa vzdáva?! Spýtala som sa samej seba, keď som cúvla odo dverí.

Pokrútila som hlavou a pozrela na ľudí, ktorí sa okamžite postavili zo stoličiek a chceli vidieť, čo sa deje.

„Ustúpte!“ prikázala som im. „Na svoje miesta!“

Neviem ani, prečo som to povedala s toľkou nenávisťou, zlosťou, no v tej chvíli som bola úplne podráždená a mala som pocit, že ak by mi ešte niekto z tých tupých ľudí niečo povedal, napálila by som mu guľku priamo do čela.

„Acelynn Whiteová! Vyjdite a vzdajte sa!“ ozvalo sa z ampliónu.

Ja som však len nadvihla obočie.

To nehrozí. Odvetila som im v mysli. Jediné, čo som ale nevedela bolo to, že čo urobím teraz.

„Zabarikádujte dvere!“ zvreskla som na ľudí a stačilo jedno mávnutie zbraňou, aby sa rozhýbali čo najrýchlejšie.

Vedela som, že boli príliš zamestnaný a tak si ani nevšimli, že som sa rozutekala za Victorom. Bežala som ako o závod a keď som vpálila na operačku, naozaj som mala pocit, že som niekde inde.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a hľadela na prácu špičkových doktorov, ktorých moja nemocnica mala.

„Jeho stav je kritický. Museli sme mu dať hneď krv a má poškodených pár orgánov. Teraz už len zašiť a mal by to prežiť.“ Ryan mi pozrel do očí a ja som mu perami naznačila ďakujem.

„Nemáme ale čas! Musíme odtiaľto odísť, pretože zopár ľudí ma chce zabiť!“ objasnila som našu situáciu a pozrela na doktorov.

„Nejaké nápady?“

Oni si len vymenili pohľady a bolo mi jasné že sú na ich strane. Nie na mojej. Potom sa však jeden pohol mojim smerom a podal mi svoje kľúče.

„Sú od bieleho Audi. Snáď sa vám podarí dostať do podzemných garáži. Musíte zísť do suterénu a hneď pred vami parkuje moje auto. Avšak pokiaľ ide o doktora Wildena, neviem, či takúto cestu prežije.“ A otočil sa k monitorom. „Je síce stabilizovaný, no v takomto stave, v akom sa ocitol je priam zázrak, že žije,“ dodal ešte rýchlo so serióznym pohľadom upretým na mňa.

„On to zvládne!“ zahriakla som ho okamžite, pretože predstava, že by som o neho mala prísť bola odrazu príliš desivá a veľmi som sa jej desila.

„Len aby,“ vzdychol si smutne. „Bol to môj kamarát. Poznali sme sa z univerzity. Chodili sme spolu na Harvard.“

Neveriacky som nadvihla obočie a už-už som otvárala ústa, že niečo poviem, keď som začula akýsi výbuch.

„Sú tu!“ ozval sa Ryan a ja som mu venovala jeden rýchly pohľad. Bez ďalších slov som schytila nemocničnú posteľ za roh a potiahla profesora k sebe. Jeho brat okamžite zobral posuvný stojan s krvou a infúziou a hneď ma nasledoval.

Vybehli sme z operačnej sály a zahli sme doprava k výťahom. Keď sme vyšli z dverí, odrazu som len pocítila, ako ma niečo posunulo dozadu a ja som len zalapala po dychu.

„Dozadu!“ vytisla som zo seba a okamžite som sa dala do pohybu. Ryanovi som prikázala, aby sa ani neotáčal a ja som len sťažka dýchala, aby som mu stíhala. Museli sme ísť po schodoch a pritom nezhodiť profesora z postele. Bolo to náročné.

A zvlášť, keď som zobrala v úvahu môj stav. No nemohla som myslieť na seba. Aspoň raz by som nemala byť sebecká.

„Acelynn, sme tu!“ vyhŕkol doktor a ja som sa okamžite pozrela na to Audi.

„Ale veď... tam nevojde!“ zaprotestovala som a chytila si bruchu. Pritlačila som naň ruku čo najsilnejšie a snažila sa pôsobiť, že mi nič nie je.

Na sekundu sa mi všetko pred očami rozmazalo a videla som čierňavu. Zhlboka som sa nadýchla.

„Musíme... musíme ukradnúť sanitku!“ zahlásila som z posledného a už som ťahala posteľ k nej. 

Ryan rýchlo otvoril a dal dovnútra aj posteľ aj infúzny stojan. Nakoľko som sa už nemala o čo opierať, kolená sa mi podlomili a ja som sa rútila k zemi.

„Acelynn, čo sa de...“ V polovici vety sa zasekol a jeho pohľad padol na moju krvavú ruku. Okamžite mi nadvihol bradu.

„Čo... kedy...“

Ja som len zaryto pokrútila hlavou a odstrčila ho od seba.

„Nie je... nie je čas. Zachráň profesora...“

A skôr, než som stihla povedať čokoľvek ďalšie, ma vzal do náruče a rýchlo ma posadil na miesto spolujazdca. Kľúče boli ako každé v zapaľovaní a tak rýchlo naštartoval.

„Nenechám ťa zomrieť, Acelynn!“ zachmúril sa a v momente, kedy na to dupol, sa vzadu rozrazili dvere a ozvali sa prvé výstrely.

Aj keď som chcela pomôcť, nemala som už síl. Bola som aj tak dosť vyšťavená zo zranení, ktoré som už na sebe mala a toto... to bolo prosto príliš. Zakaždým, keď som sa snažila dívať na cestu, sa mi zatvárali oči, ruka, ktorú som si pritláčala na ranu, mi padala dole.

„Acelynn!“ zvreskol po mne. „Bojuj!“

Ja som len unavene pokrútila hlavou.

„Nevládzem.“ Vyšlo z mojich úst takmer nečujne.

A vtedy mi to vlastne konečne došlo.

Smrť nebolí. Možno na začiatku. Zastihne nás nepripravených v tej najnevhodnejšej chvíli, no dá nám čas na to, aby sme sa pripravili. A čo je najpodstatnejšie... Je to jediná istota, ktorú má každý človek v tomto mizernom svete.

Svete, z ktorého o chvíľu odídem aj ja. A možno... možno mi bude lepšie. Jednoduchšie. Hoci... čo bude potom?

Moja myseľ sa zaplnila toľkými otázkami, až som prestala vnímať prítomnosť. A najjednoduchšie potom bolo poddať sa tomu. Plávať s prúdom. Nič náročné.

Našťastie.

Keď som začula akési buchnutie a otvorila som oči, došlo mi, že v skutočnosti nie som mŕtva.

Nevedela som, či si mám vydýchnuť, alebo preklínať toho, komu by som mala ďakovať za záchranu. Znova.

Ubolene som otočila hlavu a hneď na posteli oproti mne spal profesor Wilden. Infúzia mu prúdila do žily a vyzeral stabilizovane. Čo ma však zarazilo, boli všetky tie prístroje, ktoré mal okolo seba.

Chcela som sa posadiť, avšak hneď, ako som sa o to pokúsila, som zasyčala a ľahla si naspäť. Hlava ma bolela a telo ešte väčšmi. Pozrela som teda na druhú stranu a tam, na nočnom stolíku, som videla akési mastičky, na ktorých názov som nevedela zaostriť. Aj napriek tomu, že som nechcela znova trpieť tú bolesť, musela som zistiť, kde je Ryan. A keby som skríkla, riskovala by som, že prebudím Victora.

S veľkým seba zapretím sa mi podarilo posadiť sa, no ako náhle som sa chcela postaviť, moje nohy ma neposlúchli a ja som skončila na zadku.

Zahryzla som si do pery, až som si ju rozhryzla a pozviechala som sa. Opatrne som sa blížila k dverám, ale keď som sa dostala von, nevidela som nikde Ryana. Len schody predo mnou, ktoré boli mojou smrťou.

Nezastavuj, Acelynn! Okríkol ma hlas vo vnútri a ja som položila neisto nohu na prvý schod.

„Acelynn!“ okríkol ma ale mužský hlas zozadu a hneď ma stiahol naspäť. „Čo tu nacvičuješ?! Vieš, ako si na tom?“ karhal ma Ryan.

Nadvihla som obočie a hodila na neho grimasu. Naozaj sa chce hrať na môjho otca?

„Keď zoberiem do úvahy, koľko toho do mňa za posledných pár dní nastrieľali... myslím, že sa držím dobre,“ uvažovala som a mierne som sa nad tým pousmiala. Mňa len tak niečo nezabije.

On ale pretočil očami a opatrne ma potiahol do izby. Možno by som sebou aj trhla, keby ma už len chôdza nebolela. A on s človekom nejednal práve v rukavičkách, to som mu musela uznať.

Donútil ma ľahnúť na posteľ a tak bez akýchkoľvek rečí mi niečo pichol do žily.

„Au!“ zasipela som a pozrela sa na to. „Čo to je?“

„Nejaké živiny. Bude to lepšie ako dráždiť pečeň a žalúdok celou stravou. Zatiaľ,“ vysvetlil mi prosto.

„Som fajn.“

„Nie si!“ zahriakol ma skôr, ako som mohla povedať niečo viac. „Len si to namýšľaš, ale vieš, aké bolo ťažké dať ťa dohromady? Ešte sa ti nezahojili rebrá, Acelynn! Mala si ventilový pneumotorax, potom hemotorax a nechcem menovať čo všetko! Uvedomuješ si, že už teraz si zázrak medicíny?“ Ako hovoril, vyzeral, že je do toho zapálený. Akoby som bola nejaký predmet výskumu a on bol ten, čo sa dostal najďalej.

„To, čo potrebuješ, je prestávka,“ povedal už miernejšie. „Vlastne to potrebujeme všetci,“ dodal, keď pozrel na Victora. „Chceli ho zabiť tí, čo nás naháňali na diaľnici. Nemôže sa už vrátiť ku Katherine a neviem, ako mu to poviem, keď sa zobudí,“ sklonil hlavu.

„A čo tak normálne z očí do očí?“ zavtipkovala som, no jemu do smiechu nebolo. A to som sa tak snažila.

No čo ma trápilo viac ako jeho nálada bolo moje podozrenie. Z toho, kto v tom vlastne ide.

„Hej, Ryan...“ odkašľala som si a pozrela na neho.

„Prosím.“

„Myslím, že možno viem, kto za tým všetkým stojí,“ vyslovila som po prvý krát nahlas.

„Naozaj?“ vytrieštil na mňa neveriacky oči.

On totiž určite nemal ani poňatia. Veď akoby aj mohol, keď to ja som bola tá, čo ho do tohto namočila? A vlastne... kde by som teraz bez neho bola? A bez profesora? 

„Ale ak to povieme profesorovi, nebude sa mu to páčiť,“ dodala som ešte.

„No tak, Acelynn, hovor! Kto ťa chce zabiť?“

Nasucho som preglgla a ešte raz skontrolovala či Victor spí.

„Podľa mňa je za tým všetkým jeho žena. Katherine je tá, čo ma chce zabiť.“ 

Tak dúfam, že sa vám táto časť páčila, pretože nateraz si dáme trochu pokoj od akcie a možno doprajeme aj hrdinom zotavenie. Alebo nie? 

Každopádne som otvorená vašim názorom, čo si myslíte o tom všetkom, čo sa tu deje a či možno máte nejaké vlastné názory...

A čo vy na Acelynninýn názor, že za všetkým je Katherine? Myslíte, že má pravdu? 

Túto časť by som ešte chcela venovať kamarátke Kitty. Som rada, že sa ti príbeh zapáčil, nakoľko som si nemyslela, že by mohol. A len tak, aby si vedela. S touto časťou som sa ponáhľala len kvôli tomu, aby som ti objasnila to, čo ti nebolo jasné, keď si čítala odseky ako som to písala. :P Tak snáď už máš jasno. 

Ďalšia časť sa bude volať: Zbližovanie (čo myslíte, kto sa bude zbližovať? :D)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 13. časť: