OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pravda je niekde inde! - Prológ

29.09.2010 (18:00) • tapta • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 728×

Pravda je niekde inde! - Prológ

Nikol

Nemohla som tomu uveriť. Ako je možné, že sa to stalo práve mne? Bože, prečo ma tak trestáš? Takéto otázky mi už napadajú od včera, čo mi doktor oznámil, že mám rakovinu krvi. Najhoršie na tom bolo, že je v pokročilom štádiu, takže mi ostáva približne rok života. Teraz ležím na posteli a plačem nad svojím životom, ktorý tak milujem. Ja viem, že mi to nijak nepomôže, ale potrebujem svoj smútok aspoň vyplakať. Zrazu som dostala ohromnú chuť si niečo zaspievať a zahrať na klavír. Utrela som si s rukou slzy a postavila sa z postele. Potichučky som šla k dverám, otvorila ich a ešte tichšie som prešla okolo spálne rodičov. Nechcela som ich zobudiť. Počula som ako celý večer plačú a hlavne mamka. Trhalo mi to srdce, ale nič som s tým nemohla urobiť.

Máme dosť veľký dom a klavír je až v druhej polovici. Po niekoľkých minútach chodenia som prišla k môjmu najobľúbenejšiemu hudobnému nástroju. Sadla som si na stoličku a ruky položila na klávesy. Zatvorila som oči a pomaly prešla prstami po klávesoch. Cítila som tu potrebu si zahrať až v kostiach. V hlave mi to vírilo a počula som v nej nové melódie prekrásnej, ale pri tom smutnej piesni. Zobrala som si papier a ceruzku, ktoré boli položené na stolíku vedľa mňa. Začala som skladať a spievať túto pieseň. Pripomínala mi môj život od narodenia až po krutú pravdu. Dala som do nej celé moje srdce aj dušu. Keď som ju dokončila, cítila som ako už zaspávam. Položila som ceruzku na stôl a šla si ľahnúť na gauč, ktorý máme v tejto hudobnej miestnosti. Zatvorila som oči a už nič nevnímala.

(o týždeň neskôr)

Rozhodla som sa, že odídem zo školy a pôjdem za babkou do jedného malého daždivého  mestečka , kde býva. Viem, že je to uponáhľané rozhodnutie, ale ja to tak chcem. Potrebujem cítiť čerstvý vzduch a odýchnuť si z tohto uponáhľaného života vo veľkomeste. Rodičom som už s tým oboznámila a oni súhlasili. Pôjdem tam len na mesiac, takže to nebude také hrozné. Chcem ísť pozrieť babku pokiaľ ešte môžem a vládzem. Už sa nemôžem dočkať večerných prechádzok, ktoré tak milujem. Ako dieťa, keď som tam chodila, tak som neustále behala po lesoch, ktoré sú tam prekrásne, ale aj trošku viac nebezpečné. Samozrejme, že som to nikomu nepovedala. Vždy som si vymýšľala, že idem ku jednej s mojich kamarátok, ale pravdaže, že som tam nešla. Vždy som milovala prírodu a všetko spojené s ňou. Odísť by som chcela už zajtra. Rodičia chceli ísť so mnou, ale som si vedomá, že tu majú dosť veľa práce a určite si chcú premyslieť veľa vecí, tak som ich od toho prehovorila.

Šla som sa pobaliť a hlavne som si nemohla zabudnúť moje domáce zvieratko. Bola to myška, ktorú zbožňujem. Nič väčšie som od nej ani nemohla, lebo ocko je alergický na zvieratá a hlavne na psíkov. Ale mne to vôbec nevadí, lebo svoju myšičku zbožňujem. Mamka mi zatiaľ objednala letenku v prvej triede. Ona sa nikdy nezmení. Vravela som jej, že mi stačí v druhej triede, ale ona je už proste taká a ešte k tomu pojašená, ako keby mala šestnásť ona a nie ja. Balenie mi zabralo dosť veľa času a som si istá, že niečo som zabudla ako vždy, ale som dosť unavená, tak radšej už pôjdem spať. Prv som sa, ale šla osprchovať a urobiť aj nejakú tu hygienu a až potom som si mohla ísť ľahnúť do mojej mäkučkej postele, ktorú doslovne milujem a hneď som aj zaspala.

„Nikola, vstávaj," budila ma mamka.

„Chceš niečo?" ospalo som sa jej opýtala.

„O dve hodiny ti letí lietadlo," povedala ako nič.

„Dobre. Čo?" vystrelila som z postele ako raketa.

„To si mi nemohla skoršie zobudiť?" nehnevane som sa na ňu pozrela.

Ona sa iba zasmiala. Super, teraz sa zo mňa bude aj smiať! Začala som behať po izbe ako splašená a snažila sa zrovnať všetko v hlave. Čo potrebujem a hlavne nesmiem zabudnúť na svoju myšičku. Počula som ocka ako sa smeje.

„Čo sa deje?" pozrela som sa naňho.

„Nehovor jej to. Však sa pozri ako tu pobehuje. Nie je zlatá?" smiala sa mamka.

Nechápavo som sa na nich pozerala. Oni dvaja si vymieňali zvláštne pohľady. Niečo tu nehraje.

„Tak dobre," porazenecký si mamina povzdychla.

„Lietadlo ti letí až o štyri hodiny," oznámila mi to len tak, ale potom sa začala nekontrolovateľne smiať.

Ja som sa na nich vyhúkane pozerala, ale potom, keď mi to došlo mala som chuť ju prizabiť. Ako mi to mohla urobiť. A ešte k tomu si zo mňa robí srandu.

„Prepáč," povedala medzi výbuchmi smiechu.

Všimla som si, že ocko odchádza s rukou na puse a nejako podozrivo červený. No, netrvalo dlho a počula som ďalší výbuch smiechu. Lepšie to už ani dopadnúť nemohlo. Majú šťastie, že odchádzam a to hlavne iniciátorka tohto nevydareného vtipu.

Zapražila som ju vražedným pohľadom, zdvihla hlavu a s hrdosťou, ktorá mi ešte ostala sa snažila odísť, ale to len snažila. Omylom som zakopla o koberec a celá aká som široká a dlhá spadla na zem a pobozkala ju. Počula som ešte väčší príval smiechu a ocko bol asi zvedavý, čo sa deje. Radšej prišiel, no keď to uvidel, tak sa neubránil a začal sa rehotať. Ale ako správny džentlmen prišiel ku mne a pomohol mi aspoň sa postaviť. Teraz som už aj bez štipky hrdosti odkráčala do kúpeľne po ceste si zobrala oblečenie a šla sa osprchovať, keď mám ešte ten čas.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pravda je niekde inde! - Prológ: