OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 21. part

28.08.2013 (20:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1034×

Zlomená Ivica pohladí Nezábudku, obtočí si retiazku okolo oboch rúk, mačičku mrzáka schová do dlaní, pobozká, poleje slzami: „Ďakujem, Luke, zachránil si ma druhý raz pred Andym... som tvojou večnou dlžníčkou.

Ja viem, sľúbila som, že navštívim Cornwall, keď vyhrám. Pôjdem, splním slovo. Splatím ďalší dlh voči tebe, Luke. Prosím, navštív ma aspoň v sne, keď už si ma fyzicky opustil a dal si mi zbohom... inak tu fakt zošaliem, alebo skočím z okna!“

Po porade lekárov pacientka dostala sedatíva, každú chvíľku stojí sestrička vo dverách, kontroluje stav.

Ivica aj pod sedatívami nepokojne hádže telom, vynútený, chemický spánok nepomáha zrelaxovať telo, ani hlavu.

Prichádzajú sny... 

Dlhá tanečná sála, naleštená drevená podlaha, tisícky svetiel žiaria zo stropu, odrážajú sa v zrkadlách.

Vzdialená tichá, pomalá hudba, Ivica je úplne sama na prázdnom parkete, oblečená v ľahulinkých splývavých šatách. Díva sa na seba do zrkadla, ladne roztiahne ruky, začína tancovať pomalý valčík... raz dva tri, dva dva tri... pohmkáva si melódiu, opája pohybom, dvíha ruky hore, pridáva na rýchlosti...

Mylady, spomaľte, na valčík je to prirýchle. Luke sa pridáva k tancu, zľahka objíma partnerku v páse. Prispôsobuje krok.

Ou, nie je to pomalé! Pridajme! Pár sa roztočí rýchlejšie, Ivica výska radosťou, chce objať Luka, ale on zmizol a zasa je sama... v tichu. Svetlá hasnú, steny ustupujú, len biele ľahké šaty svietia tmou.

Kitty, chceš ísť so mnou? Luke šepká kdesi bokom medzi stromami a Ivica uteká za hlasom.

Áno! Počkaj ma, idem ti v ústrety, bežím... odpusť mi, vždy k tebe bežím.

Luke vystúpi z tieňa, počká si na Ivicu, vezme do náručia.

Mám pre teba darček, prosím. Podáva jej Nezábudku do rúk.

Kitty, buď opatrná, mačka má stošesť kamienkov, stošesť tajomstiev, stošesť snov a všetky som prichystal pre teba. Postupne sa k nim dostaneš, len trpezlivosť.

Ivica nadšene obzerá šperk, keď vzhliadne, Luka zasa niet.

Prečo sa mi stále strácaš? Sľúbil si, že ma neopustíš! Si krutý!

Kričí do tmy, za jej chrbtom začína svitať, obráti sa a na kopci proti svetlu stojí Luke.

Mylady, nestrácam sa, to vy ma odháňate preč! Čím som bližšie, tým viac ma odháňate! Ste krutá vládkyňa treskúcej zimy! Prečo mi nedovolíte sa priblížiť?

Mylord, túžim po vás, chcem vás ako nič iné na svete.

Mylady, túžite po mne a predsa sa ma budete strániť! Čoskoro...

Ivica smutno skloní hlavu, samota je zlá, samotu človek cíti pod kožou ako tisícky bodných rán, čo stále mokvajú a nie je možné sa im vyhnúť.

Máš krásne šaty, Kitty, poď bližšie, ešte.

Luke, ty si predsa tu?

Vždy som tu, Ivica, cítiš ma?

Áno. Si za mnou, opieraš sa takmer celým telom, presúvaš ruky bokmi vpred, hladíš ma na bruchu, stúpaš k prsiam, ou, bože, je to krásne. Cítim tvoj dych vzadu na krku, jemné bozky, tvoje vzrušenie... Luke, povoľ objatie, chcem sa otočiť, chcem ti vidieť do tváre.

Prosím, zlatíčko! Čo tvoja dlaň? Bolí?!

Zlatíčko?! Povedal si zlatíčko?!

Ivica sa prudko obráti a stojí zoči-voči Andymu.

Zatne päste, vykríkne hrôzou a zaženie sa rukami s Nezábudkou v dlani proti Andymu.

- - -

Detektív Oriešok, alias Michael, alias Luke opäť parkuje pri nočnej nemocnici. Pobudol zopár hodín sledovaním Andyho, ale teraz by rád videl Kitty. Poobede sa nevedel rozhúpať a vstúpiť do nemocnice. To je preč. Musí ju vidieť, hoci je aj polnoc, možno bude spať, nevadí, aspoň nazrie.

Napokon, dnes je štvrtok a ak Beatrix neklamala, má službu.

Dancer nervózne pozrie na veľkú nemocničnú budovu... naposledy z nej utekal v nedeľu večer, keď Kitty odmietla dialóg a nepriamo odmietla aj Luka. Áno, trápil sa dlhé štyri dni... aj tak ju musí aspoň vidieť, bolesť duše je už neznesiteľná.

Tichý tieň sa prešmykol centrálnym príjmom, naberá smer lôžková časť. Rád by najprv stretol Beatrix, ťahá ho to k nej na pár slov. Sestrička sa vynorila vzadu na chodbe, ale nie je to Bea.

„Kruci, kde sa motáš?“ Luke sa krčí v recepcii, nechce spôsobiť rozruch.

Bea sa mu vynorila za chrtom, spoznáva tmavú postavu, škerí sa.

Dancer čaká, klopká na pult.

„Doktor Krehký! Máte službu? A zasa bez plášťa a menovky?“ Beatrix mu zhúkla takmer do ucha. Lukom trhlo.

„Do mrne! Máš tu málo pacientov? Skoro ma trafil šľak,“ vrčí Luke, ale oči sú veselé.

„Ahoj, ty nikdy neprídeš v normálne návštevné hodiny, že?“

„Zabijem sa? Neviem čítať, nepoznám číselká.“

„Jedine to ťa ospravedlňuje.“

„Bea, je tu ešte Ivica?“

„Je a je na tom dosť zle.“

„Čóó? Prečo?“ Luke vytreštil oči, strach mu zovrel vnútornosti.

„Dnes mala drobný kolaps, vyletela jej teplota, zimnica. Má ďalšie šité rany. Moja posledná služba s ňou bola šitá žila a pár rán z piatka. Lenže ona je teraz dobitá ako žito. Počula som o jej výlete v nedeľnú noc a podľa popisu si to bol ty, kto ju priviedol späť. Máš fialový nos a škrabance na rukách. Je tak?“

„Hej.“

„Povieš mi viac?“

„Len pre tvoje uši. Môžem ju vidieť?“

„Ok. Poď, dostala sedatíva, spí... no skôr sa metá a hádže. To som ešte nevidela.“

Obaja tíško stoja nad Ivicou, ona spí, nepokojne dýcha, očné buľvy sa gúľajú za viečkami, čo je podľa odborníkov čas, kedy snívame.

Lukovi puká srdce pri pohľade na dobité dievča. Zaujme ho mačka chameleón, ktorú má Ivica obmotanú cez obe ruky. Natočí mačku na svetlo, študuje značné poškodenie a snaží sa prísť na to, čo sa mohlo prihodiť. Privrela ju do dverí, či čo?

„To má od teba?“ Bea sa nakloní tiež.

„Áno.“

„Už rozumiem, prečo nás skoro vyhodila oknom, keď sme nevedeli rýchlo nájsť ten prívesok.“

Luke kľakne k posteli, ľahulinko hladí pacientku po vlasoch, jej bledá, ubolená tvár mu spôsobuje muky. Priam cíti jej nepokoj, nervozitu, strach. Ale prečo sa stále bojí? Je to strach? Nemýli sa?

Bea stojí kúsok bokom. Ivica sa pomrví, neartikulovane mrmle, hrdelne zavrčí, trhne rukami od seba. Nezábudka ako bodec vyletí proti Lukovej tvári, dancer sa ešte stihne kúsok uhnúť, ale málo. Zachránil si vypichnuté oko, no bodec ho zachytil na sánke, šmykol sa krkom a pristál na ramene.

„Au, je nebezpečná aj v spánku.“ Luke vyskočil na nohy, zacúval, drží si krk.

„Ukáž? Do riti, trafila kúsok vedľa tepny. Musíme to ošetriť,“ Beatrix nespokojne šepká.

Ivica je nepokojnejšia viac a viac, vo sne ju našiel Andy, mučí ju.

Otvorí oči, skríkne: „Nie! Už nie! Nechaj ma!“

Mokrá od potu, vydesená, pátra očami po izbe, zbadá Luka a začne kričať strachom. Hrabe sa z postele, Beatrix po nej skočí.

„Ticho, Ivica. Si v nemocnici so mnou. Som Beatrix, no tak, preber sa. Pozri na mňa. Hej, som Beatrix.“

„Bea? Bea!“ Ivica zaborí hlavu do sestričky.

„Mala si zlý sen.“

„Mala.“

„Dobre. Už je preč?“

„Nie.“

„Ivica, kto ťa má nechať? Kto ťa straší v snoch?“

„Nie, nepýtaj sa.“ Ivica rýchlo dýcha, des v hlave nechce ustúpiť.

Luke sa stiahol až k oknu do prítmia, Ivica sa vydesila, keď ho zbadala, nevie prečo, ale nechce ju strašiť. Drží si ranu na krku, krv steká po prstoch na rameno.

„Už je lepšie?“

„A... áno, ďakujem, Bea,“ vyplašená sa stočí pri sestričku do klbka, vôbec nevie o Lukovej prítomnosti.     

„Ivica, si mokrá, prinesiem suché veci na prezlečenie. Počkáš ma tu?“

„Dobre.“

Bea vstáva ukazuje Lukovi, aby bol ticho. Prikývne.

Dievča si chce pretrieť tvár, narazí na Nezábudku.

„Tu si, moja, stále so mnou. Dobre. Ale, zasa som od krvi? Prečo?“

Ivica nechápe, veď mala čisté obväzy a Nezábudka bola vyčistená. Bea vstúpi s pyžamom aj lekárničkou.

„Prezlečieme sa. Daj to dole, si úplne mokrá.“ Pohľad na Luka, on sa otočí chrbtom, rozhodne nebude zízať.

„Bea, zasa mám krvavý obväz. Nechápem. Pozri.“

„Poviem ti, ale buď v kľude. Hej?“

„Prečo? Už teraz ma plašíš.“ Ivica treští oči.

„Ty fakt nevieš, kto je tu celú dobu s nami?“

Ivica vyvalí okále, naťahuje ruku k sestričke. Napadá ju len jedno meno, Andy! V hrôze jej telo zamrzne, svaly napnuté, srdce asi prerazí hrudný kôš.

„Nie, neviem.“ Silou vôle pomaličky otočí hlavu, zbadá Luka.

Dancer stojí v prítmí ako soľný stĺp, mierny úsmev, stíska si ranu, len tichučké: „Ahoj, Kitty.“ A mrazivé, dlhé, dlhé ticho. Sestrička aj Luke čakajú na jej reakciu.

Luke? Skutočne Luke? Rozmazane vidím, ale aj tak...

Poznávam ťa, tvoju postavu, krásne oči, tichý, zamatový hlas.

Luke... môj vysnívaný dancer. Dancer, čo sa so mnou rozlúčil v nedeľu a viac ma nechcel vidieť. Prečo si tu?

Či sa mi to len sníva a snažím sa nahradiť desivý sen o Andym za sen s Tebou?

Tak či tak... Luke, môj krásny Luke, môžem k Tebe? Vezmeš ma ešte niekedy do náručia? Sklamala som ťa predsa, sám si ma opustil a odišiel.

Nemám právo nič po tebe žiadať... aj keď by som sa tak rada schovala na tvojej hrudi a zabudla na des z posledných hodín!

Čo to... máš na tvári? Ranu? Krv? A pre boha! Veď ty krvácaš! Celý krk a ruka na ňom je červená i kus ramena!!

Môj obväz na ruke je tiež krvavý, tak...

„Mám na rukách tvoju krv, Luke?!“ Ivica vytreští oči poznaním, zasipí s hrôzou, strach ju priam omračuje.

„Nič sa nestalo. Moja chyba, kľud. Bol som veľmi blízko,“ osmelí sa, vystúpi z tieňa, pohľadom, úsmevom vlieva optimizmus do Ivici, chce ju povzbudiť, odľahčiť situáciu. Ale ona len ubolene uhne očami.

„Sadaj, musíme to ošetriť. Rýchlo,“ Bea drapne Luka za ruku, prisunie pod neho stoličku.

Bea zastavuje krvácanie. Rana na sánke má dva cm, na krku možno aj desať. Dezinfekcia, flastre, fáče, nie je potrebné šitie, aspoň dajaká útecha. Luke drží, sem tam sykne bolesťou.

Celú dobu ošetrenia Ivica mlčí, díva sa z okna, Luke občas hodí po nej očkom a začína byť pekne znepokojený. Nervozita by sa dala oprieť o stôl a vypínala by sa ako maják.  

„Máme to, prídeš sa mi ukázať o tri dni, krk previažeme. Dovtedy nenamáčať, nedávať dole,“ Bea zatvára lekárničku.

„Áno, pani doktorka, ďakujem,“ Luke žmurkol.

„Musím skontrolovať zvyšok pacientov, prídem,“ sestrička nechala pootvorené dvere, zmizla z dohľadu.

„Chceš si ísť ľahnúť, Kitty? Mám odísť?“ Nemožné otázky Luka, dajako treba začať. Je nervózny z jej správania, nevie čo očakávať.

A zasa ticho, Ivica zúrivo premýšľa, čumí do podlahy, opretá v rohu postele, Luke postáva tri metre bokom.

„Dobre, tak idem, nebudem rušiť... sorry, chcel som ťa len vidieť. Dobrú noc.“ Ticho.

Nechá Luka prísť až za prah dverí, kým sa ozve.

„Bol tu.“

Lukova najhoršia obava sa práve zhmotnila, podrazila mu nohy, naštartovala temné emócie.

„Andy?!“ zavrčí, vracia sa späť k jej posteli.

„Áno. Odchytil ma na chodbe, držal pri sebe, mučil ma bolesťou, stískal rany, šliapal na dlahu.“ Ivica civí stále do jedného bodu.

Luka obchádzajú temné tiene pomsty, zatína päste, črty tváre tvrdú.

„Kitty, ako si mu...“ zasipí so sebazaprením.

„Využila situáciu, zvalila ho cez vozičkára, vrazila do nadržaného rozkroku päsťou, v ktorej bola Nezábudka ako bajonet. Roztrhla som si kus dlane. Nechal si mi šperk na rozlúčku. Zoznámte sa, mačka chameleón je Nezábudka.“

Dievča vecne oznamuje detaily, už asi vypáli dieru pohľadom v tom jednom bode.

„Ok. Teší ma, Luke.“ Dancer sa načiahne po Nezábudke v Ivicinej ruke, ale ona sa prudko uhne a zacúva od Luka.

„Čo je? Bojíš sa ma? Desím ťa?“ zaskočený ustúpi od nej ďalej.

„Ja by som mala desiť teba, Luke. Vždy, opakujem vždy, keď som pri tebe, v tvojej blízkosti, ublížim ti. Aj teraz, hoci som nemala tušenie o tvojej prítomnosti. Ničím ti život, fyzicky likvidujem. Prepáč a zasa prepáč.“

Konečne sa mu pozrie do očí. Ten pohľad je studený, plný bolesti, strachu, poznania.

„Prestaň, nič mi nie je, pár škrabancov. No a čo? Som už veľký chlapec, znesiem. Ako si na tom ty?“

„Výborne, v plnej kondičke. Ideme si zabehať? Je náš nočný čas... počkaj, dnes neprší, nehrám.“ Slová sa snažia o vtip, no tón hlasu a nálada sú pod bodom mrazu.

„Kitty, postarám sa o Andyho. Už ti nikdy neublíži,“ ticho, temne sľubuje.

„Zabiješ ho? Nestojí za to, nebuď hlupák. Zavrú ťa za neho, akoby si zabil normálneho, hoci je vyšinutý úchyl,“ zasa sarkazmus.

„Nie, život mu nechám,“ pobúrene sykne.

„Čo mu vezmeš?“

„Ivica, ver mi, nechceš to vedieť,“ Luke tíško zavrčí. Musí sa krotiť, krv mu bublá pomstou, rozum núti okamžite konať, strestať zákerného chuja, napraviť poriadok sveta. Vyrazil by hneď.

Vzhliadne k nemu, dlho, predlho ticho pozerá, emócie drží na krátkej uzde.

Luke čaká slušne, cíti jej odhodlávanie, cíti rozhodnú chvíľu, zlomovú v ich divnom vzťahu. Nechá to na Kitty, opätuje pohľad.

„Pravdu.“

„Vždy, alebo mlčať,“ doplní Luke.

„Rozlúčil si sa v nedeľu. Prečo si tu?“

„Chcel som ťa vidieť,“ oči letia k podlahe.

„Prečo?“

„Lebo... ma zaujíma, ako sa máš.“

„Luke, prečo?“

„Bol som smutný... bez teba.“

„Posledné prečo... alebo odíď navždy,“ zaskučí.

„Záleží mi na tebe... strašne mi chýbaš, chcem ťa späť, Kitty,“ vydýchol pravdu ticho, bojazlivý pohľad na dievča.

Dlho sa dívajú do očí, bez pohybu, on sa bojí aj dýchať a ona zmietaná protichodnými pocitmi nechce nič dať znať na sebe.

„Zatancuješ mi ešte niekedy?“ Ivica mení tému a Luke len neveriacky čumí. Dnes je fakt iná, žeby tie lieky?

„Kedykoľvek. Zatancujem si aj s tebou.“

„Neviem tancovať.“

„Každý vie, je to len o správnom vedení... viem dobre viesť, uvidíš.“

„Keď myslíš...“

Ivica odmotá poškodenú Nezábudku z ruky, hodí ju Lukovi.

„Prišla som o šesť tvojich snov.“

„Hm?“

„Vravel si, že mačka má stošesť kamienkov, stošesť tajomstiev, stošesť snov a všetky si prichystal pre mňa. Postupne sa k nim dostanem, len trpezlivosť.“

„Kedy som to povedal, Kitty?“

„Keď si vystúpil z tieňa, objal ma. Snívalo sa mi o tebe.“

„Interesantné.“

„A desivé, na konci si sa zmenil na Andyho.“

„Shit! Preto odo mňa bočíš?“

„Nie, už som povedala, vždy ti ublížim. Ešte čosi... chcem sa s tebou rozprávať, nikdy som sa ti neotočila chrbtom.“

„Ďakujem, díky, Kitty, som veľmi rád,“ šťastné oči dancera pohladia dievča.

Táto veta je najkrajšie vyznanie, čo mu mohla poskytnúť! Neodmieta ho teda! Chcel by k nej priskočiť, zovrieť ju v náručí, venovať bozk, schovať sa v ohybe šije a zostať tam naveky. Ale nemôže... Kitty je dnes iná, mĺkva, vystrašená, nesvoja, neprístupná. Ani sa jej popravde nediví... veď on už sa postará o Andyho po svojom!!

Luke obzerá Nezábudku v rukách, nechce vedieť detaily mučenia, bráni sa prichádzajúcim obrazom... možno len posledný skúsi.

„Ako si to? Okolo ruky retiazku, mačku do dlane a výpad?“ Naznačuje prácu bodca.

„Presne.“

„Au. Chuj, preto si držal vtáka ešte dole pri vchode. Videl som ho odchádzať. Na mňa si milšia, ušetrila si mi rozkrok. Dík. Nezábudka prišla k úhone. Vezmem ju do opravy.“

„Nie!“ Ivica skríkne, až dancer nadskočí.

„Nie! Hneď mi ju vráť. Hneď!“

„Prosím,“ vyjukane podáva prívesok.

„Je moja! Len ona mi ostala po tebe! Ty sa strácaš, opúšťaš ma. Si krutý,“ ustráchane schová prívesok do dlaní, pritisne si ho ku hrudi, schúli do klbka, ubolene zavrie oči.

Šok zo sna odznieva, prichádza mierne uvoľnenie a plač. Tichý, smutný, zdĺhavý.

„Neplač, dievčatko moje. Nevyčítaj mi to, prosím. Musíme sa porozprávať,“ Luke pokľakne k posteli, načahuje ruku k vlasom, dotkne sa. Ivica stuhne, zaskučí: „Odstúp ďalej! Ešte, na tri metre!“

„Prečo?“ vyjavene zastoná, neochotne cúva ku stene, akoby kráčal na popravu.

„Nechápeš to? Som pre teba temná energia, krížim ti dráhu slobody, deštruktívne búram tvoj ochranný val, nesmiem byť v tvojej blízkosti, vždy ťa zraním, či už fyzicky, či duševne! A bolí ma to, veľmi, viac ako keď ma mučil chuj Andy,... som pre teba zhubný nádor, som tvoja rakovina! Už sa ma nikdy nedotkni! Nikdy! Stoj vždy tri metre bokom! Možno sa mi potom nerozplynieš.“

Ivica už takmer kričí, zúfalstvo z odhalenia hryzie do duše. Práve teraz, pri týchto vetách, sa jej naplno rozsvietilo v hlave!

Pre zmilovanie Božie!

Som prekliata! Inak to byť nemôže! Osud mi prichystal mučivé chvíle... umáram sa túžbou po Vás, mylord, ale zároveň sa Vás nesmiem ani len dotknúť! Ak to poruším, spôsobujem Vám bolesť a to už viac neznesiem...

Michael, či Luke sa pritíska ku stene v hrôze, neverí vlastným ušiam! Zdesenie v jej očiach ho ničí, slová trhajú srdce na cáry... ale najviac bolí, keď vidí, ako Kitty plne verí svojim slovám a vzďaľuje sa Lukovi v mysli, stavia medzi nich pomyselný múr a Luke už nedovidí na druhú stranu... 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 21. part: