Povedz mi to tancom, prosím - 14. part • OurStories.cz ~ naše povídky

Ivicou máva beznádej.
Pridáva sa bolesť tela, nové symptómy.
Rozptýli ju nečakaná, nočná návšteva?

13.08.2013 (13:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 982×

14. part

Tmavá, neútulná izba, len nočná lampa žmúri nevraživo na mňa.

Už od dverí jasne vnímam čosi lesklé na mojom nočnom stolíku.

Hrá to všetkými farbami dúhy.

Prívesok na čiernej retiazke a lístok pod ním.

Nie som schopná vziať tú nádheru do rúk... lebo ja tuším, ja už viem...

že je to posledné zbohom od Luka...

Len sa nahnem a zaslzený rozostrený zrak preletí pár písmen písaných rukou... rukou, ktorá mu už nikdy nepoláska...

Kitty, opatruj sa,

mačka chameleón ťa vystihuje

ste obe skvostné, ale nie pre mňa

Mea Cupla

nikdy nezabudnem

Luke

00-pmt 13+14

Stojím sklonená nad lístkom, čítam odkaz znova a znova. Ako dlho? Minútu, dve, deň, rok?

Súdiac podľa rozmazaného textu a premočeného lístka od mojich sĺz... stojím tu už milénium.

Nikdy nezabudneš? To je útecha, či rozhorčené konštatovanie? Bola som milým, krátkym osviežením, či horkou skúsenosťou?

Luke, môj osobný Lucifer, môj privátny dancer, moje steblo trávy... je to moja vina, nie tvoja.

Opäť si zmizol... možno si mi aj chcel čosi viac povedať, či spýtať, podotknúť... ale ja... odmietla som. Nepriamo.

Lenže, keď som s tebou, život sa mi okamžite mení! Akoby sa sám chcel katapultovať až do nekonečna, zúrivo letí, jeden loping za druhým... ja nestíham sledovať, reagovať, myslieť, dýchať!!!

Vymrští ma silou k oblohe, počká si na mňa a zrazí na kolená. Nekontrolovane sebou hádže, vzpína sa, prepadá, nedá sa nijako odhadnúť, či prepočítať!

Horská dráha na tretiu s tisíckami neznámych! Prirátaj si neobjavenú fyzikálnu silu, záhadný magnetizmus + desivú energiu a temné územia. Takúto rovnicu fakt nedokážem vypočítať! Nedokážem k nej napísať žiadny program, nestačia mi jednotky a nuly!

Konám pod tvojim magnetickým vplyvom, vypínam mozog a desím sa toho! Luke, bojím sa dialógu s tebou... netuším, čo mi zasa život vyvedie!

Len jedno viem na betón... túžim po tebe, chýbaš mi.

Hoci si napokon priznal, že ma chceš a začal si sa hrať... čo z toho?

Všetko márne, odišiel si.

Ako nazvať emóciu, ktorá drží opraty mojej duše?

Smútok, žiaľ, nepochopenie, zatratenie, strach, bezmocnosť?

Nie... je to beznádej.

Desivá to emócia... zráža tvárou priamo k zemi, nedovolí pľúcam vdýchnuť kyslík, hlave myslieť, uchmatne duši slobodu. Spomaľuje, páli život. Škrtí srdce, rozlieva krv po okolí, drví kosti, mrazí city.

Pche! Že nádej umiera posledná?! Hovno!

Kecajú staré baby a ich životná múdrosť! Moju nádej práve spopolnili a vyletela hore komín... iba tenký, šedivý prúžok dymu stúpa, oči strácajú jas...

Ako zneli slová básnika? Nepamätám si už jeho meno, ani presný text... netreba, skúsim ho parafrázovať. Ich význam presne sedí na mňa.

Beznádej,

samotné slovo je ako zvon,

zvoniaci mi od teba,

priamo do mojej duše.

Adieu.

Fantázia nemôže podvádzať tak dobre

ako je známa, klamlivý škriatok.

Adieu, adieu, ten bedákajúci spev

sa stráca v diaľke lúk,

cez kľudný potok, na úbočí.

A teraz je pochovaný hlboko

v mokrinách údolia.

Bol si len vidina, alebo živý sen,

prchavá hudba?

Adieu.

Snívam, či bdiem?

Skočím k oknu, prudko otvorím oblok, zašepkám modlitbu do stromov, ožiarených prvými lúčmi slnka: „Môj mocný pane, nechcem ťa snívať! Túžim bdieť s tebou! Mylord, doprajte mi luxus vašej prítomnosti, prosím! Nie?? Či len... poskytnite mi nádej! Je už skutočne mŕtva? Zabíjate ma!“

- - -

„Konečne som sa dostal k vašim výsledkom, Ivica. Prepáčte, ranná operácia sa nám pretiahla. V pondelok mávame dlhodobo plánované zákroky... menili sme bedrový kĺb a zdráhal sa. No, to len okrajovo, späť k vám.“

Pán primár s kartou postáva pri posteli, v rýchlosti študuje grafy, výsledné stupnice, röntgenove snímky, výsledky z CT a čo ja viem, čo ešte. Dnes si ma preklepli snáď v celej nemocnici. Každý chcel kúsok zo mňa.

„Takže... vlásočnicové krvácanie do hlavy máme pod kontrolou, hoci ešte nie je eliminované. Samozrejme nám pomáha aj autoregulačný mechanizmus mozgu. Ale vaše streštené správanie nám sťažujete situáciu! O tom neskôr. Ďalej... rekonštruovaná žila sa hojí podľa očakávania, rana je kľudná, stehy vám nepopraskali, aj napriek vašej nadmernej záťaži pri nočnom výlete. K tomu sa tiež ešte dostaneme. Pohmoždené zápästia, opuch líca, tržná rana na ruke z piatka. Tieto sa nám dobre hoja. Teraz... snímok narazeného ramena, malíček na nohe... aha, malíček je prasknutý, rameno len narazené, udreté. Bolí to?“

„Malíček, ale iba keď zaťažím nohu. Rameno menej.“

„Dobre, malíček v dlahe... prasknutá kostička musí sama zosifikovať. Zopár plytkých sečných rán na oboch chodidlách. Ošetrené, bez šitia, rany kľudné, nemokvajú. Tržná rana na líci... no, to je ten cestný lišaj z nočného dobrodružstva. Poškodili ste si vrchnú časť kože, vrchný epitel, kde je pigment. Počítajte s jazvičkami na tvári. Ivica, hlavne si nestŕhajte chrastu, musí sama odpadnúť, inak budete poznačená na dlhé mesiace, možno i roky. Pigment sa časom celý nahradí, ale je to zdĺhavý proces.“

„Ok, ďakujem za rady.“

„Čo sme vynechali? Áno, mali ste dnes mať vyšetrenie na psychiatrii, ale kolegyňa to presunula na zajtra. Nevadí, zdržíte sa u nás aj tak minimálne do piatku, možno ešte dlhšie. Ostatné výsledky z testov máte v norme, vitálne funkcie tiež. Ok, ako sa celkovo cítite?“

Pátravé oči lekára vzhliadli, pozorne sleduje pacientku, zavrel zdravotnú dokumentáciu. Jeho značné znepokojenie stále pretrváva, Ivica jedná nepredvídateľne, nedodržuje stanovený liečebný program. Poranenú žilu doteraz uspokojivo neobjasnila a pribudol nočný výlet, tiež bez patričného vysvetlenia. Pán primár predsa sľúbil Barborke, že sa postará o Ivicu. Jej snúbenec Henry bol tiež nervózny zo správania pacientky.

Je čas obnažiť pravdu, či polopravdu, do toho, dievča.

„Pán primár... dlžím vám vysvetlenie... v noci ma sestrička upozornila, že budete mať veľa otázok.“

„A budem musieť?“ podvihol hlas vyššie o oktávu.

„Heh, nie. Priznám sa bez mučenia. Nie som zvyknutá byť zavretá, ubolená a bezmocná. Zle to znášam. Minulú noc som potrebovala čerstvý vzduch a kúsok slobody, krátku prechádzku... ale pršalo, zlá viditeľnosť, nepozorný vodič a už sme sa váľali na chodníku,“ skloním hlavu, zámerne podávam len kusé informácie.

„Sme sa?“

„Áno, stretla som kamaráta vonku... teda, ja som nevedela, že je tam... ale našťastie bol. To on ma zachránil pred zrazením.“

„Ok. Aj tak ste neposlušná pacientka, máte nariadené oddychovať, prísne dodržiavať kľud. Stačilo vyjsť na balkón, tam je vzduch, bezpečný vzduch. Porušujete nemocničný poriadok a nerešpektujete doporučenia lekárov, ohrozujete výsledky liečby a nepriamo pohŕdate prácou celého personálu nemocnice. Nepáči sa mi to a nebudeme to viac tolerovať. Aby sme si rozumeli. Čo sa stalo s kanylou v sobotu?“

„Ehm... ste prísny, sestrička neklamala. Sorry. S kanylou, vravíte... ja nemám sklony k úmyselnému samopoškodeniu, pán primár. Verte mi, mám sa rada. Celé je to hlúpe nedorozumenie. Zavadila som o pyžamo, akosi zazmätkovala, neviem, zamrzla, zasekla... proste mi to trvalo, kým som zavolala na sestričku.“

Prejde mi klamstvo? Vie primár, že tu bol Luke v sobotu? Sestrička Beatrix od tej noci nemala službu a príde až vo štvrtok. Nemám sa s ňou ako spojiť, povyzvedať detaily. Netuším, kto a čo vie.

„Dobre, ale chcem mať istotu a názor profesionála. Zajtra vás navštívi doktorka Kollárová, naša psychiatrička, pozhovárate sa. Bol za mnou aj váš snúbenec, tiež má starosti, ako Barborka.“

„Nie je môj snúbenec.“

„Prosím? Prečo by mi klamal?“ pobúrene zažmurkal.

„Aby získal vašu dôveru. Chcel informácie,“ kyslo sa kaboním.

„Nie je snúbenec? Aký je teda váš vzťah?“

„Bol v minulosti môj priateľ, ale rozišli sme sa. Ja som sa rozišla. Ostali sme kamaráti... aj keď to asi prehodnotím a ukončím.“

„No, to je vaša vec, ale s podávaním informácií pre neho som skončil. Ešte ste mi nepovedali ako sa celkovo cítite?“ nepríjemne sa ho dotklo klamstvo Henryho.

„Akosi ma bolí krk vzadu, krčná chrbtica a zle vidím.“

„Ako zle?“

„Rozmazane.“

„Dvojito?“

„Áno.“

„Môže byť. To je nový symptóm? Či ste dvojito videli už v piatok a zabudli ste sa o tom zmieniť?“ neveriacky pokyvuje hlavou.

„Nový, aj boľavý krk.“

Klamem, až sa mi práši z huby! Keď mi dnes nenarastú prasačie štetiny na papuli, tak už nikdy!

„Ivica, prečo ste to nepovedali ráno na vizite?“

„Sorry, uvedomila som si to až počas dňa.“

„Dobre, vypíšem vás na zajtra na ďalšie vyšetrenia. Pôjdete opäť na neurológiu, pozrie si vás aj oftalmológ. Po úraze hlavy ste mali krátku amnéziu, vracanie, nervozitu, stres, teraz sa objavili problémy s krčnou chrbticou a diplopia. V zásade to môže byť následok kolízie s autom. Ešte niečo?“ nespokojne fľochol.

„Nie. Vlastne áno. Začnem sa liečiť na dvesto percent. Zaleziem do pelecha, ani sa nepohnem. Prepáčte mi, polepším sa,“ skláňam hlavu s ospravedlnením.

„To presne očakávam, Ivica. Dovidenia.“

„Dovi, pán primár a ďakujem.“

Musíš byť na seba pyšná! Klameš, zavádzaš, vymýšľaš si a sľubuješ nesplniteľné! Firts class!

Mäkne ti mozog?! Primár a ostaní skáču pri tebe, snažia sa ti pomôcť a ty? Myslím, že je dostatočne podozrievavý, nahnevaný, máš na mále. Len sprosto kľučkuješ, jedno klamstvo si vyžaduje druhé! Nabaľujú sa na seba, až ťa preválcujú!

Prečo si taká hnusná na svet okolo? Kedy sa zbadáš a zaradíš spiatočku?!

Len preč od teba, duša biedna, preč!

O, ou! Moja hlavička prská hnevom.

Ok, ok... počkaj, nechoď! Fakt sa polepším... pokúsim sa.

- - -

Výborne! Utorok večer, takmer deväť hodín, stále trčím v nemocnici. Posledné tri hodiny na striedačku ležím, prejdem sa celou chodbou, zasa ležím, ďalšia dĺžka chodby a hlavne... nútim hlavu na nič nemyslieť!

Viete aké je to namáhavé na nič nemyslieť? Skúšal to niekto z vás?

Na nič nemyslieť... to sa prakticky nedá! Vidím to ako neurologicko-psychologicko-filozofický problém.

Nemysli na nič... pokúšam sa nemyslieť na nič, napokon všetko vypracem z hlavy, každú myšlienku. Mám plnú hlavu ničoho a nemyslím naň tak intenzívne, až som začala myslieť na nič.

Do riti! Takže na niečo predsa myslím! Myslím na nič! Som totálne vedľa... veď nič vôbec nie je nič... je to niečo!

Alebo... je možné nemyslieť, ale v tom prípade je otázne, či sa dá tento stav uvedomiť... a ak sa dá, je to potom skutočne nemyslenie???

Ááá! Pomoc!

Nebude problém v tom, že máme pojmy aj pre neexistujúce veci... napríklad tma, chlad, či to nasprostasté nič!? Veď mozog „myslí“ v obrazoch a nie v pojmoch!

Meditácie?... tam sa učia technike zastavenia myslenia, stavu osvietenia. Pomáha im počítanie nádychov, výdychov a podobne. Napokon sú schopní riadiť svoje myslenie... ale je to poprdeli náročné!

Joga?... cvičenie na odpútanie sa od okolitého sveta, ponorenie hlboko do seba. Dá sa tam predýchať. Treba dýchať hlboko do brucha, sledovať svoje telo, venovať sa jednotlivým častiam tela a postupne sa uvoľňovať. Keď ste šikovní, dokážete napokon vyplaviť z hlavy všetky myšlienky.

Ale to ja nie som!

Nie dnes večer, kedy som prepásla skúšku z matiky a začínam sa prepadať do novej depky... ja totižto zle vidím, nemôžem sa nič učiť... a nikto mi nie je schopný povedať dokedy!

Kurva, kurva! Prídem o celý semester?!

Zúfalo čumím z okna, posledná myšlienka ma bolí. Rozčuľuje, podnecuje zúrivosť. Tresnem päsťou po parapetnej dosky, vyšteknem neprezieravo na celú izbu: „Fuck! Fuck! Fuck!“

A spoza chrbta mi doľahne melodický hlas: „Well, so here I have my daughter... my daughter is full of pain.“

Zvrtnem sa na päte, až ma zabolí hlava: „Mum, why so dramatically? Stop it, I'll cry! Come in.“

„You have a fighting mood! What's new? Can I help you?“

„Why are we speaking English?“

„And why not?“

„Pretože sa mi nechce hľadať slovíčka. Nemám angličtinu vžitú.“

„Dobre. Ako si želáš, Iuka.

„Mami, rada ťa vidím.“

Vplávame si do objatia, do dlhého, tichého objatia.

„Kedy si prišla? Veď sme sa dohodli, že nemusíš za mnou.“

„Idem priamo z letiska. Dohodli? Ty si mi oznámila, že nemusím. Som tu a keď sa na to cítiš, pozhovárajme sa.“

„Ou, ďalšia hlava inkvizítora?“ zašklebím sa.

„Čo? Chceli ťa tu už upáliť? V tom prípade som prišla včas, idem ťa brániť. Ale vážne, mám prísť zajtra? Ideš si ľahnúť, si unavená?“

„Ľahnem si, ty si lofni na zadok pri mňa.“

„Díky. Lofni, heh, to som už dávno nepočula. Bože, Iuka, si samý flaster. Tak ako si dopadla na dnešných vyšetreniach?“

„Ako vieš?“

„Telefonovala som s primárom, ale ešte nevedel výsledky.“

„Z lietadla?“

„Nie, tesne pred odletom. Takže?“

„Takže riť Paľovu! Všetky flastre skrývajú ranky vo fázy hojenia, prasknutý malíček sa musí sám zosifikovať, krvácanie do hlavy ešte celkom neprestalo, ale je minimálne. Mám zaseknutý nerv v krčnej chrbtici a najhoršie je, že stále dvojmo vidím. Mami, ja sa nemôžem nič učiť, mám zakázané všetky obrazovky. Skúšala som pozerať len na displey telefónu, nedá sa mi. Nezaostrím a keď sa silím, núti ma to na vracanie a rozbolí ma hlava. Mami, ja som dnes prepásla skúšku z matiky a na ďalšie neviem nič... nemôžem čítať.“ Meliem rýchlo, chŕlim informácie, slzy mám na krajíčku, až sa rozrevem.

„Nie, nie, žiadne slzy! Takto sa nebudeme priateliť, mladá dáma!“

„Prepáč, ale ja som nešťastná! Mami... možno prídem o celý semester.“

„Iuka, kľud, to spolu zvládneme. Len sa utíš.“

„Chápeš? O celý semester,“ zdôrazním tú tragédiu.

„Počula som. Počkaj... prepásla si termín? Posledný termín? Vydrž, dnes som prelistovala celé The Times aj USA Today... ale nepísali v nich, že by to bol posledný termín. A čítala som veľmi pozorne!“

Vytreštím oči na matku, zvraštím čelo, ako sa snažím pochopiť význam jej oznámenia... ona vyvalí buľvy ako klaun, rozhodí rukami, akože ona by to predsa musela vyčítať z dennej anglickej, či americkej tlače a keď to tam nepísali, nie je to pravda.

Zírame na seba, až sa začneme chichotať. Áno, moja matka ma vedela vždy rozosmiať.

„Super! Smeješ sa, páči sa mi to a teraz spusť detaily, prosím. Chcem vedieť všetko od piatku po dnes. In English, please.“

Zavelí, pohodlne sa oprie vzad, sedí spôsobne ako dáma a čaká.

„Really? In English?“ vybafnem.

„Of course, thank you for your kindness,“ uhladene pritaká.

Kristušát! Sorry! OMG, toto bude dlhá noc...

00 pmt endd