OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 12. part

03.08.2013 (18:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1343×

12. part

Nemôžem jej predsa povedať, že... čo vlastne? Že som sa správala ako idiot a dala som prednosť vášni v objatí cudzieho chlapa pred vlastnou záchranou? Nechcem sa o tom baviť s nikým. 

Toto si musím vyriešiť sama so sebou. Bolestná otázka a ja zatiaľ nechcem otvárať dvere týmto smerom... ešte nie, bojím sa analýzy a výsledku ku ktorému sa dopátram. 

Viem jedno... chýba mi Luke! 

Chradnem.

„Ivica, mojata ljubov, ti se grižiš za mene pravi.“ Henry sa opiera o veraje, kytica margarét visí dolu hlavou, pohupuje ňou. 

Za zmienku stojí iba jeho tvár – strhaná, plná starostí. Som ja zdroj jeho trápenia? Som fakt tak zlá osoba, že nedbám o pohodlie priateľov a idem si tvrdo za svojim? 

„Čau, Henry. Ak to nie je tajomstvo, prelož,“ Barbi krčí nos. 

„Som jeho láska a robím mu starosti,“ hlesnem skôr, ako on. 

Henry vzdychne, zavrie oči, zamrmle: „Presne. Idem od primára a nemám z teba radosť. Musíme sa porozprávať.“ 

Načiahnem sa po kvetoch: „Prosím si ich.“ 

Henry sa odlepí od zárubne, zloží zadok na stoličku pri mojej hlave, kyticu mi vloží na prsia. 

„Páči sa.“ 

„Díky.“ Objímem kvety v rámci možností s dokatovanými rukami vo fáčoch, schovám hlavu v žltých slniečkach. 

„Spusti, chcem mať tirády za sebou. Dvaja kati pri mne... to zvládnem.“ 

„Ja som kat? Ivica!“ Barbi vypleští okále, hľadá pomoc u Henryho. 

„Dusíš ma tu výčitkami pol dňa. Tak kto si? Boh, kňaz, politik?“ prskám do okvetných lístkov. 

„Prestaňte obe. Otázka je iná. Kto si ty, Ivica a čo sa s tebou deje?“ Henry tíško mrmle. 

„Prečo si bol u primára?“

„Zaujíma ma tvoj zdravotný stav.“ 

„Spýtaj sa mňa, viem viac ako on.“ 

„Nepravda. Tvrdíš, že si nič nepamätáš,“ kontruje Barbi. 

„Pamätám! Piatok, útok na mňa, dobité telo, nemocnica, baba vreští, že som narkoman, otras mozgu, hnusné bolesti hlavy, poničená žila, operácia, nemôžem ísť na skúšku, vidím rozostrene, som zničená a chcem ísť preč. Bolí ma telo, bolí ma duša, bolí ma celý svet!“

Sipím do bielych lístkov, zasa revem, zúfalstvo mi škrtí srdce. Ruky v triaške drvia kyticu, nešikovne sa hrabem z postele... musím preč z izby, nevydržím ich pohľady. Nie som schopná povedať pravdu a oni budú žiadať vysvetlenie stále dookola. 

Utečiem na toaletu, kvety mi robia spoločnosť.

Barbi nerozhodne postáva, ísť za Ivicou, nie? 

„Henry, čo primár?“ 

„Robí si starosti. Ivica je zjavne v depke zo zranenia, zle to nesie a incident s kanylou si nevedia presne vysvetliť. Nie je vylúčené úmyselné samopoškodenie. Primár objednal zajtra Ivicu na psychiatrické vyšetrenie.“ 

„Čo? Blbosť! Ona je baba k svetu a miluje svoje telo! Nikdy by si zámerne neublížila,“ Barbi presviedča seba aj Henryho.

„Iste? Vidíš ako sa správa. Nechcela nikoho vidieť, zakázala si návštevy a v noci takmer príde o život? Stratila kopec krvi. Sestrička, ktorá ju našla a v podstate zachránila, príde až vo štvrtok. Správa nič nehovorí. Len že má poškodenú žilu.“ 

„Je zničená, zmenil sa jej život, ubolená, nevie sa s tým zrovnať, to je celé! Prestaň dramatizovať. A vôbec, z akého titulu sa s tebou primár bavil o jej zdravotnom stave?“ 

„No, povedal som, že som jej snúbenec.“ 

„A klamár!“ šteká Barbi.

„Nie tak celkom. Čakám na Ivicu, sľúbil som sa jej dávno.“ 

„Nehraj sa so slovíčkami. Idem za primárom. To vyšetrenie je irelevantné.“

- - -

Je čas potlačiť zhorené emócie a ukázať svoje priateľské správanie. 

Pochrámaná kytica leží v umývadle, dobrovoľne vstúpim do objatia Henryho. 

„Láska, ako ti môžem pomôcť? Povedz, čokoľvek,“ Henry s dojatím šepká do vlasov.

„Nijako, musím sa fyzicky vyhojiť a vypadnúť. Potrebujem len čas... ja sa zrovnám. Henry, stále platí, že sme len priatelia. Nič si nenahováraj, nič sa nezmenilo.“

Som v tvojom náručí, ale z donútenia. Viac menej. Musím sa prestať správať egoisticky. Trasieš sa strachom o mňa, pomáhaš mi ako vieš, tak... aspoň vrátenie priateľskej podpory, slušnosti.  Pôjde to?... som v riadnom zmätku.

„Láska... nikdy, nehovor nikdy. Ja na teba počkám, sľúbil som to tebe, aj sebe. Verím ti, že sa vyhrabeš z tohto zranenia. Bol som šokovaný v piatok, v klube. Toho hajzla len vyhodili bez následkov. Tak som trošku pátral a chlapík bude musieť čo to vysvetliť na polícií.“ 

„Podal si na neho trestné oznámenie?“ 

„Ehm, čosi v tom zmysle... ostrejšie, cez priateľa.“ 

„Keď myslíš.“ Je mi to jedno. Teraz. Pri útoku som skoro skolaboval strachom. 

„To teda myslím! Zničil ti život, si rozhodená, ukradol kopec drahocenného času.“ 

„Ok.“

„Bože, Ivica, si duchom neprítomná. Dievčatko moje, sme pri tebe, pomôžeme ti, len nám daj šancu.“ 

Vykrútim sa z náruče, pristanem pri okne. Krásne leje. 

Vošla Barbi, celá nesvoja. 

„O, ou. Dačo sa nám nezadarilo. Tento face poznám,“ zatrilkujem. 

„No, nezadarilo... lebo tento tvoj „údajný snúbenec“ súhlasil.“

„Barbi, som trafená do hlavy, nechápem o čom točíš.“ 

„Bola som za primárom. Už ti Henry povedal čo sa dozvedel a na čom sa dohodli s pánom primárom?“ 

„Áno, mám ísť na psychinu, lebo trpím úmyselným samopoškodzovaním. Neva, pôjdem, pokecáme,“ ľahostajne púšťam slová do okennej tabule. 

„A tebe to nevadí? Poškodzuješ sa?“ vyhrkla prekvapená. 

„Mňa poškodzujú iní! Preto som tu zavretá!“ zavrčím. 

„Vidíš, ty pako! Poškodzujú ju iní a ty, chruňo, ju ženieš na zbytočné vyšetrenia.“ 

Barbi sa čertí na Henryho. 

„Uzavrime to. Pôjdem tam, prediskutujem, bodka. Som unavená, idem si ľahnúť. Keď sa vám dvom bude chcieť, príďte ma niekedy pozrieť.“ 

Vyprevádzam nespokojnú návštevu, dvere výťahu sa zatvárajú. Obaja sú znepokojení... a čo... nech si to spoločne idú vydiskutovať, trebárs k Barbine do postele. Veď v piatok sa išla za ním utrhnúť. Má voľný byt a možnosť... je dospelá a ja tiež. 

Henry si môže spestriť márne čakanie na mňa. 

Tak mi vyskočte všetci na hrb, ten ešte nemám ofačovaný!

- - -

Dlhé minúty stojím pred zrkadlom, vidím rozostrene... hľadia na mňa dve smutné oči, jedna veľká modrina, ktorá už mení farby z tmavobordovej na zeleno, žlto fialovo, čiernu. Líce postupne odpúcha, prsty a dlaň pravej ruky v obväzoch, obe zápästia v obkladoch obviazané, jeden lakeť po operácií v tlakovej bandáži. Kolená oškreté a mierne modrinky... nabúrané fyzično. 

Pre úplnosť pridajme bolesť hlavy, žalúdok akoby plával na vode, svaly mi postupne slabnú, atrofujú... a to som ešte nikomu nepovedala, že krk, či krčná chrbtica dáva o sebe vedieť... možno som si zasekla dajaký ten nervík! 

Nádherný výpočet, nádherná žatva úspechu a prečo to všetko? Lebo som bola slušná a šla osobne vrátiť ponúknutý drink Andymu. Tam kdesi sa podrbalo spojenie sveta, vykoľajilo, mňa stiahlo so sebou, zomlelo.

Možno to tak má byť! Čo ty vieš o cestách osudu. Možno to bola jediná možnosť, stretnúť sa s Lukom, so skackajúcim šašom! 

Páči sa mi tvoje váhanie a strach vstúpiť hlbšie do seba! Už celú večnosť skúmaš len fyzickú stránku veci. Pokroč ďalej! Máš strach, že! 

Tak do toho! Nikto to za teba neurobí a ani nemôže, ty sa nikomu nezdôveríš!

Hlavička moja, dnes sú tvoje kúsance šetrné. Aj ty máš o mňa strach ako Barbi a Henry, či moja mama?

Hovno! O teba ja strach nemám! Ty si zlá zelina, tak skoro nevykapeš! 

Ty si si kľudne odpadla, zviezla sa k zemi ako skapatá mršina a o viac si sa nestarala! 

Bojím sa o Luka! S chlapcom to sakramentsky zamávalo!   

Akoto, že vieš viac ako ja? Nepamätám sa, že by... vlastne, áno... bol vystrašený, vydesený, keď som mu klesla v náruči! 

Áno, niečo vravel o krvi, o veľa krvi a volal na sestričku. Počkaj, volal na Beatrix! To ona je ten posledný hlások, čo si pamätám! 

Si tu? 

To, čo ma tlačí niekde na prsiach, to je pocit viny? Svedomie? 

Hej, rozprávaj sa so mnou!

Som tu stále, aj keď nechceš! Vidíš, ako si si skvostne spomenula? Podvedomie? 

Presne, vydesila si ho! Sestričku menej, to je profesionálka, krv jej nevadí... a buď jej vďačná, to ona ti zachránila život! 

Na prsiach? Ty máš svedomie?! Pocit viny a pocit zodpovednosti?! 

Zasa si robíš zo mňa riť? 

Nemáš ani jedno! 

Si egoistická sadistka! Sadomasochistka! 

Fuj, to je hnusné slovo... ako ty!

Sadomasochistka? Hlavička moja, tebe hrabe! Nechceš ma náhodou prirovnať k BDSM?!

Prečo nie! Výborný príklad! Si Egoistická BDSM! 

Pozrime sa na teba bližšie! Ty zrúda! 

Chápme to obrazne. 

Medzinárodná skratka BDSM ako Bondage, Domination, Sadism, Masochism, teda zväzovanie, dominancia, sadizmus, masochizmus. 

Vráťme sa k tvojim nočným pohnútkam!   

Egoisticky si vyrazila po Lukovi, po splnení vlastnej túžby, to nemôžeš poprieť! 

Dominantne si ho zviazala zvádzaním, videla si, že bojuje sám so sebou, bránil sa! Robil, čo mohol! Meno Kitty mu nepomohlo, tak ťa dokonca nazval Devilinou, samotnou paňou zmyselného pekla! 

Ale ty si išla ďalej, ako baran proti múru! Sama zranená spôsobila si sebe i Lukovi bolesť! Seba si dokonca ohrozila na živote a Luka si tiež vystrašila k smrti! Vieš čo cítil prvých pár sekúnd, kým pochopil, čo sa deje?! 

Tak, do riti materinej, počúvaš ma?! 

Vidíš tam všetky písmenká... E BDSM? Naplnila si ich význam dokonale! 

Ty stupidná nána! Nebavím sa s tebou viac, je mi zle! Asi hodím brvno. 

Musím zmeniť vzduch, nestrpím byť s tebou na jednej pologuli.

Vrcholne rozčúlená hlava nastúpila do lietadla, kopla do vrtule. Zmizla na južný pól, čiže Antarktídu, bratať sa s tučniakmi obrovskými, tuleňmi leopardími. 

Mňa nemôže vystáť. No... možno sa k nej pridám... Je mi zo seba zle. 

- - -

Musím preč, preč zo svetla, do tmy! Skryť neúspech, zatieniť prehru, udupať rastúcu bezmocnosť do samotnej čiernej zeme. Zahaliť tmou obrovské výčitky svedomia. 

Preč, na vzduch! 

Župan, telefón, slúchadlá, korkové dreváky a von! 

Čo na tom, že je hlboká noc, že prší, je pomerne zima... von, preč! 

Letím po schodoch, hlavný vchod je zamknutý, stočím sa k bočnej budove s centrálnym príjmom a konečne sa môžem nadýchnuť... kyslík láska pľúca. 

Hustý dážď zmýva zo mňa traumu, brodím sa kalužami, vysokou trávou, parkom vôkol nemocnice. Som len v jej areáli, ale v prítmí stromov. 

Dážď je neoblomný ako moje nutkavé myšlienky... viem, čo musím spraviť, ale desím sa tej bolesti... viem, čo treba, aby som sa mohla zasa nadýchnuť... potrebujem prekonať úzkosť! 

Bože, pomáhaj mi. 

Skrehnuté ruky vrazia slúchadlá do uší, váham, bojím sa.

Musím to zo seba dostať. Musím to povedať, musím to prijať a vykričať do sveta. Nie si tu, tak to zakričím hviezdam a požiadam ich, aby ti zvestovali moje pokánie! 

- - - 

Luke sa zakráda tmavou chodbou nemocnice, nemohol skôr prísť, mal akciu. Vo vrecku darček na rozlúčku, v hlave pevné rozhodnutie. 

Minulú noc zažil obrovský šok! Ešte stále sa nespamätal! Musí ju ešte raz vidieť, zistiť, či je v poriadku a potom dovi. Pratať sa jej z cesty, pratať sa kadeľahšie! 

Nehlučný krok skončil v Ivicinej izbe. Všade ticho, prázdno. Chýba župan, prezuvky... žeby bola na toalete? 

Dancer vyberie opatrne darček, postaví na stolík, vsunie lístok s odkazom. 

Nervózne zažmurká na miesto osobnej tragédie... stena poznačená krvou, hrubý tmavý pás, podlaha už umytá, ale včera to boli jatky! Strasie ho, zaplaší des, pokročí k oknu. Musí počkať. 

Oči nájdu v tme podivnú vec... vonku leje a ktosi sa prechádza pod stromami bez dáždnika? Či len nočný strážnik na obchôdzke? Postava konečne vošla do kužeľa svetla z pouličnej lampy. 

„Ivica?“ Luke neveriacky vykvíkne, sám seba prekvapí chrapľavím hlasom. 

„Kurva! Čo to zas robíš?“ napína oči, ale postava vošla späť do tieňa.

Okamžite vyrazil z izby, trieli, čo vládze. 

Dunenie krokov tichými chodbami desí. 

Dážď hustne, priam leje. Vybehol na trávnik, pod stromy, ale Ivicu stratil. Nevzdáva to, snorí v okolí, behá hore dolu, nazrie za ďalší roh a tam ju zbadá. Spomalí krok, nechce ju vystrašiť. Má ju už na pár krokov. 

Už, už chcel zakričať, ale nerozumie tomu, čo Ivica robí a on to potrebuje pochopiť! Potrebuje a chce pochopiť všetko, čo sa deje s tou citlivou a záhadnou babou. 

Zostal stáť skrytý za kmeňom.

Ivica premočená do nitky pochoduje hore dolu trávou, špliecha ľadovú vodu, prekračuje steblá, skopne z nôh zbytočne ťažké dreváky. 

Naberá odvahu. Telefón zasvietil, skrehnuté prsty stisli play a v slúchadlách sa rozoznel včerajší song Mea Culpa od Enigmy. 

Ivica hlasno zastonala. Akoby jej niekto pichol žeravý nôž do duše. Bolestná spomienka na nádherné chvíle v Lukovom náručí jej pára srdce. 

Zdvihne tvár k oblohe a jej hlas dolieha až k Lukovým ušiam: „Musím to zo seba dostať. Musím to povedať, musím to sama prijať a vykričať do sveta. Inak sa zbláznim! Nie si tu, Luke, tak to zakričím hviezdam a požiadam ich, aby ti zvestovali moje pokánie! 

Prosím, odpusti mi, nechcela som ti ublížiť, nechcela som ťa raniť, ani ťa vystrašiť. Bojoval si so sebou, krotil si sa, nazval si ma Devilinou, zmyselnou diablicou z pekla. 

Ale... ja... počúvaj teda... ty ma priťahuješ takou silou, že ma to až desí. Nevzťahuje sa na ňu žiadny fyzikálny zákon! Neviem odolať, som slabá voči tebe a preto som sa zachovala ako blázon. 

Prepáč mi, Luke, vravel si, že mi tanec ukradol srdce. Nie, to ty! A tiež si vravel, že ma nikdy neodmietneš, neopustíš a som tu sama, počúvam Mea Culpa, týram sa spomienkou zo včera. Trhám si dušu... chýbaš mi.

Chcem ťa a bojím sa ťa. Bojím sa seba, bojím sa vplyvu, ktorý na mňa máš. Veď aj ty si napokon priznal, že ma chceš... neviem ako ďalej. Pamätám si každé tvoje slovo, každý vnem, viem ako voniaš, viem ako chutíš, ako znieš... len neviem prečo som tu sama. Odpusti mi, nechcem ťa stratiť, nemôžem, nesmiem. 

Luke, to ty vo mne prebúdzaš Devilinu. 

Ach... si moja živá voda, burcuješ vo mne nový život! Môj mocný pane, viete skrotiť slnko a čo ja? Potrebujem vaše steblá trávy, mylord. Odišli ste navždy, či mám ešte nádej? Odpovedzte mi, hviezdy!“ 

Ivica stíchne, zvesí hlavu.  

Pre samotného Krista na kríži! Mylady! Čo ste to včera vykonali! 

Ste panovačná, hrubá, šliapete po slobode blížnych! 

Som len slabý muž, chabá škrupinka voči Vám! Vy ste so mnou včera zamietli krutým spôsobom. 

Áno podľahol som Vám, prehral bitku vo svojom vnútri, podvolil sa a uznal porážku. Padol pred Vami na kolená, ochotný vykonať pre Vás akýkoľvek čin, bozkávať zem, po ktorej prejdete. Vydal som sa Vám v šanc, bez akýchkoľvek vytáčok, plný dôvery, nasledoval by som Vás hoc aj do horúcich pekiel, otočil pre Vás tok dravej rieky, zviazal Slnko i Mesiac dokopy, predostrel pred Vás ako koberec... čokoľvek, mylady. 

Spoliehal som sa na Váš jemnocit, na srdce plné spravodlivého plameňa, na hlávku obdarenú múdrosťou vekov, na slobodnú dušu a jej oči žiariace entuziazmom, na dokonalé správanie dámy z vysokej spoločnosti, ale horko som sa sklamal! 

Mylady, zradili ste ma najhorším možným spôsobom, vrazili hrdzavú dýku nie do chrbta, ale priamo do hlavy a duše! Ako ste mohli?! Ako?! Egoisticky ste ma využili a chceli ste zomrieť v mojej náruči! To je neodpustiteľné, zatratenia hodné!

Pýtate si nádej odo mňa? Načo? Načo dávať niekomu nádej, niekomu... kto si neváži svoj vlastný život? 

Nevážite si ani mňa, môj život, ani ako podrobeného vazala... a preto, mylady, odchádzam a beriem si nádej so sebou. Nevystavím ju takej bolesti, akú ste mi včera spôsobili Vy, madam. 

Moja duša sa z toho šoku už nikdy nespamätá. Moje oči zhasli, zomrel mi sluch, som otupelý, bez hmatu, stratil som chuť života, jeho nezameniteľnú esenciu, nie som schopný privoňať k darom Zeme, som úbožiak, nadobro stratený! 

Som nikto a nič, to všetko kvôli Vám, vy krutá vládkyňa treskúcej zimy! 

Adieu... 

Adieu...

Luke opretý chrbtom o kmeň, sa pomaličky šúcha k zemi, ľadový dážď sa predral až na kožu, ale Luka zalieva horúčava... zo slov, z vyznania, z pokánia, z bolesti, ktorú zažívajú obaja... ostal v utajení, chcel pochopiť... a teraz počul oveľa viac, ako je zdravé pre jedného chlapa. 

Ešte pred pár minútami bol pevne rozhodnutý odísť a nikdy viac sa nestretnúť s Kitty. 

Lenže, čo teraz...

Ivica zavyla bolesťou, vyšklbla si slúchadlá, pustila aj s telefónom na zem. Hlava v zmätku, telo sa trasie zimou, bosé nohy. Musí niečo fyzicky vykonať, vybičovať svaly, vyhnať námahou bolesť z tela.

Vyrazila krížom trávou, priam trieli, vybieha bránou preč z nemocničného areálu.

Luke sa prebral zo zamyslenia na jej ston, vyklonil sa bokom spoza kmeňa, Ivica čosi hodila do trávy a vyrazila slušným tempom v diaľ.

„Shit! Dáme si nočný šprint? Ok! Kto z koho!“ 

Vyhrabal sa na nohy, takmer v behu zhrabol jej telefón zo zeme, neposlušné slúchadlá vejú za ním, napchal všetko do vrecka. 

Vyrazil ako čierny panter za šialeným dievčaťom, ktoré mu kradne zdravý rozum, pokoj a možno mu ukradne aj srdce, keď si nedá dobrý pozor! 

Hustý nočný dážď, zlá viditeľnosť, dve postavy bežia o dušu hlavnou cestou... 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 12. part: