Povedz mi, kto som... - 12. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Schôdzka.

19.01.2014 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 344×

12. kapitola

„Povedzte mi,“ pozrela som na nich. „Čo tu vôbec robíte? Ako ste sa sem dostali?“ spýtala som sa a čakala na odpoveď. Jay ma chvíľu sledoval, no potom sa naklonil cez stôl a pozrel na Daxa.

„Clarissa nám zakázala hovoriť o bytostiach, o sebe však môžeme, nie?“ spýtal sa a Dax si zahryzol do pery.

„Tak fajn, ale len preto, aby sa z toho celého nescvokla,“ zasmial sa a sadol si vedľa Setha, ktorý vyzeral, že pôjde spať. „Ako sme sa sem dostali? Našli sme ich,“ odpovedal mi.

„A prečo ste ich hľadali?“

„Vieš, keď ešte Asgard neexistoval, bytosti tu žili s nami,“ povedala Rebecca a ja som prikývla. „A videli ich len Laurenovci, my.“

„Niektorí boli radi, že ich vidia, iní zase nie. Tí, ktorí nie, sa proti nim vzopreli a chceli ich vyhnať,“ povedala Riley. „Aj sa im to podarilo a vyhnali ich. Lenže Sekal sa chcel bytostiam a Laurenovcom pomstiť, za smrť jeho rodiny. A preto zabíjal Laurenovcov po jednom."

„Až neskôr si uvedomili svoju chybu, no bolo neskoro,“ pridal sa aj Jay. „Po storočia, Laurenovci umierali a Sekal bol o to silnejší. Keď ovládol Asgard, bytosti utiekli sem, znova na tento svet a Laurenovci o tom hneď vedeli.“

„Lenže nespravili tú chybu, akú urobili predtým,“ povedal Dax. „Rozhodli sa ich chrániť pred Sekalom a chceli tak napraviť chybu, akej sa dopustili. Teraz sme na rade my, aby sme ich chránili.“

„Takže vy ste akoby ochrancovia bytostí?“

„Dá sa tak povedať. Nevedia sa o seba postarať sami,“ zasmiala sa Riley.

„Hovor za seba, Riley,“ zakričal spoza nej elf a ja som na neho pozrela. Žmurkol na mňa a usmial sa.

„Super, takže ste tu a cvičíte sa na vojnu, ktorá vypukne kedy?“ Až teraz som videla ich neochotu.

„O tom už nemôžeme hovoriť,“ povedala Rebecca ospravedlňujúco a ja som stisla s úsmevom pery.

„Prečo si myslím, že v tom budem zase ja?“ zaspievala som sa a pozrela sa do neba.

„Jasné, že v tom budeš aj ty,“ prevrátil Dax očami. „Si princezná, preboha. Mohla by si sa tak aj správať?“

„A ty, ako bojovník, by si preto mal mať úctu a nie ma otravovať s blbými rečami,“ odbila som ho a Jay sa zasmial.

„Má môj bod,“ zasmial sa a objal ma. Ja som však gánila na Daxa, ktorý gánil zase po mne. Keby nebol taký príťažlivý, ani by som o neho nezakopla.

„Tak čo,“ ozval sa známy hlas a ja som sa otočila. „Už si sa zoznámila?“ usmiala sa Shabe a sadla si na stôl.

„Jasné, nemôžem sa dočkať, keď mi konečne všetko poviete,“ usmiala som sa falošne.

„Neboj sa, aj to príde,“ žmurkla na mňa. „Tak čo, Jay? Čo hovoríš na princeznú? Je taká, akú si si ju predstavoval?“

„No ja...“ koktal a Shabe sa zasmiala.

„A to je ako?“ vyzvedala som a on na mňa zhrozene pozrel. Koktal.

„Tučná, kučeravé vlasy a sakra škaredá tvár,“ povedala Riley a odpila si z piva. Pozrela som prekvapene na Jaya. Zdvihol ruky na obranu a smial sa.

„Tak prepáč, ale nevedel som, čo mám čakať. Kráľovnú a ani Semiru som nikdy nevidel,“ povedal, no hneď po ňom všetci zazreli.

„Kto je Semira?“

***

„Kto je Semira?“ zopakovala som, no nikto mi neodpovedal. Pozerala som na všetkých, no všetci len vražedne pozerali na Jaya, ktorý sa snažil všemožne ich pohľadu vyhnúť. Už otvoril ústa, že niečo povie, no zachránil ho niekto iný.

„Princezná Caroline, volá vás Clarissa,“ prišiel Ever a pozrel na mňa. Prikývla som a postavila sa.

„Naposledy Ever,“ zastavila som sa vedľa neho. „Volaj ma Car, jasné?“ usmiala som sa a on prikývol.

„Dobre, Car,“ zasmiala som sa a vykročila. Rýchlo som sa však otočila a pozrela na Shabe. „Nejdeš so mnou?“ požiadala som a všetci sa zasmiali. Dokonca aj Seth. Shabe sa len začervenala a pokrútila hlavou.

„Ja nemôžem chodiť na žiadne schôdze.“

„Musí byť mimo, aby nič nezničila,“ zasmiala sa Riley a s Daxom si ťukla päsťami. Ja som sa však usmiala.

„Nezáujem, buď pôjdeš so mnou alebo nikam nepôjdem,“ vzala som ju za ruku a ostatným vyplazila jazyk. Spolu s Everom sme išli pri dom, kde bola Clarissa. Prekvapila sa, že vidí Shabe, no keď videla, ako silno ju držím, usmiala sa.

„Ever, stráž to tu a vy dve poďte so mnou,“ povedala a obe sme vošli. Skriňa bola otvorená a vonku bolo plno šiat. „Takže Caroline, večer budeš mať schôdzu a my dve ťa na ňu pripravíme,“ usmiala sa na Shabe.

„Na čo ma chcete pripravovať?“ nechápala som.

„Nie je to schôdza, akú si zažila napríklad v škole, či doma. Toto je naozaj vážna schôdza a musíš sa aj vedieť správať,“ vysvetlila Shabe.

„Ako napríklad?“

„Ako napríklad neprerušovať, keď budú niečo vysvetľovať. Nebudeš sa správať neslušne a takisto ani útočiť na nich. Aj keď slovami,“ zasmiala sa Clarissa.

„To nemôžem sľúbiť,“ povedala som nevinne a ona mávla rukou. Sadli sme si ku stolu a obe na mňa pozreli.

„Na tej schôdzi budú zástupcovia všetkých druhov,“ povedala Shabe. „Zástupca víl, acerínov, lacertínov, škriatkov, salmov, vlkolakov, gadusov, lotov, tulusov, bramanov, upírov a víl. Všetci tam budú.“

„A elfov?“ spýtala som sa a Shabe odvrátila pohľad.

„To bude jej otec,“ povedala Clarissa a ja som nadvihla obočie. „Ale to je jedno. Bude tam aj zástupca nás Laurenovcov. Aj my sme druh, tak sme aj medzi nimi.“

„A kto to je?“

„Volá sa James Peppers. Určite ho nepoznáš, ale je to sympatický chlap,“ usmiala sa.

„Váš manžel?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Brat,“ priznala a zasmiala sa. „No, takže tam budete a budete hovoriť o všetkom. Shabe povedala otcovi všetko o tebe a on hneď všetkých povolal, takže dnes je schôdza. Prosím ťa, nebuď drzá a nekrič na nich. Sú to dosť silní zástupcovia, vybratí svojím druhom. Majú veľké a múdre reči a ver tomu, že budeš musieť počúvať,“ hovorila varovne.

„Ja chcem len to, aby mi povedali načo ma chcete. O ničom inom sa s nimi baviť nebudem,“ zdvihla som ruky.

„A čo potom?“ spýtala sa a oprela o stoličku. „Keď ti to povedia, čo bude potom? Odídeš, zostaneš?“

„Neviem,“ priznala som. „Netuším, no chcem to vedieť. Žila som v mlčaní sedemnásť rokov. Zaslúžim si vedieť, kto ma položil na prah domu a odišiel,“ usmiala som sa a ona sa hneď pozrela na Shabe a ona zas na ňu.

„Niekto ťa položil na prah domu?“ spýtala sa Clarissa neveriacky.

„Keď som mala dva týždne,“ doplnila som a prikývla.

„Čože?“ skríkla a postavila sa. „Tak toto je priveľa!“ povedala zúrivo a odišla z domu. Nechápavo som pozrela na Shabe, ktorá si vzdychla. „Čo som povedala?“

„Ale nič, len,“ nadýchla sa. „To si nemusela rozoberať.“

„Je to tak, nie? Počkaj,“ naklonila som sa k nej. Vzdychla si. „Vy viete, kto ma položil na prah sirotinca?“ spýtala som sa jej, no mlčala. „Ty to vieš?“ skríkla som a postavila sa. „Prečo si mi to nepovedala?“

„Nemohla som. Nemôžeš vedieť nič, Car,“ postavila sa tiež. „Nemôžeš to vedieť hlavne od nikoho z nás. Musia ti to povedať zástupcovia druhov.“

„Lenže mne je úplne ukradnuté, kto mi to povie. Je to fuk!“ skríkla som znova. „Chcem len spoznať osoby, čo sa o mňa nedokázali postarať.“

„Car, ale oni nie sú...“

„Chcem snáď priveľa?“ nepočúvala som ju a pochodovala po izbe. „Prečo mi proste na rovinu nemôžete všetko povedať? Prečo na to musí byť rada a ktovie čo všetko?“

„No, povedzme, že sú to vážne veci. Nemôžeme ich rozoberať len tak. Nemôže sa to dostať do nesprávnych uší,“ povedala a tiež sa postavila.

„Prepána! Ľudí nezaujíma, čo sa tu deje. Nevedia to, prečo by zasahovali?“ spýtala som sa.

„Nejde o ľudí, Car,“ zamračila som sa. „Zástupcovia neveria ani vlastných ľuďom. Preto sa to nesmú všetko dozvedieť bytosti, ktorým sa nedá veriť. Boli taký, ktorí od strachu chceli zradiť, a preto sa chránime,“ vysvetlila a ja som prikývla.

„A o mňa sa nebojíte? Možno sa od strachu aj ja spojím so Sekalom,“ povedala som a Shabe sa zasmiala.

„Sú tu bytosti, ktoré poznám celý život a viem, že by zradili, aby zachránili rodinu či seba. Teba poznám päť dní a som si na sto percent istá, že ty by si ako posledná išla za Sekalom,“ povedala vážne a s úsmevom.

„Prečo myslíš?“ založila som ruky na hrudi a zvedavo sa na ňu pozerala.

„Pretože aj cez tú masku, čo na tvári máš viem, že si úplne iná vo vnútri,“ pristúpila ku mne o krok. „Robíš každému zle a aj doma robíš problémy, no aj cez to všetko, aj cez ten tvoj strašný strach, si sa odvážila vstúpiť na miesto, kde bol Ever,“ ukázala na dvere. „Bez strachu si tam vošla a nevedela čo ťa čaká. Len tak. Videla si ho, videla si v akom je stave a aj tak si sa ho dotkla. Nikto ťa o to ani nežiadal, ty si to urobila sama od seba. A práve preto,“ ukázala prstom, „Viem, že ty nás zradíš ako posledná. Podľa mňa by si radšej zomrela, len aby si nemusela zradiť.“

„A toto si zistila za ten čas, čo ma poznáš?“ spýtala som sa s úsmevom a ona sa usmiala tiež.

„Áno, uhádla som?“ zasmiala som sa.

„Bola by som radšej, keby si o tom pomlčala,“ žmurkla som na ňu a ona ma od radosti objala. Objala som ju tiež a mala na tvári vážny pohľad. Možno sa správam ako veľká žena, to, že ma nechali pred domom keď som mala dva týždne, to poznačí aj tú najsilnejšiu bytosť na svete.

„A na čo sú tu vlastne všetky tieto šaty?“ spýtala som sa jej, keď sme sa od seba odtrhli. Ona so smiechom zakašľala a pozrela na ne.

„Vyber si jedny a v nich pôjdeš na tú schôdzu,“ pozrela som na ňu a nadvihla obočie.

„Mám sa vyparádiť na nejakú hlúpu schôdzu?“

„Nejde o schôdzu. Musíš zapôsobiť. Si predsa princezná, nie? Musíš tak aj vyzerať,“ tak som sa teda pohla k šatám a obzerala si ich.

„Niektoré sú pekné, ale koho vôbec sú?“

„Veľa dievčat, Laurenovcov, išlo do mesta a kúpili ti ich. Nevedeli presne aké, no len tieto kúpili. Som si istá, že keď si jedny vyberieš, ostatné si hneď uchmatnú,“ zasmiala sa a ja som sa usmiala. Siahla som do šiat a jedny si vybrala.

„Nech si ich berú, aj tak nie sú žiadne krajšie, ako sú tieto,“ v rukách som držala biele šaty, ktoré mi boli po kolená. Shabe si ich obzrela a usmiala sa.

„Sú pekné, ešte topánky,“ išla do inej miestnosti a niečo hľadala. Ja som zatiaľ išla k zrkadlu a pozrela sa do neho. Šaty som si priložila k telu a pozrela na seba. Vyzerala som pekne. Zrazu prišla aj Shabe a v rukách držala biele topánky. Usmiala som sa.

***

„Vyzeráš krásne,“ usmiala sa, keď som mala na sebe už aj šaty a pozerala som sa do zrkadla.

„A čo mi urobíš s vlasmi?“ pozrela som na ňu a zasmiala sa.

„Tie ti len osušíme a necháme voľné,“ usmiala sa a ja som prikývla.

Vlasy som už mala celkom suché, tak som si ich doupravovala a nechala, nech mi padajú na ramená. Vlasy mám dlhé až po chrbát, takže sa mi s nimi dajú robiť parádne účesy. Teraz ich však skúšať nebudem. Dala som si aj prsteň, ktorý mi podávala Shabe a usmiala sa na seba. Keď na chvíľu odišla, neodpustila som si to a vzala ceruzku a špirálu a namaľovala si oči. Nemohla som predsa vyzerať ako monštrum, ako všetci ostatní.

„Princezná?“ ozvalo sa a ja som sa otočila. Vo vchode do domu, stanu, stál Dax. Pozeral sa na mňa a padla mu sánka. Usmiala som sa.

„Áno?“ Podišla som k nemu. Musel si odkašľať a vrátiť sa na zem.

„Mám vás odviezť na schôdzu,“ povedal a vystrel sa. Ja som sa však zamračila.

„Prečo mi všetci vykáte? Nemám sto rokov,“ povedala som zlostne a Dax sa zasmial.

„Nepáči sa vám to?“

„Nie, môžeš so mnou hovoriť normálne?“ poprosila som a podišla k nemu. Pozrel sa na mňa a len pozeral. Naklonila som hlavu a usmiala sa. Nakoniec sa usmial tiež a prikývol.

„Tak dobre. Môžeme ísť, Car?“ Ukázal rukou k východu a ja som prikývla. Vyšla som von, kde stál v pozore Ever a pri pohľade na mňa stratil tiež reč. Usmiala som sa a pohladila ho po ramene. Išla som Daxovi po boku a všímala si pohľady ostatných. Zdalo sa mi to, alebo ich bolo menej, ako doteraz. Že by išli tiež na tú divnú schôdzu? Možno, no aspoň tam s nimi nebudem sama.

„Ty tam budeš tiež?“ spýtala som sa Daxa a on prikývol.

„Hej, patrím medzi tých najlepších bojovníkov. Som ochranka,“ žmurkol na mňa a ja som sa usmiala.

„Nemám sa preto báť teroristov?“

„Nie, teba budem chrániť ako prvú,“ zasmiala som sa a prikývla. Prechádzali sme cez lesy a úplne sa oddelili od tábora.

„Nejdeš ma niekde znásilniť, že nie?“ spýtala som sa so smiechom a Dax prevrátil očami.

„Nie, neboj sa. Už sme tu,“ zastavili sme sa pri veľkom strome, ktorý siahal hádam až do neba. Zakrútila sa mi hlava už pri pohľade na tú výšku. „Môžeme?“ spýtal sa a ja som nervózne prikývla. Podišiel k stromu a odtiahol veľký konár z lístia. Odhrnul tak tajné dvere, na ktoré som vyvalila oči. Podával mi ruku a ja som sa jej trasúco dotkla.

Schádzali sme po veľkých schodoch a išli čoraz nižšie. Na stenách boli zapálené fakle, steny boli vlhké od vody a aj schody na tom neboli inak. Stále som sa len šmýkala a Dax ma musel držať.

„Ale vážne, kam ma to vedieš?“ zasmiala som sa.

„Keď sa konajú vážne schôdze, musí sa ísť preč z očí. O tomto mieste nevie veľa bytostí a ľudí, len tí, ktorým sa dá veriť.“

„Tebe sa veriť dá?“ spýtala som sa a on sa zastavil. Otočil sa a vážne na mňa pozrel. Okolo bola len tma a on bol tak blízko pri mne, že som sa musela začervenať.

„Mne áno a čo tebe?“ spýtal sa potichu a ja som mu pozrela na pery. Rýchlo som sa však odtiahla a s úsmevom išla ďalej. Išli sme stále nižšie, no zrazu sme vyšli na rovnú plochu. Pred nami boli obrovské dvere a Dax ich otvoril. Zjavili sme sa vo veľkej miestnosti, kde bolo strašne veľa bytostí. Hneď utíchli a pozreli sa na nás. Dax mi uvoľnil cestu a ja som mala vojsť sama. V tom mi napadlo, kde je vlastne Shabe? Tá by sa mi tu teda hodila.

Všetci sa na mňa usmievali a klaňali sa mi. Už som urobila krok, no zacítila som v sebe paniku. Otočila som sa na Daxa a chytila ho za ruku. Prekvapil sa, no pochopil moju tvár. Voľnou rukou zatvoril dvere a spolu, ruka v ruke, sme išli cez ostatných, ktorí sa mi klaňali. Miestnosť bola veľká, asi ako v paláci, bálová sála. Vysoký strom s veľkými lustrami a okrúhlym stolom v strede miestnosti, okolo ktorého bolo trinásť bytostí. Išla som s Daxom k nim a postavila sa. Dax ma tam pustil za ruku a odstúpil odo mňa, k ostatným. Videla som Riley, Rebeccu, Setha, Jaya a aj Clarissu, ktorá sa na mňa usmievala. Podišla som nervózne ku stolu a pozrela na jediného človeka.

„Vítam ťa, Caroline, princezná Asgardu,“ povedal James Peppers.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování