OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Posvätný - 3. kapitola

27.09.2011 (12:00) • Mimi • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 671×

3.

Kayla s Laurou kráčali po opustenej ulici a mierili k Angele. Jej mamu už po dni prepustili, čo bolo podľa Laury trochu šialené, ale vraj jej rany ošetrili a správa sa celkom normálne. Určite ich musela Angela prehovárať. Obe boli nervózne – Laura to prejavovala tichom a naopak Kayla neustále niečo štebotala. Laura, by si nikdy nebola pomyslela, že z tohto útleho dievčaťa vylezie rekordný počet slov za minútu. Prebrala hádam všetky témy – začala so svojou sestrou, dostala sa na školu a nakoniec komentovala situáciu v piatok u Angely. Laura len prikyvovala, keď sa jej to zdalo vhodné – približne raz za minútu- no zatiaľ sa jej mozog zaoberal niečím celkom iným. Prečo je na ňu zrazu Mersedes taká hnusná? Iste, nikdy neboli veľké kamarátky. S ňou to Laura asi najviac predstierala. No obom im to vždy prospelo. Mersedes bola po nej najobľúbenejšie a najkrajšie dievča na škole. Laura ju nikdy nebrala ako súperku. Skôr ako ďalšie dievča, ktoré sa túžilo ohriať v jej hviezdnej blízkosti. No zjavne Mersedes podcenila. Bola zvyknutá, že jej každý vždy vyhovel, urobil, čo povedala, lenže Mersedes... Laura si nevedela predstaviť, čo by bez svojich verných obdivovateľov, ktorí ju každoročne volili za kráľovnú školy, robila. A dobre vedela, že ľudia sú prelietaví. Veď vlastne ani sama nevedela, ako sa dopracovala ku korunke.

„Sme tu,” vzdychla Kayla a potisla pootvorenú bránku. Zjavne si ani len nevšimla, že Laura jej nevenovala najmenšiu pozornosť. Laura naprázdno preglgla a zabúchala na dvere Forsbergovcov. Počkali dve minúty – a nič.

„Možno nie sú doma,” šepla Kayla. No znelo to skôr ako vzdychnutie úlavy a nie obáv o ...kamarátku? Laura sa snažila nevšímať si ju, no musela priznať, že ani ona netúžila zažiť ďalšiu scénu s pani Forsbergovou. No premohla sa a zaklopala ešte raz.

„Angela? To som ja. Laura,” zakričala no nikto im neotvoril, ani sa neozýval. „Skúsim jej zavolať,” šepla Laura a vytiahla z tašky mobil. No nikto sa neozval. Zrazu sa však vchodové dvere roztvorili. Už minule si Laura myslela, že sa Angela zmenila. No teraz vo dverách stálo roztrasené dievča, ktorému sa po lícach liali slzy ako vodopád. Takže situácia z piatku sa opakuje, zúfalo si pomyslela. Angela sa jej vrhla do náručia a hlasno vzlykla. Laura ju inštinktívne a jemne pohladila po vlasoch. Nikdy sa jej žiadna bytosť nezdala taká krehká ako teraz Angela. Akoby stačil jediný dotyk a zosypala by sa jej v rukách ako domček z karát.

„Zase mama?” ozvala sa za ňou potichučky Kayla. Angela nadvihla hlavu, akoby si až teraz všimla, že tam okrem Laury ešte niekto je. Angely mlčky prikývla, akoby ani nebola schopná slov, na chvíľu potlačila vzlyky, vymanila sa z Laurinho objatia a viedla dve dievčatá do domu. Len nie do spálne! Len nie do spálne! prosila v duchu Laura, no jej želanie sa nesplnilo. Vlastne už bola zmierená s tým, čo uvidí. Tentokrát však izba vyzerala normálne, až na to, že na dlážke bola krv a kôpka čohosi, čo nevedela identifikovať. Keď prišli Angelina mama sa na nich usmiala, no z toho úsmevu jej na tele naskočili zimomriavky. Počula, ako Kayla za ňou vykríkla a potom počula buchnutie. Automaticky sa zvrtla a drobné bledé dievča ležalo na zemi.

„Kayla!” Sklonila sa k nej Laura. Prečo odpadla? Vôbec to nechápala. Kayla pravidelne odfukovala, takže sa jej asi nič vážneho nestalo. Laura sa otočila naspäť do izby, aby zistila, čo Kaylu tak rozrušilo. A v tom to pochopila. Jej mozog to zrejme odmietal prijať, preto si to predtým nevšimla. Pani Forbersgová zliezla z postele, kľakla si ku kôpke a dotkla sa jej perami:

„Môj maličký,” šepla a to Laure stačilo. Začala sa jej pred očami krútiť celá miestnosť a v ušiach jej zvonilo. Márne hľadala jeden stabilný bod, ktorého by sa mohla zachytiť. Pocítila chladnú stenu na líci, o ktorú sa zrejme oprela a s vlasmi sa jej pohrával ľahký vánok. Nemôže odpadnúť a dovoliť, aby ju tá šialená ženská rozkrájala ako svojho syna. Oči tuho zavrela a po pamäti vyšla z izby. Potom si však spomenula na úbohú a bezmocnú Kaylu a musela sa vrátiť. Bez toho, aby sa pozrela na groteskne rozsekané časti ľudského tela v krvavom náleve chytila Kaylu za ruky a vytiahla ju z izby. Nezastavila sa až kým neboli dobrých päť metrov od izby. Angela ju poslušne nasledovala a zavrela za sebou dvere.

„Povedz, že to nie je pravda!” skríkla Laura. Uvedomovala si, že je hysterická, no bolo jej to jedno. „To nie je možné!” už aj jej tiekli slzy a pri tom sa rehotala. Nemohla si pomôcť, proste jej to prišlo ako nevydarený horor. Angela na ňu zízala, zrejme stále v šoku, neschopná slova. Keď sa Laura upokojila aspoň natoľko, aby mohla normálne prehovoriť, spýtala sa Angely:

„Kedy sa to stalo?” Angela však na ňu len pozrela a v očiach mala toľko bolesti, čo mnohí nikdy nezažijú. Laura sa dokonca chvíľu bála, že aj Angele preskočí. Laura si v zmätku spomenula na to, čo jej hovoril Nate a bolo jej jasné, že túto situáciu nemôže zvládnuť sama. Trasúcimi rukami vytiahla mobil.

„Nate?” šepla.

„Áno?”

„Prosím príď k Angele. Hneď,” sama bola prekvapená, ako pevne jej hlas znel.

„Som na ceste,” povedal rozhodne. Laura si strčila mobil naspäť do vrecka. Jeho hlas ju trochu upokojil a vrátil do reality. Znova chytila Kaylu za ruky a ťažko-horko ju vytiahla pred dom. Nechcelo sa jej tam znova vrátiť, ale vedela, že sa musí vrátiť pre Angelu. Rýchlo vbehla do obývačky a zdrapila ju za rameno. A to Angelu prebralo.

„Musím íst pomôcť Samovi!” zvrieskla.

„Tomu už nič nepomôže.” Ťahala ju Laura. Angela zrejme už dlho nič nejedla, takže ju Laura ľahko premohla a odtiahla von. Chcela sa zohnúť pre Kaylu, aby ju mohla začať preberať, no v hrdle sa jej zasekol výkrik. Beznádejne sa poobzerala okolo seba, aby si bola istá, že sa dievča už neprebralo, no nikde nič.

„Má ju,” šepla Laura a cítila ako sa jej stráca krv z tváre. V mysli sa jej objavila kôpka – podobná tej brata Angely, ktorá však teraz predstavovala Kaylino telo. Prehltla ďalší nával hysterického smiechu a potisla dvere, ktoré sa s miernym zaškrípaním otvorili. Laura si uvedomila krutú pravdu – už nemusí byť len v spálni, ale hocikde v dome a môže na nich vyskočiť zozadu a... Niečia ruka jej dopadla na plece a ona zvrieskla a prudko sa otočila.

„Nate.” Vydýchla a hodila sa mu okolo krku. Pocítila až bolestnú úlavu. Je tu Nate,  už bude všetko v poriadku. Musí byť! On bol ten stabilný bod, ktorý pred chvíľou tak zúfalo hľadala. Na objímanie však nebol čas. Rýchlo ho od seba odtisla a čo najrýchlejšie mu všetko vysvetlila. Samozrejme, že krvavé detaily vynechala, inak by už asi naňho asi hodila tyčku. Angela sa zatiaľ zviezla na zem, čumela do blba a snažila sa v hlave si všetko usporiadať. Toto dievča bude potrebovať aspoň desať psychiatrov, aby ju dostali do poriadku, pomyslela si Laura. Ale keď nezachránia Kaylu, tak ju nepozošíva ani milión chirurgov. Laura váhavo vkročila dovnútra. Rozmýšľala, či sa vôbec niekedy v živote tak bála – určite nie. A možno ani nebude.

„Ty tu ostaneš.” Stiahol ju dozadu Nate.

„Nemáme čas na hádky, Nate!” Nahnevane rozhodila rukami v snahe sa dostať z jeho zovretia.

„Ty zavolaj políciu, ja idem dnu,” nekompromisne oznámil Nate, vošiel do domu a zabuchol za sebou dvere. Laura si zúfalo pomyslela, že na ich otvorenie by potrebovala kľúč. Rýchlo vytočila číslo Daniela a po prvýkrát v živote bola štastná, že pracuje ako šerif. Nemohla uveriť, že už minule sa jej Angelina mama zdala nezvládnuteľná. A teraz z nej bola zrazu brutálna, šialená vrahyňa. Vrahyňa vlastného syna. A možno už aj Kayli a... Laura naprázdno preglgla. Nemohla tam len tak Nata nechať. Ak sa mu niečo stane, bude za to zodpovedná ona. Veď predsa ona ho zavolala. Očami si prezerala dom, ako by tam mohla vniknúť. Dve predné okná boli zavreté, ale možno keby skúsila bočné... Predstavila si – aj napriek triaške, ktorá ňou prešla – izbu pani Forsbergovej. Vtedy cítila na pokožke vánok, takže tam muselo byť otvorené okno.

„Ostaň tu a počkaj na policajtov,” šepla Angele. No keď prídu asi Angelu rovno odvedú k psychiatrovi. A možno to by bolo po tom všetkom pre ňu najlepšie. A Laura už nemala síl sa starať o to, aby bol každý spokojný. Nemala to vo zvyku a bolo to nesmierne zaťažujúce. Obišla zboku dom obrastený ťahavým brečtanom a burinou. Mala pravdu, okno bolo potvorené. Roztvorila ho dokorán, rukami sa zaprela o parapet a vyšvihla sa rukami do okna.

Zabudla, že v tej izbe sú stále zvyšky tela Angelinho brata. Izba začínala zapáchať hnijúcim mäsom. Laura sa musela otočiť tvárou k oknu, aby sa vyhla vracaniu. Zhlboka sa nadýchla a kým nevyšla z izby zadržiavala dych. Po špickách prešla do obývačky – nič. Nevedela, či má zakričať, aby jej Kayla mohla odpovedať, alebo sa len potichučky zakrádať.

Vkĺzla do kuchyne cez veľký oblúk, ktorý opticky spájal kuchyňu s obývačkou. Ani tu pani Forbersgová nebola. Chcela sa otočiť, ale akási slizká ruka jej prikryla ústa, aby nemohla kričať. Angelina mama ju uväznila v železnom objatí. Ruka, ktorá jej prikrývala ústa bola celá od krvi. Laura sa jej snažila vykrútiť, no žena bola silnejšia ako vyzerala. V Laure ešte viac vzrástlo podozrenie, že toto už nie je žiadna vec pre policajtov. Toto vedci nevedia vysvetliť. Je to niečo... Jej myšlienky prerušil zvuk policajného auta. Spamätala sa a aj napriek neskutočnému odpor ženu pohrýzla do ruky až z nej vytryskla vlastná krv. Skríkla piskľavým hlasom, aký Laura ešte u nikoho nepočula a pustila jej ústa. Laure sa konečne podarilo ženu kopnúť do lýtka a lakťom ju z celej sily udrela do brucha. Žena ju pustila a zviezla sa na zem.

„Kayla? Nate?” skríkla do mŕtvolne tichého domu. Nikto sa jej neozval. Bála sa, že krv, ktorá bola teraz aj na jej perách a lícach bola jedného z nich. Rýchlo vybehla po schodoch do Angelinej spálne, tam bola mláčka krvi, ale ani stopa po Natovi, či Kayle. Neboli nikde v dome... Mohol Nate dostať kaylu tak rýchlo preč? Počula by predsa bitku, alebo ako by otváral dvere, nie? Zdola počula hluk, ako dnu vtrhol daniel a snažil sa získať situáciu pod kontrolu. Možno preto nepočula tiché vzlyky z kúpeľne. Bola to jediná miestnosť v dome, kam sa ešte nepozrela. Keď ju to konečne napadlo rýchlo otvorila dvere – a zastala. Kayla vôbec nebola zranená aj keď bola celá od Natovej krvi. Ležal na zemi pri sprchovom kúte a červená mláčka, ktorá sa pod ním tvorila, kontrastovala s bielymi kachličkami. Laura sa k nemu hodila na kolená a odtiahla od neho Kayline ruky, aby sa mohla pozrieť na ranu. V strede brucha mal prebodnuté béžové – teraz už červené – tričko.

„Pomóc! Pomôžte mi!” zvrieskla Laura, postavila sa na roztrasené nohy a potkýnavo zišla dole za policajtmi.

„Daniel! Hore je Nate! Je zranený!” Laura stále vrieskala aj keď jej nevlastný otec stál blízko pri nej.

„David, poď mi pomôcť!” skríkol na jedného robustného chlapa a spolu vyšli hore. Laura mala pocit, akoby to čo sa dialo už len pozorovala a nebola pri tom. Isteže, pomáhala dostať Nata do sanitky, hnevala sa, keď jej Daniel zakázal íst spolu s ním, no zdalo sa jej to ako sen. Ako keby sa mala každú chvíľu prebudiť vo svojej teplej posteli. Okolo domu sa, za červenou páskou, ktorú tam dali policajti, zhrčil okruh pozorujúcich.

Bolo medzi nimi pár známych tvári zo školy, ale nikto podstatní, až Laura pohľadom narazila na tmavé oči , tmavé vlasy a perfektne vypracované telo. Trvalo jej len sekundy, kým sa rozhodla. Nikdy nepatrila k ľuďom, ktorý by si zvykli premyslieť svoje činy, pred tým ako ich urobia. Radšej vždy riešila následky až potom. Vždy konala impulzívne. Rozbehla sa k červenej páske, podliezla ju a pristavila sa pri tom fešákovi.

„Máš tu auto?” spýtala sa ho rýchlo. Bolo jej jasné, že ho vlastne vôbec nepozná, ale v danej situácii musela brať, čo mala.

„Nie, ale mám tu niečo rýchlejšie, prečo?” usmial sa trochu samoľúbo a pozrel na ňu akoby boli dlhoroční priatelia.

„Odvezieš ma niekam?” pozrela mu do bezodných očí. Nie však prosebne, ona nikdy nikoho neprosila. Našpúlil pery, naklonil hlavu na bok a potom prikývol. Nejaký policajt už kričal šerifovi, že jeho dcéra odchádza.

„Tak poďme,” rozhodne vyhlásila Laura. Nablýskaná čierna motorka stála asi dvadsať metrov od domu. Elegantne na ňu naskočil, podal jej prilbu – ktorú sám nemal – sadla si zaňho a pevne mu omotala ruky okolo pása. Daniel sa rozbehol za ňou, ale nevlastnému otcovi motorka len vmietla prach do tváre, ako sa prudko pohla. Laura si uvedomila, že je to čudné – Aaron tam stál ako okoloidúci, ale pri tom mal len pár metrov od domu motorku... Uháňal po malomestských cestičkách asi tri stovkou a kľučkoval medzi autami. Za iných okolností by si Laura takúto jazdu užívala. Nikdy nechápala, ako sa niekomu z rýchlej jazdy môže dvíhať žalúdok. Ona milovala tú rýchlosť a vietor vo vlasoch. Cítila sa silná a krásna. No teraz na také niečo nemala čas. Musela sa dostať k Natovi a uistiť sa, že bude v poriadku. Je poranený kvôli nej...možno...možno... Nie! Musí prestať takto uvažovať. Svet sa okolo nich mihal ako neskutočne rýchly kaleidoskop obrazov. Motorka sa zrazu prudko zvrtla doprava a kĺzavo zastavila. Laura sa musela ešte tuhšie pritlačiť k Aaronovi, aby nespadla. Hneď ako sa motorka prestala hýbať, zoskočila z nej, podala mu prilbu a silene sa naňho usmiala.

„Ďakujem.”

„Aj nabudúce, kráska,” zakričal za ňou, keď už ona trielila k dverám nemocnice. Aaron sa na ňu díval až kým nezmizla v ošarpanej budove. To dievča bolo pekné, to musel uznať, no jeho zaujímalo niečo iný. A od nej chcel len ten poondiaty náhrdelník, ktorý každú chvíľu zdedí. Potom jej dá pokoj. Najprv si myslel, že ju zabije, lenže by jej bola škoda. A ešte tu bola tá maličkosť, že majiteľka toho náhrdelníku mu ho musela odovzdať dobrovoľne...

„Na ktorej izbe je Nataniel Samuels?” nedočkavo sa spýtala Laura recepčnej. „Práve ho priviezli,” dodala.

„Aha, ten chlapec. Bude na operačke. Ste príbuzná?” spýtala sa jej nízka, ale za to pekná recepčná v stredných rokoch.

„Hej som...sesternic.” Prikývla Laura.

„Dobre, potom budeme potrebovať vyplniť isté formuláre...” Pohrabala sa v stole a Laure podala dva papiere. Tu naozaj nestrácajú čas. Príde sem, aby zistila, či Nate vôbec žije a oni ju tu zavalia papiermi.

„Zoberiem si to so sebou a donesiem vám to,” rýchlo odvetila Laura a už sa pratala k výťahu.

„Operačka je na treťom,” informovala ju a potom sa už venovala lakovaniu nechtov. Laura sa vyviezla kam jej sestrička kázala. Na chodbe boli dve sestričky, ktoré sa zhovárali. Podišla k nim.

„Prepáčte, neviete či tu neoperujú Nata Samuelsa?”

„Teraz sem priviezli nejakého chlapca, ktorý mal v bruchu reznú ranu,” prikývla jej jedna z nich.

„A neviete ako na tom je?”

„To bude vedieť až doktor, keď ho dooperuje. Počkajte tu.” Kývla hlavou k nepohodlným plastovým stoličkám. Laura prikývla, posadila sa a nervózne upriamila pohľad na nástenné hodiny, ktoré viseli nad dverami. Daniel zrejme volal Natovej mame, pretože po pätnástich minútach sa tam objavila so slzami v očiach. Pre Lauru však otčim neprišiel, tak ako predpokladala. Po hodine vyšiel aj doktor z dverí, kde operovali Nate. Vrhla sa naňho Natova mama.

„Upokojte sa, bude v poriadku,” tíšil ju doktor a Laura sa márne snažila započuť o čom sa baví doktor s pani Samuelsovou, no hovoril príliš potichu a rýchlo. Laura si nebola istá, či už môže íst pozrieť na Nata. No nikto sa na ňu nepozeral, tak opatrne prekĺzla do nemocničnej izby.

„Tu nemôžete byť, slečna,” napomenula ju sestra, ktorá stála pri Natovom lôžku. „Počkajte, kým ho nepreložia na izbu.” Nate ležal na nepohodlnej posteli mŕtvolne bledý s previazaným bruchom. Do žili mu išli dve hadičky – krv a ešte jedna infúzia s čírou tekutinou. No žil. Oznamoval to prístroj napojený na Nata, ktorý pravidelne pípal a jeho dvíhajúca sa hruď.

„Bude v poriadku?” šepla Laura, keď sa ju sestra snažila vytlačiť z operačky.

„Áno bude, ale potrebuje si pospať,” vyhnala ju a zavrela za ňou dvere. Nate bude v poriadku, omámene si pomyslela Laura a klesla naspäť na stoličku. Bude v poriadku a to je hlavné. Pani Samuelsová si sadla vedľa nej, už konečne aspoň trochu pokojnejšia a schopná viesť s Laurou normálny rozhovor.

„Ako vyzerá?” šepla a pozrela jej do očí.

„Je bledý, ale žije a sestra povedala, že bude v poriadku, len si potrebuje pospať. A vám čo povedal doktor?”

„To isté,” silene sa na Lauru usmiala. Natova mama ju nikdy nemala rada. Myslela si, že je pre jej synáčika príliš...veľká štetka.

„Utekal hneď ako si mu zavolala...” Vzlykla a obviňujúco na ňu pozrela.

„Je mi to ľúto, pani Samuelsová, ale Angelina mama zavraždila vlastného syna a ja som nevedela, čo mám robiť...” Laure sa pred očami znova objavila tá kôpka.

„Bože! Zabila syna?!” zhíkla Natova mama a prikryla si rukou ústa.

„Čo sa to v tomto meste deje?” Pokrútila vzápätí hlavou.

„No, keď ju odvedú hádam už bude všetko v poriadku,” v nádeji šepla pani Samuelsová. „Odkedy jej zomrel manžel bola taká...zvláštna.” Laura prikývla, hoci sa jej predtým Angelina mama nikdy nezdala zvláštna. Iste, keď jej zomrel manžel bola smutná, ale to už bolo pred piatimi rokmi.

„Laura!” ozval sa z konca chodby nahnevaný hlas.

„Mama?” prudko vydýchlo dievča a veľkými modrými očami prosebne pozrelo na matku. Len nech mi tu neurobí scénu´, zúfalo si pomyslela Laura.

„Daniel ťa prosil, aby si ostala s ním. Nemôžeš aspoň raz niekoho poslúchnuť,” mama stíšila hlas, ale stále znel prísne. A potom otočila hlavu k žene , ktorá sedela vedľa jej dcéry.

„Je mi to ľúto Lili, ako sa má?”

„Doktor povedal, že bude v poriadku, ďakujem,” usmiala sa na ňu pani Samuelsová. „Mama, je to moja vina – to čo sa stalo Natovi,” skočila im do rozhovoru Laura.

„To ja som mu zavolala, aby tam prišiel.”

„A čo si tam, do pekla, robila?!” Emily Sallingová sa neudržala a skríkla na dcéru.

„Bola som sa pozrieť, ako sa má Angela,” Laurou ani trochu neotriasol zvýšený hlas jej matky. Bola naňho zvyknutá.

„Keby som tam nešila aj Angela mohla byť mŕtva, nie len jej brat. Bola v šoku a nebola schopná nič robiť. Stavím sa, že by sa pokojne nechala rozrezať na márne kúsky,” Laura prehltla hrču v hrdle.

„Nemala si tam chodiť,” pokrútila hlavou matka a potom sa starostlivo pozrela na Lauru. „Teba tiež porezala?”

„Nie, prečo?” „Máš na tvári krv, ale už je zaschnutá,” objasnila jej pani Samuelsová. „Aha...to je buď Angelinho brata Sama, alebo Nata. Tá ženská...chcem povedať pani Forbersgová ma zdrapila a na rukách mala krv. Mne nič nie je,” odvetila Laura.

„Chvála Bohu! Lili, dúfam, že ti nebude vadiť ak Lauru odvediem domov. Určite si potrebuje oddýchnuť,” matka ju už ťahala na nohy.

„Samozrejme, zavolám vám, keď sa Nate preberie.”

„Nie mama! Ja tu chcem ostať!” namietla Laura.

„Hneď ráno ťa sem priveziem. Nate sa aj tak skôr neprebudí.” Laura sa ešte rýchlo pozrela na dvere, kde operovali Nata a potom prikývla:

„Tak dobre. Dovidenia, pani Samuelsová. A...ďakujem,” zvolala na ňu až z konca chodby.

Milý denníček,                                                              16.9.2011, útorok, 7:34

Keby som chcela napísať, čo všetko sa včera stalo, nestačil by mi na to tento viazaný zošit. Tak teda v skratke: pani Forbersgová zabila svojho syna. Vážne! Sama rozsekala a mne z toho stále prebiehajú zimomriavky po chrbte. A poranila aj Nata. Dnes idem za ním do nemocnice. Jeho mama mi nevolala, či sa prebral, ale ona ma nikdy nemala rada... A do nemocnice ma včera odviezol Aaron! Konečne som sa dozvedela jeho meno. Aj keď teraz by som asi nemala písať o takých blbostiach... Mama už na mňa volá, musím íst. Pá!

Laura zaklopala na dvere izby, kde jej povedali, že leží Nate a opatrne ich otvorila. Už bol hore, samozrejme. Vyzeral omnoho lepšie, ako včera. Jeho pokožka mala už zdravšiu farbu. Keď vkročila do malej miestnosti, usmial sa na ňu.

„Si v poriadku!” natešene vydýchla Laura a takmer sa jej podlomili kolená.

„Som,” prikývol. Laura sa zmätene poobzerala po izbe. Čakala, že pani Samuelsová bude u svojho syna neustále.

„Poslal som ju domov, nech si oddýchne. Odišla len pred chvíľou,” Nate si správne vysvetlil jej pohľad. Laura si sadla k jeho posteli a musela sa veľmi premáhať, aby jej neunikla ani jediná slza.

„Prepáč mi to Nate. Prepáč, ja som nevedela, že to takto dopadne...” vzlykla.

„Prosím ťa, Laura. Veď sa nič nestalo,” pokrútil hlavou Nate a palcom jej zotrel slzu z tváre.

„Nie, len ťa takmer zabila,” ironickým hlasom prehodila Laura.

„Bol to len škrabanec. A dôležité je, že sa tebe nič nestalo.” Chcel ju pobozkať – videla mu to na očiach, ibaže sa nemohol natoľko hýbať. To mu spôsobil ten jeho škrabanec. Nahla sa nad neho a zľahka ho pobozkala.

„Nemala by si byť tak náhodou v škole?” zachripel Nate. Laura sa zamračila.

„No, mala, ale...chcela som vedieť, či si v poriadku.” Ťažko sa jej priznávalo, že jej na niekom záleží a potom si na niečo spomenula, čím by mohla odviesť pozornosť.

„Náhodou tu s tebou v nemocnici nie je aj Kayla?” spýtala sa a v mysli si snažila vybaviť, či aj ona mala nejaké zranenia. No celá tá spomienka bola zahmlená.

„Odkedy som sa zobudil, tak som sa nepohol z tejto izby. Ale keď som Kaylu našiel, nebola zranená.” Rozhodne pokrútil hlavou.

„A...čo sa stalo potom?” vyzvedala Laura.

„Keď som vošiel prezrel som prízemie, ale tam neboli. Tak som vyšiel hore. Kayla sedela v kúpeľni, už bola prebratá a strašne plakala. A potom sa tam z ničoho nič zjavila Angelina mama. Aj tá sa rozplakala a začala hovoriť, že ju to mrzí. Potom sa mi vrhla do náruče a prebodla ma. Ešteže si ostala vonku a zavolala políciu. Boh vie, čo by urobila tebe...”

„Ešteže som ostala vonku,” prikývla Laura a sklopila zrak. Veď napokon sa jej nič nestalo.

„Asi by som už mala íst do školy, pozrieť sa, či je Kayla v poriadku. Večer ti zavolám. Pá!” pobozkala ho na čelo a vyletela z izby ako víchrica. Taká proste bola Laura – premenlivá ako počasie. Raz by za vás aj život položila a vzápätí by dala všetko za to, aby bola ďalej bezcitná kráľovná školy. No Nate už dávno vedel, že za tou krásnou a necitlivou škrupinou je tá najúžasnejšia osoba akú kedy stretol. A ako ju poznal, tak si bol istý, že teraz vyvedie nejakú hlúposť, po tom ako musela prejaviť svoje city. Hlúposť, ktorú bude po tom vo svojom vnútri ľutovať, ale nikomu to neprizná.

Laura prišla do školy ešte počas prvej hodiny – trigonometrie. Vtrhla do triedy a pani Grahamová na ňu škaredo zagánila, ale zrejme ju príchod Laury nezaujal natoľko, aby prerušila svoj výklad. Spolužiaci si však hneď začali šepkat a prihlúplo a hlavne „nenápadne” na ňu čumieť. Laura mala pocit, že sa pod ich pálčivými pohľadmi roztopí. No našťastie na hodine nemusela byť dlho. O chvíľku zazvonilo a ona si hneď stopla dievča, ktoré okolo nej prechádzalo:

„Carter, počkaj chvíľku!” Laura bola štastná, že si pamätá meno dievčaťa. „Niečo sa stalo?” zdvihla spýtavo obočie Laura a zastala jej cestu. ,

„Ale nie, prečo? Len každý hovorí o včerajšku, nič viac,” obdivne sa na Lauru usmiala. „Aha...a ako o tom vedia?”

„Och, prosím ťa! Včera to videla pólka mesta a dnes to bolo v novinách. A ten, kto tam bola ťa videl v dome...” nedokončila Carter a prosebne na ňu pozrela. Samozrejme Laura už vedela, že sa o nej po celej škole šíria klebety, prečo tam bola. A úprimne, rada by si niektoré z nich vypočula. Ona vedela najlepšie, akú môžu mať decká bujnú fantáziu. Pred dvoma rokmi niekoho napadlo rozšíriť, že mala ešte jedného brata, ktorého, ale zabila, keď mala osem a zakopala ho na záhrade. Pár deciek bolo natoľko sprostých, že tomu uverilo. No vtedy zistili, čo to je zahrávať sa s Laurou Lorensovou. Odvtedy nikoho nenapadlo vymyslieť si podobnú hovadinu. No teraz skutočne urobila dobrú vec a zatiaľ z toho nič nemala. To predsa nie je jej štýl. A tak vyklopila Carter skoro celú pravdu. Po ďalšej hodine to už vedela celá škola a každý sa na ňu obdivne pozeral, každý chcel vedieť, či je to pravda. Ak to bolo možné, bola ešte väčšia hviezda ako predtým. Konečne bola vo svojom živle. Asi desať chalanov ju volalo poobede von. A po štvrtej hodine zazrela na chodbe nízku tmavovlasú kučeravú hlavu.

„Kayla!” Rozbehla sa k nej.

„Čo je?” Otočila sa. Pod očami mala tmavé kruhy, ktoré ale dosť zanikali pri jej kávovej pokožke.

„Si v poriadku? Nevedela som, či sa ti niečo nestalo. A nevieš ako je na tom Angela? Vtedy som sa zaujímala iba o Nata...” sypala zo seba Laura.

„Možno by si aj vedela ako je na tom Angela, keby si nebola zaneprázdnená rozprávaním o „šialenej ženskej” pred ktorou si zachránila Angelu, Nata a mňa,” vychrstla jej do tváre Kayla.

„Si ešte horšia než som si myslela.” Pokrútila hlavou a nechala Lauru stáť ako obarenú na hlučnej chodbe. Keď jej to takto Kayla zopakovala, znelo to vážne zle. Isteže, trochu si Laura prikrášlila pravdu, ale bolo zlé z toho včerajšku niečo vyťažiť? Horšia ako si myslela? Nikto si o nej nemyslel, že je dobrý človek. A tomuto príbehu, čo pustila do obehu sotva niekto uveril. Isteže, každý sa hral, že áno. No vlastne jej išlo iba o to, aby sa zviditeľnila. Kráľovná sa musí udržovať na vrchole, inak to nejde. Zazvonilo a to Lauru to prebralo zo zamyslenia. Prečo by si mala niečo robiť z toho, čo jej povedala Kayla? Veď ona vôbec nie je obľúbená. A čo je v živote dôležité, ak nie to? Chalani, moc a peniaze. A všetko mala aj keď ani jeden z týchto pojmov vtedy nechápala správne. Pohodila vlasmi, nasadila kamenný výraz a odišla na hodinu.

Prosííííím, komentujte!

Autor: Mimi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posvätný - 3. kapitola: