OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Posvätný - 2. kapitola

25.09.2011 (11:00) • Mimi • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 714×

Lauru zobudil jemný dotyk slnka na pokožke. Posadila sa a dezorientovane sa poobzerala okolo seba. Kayla spala vedľa nej a Angela sa tiež presunula z pohovky na matrac. Laura pozrela do tvárí dievčat okolo nej a pocítila čosi zvláštne. Vždy si myslela, že Angela sa len pretvaruje a každému sa strká do zadku, no včera toto dievča spoznala viac, než za celé tri roky. potichu vstala, aby ich nezobudila, umyla sa, prezliekla a išla do kuchyne prichystať niečo na raňajky. Chladnička bola takmer prázdna, ale našla v nej vacia, mlieko a syr. Nikdy nepatrila medzi zdatné kuchárky, ale urobiť omeletu ešte zvládla a to sa jej ani nepripálila. Z mrazničky vytiahla kúsok chleba a nakrájala ho. Keď omeletu rozdeľovala na tri časti, zasekla sa. Odkedy ona, Laura Lorensová, pripravuje niekomu raňajky?! Mala by odtiaľto čím skôr zmiznúť, inak sa načisto zblázni!

„Prichystala si raňajky?" Neveriacky na ňu hľadela Kayla.

„Hej, nudila som sa." Mykla plecami a sadla si za stôl. Aj keď by najradšej hneď vypadla z tohto divného domu, nemohla. Cítila zodpovednosť za Angelu. A Kaylu tu už s ňou nemohla nechať. Kayla si zobrala tanier z pultu a pustila sa doňho.

„Je to dobré, ďakujem," šepla a chvíľu jedli mlčky a potom znovu spustila: "Mohla by si mi vysvetliť, čo sa tu včera stalo? Angelinej mame preskočilo?"

Laura skontrolovala, či Angela stále spí a potom jej odpovedala: „Pred dvoma dňami ju napadlo zviera a odvtedy sa vraj správa takto."

„Chúďa Angela," vzdychla drobná tmavovláska. Laura zamyslene prikývla a hodila tanier do drezu.

„Vieš, myslela som si o tebe, že si iná," priznala Kayla.

„Aká iná?" zarazila sa Laura.

„No... nečakala by som, že niekomu pomôžeš tak ako včera Angele." Isteže si to nečakala, veď ani ja som si o sebe nemyslela, že som taká dobráčka, pomyslela si Laura.

„Idem ju skontrolovať," šepla a presunula sa do obývačky, ktorá však už bola prázdna. „Angela?" zakričala do domu.

„Som v kúpeľni!" ozvala sa zhora.

„Dobre, tak ja už pôjdem," oznámila Laura.

„Počkaj!" Angela sa prirútila zo schodov. Už vyzerala omnoho lepšie ako včera, no zároveň inak ako pred dvoma dňami. Niečo sa v nej zlomilo. Niečo, čo sa už nikdy nevráti späť. Vrhla sa Laure okolo krku a ona len prekvapene vydýchla. Ľudia ju často objímali, no chladne. Bez emócii. Toto bolo čosi celkom iné. „Ďakujem," šepla a odlepila sa od Laury.

„Nemáš za čo, ale čo teraz budeš robiť?"

„Asi sa pôjdem pozrieť za mamou do nemocnice a po ceste vyzdvihnem brata," oznámila jej.

„Dobre, ale nezabudni zavolať babke. Nemali by ste ostávať s mamou, Angela." Pripomenula jej Laura a prehodila si tašku cez plece. „Ahoj Kayla!" zakričala cez dvere. Ledva stihne skočiť domov a už sa musí stretnúť s Natom. Nasadla do auta a o päť minút bola doma aj keď mala trošku problémy s jeho riadením, kvôli zranenej ruke.

„Prečo, dočerta, nezdvíhaš mobil?!" ozval sa rozzúrený hlas mamy, hneď ako Laura otvorila dvere.

„Vybil sa mi," šepla ospravedlňujúco. Pri tom všetkom, čo sa stalo u Angely ju ani len nenapadlo, že by mala zavolať mame.

„Veď som Jenn povedala nech ti odkáže, kam  idem."

„Veď mi aj povedala. Ale chcela som sa len uistiť či si v poriadku. Pani Forbersgovú vraj napadlo nejaké zviera a... Čo to máš s rukou?" Mama si všimla jej obviazanú ruku.

„Nič. Len som u Angely spadla a rozrazila si ju o roh stola," klamala. Bolo to už pre ňu pomaly prirodzenejšie ako hovoriť pravdu.

„A ako sa má Angelina mama? Je v poriadku?" zaujímala sa mama.

„Hej, doktor vraj povedal, že to sú len povrchové zranenia."

„To je dobre. Ale...myslím, že by som jej mala zavolať."

„Nie!" Zabrzdila ju Laura. „Teda...myslím, že stále spí. Potrebuje odpočívať," opravila sa. Bola si istá, že Angela by nechcela, aby sa o jej mame dozvedelo celé mesto.

„Jedla si niečo?" spýtala sa jej mama, keď už bola Laura na schodoch.

„Hej," prikývla a zavrela sa v izbe. Musí sa prezliecť, no rozhodla sa, že sa najprv naloží do vane. Včerajšiu sprchu si vôbec nevychutnala. No o včerajšku viac rozmýšľať nechcela. Bola doma a mala mať rande s Natom - jej život sa konečne vrátil do normálu. Obliekla si tričko s dlhým rukávom, rifľovú minisukňu a pod to hrubé pančuchy. vysušila si vlasy a vypla si ich do vysokého drdola. Rýchlo sa namaľovala, veci si prehodila do kabelky a vyzrela z okna. Nate akurát prišiel a vyťahoval z vrecka mobil, aby jej mohol zavolať. Rýchlo pohľadala v taške mobil ,strčila ho do nabíjačky a zbehla dole.

„Kam zase ideš?" Mama sa opierala o zárubňu dverí a jedla jablko.

„Mám sa stretnúť s Natom. Čaká ma už pred domom. A na mobil mi nevolaj, neberiem si ho. Ahoj." Pobozkala ju dcéra na líce a vykĺzla z domu.

„Už som si myslel, že si na mňa zabudla," šepol smutne Nate.

„Vybil sa mi mobil, prepáč." Laura otrávene prevrátila oči, pretože to už musela opakovať asi tisíckrát a objala ho.

„Takže kam pôjdeme?" spýtal sa Nate a preplietol si s ňou prsty.

„Môžeme si ísť sadnúť do parku a využiť, že ešte predávajú zmrzlinu." Navrhla a vybrali sa smerom k parku. Bol pekný slnečný deň a po včerajšej búrke nebolo ani stopy. Zavrela oči ,obrátila tvár k slnku a nechala sa viesť Natom. Kúpili si zmrzlinu a sadli si na lavičku.

„Je pravda, že Angelinu mamu napadlo nejaké zviera?"

Laura si vzdychla a pustila mu ruku. Ono to vyšlo v novinách, alebo čo? Každý hovorí o tom istom! No Natovi nemala chuť klamať a vedela, že keď ho o to požiada, nikomu to nevyzvoní.

„Včera som bola u Angely a dalo nám dosť zabrať, aby sme ju zvládli. Začala úplne šalieť a všade písala smrť. Dokonca si to vyryla aj na telo." Lauru pri tej spomienke striaslo.

„Zavolali ste doktora?"

„Angela nechcela, ale ja som ju nakoniec prinútila." Prikývla.

„Mala si mi zavolať. Pomohol by som vám." Pohladil ju po líci.

„V tej chvíli mi to ani nenapadlo," priznala.

„Tebe, ale neublížila, však?" uisťoval sa Nate.

Laura ukázala obväz, ktorý doteraz skrývala pod tričkom. „Pohrýzla ma." Trochu hystericky sa zasmiala.

„To nemyslíš vážne!" Neveriacky pokrútil hlavou.

„Bola ako zmyslov zbavená." Mykla Laura plecami.

„A čo bude teraz s Angelou?"

„No... neviem. Možno bude bývať u babky, alebo..." Laura to síce nedopovedala, ale obaja vedeli, čo chcela povedať. Pritisol si ju na hruď a sledovali ako zožltnuté lístie pomaly padá na zem.

„Asi teraz nie je najvhodnejšia chvíľa, ale už to odkladám odkedy som sa vrátil zo Španielska," ozval sa Nate a Lauru zamrazilo. To nemyslí vážne! On sa s ňou nemôže rozísť! To ona sa rozchádza s chalanmi! Nikdy to nebolo naopak. Odtiahla sa od neho a pozrela sa mu do očí. No on už niečo hľadal vo vrecku. Hádam si to len nenapísal?! zúfalo si pomyslela a až teraz zistila ako sa cítili všetci tí chalani, ktorých odmietla. Nate jej naznačil, aby sa otočila. Čo chce dopekla urobiť? No poslúchla ho a na prsia jej skĺzlo niečo chladivé. Prekvapene sklopila zrak Na krku sa jej ligotalo strieborné pól srdce. Prudko otočila tvár k Natovi.

„Kúpil som to ešte v Španielsku. Dal som ho špeciálne vyrobiť. Mám rovnaké." Vytiahol si spod trička retiazku. Laura sa neudržala a od radosti ho pobozkala. Rukami ju oblapil okolo pása a pritiahol si ju ešte bližšie.

„Ďakujem, je to krásne," šepla mu do pier. Vyšvihol si ju na seba, takže teraz na ňom sedela obkročmo.

„Ľúbim ťa." Laura si tie slová najprv ani neuvedomila, ale potom stuhla ako socha. Vážne to povedal? Nie, určite to bol len nejaký výplod jej fantázie. Alebo to nemyslel vážne. Hľadel jej do tváre a sledoval jej výraz. Vari čaká, že mu odpoviem? pomyslela si zúfalo. Má mu povedať, že aj ona ho ľúbi? To je predsa hlúposť! Nikdy neverila na lásku. Bol to len výmysel ľudí, aby mali aspoň nejaký zmysel života. No malá lož ešte nikomu neublížila, no nie? Ale čo ak si z nej len vystrelil? A v pondelok sa jej bude rehotať celá škola. No potom sa pozrela Natovi do očí a bola si istá, že si z nej nerobí srandu.

„Aj ja ťa... ehm... ľúbim." No vo chvíli, keď to povedala, Nate vybuchol do smiechu. Prečo to nedokázala povedať tak prirodzene ako ostatné lži? Chcela z neho zliezť, ale on ju zadržal a snažil sa upokojiť.

„Prepáč, ja len...to ako si to povedala..." Stále ním lomcovali záchvaty smiechu.

Laura si hryzla do pery a začervenala sa. Nemala to radšej vôbec hovoriť. No aspoň ho to neranilo.

„To nič." Usmial sa, chytil ju za bradu a nadvihol jej hlavu, aby ju mohol pobozkať.

„Hneváš sa?" šepla Laura.

„Nie, prečo by som sa mal? Raz to povieš."

Ale nie, on so mnou ráta do budúcnosti, nervózne si pomyslela.

„Možno," opatrne povedala a vstala z lavičky. "Mali by sme už ísť," vytiahla ho na nohy a išli späť k domu.

„Moji rodičia idú na víkend preč." No jasné! Tak preto jej povedal, že ju ľúbi. Ako keby bol Nate iný

„Prepáč Nate, ale ja sa s tebou nevyspím." Prerušila ho Laura a odvážne mu pozrela do očí.

„Bol to len taký nápad. Ja som ťa nechcel do ničoho tlačiť." Pohľad zabodol do zeme, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť a sleduje zem, aby sa o niečo nepotklo. Možno naňho nemala byť taká zlá. Rozhodne to bol ten najlepší chalan s akým kedy chodila.

„Teda nebudem s tebou spať tento víkend. Uvidíme neskôr." Usmiala sa naňho. V očiach mu zaiskrilo a zrazu sa mu ocitla v náručí.

„Dám ti toľko času, koľko len potrebuješ." Cítila jeho pery pri uchu. Niet divu, že s ňou počíta do budúcnosti, veď ona sama mu dáva nádeje. Ale chcela sa s ním vôbec rozísť? Kedy stretne ďalšieho takého dobrého a zároveň múdreho chalana ako je Nate? Nikdy. Doteraz jej všetci pripadali rovnakí, na začiatku vzrušujúci, no po čase ju začali nudiť. No s Natom to bolo čosi celkom iné.

„Ľúbim ťa," šepla, vytrhla sa mu z náručia a vbehla do domu. Nate tam asi minútu stál ako obarený. povedala mu to! Naozaj mu to povedala! On sa do nej zamiloval už vo chvíli, keď ju prvýkrát uvidel, ale samozrejme, že takému dievčaťu ako je Laura to povedať nemohol. Vedel, že strieda chlapcov ako topánky, ale on si ju musí udržať. Baby o nej v škole hovorili, že je štetka a chalani sa zase sťažovali, že sa nikdy s nikým nevyspala. No on od nej nechcel len to. Vedel, že ona by mohla mať ktoréhokoľvek chalana, keby chcela a niekedy sa bál, že ho vymení za niekoho lepšieho. No on o ňu bude bojovať! Nad hlavou sa mu hrozivo zablyslo a na chodník dopadlo zopár kvapiek. Prekvapene zdvihol tvár. Veď len pred chvíľou svietilo slnko. No odlepil sa od zeme a bežal domov.

Laura sa chrbtom oprela o dvere a hrýzla si spodnú peru. Vážne to povedala! Nemohla tomu uveriť a okrem toho stále nevedela určiť, či to bola len dobre vyslovená lož, alebo pravda. Nie, musela to byť lož. Vždy bola dobrá klamárka. Celá roztrasená vošla do kuchyne, kde Jenn práve jedla za stolom sendvič a Daniel si nalieval pomarančový džús.

„Naleješ aj mne, ocko?" spýtala sa Jenn svojim milým detským  hláskom. Už pred dvoma rokmi sa Daniel s deťmi dohodol, že ho môžu oslovovať otec. A jedno z nich s tým aj súhlasilo, no Laura to nebola.

„Isteže, zlatíčko," odvetil natešene Daniel a podal malej plný pohár. Laura si bola istá, že hoci jej malá sestrička má blonďavé vlásky a modré očká, určite nebude mať postavu ako ona. Až príliš sa totiž prepchávala. Teraz to na nej ešte nebolo vidieť, ale časom sa to prejaví.

„Aj mne nalej." Požiadala ho Laura.

„A neurobím ti aj sendvič? Veď celé dni nič neješ. Dúfam, že nedržíš jednu z tých šialených diét." Podal jej džús a Laura si z neho trochu odpila.

„A vari to potrebujem?" Nadvihla obočie.

„Nie, to rozhodne, nie" Daniel rozpačito pokrútil hlavou.

„Ale hore si zoberiem šišku." Schmatla tanier a vyšla z kuchyne.

„Večer sa pôjdeme najesť do reštaurácie," zakričal na ňu z kuchyne, no Laura už uháňala hore po schodoch. Musí zavolať Mersedes a ospravedlniť sa jej. Teraz sa jej vážne nechcelo ísť nakupovať a už vôbec nie s Mersedes.

Tá sa aj potešila, že to Laura zrušila. Vraj stretla včera hrozného fešáka a dnes s ním má ísť na večeru. Laura sa hodila na posteľ s denníkom v ruke.

Milý denníček,

včerajšok bol asi ten najčudnejší deň v mojom živote. Išla som k Angele a jej mamu napadlo nejaké zviera. Bola šialená a všade po tele si vyrývala "SMRŤ." Nikomu som to nepovedala, ale najviac ma vydesilo to čo povedala. Chce teba! Teba! Tak prečo mi to urobila?! Čudujem sa, ako som včera v tom dome mohla zaspať. Ale nechápem kto ma chce? A prečo? Možno je šialené zamýšľať sa nad slovami bláznivej ženy...

Dnes som sa stretla s Natom a dal mi krásny strieborný náhrdelník - pól srdce. A on má rovnaký. Neuveríš, ale dnes som mu povedala, že ho ľúbim! Asi mi už úplne šibe. Láska? Vážne?

Laura sedela v aute na zadnom sedadle spolu s Jenn a sledovala mihajúce sa mestečko z okna, zatiaľ čo mama s Danielom rozoberali kúpu nového počítača. Úžasne zaujímavá téma! Lauru podobné rodinné večery k smrti nudili. Usadili sa za stôl a Jenn chytala každú vec, čo bola na stole do ručičiek a mama sa jej v tom márne snažila zabrániť.

No odrazu celá reštaurácia stíchla, akoby niekto stíšil zvuk. A Laura, ktorá dovtedy civela do mobilu a pozerala si fotky, tiež zdvihla hlavu. Dnu vošiel totálne dokonalý chalan, ktorého už mala česť stretnúť. Mal na sebe čierne tričko, ktoré mu zvýrazňovalo mužné ruky a vyšportovanú hruď. Tmavé vlasy, na ktorých sa perlili kvapôčky dažďa mu padali do tváre. Laura sa ledva ubránila vzdychu a až vtedy si všimla, že neprišiel sám. Bolo s ním ryšavé dievča štíhlej postavy, ktoré sa naňho až príliš okato lepilo. Mersedes! Takže to bol ten jej fešák! Laura jej mala chuť vlepiť, no vzápätí si uvedomila, že nemá prečo. Veď nevedela ani jeho meno, tak ako si naňho mohla robiť nároky?! A okrem toho chodí predsa s Natom. Dvaja naraz, to by bolo aj na ňu príliš. Niežeby to neskúšala, ale dalo sa to zvládať len ťažko. A boh vie, či by ju vôbec chcel...

„Nech sa páči." Čašník pred ňu položil lasagne. Laura sa mykla, akoby sa prebrala z tranzu a milo sa usmiala na čašníka. Snažila sa nevnímať, ako ten fešák chytil Mersedes okolo pása a odsunul jej stoličku. Sadol si za stôl a pozrel sa na Lauru. Vážne sa snažila, no ani nevnímala, čo si dáva do úst. Sústredila sa len na to, aby sa neotočila a nepozrela sa naňho. Veľmi jej však nepomáhalo, že mama sa o ňom ticho bavila s Danielom.

„Nie je tu s tvojou kamarátkou, Laura?" spýtala sa jej mama a do úst si strčila kúsok mäsa.

„Hm? Kto?" Začudovane sa poobzerala po veľkej miestnosti, akoby si ani nevšimla, že pred pätnástimi minútami vošiel dnu. No aspoň sa jej naskytol pohľad naňho...a na Mersedes. Práve napichol kúsok torty na vidličku a smeroval s ňou Mersedes do úst. Laura sa radšej rýchlo odvrátila.

„Aha, on? Hej, je tu s Mersedes." Kývla Laura smerom k stolu, kde sedeli. Zjedla ešte zopár kúskov a potom vstala od stola.

„Musím ísť na vécko." Oznámila rodine a trielila naprieč celou miestnosťou k toaletám. Oprela sa rukami o umývadlo a pozrela sa na seba do zrkadla. Čo to s ňou do pekla je?! Mesedes si len našla nový úlovok, alebo to skôr bolo naopak? No Laura mala vždy krajších chalanov ako ona. To ju tak štvalo? Len obyčajná súťaživosť? Nie, toto muselo byť niečo viac... Prešla si pery leskom, vlasy si prečesala prstami a vyšla zo záchodov. Hneď však do niekoho vrazila. Sprudka vydýchla a stratila by rovnováhu, keby ju nezachytila čiasi ruka. Zdvihla pohľad k anjelskej tvári.

„Vieš, že si bola na mužských záchodoch?" šepol pobavene a mykalo mu kútikmi úst. Laura očervenela a obrátila sa k dverám. Dočerta! Na dubových dverách bolo elegantným písmom napísané: Páni.

„Nevšimla som si to..." povedala rozpačito.

„Tak ako si si nevšimla ani mňa, Laura?" Nadvihol obočie. Chcela mu odpovedať nejakou uštipačnou poznámkou, no v tom si uvedomila, že práve vyslovil jej meno. Nepamätala si, že by mu ho hovorila. Prešiel popri nej a mieril na toalety.

„Odkiaľ vieš moje meno?" šepla, no on sa na ňu len usmial a zmizol za dverami. Laura sa vrátila k stolu sprevádzaná skúmavými pohľadmi.

„Čo ti hovoril?" Ešte si ani nestihla sadnúť a mama sa jej už vypytovala.

„Nič." Mávla rukou a opäť sa pustila do jedla. On sa vrátil, hodil na stôl peniaze, Merseds chytil okolo pása a ešte predtým ako odišli sa pozrel na Lauru a žmurkol na ňu. Určite pôjdu k nemu domov a... Laura dobre poznala Mersedes, veď čo iné by s takýmto chalanom robila? Čo keby zajtra zavolala Mersedes? Bolo by to príliš nápadné? Nie, prečo by malo byť. Veď sa s ňou len bude nadchýňať akého chalana zbalila.

***

V nedeľu večer Laura civela na mobil. Musí jej zavolať. Ale čo ak sa jej Mersedes vysmeje? Preboha, odkedy sa Laura kvôli niečomu takému stresovala? Čo by sa vlastne Mersedes spýtala? Či s ním spala? To ani náhodou! Mobil položila na nočný stolík a zvalila sa na posteľ. Mala by prestať rozmýšľať o tom chalanovi. Má predsa Nata. Ktorého...ľúbi. Dala by zaňho aj život. To predsa musí byť láska. Na nočnom stolíku jej zapípal mobil. SMS-ka od Nata: Pozri sa z okna. N.

Laura vstala z postele, otvorila okno a vykukla. Do tváre jej udrel studený nočný vzduch. Dole stála tmavá postava. Potichu sa presunula k dverám od svojej izby a otvorila ich. Na chodbe bola tma, takže už všetci spia. Po špičkách zišla dole schodmi, prehodila si bundu a vybehla von za Natom. Až teraz si uvedomila, že s ním nehovorila odkedy mu TO povedala a trochu zaspätkovala, ale to už ju držal Nate v náručí.

„Musel som ťa vidieť," šepol jej do vlasov.

„Nemal by si takto neskoro chodiť peši." Laura naňho ustarostene pozrela.

„O mňa sa neboj." Mávol rukou.

„Ale bojím sa. Odkedy som videla, čo sa stalo pani Forbersgovej..."

„Budem v poriadku, Laura, ok?" Nadvihol jej bradu a pobozkal ju. Túžil ešte raz počuť, že ho ľúbi, no bolo mu jasné, že sa toho tak skoro nedočká. Najprv sa s tým musela zmieriť ona sama.

„Čo keby si dnes ostal spať v mojej izbe?" Navrhla Laura. „Nemyslím tým, že by sme spolu spali, len nechcem, aby si teraz išiel sám domov." Rýchlo dodala.

Natovi bolo v tej chvíli úplne jedno, že sa naňho bude mama hnevať, veď môže spať s Laurou.

„Dobre." Natešene prikývol a spolu vošli potichu dnu. Predtým ako sa Laura skrčila na ľavej strane postele zamkla dvere od jej izby. Nechcela si ani len predstaviť aký cirkus by robila mama, keby našla Nata v jej posteli.

Laura kráčala po chodbe ku skrinke. S Natom museli prísť až na druhú hodinu, aby si mama s Danielom nevšimli, že u nej spal. Mame povedala, že prvá hodina im odpadla.

Už bola piata hodina a Angelu stále nevidela. Cez víkend jej zabudla zavolať a teraz sa o ňu bála. Schmatla biológiu a vybrala sa do triedy.

„Hej, Laura! Dnes ti to sekne!" zavolal na ňu Dereck so svojimi kamošmi - futbalistami, ktorí sa len uškŕňali. Nate s nimi nebol, aby ich krotil.

„Škoda, že tebe nie, Dereck." Ironicky sa naňho usmiala a išla ďalej, keď sa za ňou ozval hlas Mersedes:

„Milá ako vždy."

„Ahoj." Laura sa obrátila s falošným úsmevom na perách. "V sobotu si sa dobre bavila, však?" Nadvihla obočie a musela sa sakramentsky ovládať, aby Mersedes neotrieskala učebnicu o hlavu.

„To teda áno. Nevieš si ani len predstaviť, čo sme s Aaronom robili..." Tajnostkársky sa usmiala. Takže Aaron...

„A ver mi, že ani nechcem." Laura mala pocit, že jej hlas začína byť trochu agresívny, ale nemohla si pomôcť.

„Oh, prosím ťa! Hádam len nežiarliš?" Mersedes si zložila ruky na prsiach.

„Ako keby som mala na čo!" Mykla plecami Laura, víťazoslávne sa usmiala a so zdvihnutou bradou odpochodovala preč. No teraz si už bola niečím istá - toho Aarona dostane za každú cenu!

**************************************************************************

Ďakujem veľmi pekne za opravu gramatiky.

Autor: Mimi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posvätný - 2. kapitola: