OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Posvätný - 1. kapitola

21.09.2011 (10:00) • Mimi • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 663×

1.

Moje pravidlá:

1. Nikdy nikomu nedôverovať

2. Povedať o sebe ľuďom čo najmenej

3. Nevyspať sa so žiadnym chalanom, ktorý so mnou chodí do školy

4. Omotať si každého okolo prstu

5. Nikdy nemať chalana dlhšie ako dva mesiace

6. Byť najobľúbenejšia zo školy

Laura očami prebiehala prvú stránku z jej denníka a zamyslene pritom hrýzla ceruzku. Na hodinách dejepisu sa vždy takmer unudila k smrti. Vlastne pri pánovi Bertovi každý počítal sekundy do konca hodiny. Našťastie to pre ňu už bola posledná hodina v tomto týždni. Zazvonilo a študenti netrpezlivo vyskočili zo stoličiek a pratali sa von z triedy. Pán Bert sa márne snažil zadať úlohu. Laura schytila knihy a snažila sa prepchať cez dvere spolu s davom ľudí.

„Slečna Lorensová, nezabudnite na vašu prezentáciu!“ zakričal na ňu učiteľ.

„Akoby som mohla, veď mi ju pripomínate už týždeň,“ zašomrala a zamierila k svojej skrinke.

„Ahoj Laura,“ ozvalo sa za ňou a ona sa prekvapene otočila. „Ahoj.“ Usmiala sa na dievča.

„Ja len... nemáš zajtra čas?“ Ostýchavo sa na ňu zahľadela drobná tmavovlasá dievčina s peknou detskou tváričkou a pleťou s kávovým nádychom. Toto dievča ju vážne volá von?

„Prepáč Kayla, ale v sobotu mám ísť s Natom von a potom idem s Mersedes nakupovať.“ Ospravedlňujúco mykla plecami.

S Kaylou sa poznala už od škôlky a do siedmej triedy boli najlepšie priateľky, ale potom sa všetko zmenilo. Prestala mať priateľov a začala mať desiatky kamarátov. Kamarátov, ktorí s ňou boli, len preto, že bola obľúbená a za chrbtom ju ohovárali. Ale Laure to tak vyhovovalo. Nevedela si už ani predstaviť, že by to bolo inak.

„Ale ak chceš, môžeš prísť dnes k Angele. Má nejaký babský večierok, či čo,“ navrhla. Musí byť predsa obľúbená. Je jedno, či je to roztlieskavačka, bifľoš, alebo nejaký priemerný nevýrazný študent.

„Veď vieš, že ja Angelu moc nemusím. A ani ona mňa,“ namietla Kayla a Laura prikývla, hoci to nevedela. Toto dievča v podstate už dávno nepoznala.

„Som si istá, že keď Angele dohovorím, tak ťa tam rada uvidí.“ Povzbudivo sa usmiala, prehodila si tašku cez plece a za hlasných pozdravov vyšla zo školy - svojho kráľovstva.

Prešla cez parkovisko a zamierila domov. Mama jej síce na šestnáste narodeniny darovala auto, ale dnes bolo pekne tak sa ráno rozhodla, že sa trošku prejde. No keď prechádzala popri lesíku oblohu hrozivo preťal blesk a Laura svoje rozhodnutie okamžite oľutovala. Niežeby sa bála dažďa. Práve naopak - zopár kvapiek by v tomto teple s potešením privítala. No už odmala sa bála búrok. A teraz navyše kráčala sama popri lesíku a modrastá obloha potemnela tak, že sa cez ňu nedostal ani jediný lúčik slnka. Pridala do kroku, no aj tak sa jej zdalo akoby sa ju búrka snažila za každú cenu dohnať. Keď sa dostala medzi rad domov, trochu sa upokojila. Keby ju takto videli ľudia zo školy, mysleli by si, že sa zbláznila. Bojí sa búrky! Živo si vedela predstaviť tie posmešné tváre. Už videla dom. Veľký, honosný biely dom maminho nového manžela. Po rozvode rodičov bola proti, aby sa k nemu nasťahovali. No čoskoro pochopila, že to pre ňu budú len výhody. Nový ocinko jej splnil všetko, čo jej videl na očiach a tento dom bol snáď stvorený na usporadúvanie párty. Odomkla dvere a vkĺzla do bezpečného objatia domu. Vyzula sa v hale a tašku šmarila na zem. Z obývačky sa ozýval hluk. Asi je už Jenn doma, pomyslela si a išla sa pozrieť za sestrou. Desať ročné blonďavé dievčatko malo na plazme pustené MTV a tancovalo ako o dušu. Vôbec si nevšimlo, že ju jej setra pozoruje až kým sa neozvala: „Mama s Danielom ešte nie sú doma?“

Jenn sa strhla a trochu sa začervenala. Zvalila sa na gauč a stíšila zvuk na minimum. A až vtedy pozrela na staršiu sestru. „Dnes majú ísť nakupovať.“

„Dobre. Si hladná?“ spýtala sa rýchlo Laura, a keď malá pokrútila hlavou, chytila tašku a vybehla hore po schodoch do svojej izby. Z tašky vytiahla denník a pero a zvalila sa na veľkú posteľ s fialovými návliečkami. Oprela sa o čelo postele a na kolenách si rozložila denník.

Milý denníček,

myslím, že mi už začína šibať! No vážne! Dnes sa mi zdalo, že ma naháňa búrka! Ale bolo to vážne strašidelné, veď som bola práve pri lese. Dnes mám ísť spať k Angele, robí pyžamový večierok. To vážne znie ako zo siedmej triedy! Úprimne je to riadne preafektovaná koza, ale ľudia ju majú radi, tak čo narobím? Dnes sa pri mne zastavila Kayla a chcela sa niekde stretnúť. Neviem čo ju to zrazu popadlo! priznám sa, že som si ju doteraz ani veľmi nevšimla. Od základky sa veľmi nezmenila, iba čo trošku podrástla. Zajtra sa mám stretnúť s Natom, tak mi drž palce. Ešte je len september a ja už som z toho všetkého unavená. Stretávam sa z ľuďmi, ktorými v skutočnosti nechcem, pomáham pri organizovaní plesov. Nate je asi jediná osoba s ktorou sa stretávam, pretože naozaj chcem. Občas mám pocit, že on je jediný, pred ktorým sa nemusím pretvarovať, na nič hrať. Dostala som sa na post kráľovnej školy tak ľahko, tak prečo je tak ťažké sa tam udržať?

Keby tak ostatní vedeli ako sa musím snažiť, pomyslela si, zavrela denník a strčila ho pod vankúš. Spod postele vytiahla tašku a napchala do nej zopár vecí k Angele. Tašku tresla opäť na zem a nasledovala sestrin príklad a zapla nejaký hudobný kanál. Sadla si na mäkkú sedačku v okne a nohy zložila pod seba. Rada tu sedávala a pozorovala obyčajné životy okoloidúcich. Jedno dievčatko s mamou prechádzalo cez cestu a mama sa ho márne snažila upokojiť, aby neplakalo. Stará paní Greenová sa vybrala na prechádzku a kritizovala všetko naokolo, čo sa len dalo. Laura si živo pamätala, ako sa bála chodiť okolo jej domu, keď bola malá. Celé mesto o nej hovorilo, že je to stará čarodejnica a ona to ako dieťa zobrala doslovne. No scénku dokonalého malomestského života narušil dážď. Ľudia sa rozutekali na všetky strany v snahe vyhnúť sa silnému lejaku. Až na jedného. Laura si ho spočiatku ani nevšimla, ale keď sa celá ulica vyprázdnila vyrazil jej dych. Bola si istá, že niekoho takého krásneho ešte nevidela. Tmavé vlasy mu padali do mierne opáleného čela a tie krásne oči sa pozerali priamo na ňu. Perfektne vyšportované ruky mal založené vpredu. Laura sa vyklonila z okna, aby si ho mohla lepšie obzrieť bez toho aby si vôbec uvedomovala, čo vlastne robí. No v tom sa ozval hlasný zvuk hromu a ona mala čo robiť, aby sa udržala v okne a napadla na zem. Poplašene a s červeňou v tvári sa vrátila na sedačku a znova sa chcela pozrieť na toho chalana, no on už tam nebol. Vari sa jej zdal? Nie to nieje možné! Také niečo by si ani ona nevybájila! Znova prečesala pohľadom pokojný rad domov, no on nikde. Nervózne si rukami prehrabla záplavu blonďavých vlasov a sadla si za toaletný stolík. Dlho sa na svoj odraz  dívala do zrkadla - na prenikavé modré oči, pekne vykrojené, plné pery a vlasy, ktoré jej siahali po chrbát. Brali aj ju tak chalani ako ona toho fešáka? Ako nadpozemsky krásnu a nedosiahnuteľnú? To asi ťažko. Nikdy o svojej kráse nepochybovala, no pri spomienke na tú tvár si pripadala ako škrata. Možno sa ani len nepozeral na ňu, len sa mu páčil dom. Alebo sa len smial na tom, ako naňho zíza. Musí prestať myslieť na tú vybájenú postavu! prepudrovala si nos , pery si prešla leskom a obliekla si modré tielko orámované čipkou a na to si hodila ľahkú fialovú bundičku a zbehla po schodoch.

„Jenn, môžeš povedať mame, že som išla spať k Angele?“ zakričala do obývačky.

Sestra pribehla, oprela sa o zárubňu a šepla: „Angele Forbersgovej?“

„Hej, prečo?“ Laura si nazula balerínky a sestre nevenovala veľkú pozornosť.

„Jej brat so mnou chodí do triedy a jeden jeho kamoš povedal, že pani Forbersgovú napadlo zviera...“

„Ale prosím ťa, Jenn! To sú len také detské táraniny,“ mávla rukou. „Nie! Nie sú,“ nadurdila sa Jenn.

„Isteže nie, moja malá,“ zasmiala sa Laura a pobozkala sestru na čelo a vykĺzla z domu.

Dážď trochu ustal, ale stále bolo zamračené a nepríjemne chladno, tak radšej z kabelky vylovila kľúče od auta. Svoj červený mercedes zaparkovala naproti Angelinmu domu. Bránka bola zamknutá na dva západy, tak zazvonila. A po siedmich minútach čakania, jej aj Angela prišla otvoriť. Orieškové vlasy jej od hlavy odstávali v podivných uhloch a pod očami mala kruhy vryté hádam až do kosti. Laura si až teraz uvedomila, že dva dni nebola v škole.

„Ahoj Ang, stalo sa niečo?“ Laura znervóznela.

„Vieš snažila som sa ti dovolať, ale nezdvíhala si...“ zhlboka sa nadýchla a potlačila vzlyk.

Laura vytiahla z vrecka mobil. No jasné, vybitý! „Prepáč, vybil sa,“ ospravedlňujúco sa pozrela na Angelu.

„Dnes u mňa nemôžete prespať. Vedia o tom už všetci, okrem teba...“

„Ale prečo sa to zrušilo?“ naliehala. „Rodinné problémy,“ vzdychla Angela.

Laura sa popri nej prešmykla za plot.

„Môžem ti s tými rodinnými problémami nejako pomôcť?“ nadvihla obočie Laura. Nemala poňatia, kde sa v nej tá dobrota berie.

„Nie, ďakujem. Už by si mala ísť.“ Angela jej zastala cestu, aby sa nedostala ďalej do domu.

„Vyzeráš hrozne. určite si nespala najmenej dva dni a pokiaľ je pravda to, čo mi povedala sestra...“

„Čo ti povedala?“ rýchlo ju prerušila Angela.

Laure sa zdalo čudné, že niekto tak vyvádza kvôli pohryznutiu psa, ešte k tomu jej Angela vždy pripadala ako niekto, koho len tak niečo nerozhodí. Vždy sa len hrala na impulzívnu a spontánnu. Možno len chce, aby som ju ľutovala, pomyslela si Laura, no niečo v Angelinom výraze ju presvedčilo o opaku.

„No... povedala, že tvoju mamu niečo napadlo,“ a to stačilo. Vzápätí sa jej Angela hodila okolo krku a z očí sa jej liali slzy. „Myslela som si... keď doktor povedal, že to nič nie je... no potom sa začala správať ako blázon...“ vzlykala.

„Odveď ma k nej,“ prikázala jej Laura.

„No...vieš nebudeš..“ zháčila sa Angela.

„Čo nebudem?“ Zamračila sa a odtisla ju.

„To je jedno,“ pokrútila hlavou Angela a zaviedla ju do domu.

Zhodila si z pleca tašku a nechala ju v dlhej tmavej chodbe. U Forsbergovcov bola už veľakrát, takže poľahky našla cestu do spálne. No už odkedy vstúpila do domu, počula tie bolestné výkriky. Možno sem nemala chodiť, mala by sa vrátiť a nechať pani Forbersgovú napospas Angele. Lenže dobre vedela, že otec ich opustil už dávno a malý brat jej asi veľmi nepomôže. Umlčala všetky inštinkty a opatrne otvorila dvere a vstúpila do kedysi útulnej miestnosti. Izba, ktorú videla, jej však pripomínala nejakú nepodarenú scénu z hororu o posadnutí diablom. Všade po bielych stenách bolo krvou napísané slovíčko smrť. Žena sa zmietala v kŕčoch na posteli od krvi. Laura jej ani nevidela na tvár, mala na nej prilepené vlasy krvou a potom.

Vycerila zuby v zvieracom úškrne a Laura si nachvíľu myslela, že sa na ňu vrhne, ale potom len zasyčala: „Aj pre teba si príde. Pre každého!“

Znova začala vrieskať a v ruke mala nožík, ktorý si dovtedy Laura nevšimla. No žena si konečne sadla pokojne doprostred postele a nohu vystrčila pred seba. Začala si tam vyrývať ďalšie „smrť“ tak ako to mala po celom tele. Z každého písmenka jej tiekla krv, no ona si to nevšímala a pokračovala vo svojej práci.

„Pani Forbersgová?“ oslovila ju Laura, no žena na svoje meno nereagovala. „Ja sa ju pokúsim nejako udržať a ty jej zober nôž,“ šepla Angele a tá len prikývla so strachom v očiach. „Čo sa vám stalo?“ skúsila to znova Laura, no bez úspechu. „Prečo všade píšete smrť?“ Pri slove smrť sa žena strhla a prestala si vyrývať smrť do mäsa.

„Chce teba! Teba! Tak prečo mi to urobila?“ zvrieskla a v tej chvíli sa jej dcéra pokúsila vytrhnúť nôž z ruky.

No pani Forbersgová sa spamätala a porezala ju na predlaktí. Angela zvrieskla od fyzickej a psychickej bolesti, no aj tak sa jej podarilo vytrhnúť nôž matke z ruky a šmariť ho na chodbu. Pani Forbersgová sa preňho chcela vrhnúť, ale Laura jej v tom zabránila. Podarilo sa jej ju hodiť naspäť na posteľ.

„Angela, podaj mi šál, povraz, čokoľvek,“ zvrieskla, aby prekričala ženu, ktorá syčala a škriekala pod ňou.

Zatínala jej nechty do rúk v snahe vyslobodiť sa. Lauru prekvapilo koľko krvi môže tiecť z takej malej ranky. Angela pribehla s pár kusmi látky.

„Priviaž jej ruku,“ prikázala jej a Angela ju hneď poslúchla. „Fajn, ešte druhú!“

Pani Forbersgovej sa však podarilo Lauru pohrýzť do ruky. Skríkla a pustila žene ruku, no to už ju držala Angela. Zatiaľ čo ona pracovala na ľavej ruke, Laura priviazala obe nohy.

„Daj mi mobil,“ povedala Laura vystrašenému dievčaťu. Obe boli síce zranené, ale to nebolo nič oproti pani Forbersgovej.

„Ale prečo?“ zdráhala sa.

„No asi prečo ty ťava? Musíme zavolať lekára!“ vybuchla.

„Ale... oni ju strčia do blázinca a mňa s bratom...“ vzlykla.

„Nerev. Možno je to len besnota, alebo čo,“ upokojovala ju Laura.

„Doktor ju na besnotu vyšetril a toto nie je žiadna choroba. Teda nie fyzická...“ smutne šepla Angela a pozrela sa na matku cez pootvorené dvere, ktorá sa zmietala na posteli a snažila sa vyslobodiť z provizórnych povrazov.

„Kde je tvoj brat?“ napadlo odrazu Laure.

„Sam? Poslala som ho ku kamarátovi.“ Mykla plecami.

„Dobre. Teraz poďme do kúpeľne, musíme ti tú ranu ošetriť, no predtým mi daj mobil.“ Laura neúprosne natrčila ruku.

„Ale ja nechcem, aby ju dali do blázinca!“ rozplakala sa.

„Vážne je toto lepšie Angela? Keď si takto ubližuje? Ale najhoršie je, že ublížila aj tebe - svojej dcére. Nebolo by lepšie, keby bola niekde, kde sa o ňu postarajú?“ presviedčala ju Laura. Po prvýkrát v živote sa cítila úplne bezmocná. Nemohla jej pomôcť bez toho, aby jej neuškodila. „Nemáš príbuzných, u ktorých by ste bývali? Babku, tetu, strýka...“

„Mám babku,“ šepla a konečne jej podala mobil. Zavolala doktorovi Perronovi a s pomocou Angely nadiktovala adresu.

„Príde do polhodiny,“ oznámila Laura a dievčatá vyšli hore do kúpeľne.

Angela mala na ruke sotva škrabanec, no Laure sa z toho stále nepekne rinula krv.

„Mrzí ma to,“ šepla ospravedlňujúco.

„To nič, doktor mi to zašije.“ Mávla zdravou rukou Laura. Zdola sa ozval zvonček. „To bude doktor Perron,“ potešila sa Laura. „Ja mu idem otvoriť a ty choď skontrolovať mamu.“

Obe zbehli po schodoch a Laura zamierila ku dverám. „Kayla?“ prekvapene vydýchla, keď otvorila dvere. Ani na um jej nezišlo, že vážne príde. „Je mi ľúto to prespanie sa zrušilo.“ Silene sa na ňu usmiala.

„Laura!“ zakričala na ňu Angela zo spálne.

Bez rozmýšľania sa rozbehla za ňou a zabudla zavrieť dvere. „Čo sa...?“ nestihla dopovedať vetu.

Pani Forbersgová držala dcéru pod krkom a tlačila ju o stenu a Angela bezmocne mávala nohami vo vzduchu. Nestačila sa čudovať, kde sa v takej útlej žene berie toľko sily. Laura jej zakvačila prsty do vlasov a z celej sily trhla. Žena sa zapotácala, akoby nevedela udržať rovnováhu a pustila Angelu, ktorá dopadla na zem. Pani Forbersgová sa dezorientovane poobzerala okolo seba a prehrabla si vlasy, keď jej v nich ostala ruku, zistila, že tu pomôžu len nožnice.

„Och, Laura! Prišla si nás navštíviť a ja som tu takáto neupravená!“ Zalomila rukami a dievčatá si vymenili nechápavé pohľady.

„Ehm... Dobrý, pani Forbersgová,“ pozdravila sa Kayla od dverí do spálne.

Jej hlas bol pevný a istý, lenže jej oči prezrádzali, že poslednú scénu videla. Angela na ňu prekvapene pozrela, no zrejme nemala ani silu, ani chuť sa tu rozkrikovať. Uložili pani Forbersgovú spať a presunuli sa do obývačky.

„A to malo byť čo?“ vydýchla Laura a zvalila sa do kresla.

„Nemám poňatia. Po uhryznutí bola pokojná len kým neprestalo pôsobiť morfium,“ pokrútila hlavou Angela a prehrabla si vlasy presne tak ako pred chvíľou jej matka.

„Mohol by mi niekto vysvetliť, čo sa tu deje?“ vplietla sa do rozhovoru Kayla.

„Iba keď mi vysvetlíš, kto ťa pustil do môjho domu!“ osopila sa na ňu Angela a bolo vidieť, že sa každú chvíľu zrúti. „Ja som ju pozvala,“ ozvala sa z kresla Laura. „Ale keď sem prišla poslala som ju preč.“

Vtom vo dverách opäť zazvonil zvonček a Angela na ňu vyplašene pozrela. Laura sa rozbehla otvoriť dvere.

„Pán Perron, sme rady, že ste prišli. Pani Forbersgová je na tom naozaj zle... teda bola.“ Snažila sa ignorovať prosebné pohľady Angely.

Doktor vošiel do domu a Laura ho zaviedla do spálne.

„Všade po tele si vyrývala slovo smrť a ublížila aj Angele aj mne. Dokonca ju škrtila...“ Našla pohľadom Angelu, ktorá na ňu urazene gánila.

„Prečo?“ šepla, keď doktor vyšetroval jej mamu.

„Pretože sa to môže zopakovať,“ odvetila.

„Musím ju zobrať do nemocnice. Vy by ste mali ísť s nami slečna.“ Ukázal na Lauru. „Tú ruku vám treba zašiť.“

„Odkedy sa takto správa?“ spýtal sa doktor Angely.

„Večer po tom čo prišla do nemocnice, sa to začalo.“

„Zobrala si pred tým nejakú tabletku?“

„Nie pokiaľ viem.“ Pokrútila hlavou.

Nakoniec sa Laure podarilo presvedčiť Kaylu, aby ostala pri Angele, kým sa ona vráti. Nechcela ju tu nechávať samú. Ruku jej zašili rýchlo, no keď sa vracala k Angele peši, bola už tma. Stále musela uvažovať nad Angelinou mamou a tým čo spôsobilo jej správanie a keď si spomenula na jej slová: ona chce teba, prebehol jej mráz po chrbte. Ale kto ju chce? A prečo? celé to nedávalo zmysel! Za sebou začula akési puknutie. Prestrašene sa otočila a v chabom osvetlení pouličnej lampy sa snažila nájsť zdroj hluku. No všetko sa zdalo dokonalo nehybné až kým do nej niekto nevrazil a ona vykríkla. Čakala čokoľvek - príšeru, strašidelnú starú babku, či vraha. No pred ňou stál ten pekelne krásny chalan spred domu.

„Prepáč, nevidel som ťa.“ Usmial sa ospravedlňujúco.

„No mal si sa pozerať na cestu a nevrazil by si do mňa!“ Bože! Čo je to s ňou? Pred ňou stojí najkrajší chalan na svete a ona miesto toho, aby s ním flirtovala mu nadáva!

„Nechcel som ťa vystrašiť...“ Jeho oči tak krásne odrážali svetlo pouličnej lampy.

„Nevystrašil si ma!“ namietla rýchlo. „Len si ma prekvapil! Kto už sa prechádza takto neskoro večer?!“ oborila sa naňho.

„Ty zjavne áno,“ šepol pobavene.

„Ja sa neprechádzam! Odniekiaľ idem!“ Zamávala mu obviazanou rukou pred nosom.

„Ale nemala by si takto neskoro chodiť sama po vonku. takému peknému dievčaťu sa môže stať všeličo zlé.“ Nahol sa k nej bližšie, akoby sa jej vyhrážal.

„Prepáč, ale musím ísť.“ Prehltla guču v hrdle a rozbehla sa k Angele.

„Dúfam, že sa ešte uvidíme,“ zakričal za ňou do noci.

Autor: Mimi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posvätný - 1. kapitola: