OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Polnočná naháňačka - Prológ

19.01.2016 (10:00) • Hexa • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 997×

Prológ

Niečo hriešne spievalo vo vetre. Tichá melódia sa niesla pomedzi stromami, zabárala do mäkkého bahna, do morku kostí aj samotnému diablovi. Prúdila ním, nútila ho pootvoriť ústa a skoro nečujne hmkať do jej rytmu. Bola poslednou vecou, ktorú jeho uši mohli počuť ako uspávanka bez zvonkohry. Dávala bozk na dobrú noc vranám, ktoré vyleteli z korún a vzniesli sa do hustej hmly na nočnú oblohu. Predtým vlna strachu, koža napnutá v zimomriavkach, chlad ovievajúci jeho telo, narážajúci mu každou sekundou viac a viac do kože. Bol to krik, ktorý sa zasekol niekde v hrdle, mykal ním do strán, šklbal každou jeho bunkou, každý nerv nútil pracovať rýchlejšie. V ústach cítil železnú chuť vlastnej krvi, hrala sa mu na jazyku, ukladala sa medzi jeho zubami a stekala pomaly po brade. Zvieral si ju najviac, ako mohol, lenže bolesť ním neprestajne lomcovala a on nemohol ďalej. Otvorená hlboká rana v strede hrudníka, tričko nasiaknuté karmínovou tekutinou, ktorej bolo stále viac. Nedokázal dýchať, nedokázal riadiť prudké bitie vlastného srdca, nedokázal ani stáť na nohách. Aj tak pokračoval, jeho holé dlane narážali do suchých vetiev, obíjali sa o ne a pretláčali stále ďalej a ďalej, nevedno kam.

Obitou rukou sa v rýchlosti zaprel o užší kmeň stromu, pričom na niekoľko krátkych sekúnd privrel oči a sklonil tvár niekam k zemi. Jeho čelo bolo zvraštené, jeho sánka a zuby zopnuté pevne k sebe v ostrom bodaní, ktoré mohol ešte teraz cítiť. Obzrie sa za seba, do strán, všade okolo nebolo nič, než tma a tá neznesiteľná nôta. Niesla za sebou len zlo a príchuť po smrti. Odrážala sa mu v ušiach, už ani netušil, či je skutočná, alebo len predstavou jeho mysle, javom, ktorý sa s ňou hral.

Všetko sa začalo rozmazávať, viečka sa mu začali sťahovať k sebe a on už nemal silu ich zastaviť. Niekoľkokrát dusene vydýchne pred seba, krčiac telom do predklonu. Žmurkaním nič nezahnal, rana pod prstami ho nepretržite pálila a studený pot mu stekal dole po čele z bledohnedých vlasov.

Vnímal len strach, hrôzu a číre zúfalstvo, ktoré triaslo jeho telom. Kolená sa mu začínali podlamovať, ruky boli ako z gumy, ktorá sa ohne a nedokáže ho zachytiť.

Nebol to však pád, ktorého sa bál, nebola to krv na jeho dlani. Dnes bol korisťou svojmu lovcovi. Dnes sa s ním rozhodol hrať polnočnú naháňačku vediac, že nikdy nevyhrá. Nemohol sa skryť, nemohol utiecť, tance diabla už čakali na svoj začiatok. Tichý vzlyk prenikne cez jeho pery, modré oči postrehnú chladné slzy, ktoré mu nekompromisne pribúdali. Všetok alkohol bol dávno preč, všetka nekončiaca zábava, každý jeden večierok, po ktorom sa prebudil na mieste, ktoré nepoznal. Jeho drahé auto, ktoré dostal na narodeniny od rodičov, jeho perfektne upravená vizáž, či nové kožené poťahy. Len malichernosti, zbytočnosti. Nič nebolo dôležitejšie ako jeho život a on sa triasol pri pomyslení na to, žeby oň mal prísť.

Ako šváb. Šiel si dolámať nohy a napokon úplne bezvýsledne. Nenapraviteľný parazit, prejde mu chorou mysľou. Medzi prstami zvieral rukoväť a jeho tvár neniesla najmenšiu známku po emócií, súcite, či vine. Bola prázdna, takmer. V očiach mu prebývalo len to sladké vzrušenie, fascinácia hrou, ktorú skoro ukončí. On ho videl, hľadel mu priamo na chrbát, zatiaľ čo si zubami hrýzol do spodnej pery, len-len, že neprehovoril. Už ho omrzelo loviť, omrzelo naháňať hlbšie do tmavého lesa, ktorý pomaly pokrývala hmla a studená rosa. Dochádzal im čas a nebola tu možnosť, žeby pred ním ušiel.

„Prečo vždy utekajú? To nevedia, že zomrú zbytočne unavení?“ vydýchne pohoršene nad nevďačnosťou rýchleho konca, ktorý by mu doprial. Chlapec sebou trhne. Hlas, z ktorého mal hrôzu, mu začne narážať priamo do bubienkov a jeho nechty sa začnú zabárať do blata pod ním.

Hlasný smiech rovno z jeho hrdla, pobavený, už na počutie doznávajúci sa k faktu, že s osobou pred ním je niečo závažne v neporiadku. „Je to tak hlúpe... Hlúpe, hlúpe, hlúpe.“ Zopakuje niekoľkokrát za sebou so zvýšeným tónom v hlase, na čo si rukoväťou loveckého noža narazí do spánku sklonenej hlavy. „Nie, nie, nie.“ Sprudka natiahne ostrú čepeľ smerom ku chlapcovi, ktorého už predtým bodol. Jeho výraz sa zo sekundy na sekundy vyjasní, oči mu planú očakávaním. Nebola tam ani jediná známka po zdravom zmysle, po váhaní, či otáľaní. Len krivý, široký úškrn a vrchný rad jeho predných bielych zubov.

„Chytený, nechytený, vyhral som.“ Znelo to radostne, nadradene. Výdych do jeho tváre bol len vánkom konca, ktorý bez milosti prichádzal. A on ten moment miloval, vyhľadával ho na každom kroku, čakal naňho, než k nemu vojde otvorenými dvermi.

„Pro... Prosím.“ Tiché slová chlapca nasledovalo niečo hlasné, ostré, hrdelné. Avšak stratené v útrobách lesa, ponechané napospas svojmu vrahovi.

Krv zabárajúca sa do bahna, jej tmavočervené kvapky na kôre stromu, vyhasnuté oči a bledá tvár bez života. Krik v strede toho všetkého, avšak nikdy nevypočutý. Volanie o pomoc, ktorá nikdy neprišla, už na pohľad draho vyzerajúce auto s pootvorenými dverami od vodiča, zastavené v strede cesty. Motor stále bežal, malé svetlo stále osvetľovalo predné sedačky, ktoré boli prázdne. V okolí stáli len stromy, diaľka bola kvôli bielej hmle nedohľadne a úzka zalesnená cesta, takmer skrytá pred očami civilizácie, len pár metrov vedľa jeho kolies.

***

o tri hodiny skôr

Jej oči boli plné rozhorčenia, neskrývaných obáv a frustrácie z rozhodnutia, na ktoré nestihla ani kývnuť, než sedela pripútaná v aute. Chrbát mala doslova ponorený do mäkkej opierky a tvár nekompromisne natočenú k oknu, akoby sa ho rozhodla už doživotne ignorovať. Z úst jej nevychádzali žiadne slová, celé vnútro však kričalo v ľahkom napätí, ktoré zvieralo aj ticho bijúce im obom do uší.

Raven, mladá študentka strednej školy berúca navyše hodiny psychológie, na ktorú je už dávno nemilosrdne odkázaná. Rozumela ľuďom a nesnažila sa to tajiť. Predsa len, nie každý sa mohol pýšiť vlastnosťou, ktorá jej umožňovala oblízať si ukazovák a znovu pretočiť ďalšiu stránku knihy. Dnes to však vyzeralo, akoby boli všetky jej zmysly na mŕtvom bode a ona zo seba nedokázala striasť všetok prach. Divná pachuť sa jej tvorila priamo na jazyku a ani tisíc prehltnutí tú chuť nezmylo. Doteraz netušila, prečo vôbec vytiahla päty z domu, šla na miesto, ktoré nepozná a predstavovala si, že paleta farieb je jednofarebná. V jednu sekundu držíš kamarátke vlasy na toaletách a v ďalšiu si to ty, kto ich potrebuje chytiť. Piatok večer po pridlhom týždni školy. Deň na odstreľ.

Cez zovreté pery mu unikne tichý povzdych. Hnedovlasý chalan v bunde svojho futbalového týmu nemal žiadnu chuť ani silu riešiť tento typ situácie. Navyše, nemohol sa stále starať o všetkých jej kamarátov, ktorých nepretržite a všade ťahali so sebou.

„Vieš, že to priveľmi zveličuješ, všakže, zlato?“ ozve sa zjavne nezaujato nad jej paranoidnými myšlienkami, ktoré doslova lietali vo vzduchu okolo nich.

Tvár mu ožarovali len odrážajúce sa diaľkové svetlá tmavomodrého auta, ktoré mal požičané od matky, pohľad tekal od nočnej cesty k jej ryšavým vlasom. Občas dokázala byť vážne detinská, zaťať sa do niečoho, o čom je presvedčená a nepustiť sa toho, až pokiaľ ju to neuhryzne. A potom tu bol on, kto postáva vždy niekde pri nej, aby tomu zabránil. Znelo to len ako ďalší zvláštny zvyk v ich dysfunkčnom vzťahu, ktorý ich nejakým spôsobom oboch napĺňal. Teda... Aspoň si myslel, že áno. Pretočí otrávene očami a s miernym pobavením v tóne sa jej voľnou rukou dotkne kolena.

„Hej,“ prenesie, akoby si doslova vyžadoval jej pozornosť, čakajúc, kým sa k nemu konečne obráti. Dotyk bol mierny a intenzívny zároveň, napovedal jeho tendencií ho v ďalšej stotine stiahnuť. „Darlene bude v pohode.“ Uistil ju bez najmenšej starosti, aspoň sa o to snažil. „Je s Owenom, však ho poznáš.“ Mal jednoznačne chuť mávnuť rukou, pohodiť plecom, prestať riešiť problémy, ktoré neboli jeho. Lenže ju jeho postoj unavoval, navyše ju opúšťala v podnapitom stave, v ktorom jej pravdepodobne do ďalšieho večera ani neodpíše na správu.

Našpúli pery a ľahkým pohybom si jeho prsty zmetie z nohy na stranu. „Oh, iste.“ Irónia sršala na všetky strany, strach však stále prevládal. Niekedy sa starala až príliš, ale nedokázala nechať ľudí, na ktorých jej záležalo, v neistote. Nebola žiaden uzavretý, introvertný typ, ktorý sa stráni spoločnosti, jednoducho všetko, na čom jej záležalo, bol len istý okruh kamarátov, na ktorý by si nedala siahnuť. „Pravdepodobne sa dorazí, zabudne, že ona vôbec existuje a ráno sa zobudí nevediac, kde je a v horšom prípade, ani kto je.“ Jej analýza bol takmer presný opis jeho sobotných rán, možno skôr obedov, ak neráta obrovské žúry v dome jeho rodičov. Vtedy je štartovacím bodom podlaha alebo obrovská vaňa so studenou vodou.

„Greg,“ vysloví skoro varovne jeho meno, „je to idiot.“ Holý fakt, nad ktorým chalan po jej boku zbežne pokrútil hlavou, aj keď na druhú stranu vedel, že istá časť z toho je pravda.

„A môj najlepší priateľ.“ Nemohol jej prestať oponovať. Owen bol svojský, bolo priam nepredstaviteľné s ním vychádzať po celý čas, ale bol ako jeho brat, ktorého poznal od detstva. Nezáležalo na tom, či vedľa sedí jeho matka, či dievča. Nikomu nedovolí, aby po ňom pošliapal, pretože sám najlepšie poznal jeho muchy. Koniec koncov, každý nejaké mal, ani on nebol a nikdy nebude dokonalý, tak prečo to stále hrotiť? Na niekoľko sekúnd odtrhne zrak z mihotajúcich sa svetiel mesta pred nimi, stretávajúc sa s jej podráždeným pohľadom a hlasným cuknutím, ktoré jej vyšlo spomedzi pootvorené ústa.

„Tak máš idiotského najlepšieho priateľa. Je to všetko?“ Nadvihne bez ďalších debát obočím, pričom jej brada stúpne dohora. Ani sa len nesnažila skryť svoju aroganciu, pokiaľ prišlo na reč práve jeho meno. „Obaja vieme, že celý ten čas nerobí nič iné, než ju využíva. A...“ začala priam ponorená do situácie jej najlepšej kamarátky, ktorá dokázala byť z času na čas tak trochu naivná. „A ja som jej sľúbila, že ju s ním nenechám samú, že ju hodíme domov.“ Jej lícne kosti boli zovreté v nechuti, ktorá jej prechádzala celým telom. Stačilo jediné pomyslenie na to, čo všetko sa jej mohlo stať a všade po koži cítila zimomriavky.

„Ty a tá tvoja panika.“ Ak by dnes niekto rátal koľkokrát pretočil očami, bolo isté, žeby nestíhal zapisovať. „Nie si jej matka, nemôžeš jej dvadsaťštyri hodín denne stáť za zadkom a predchádzať všetkým jej sklamaniam.“ Prižmúri zrakom pridávajúc chodidlom pomaly plyn. Už si predstavoval všetky tvrdé reči, ktoré prídu v pondelok ráno pred prvou hodinou. „Ona ho pozná rovnako ako všetci ostatní, do pekla. Ak je jej to tak jedno, tak ju nechaj.“ Vlna únavy sa odrazí na jeho výraze, bolo očividné, že konverzáciu považoval za ukončenú.

Koľko možností vôbec mala? Aj tak ho neprinúti obrátiť auto a vrátiť sa pre ňu, aj tak jej môže skúšať volať stále dookola a dookola, no ani raz nezdvihne. S výdychom sa prstami zaprie o jeho predlaktie nespúšťajúc zrak z jeho tváre. Na prvý pohľad prázdne, neurčito, na druhý priam prekopávala všetky jeho črty, mimiku, najmenší pohyb. „Ja viem, len... Nechcem, aby si znovu ublížila.“ Povie potichu, akoby to pôvodne chcela len zašepkať, možno nepovedať vôbec. Bolo to len niekoľko týždňov, čo sa s ňou Owen rozišiel. Vlastne, nedalo sa to ani považovať za oficiálny rozchod, nakoľko jedna krátka správa o preťažení a pauze, ani nemohla mať skutočnú hodnotu trvalého rozvratu. Od toho dňa ho obe hanili miliónmi rôznych pomenovaní, z ktorých ani jedno neznamenalo nič dobré, či pozitívne. Mala naňho spadnuté už pridlho, svoje ťažké srdce doslova ťahala za sebou na zemi, nechávajúc ho utierať všetok prah, po ktorom predtým nepostúpal. S Darlene to mohlo byť ťažké akokoľvek, vždy bude na jej strane. Rovnako ako Greg na strane Owena, v čom sa ich cesty, samozrejme, výrazne rozchádzajú. Práve preto medzi sebou museli vytvoriť akúsi tichú dohodu, ktorá znamenala, že podobnú tému ani nebudú načínať. I keď... Poznal ju natoľko dobre, aby vedel, že si len málokedy naozaj zahryzne do jazyka.

Jeho zeleno-modré oči sa znovu stretnú s tými jej, vnárajú sa do nich, vpíjajú ich farbu, ktorá bola popri tme okolo len niečo nepatrné, nepostrehnuteľné. Kútik pier sa mu vo chvíli nadvihne dohora, viac krivo ako pobavene. „Ublížila... Tým myslíš nekončiace náreky a jej otravná prítomnosť na každom našom kroku?“ provokuje ju mierne, bez akejkoľvek servítky, ktorú by si kládol pred ústa. Nechcel tým priamo povedať, že ho jej priateľka otravuje, ale ďalší mesiac počúvať dookola tú istú pesničku sa už vážne nechystal. Navyše, Darlene mnohým ľuďom pripadala pomerne labilná, trochu narušená po emočnej stránke, čo jej, samozrejme, neuberalo na atraktívnosti. Niežeby tak niekedy o prostorekej, ryšavo-vlasej stíhačke premýšľal.

Mala sto chutí ho udrieť, schladiť pohľadom, alebo sa aspoň pohoršiť nad významom slov a vecí, ktorými Darlene častoval, ale ľahké pobavenie nemohla zmyť ani z vlastných pier. Obe boli pomerne obľúbené, pomerne známe v škole, ktorá všetkým prišla ako rodinná. V malom meste sa nikdy nikto nestratí, každý pozná každého a vie o tebe veci, o ktorých si ty nemal ani tušenia. Sama mala na kamarátku vlastnú mienku, za tie roky sa však naučila schopne prežívať všetky nálady a prekopať komplikovanosť jej charakteru. Bolo to možno zvláštne, ale komplikovaní ľudia ju fascinovali, vždy zaujali tak, že ich od seba nepustila, kým sa nedostala až na koreň. S jednoduchými to bolo ľahšie, prostejšie, život ubiehal deň za dňom a ona akosi zabúdala sledovať ručičky na hodinách.

Pokrúti hlavou a spustí stisk z jeho ruky, pričom ho pomerne hravo drgne do pleca, akoby ho tým mala prinútiť prestať.

„Ale vážne, jej štádiá ublíženia nám výrazne narušujú vzťah.“ Jeho ústa lemoval úškrn, rovnako ako tie jej. Na pocit dusný vzduch sa po sekundách vytrácal v sladké zabudnutie a ona ho za to zbožňovala. Vždy ju vedel spracovať.

„A čo navrhuješ?“ spýta sa takmer hneď s naoko zvedavým tónom, cez ktorý prekypoval čistý sarkazmus. Jej hlava sa stále pohodlne zapierala o opierku a vlasy jej tak stáli snáď na všetky smery.

Jeho zrak sa opäť stretne s tým jej a on na malý moment nemá ani najmenšiu chuť pozrieť sa späť k ceste. „Navrhujem, aby sa moje dievča sústredilo na svojho zanedbávaného chlapca.“ Jazykom si prejde po spodnej pere, ktorú si navlhčí, ako sa zľahka nahne a prisaje na tie jej. Len letmý bozk, nie pridlhý, nie prikrátky. Stále však naplnený tým istým vzrušením a naliehavosťou, ktorú cítil už zo začiatku. Jej chuť bola sladká, teplá, jej dych sa prakticky zmiešaval s tým jeho, a to oboch poháňalo ďalej.

Tichý smiech naplní jeho uši, keď sa o niekoľko milimetrov odtiahne. „Chlapec by tiež nemal zanedbávať cestu.“ Klesne hlavou späť do sedačky a prakticky ho donúti, aby svoju pozornosť upriamil k riadeniu. „Inak dnešný deň skončí ešte katastrofálnejšie ako doteraz.“ Dodá napokon a už pomerne zmierená so situáciou spojí ich ruky pár centimetrov od riadiacej páky, pričom sa, rovnako ako on, zadíva pred seba na ubiehajúcu cestu.

Nebol to ani kilometer, ani desiatky minút, než minuli odbočku na vedľajšiu cestu, ktorá bola akosi odrezaná od zvyšku mestečka, zalesnená všetkým možným aj nemožným, čo len príroda dokázala vypudiť. Nemierila nikde konkrétne, nebola využívaná už roky, a tak hustými stromami zapadla v zabudnutie, o ktoré sa nikto nestaral, nikto nezaujímal. Nikdy nevidela, žeby tam nejaké auto odbočilo, nikdy nevidela ďalej za húštinu, nikdy si ani nepredstavovala, kam by mohla viesť. Ani v dnešný večer. Mohla len hľadieť z okna do tej tmy a predstavovať si moment, kedy sa ocitne v posteli a bude môcť konečne zavrieť tie zelenkasté oči.

***

Tmavomodrý Opel doslova preletel rozliehajúcim sa tichom. Nezastal, nevrátil sa späť, pokračoval nerušene do mesta, ako lístie preletelo cez cestu až na druhú stranu jej okraja. Vietor narážal do stojacich konárov, víril všetko, na čo narazil. Narážal do nehybného chlapského tela, ktoré postávalo v tieni sledujúc jeho vzďaľujúce sa svetlá. Necítil chlad, necítil stud, jediné, čo vnímal bola rúčka noža, ktorá mu tlačila vo vrecku bundy do rebier. Potreboval cítiť niečiu krv, potreboval na čas ukojiť všetky svoje choré myšlienky, predstavy, ktoré mal po nociach.

Nebol monštrum. Monštrá sú len tragédiou života, smutnou existenciou, ktorá sa nikdy neroztriešti, vždy bude držať pokope. Rodia sa prehnane vysoké, priveľmi silné, príliš ťažké, na to, aby ich obyčajná ľudská psychika dokázala uniesť v tak krehkej mysli. Nie sú kruté, chladnokrvné ani zlé z vlastnej voľby, nevyberajú si tmu samé, a presne to je ich tragédiou, večnou kliatbou. Neútočia a nenapádajú ľudí, pretože by to chceli, ale pretože ich veľkosť, ich sila, im nedáva na výber, než sa brániť. Monštrá, od ktorých ľudia utekajú sú tie, ktoré môžu vidieť, lenže tie svoje, mal on v hlave. Šepkali mu, navrávali do uší, ich hlas sa ozýval ako šuchot lístia vetrom v lese, vánok v tme, ktorý prejde popri tvojej koži a zľahka sa o ňu obtrie. A on ním neopovrhoval, neobviňoval ho, nenútil ho cítiť výčitky ani vinu, pretože nezáležalo na tom čo povie, čo urobí, aj tak nikdy nebude ničím lepším, než psychopatom. Než stvorou, ktorá sa skrýva pod povrchom.

Čakal hodiny, než sa cestou ozvalo ďalšie prichádzajúce auto, než počul približujúci sa motor a cítil svoju šancu, ktorá sa mu hrala s končekmi prstov, v ktorých už pripravene zvieral pevnú rukoväť noža.

Moja prvotina, pri ktorej môžem len dúfať, že sa nezdá až príliš zamotaná a nikoho neodradila. Je to zatiaľ len prológ a všetko sa musí ešte rozbehnúť.

Ak to niekto dočítal až sem, budem rada za každý ohlas, či už pozitívny alebo negatívny.

:)

Autor: Hexa, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Polnočná naháňačka - Prológ: