OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 4.



Pieseň zradených - Kapitola 4.Kam sa podeli?

Kapitola 4.

Galya sedela vedľa Yeleny na starom mlynskom kolese. Ľudia, ktorí tam kedysi bývali, už dávno zomreli a ostal po nich len opustený mlyn. Keďže bol blízko vody a zároveň stále v lese, stal sa miestnom trávenia voľného času nielen pre víly, ale aj pre rusalky a bludičky.

Tu mohli zabudnúť na svoje povinnosti. Aspoň na chvíľu. To si nahovárala Yelena, keď tam len tak sedela, konce vlasov vo vode a v rukách rozkvitnuté poľné kvietky. Predstierala, že s radosťou dovoľuje Galyi, aby ju naučila pliesť venčeky.

„A potom si ho už len položíš na hlavu!“ prehlásila Galya natešene.

Yelena sa usmiala, hoci necítila nič z radosti, ktorá sa jej zrkadlila na tvári.

Do vlasov si uložila vlastný kvetinový výtvor. Tam, kde víline ručičky vytvorili naozaj trvácne dielo, tam tie jej len nešikovne posplietali stonky, pričom ich skôr polámali. Výsledný produkt jej niekoľko sekúnd pohodlne sedel v bielych vlasoch. O niekoľko minút neskôr sa začal šmýkať dolu. V ďalšom okamihu si zvyšky kvetov veselo plávali na hladine.

Galya sa smiala, hoci sa veľmi snažila ten zvuk zadusiť.

„Tak dúfam, že topenie smrteľníkov ti ide lepšie ako pletenie venčekov!“

Yelena si s prižmúrenými očami oprášila z hlavy aj zvyšok venca.

Tomu sa Galya smiala ešte viac.

„Pozrime sa, ako vážne sa pri tom tváriš! No tak, nie je to koniec sveta!“

Venovala priateľke ďalší napol neúprimný úsmev. Galya však nikdy neskúmala presvedčivosť jej reakcií. Aj teraz sa len smiala a užívala si vlastnú radosť. Akoby sa smiala aj za ňu. Keď sa napokon upokojila, začala Yelenu ťahať za sebou.

Čoskoro sa ocitli na lúke.

Okolo nich sa točili a smiali ostatné víly.

Uprostred dňa ich tam bolo niekoľko desiatok. Až o polnoci vychádzali na lov smrteľníkov. Teraz sa proste zabávali. Yelena by im bola závidela, keby bola schopná precítiť taký druh emócie. Miesto toho len nezaujato sledovala, ako víly začali spievať a nekontrolovateľne tancovať. Jediné stebielko sa nezlomilo pod váhou ich dotyku.

Yelena sa nechcela nechať strhnúť. Ale Galya mala iné plány. Schmatla ju za ruky a začala sa s ňou točiť. Jej odpor trval celých desať sekúnd. Odrátala si ich v duchu. Potom ňou prestúpila nevídaná radosť. Následok mágie. Galya ju očarovala. Rovnako jednoducho ako sa nechali uhranúť smrteľníci.

Yelenu to netrápilo. Niekoľko minút dokázala predstierať, že nie je večne vážna rusalka. V duchu nevidela žiadnu záhadnú tvár. Nehľadala podvedome v každom tmavovlasom smrteľníkovi toho muža z predstavy. V ušiach jej neznelo to meno. Len éterický spev víl radujúcich sa z každej maličkosti.

Každý sen však raz musí skončiť.

Skôr či neskôr si po ňu príde prebudenie.

Inak tomu nebolo ani teraz.

Zastavila sa uprostred pohybu. Všetka radosť akoby sa vyparila. Rovnako rýchlo ako ranná hmla nečakane zasiahnutá lúčmi slnka. Rusalky nemali služby, ako víly. Každá z nich dostala vlastnú riečku, potôčik alebo jazierko. Ich ríša bola nepredstaviteľne veľká. Niektoré dokonca držali hliadku na pobreží mora.

Yelene patril rybník, v ktorom utopila svojho prvého rybára.

Teraz jej domovská voda šepkala, že sú tam votrelci.

Zadívala sa na Galyu. „Musím ísť. Potrebujú ma.“

Vysvetľovanie nebolo potrebné. Navzájom každá z nich vedela, aké majú povinnosti. Galya sa preto len usmiala a popriala jej úspešný lov. Yelena nestrácala čas a rýchlo sa pobrala späť k mlynu. Bez zaváhania skočila do vody. Povzdychla si. Vzápätí sa rozplynula na hladine, ako bublinky unikajúceho vzduchu.

Živel ju doniesol až do rybníka.

Vynorila sa a ukryla za vysokou trávou. Neďaleko zbadala skupinku troch mužov. Oni narušili pokoj tejto hladiny. Ale teraz už stáli v bezpečí na brehu. Yelena zotrvávala na mieste. V pozore načúvala ich rozhovoru a čakala na príležitosť. V momente, ako vkročia do jej rybníka, stane sa z nich krmivo pre ryby. Nedovolí im ničiť ich ríšu.

„Mali by sme sa vrátiť do dediny. Nič sme nenašli. Tvoja žena je preč,“ povedal jeden z nich a ďalšieho pri tom potľapkávala po pleci. „Asi ju to už prestalo baviť a utiekla od teba.“

Utešovaný sa vytrhol z jeho zovretia. „Nemala na to dôvod! Nikdy som sa inej ženy nedotkol!“

„Čo ty vieš, čo si také ženy myslia. Aj stará mlynárka sa vrhla z brala, pretože jej babky povedali, že ju muž podviedol. A pritom to nebola pravda. Zomrela zbytočne.“

Yelena nerozumela ich rozhovoru, no nezaujímal ju dosť na to, aby chcela počuť aj zvyšok. Tak proste niekoho hľadali. Smrteľníci boli veľmi nedôslední v ochrane tých, ktorých mali radi. Nazdávali sa, že v ich lesoch nájdu odpovede. Ak si však nedajú pozor, zastihne ich tam smrť. Keby len... Yelena sa nedočkavo prikrčila. Ešte niekoľko krokov a jeden z nich skončí vo vode. Potom bude mať dôkaz, že narušili pokoj hladiny jej rybníka.

Do rozhovoru tých dvoch sa však zapojil aj tretí muž.

„Ženy z okolitých dedín proste miznú. Mladé, staré. Niektoré s rodinami, iné bez nich. Nie som poverčivý, ale v tomto lese sa deje niečo čudné.“ Pokrútil hlavou. „A muži, ktorí sa ich vydajú hľadať, sa tiež nevracajú.“

Zvyšní dvaja pritakali. „Ak to takto pôjde ďalej, ostanú v dedine len stareny a deti.“

„Mali by sme odísť.“ Ten, ktorý predtým jedného utešoval, mal najjasnejší hlas. Akoby im snáď vládol alebo čo. Yelena sa v takých veciach nevyznala. Smrteľníci boli jeden ako druhý. „Môj brat už odišiel,“ pokračoval, „zbalil deti a sadol na prvú loď, ktorá sa v prístave objavila. Prišiel o ženu aj o dve dcéry. Odišli. Len tak. Zo dňa na deň. Bez zjavného dôvodu.“

„Kam sa ale podeli?“

Chvíľu si medzi sebou niečo šepkali. Ten slabý zvuk vietor poľahky rozfúkal. Ak by chcela, mohla by ho poprosiť o ozvenu. Miesto toho ale aj naďalej ticho vyčkávala na správny okamih.

„Možno sú všetky mŕtve! Nedávno bol na trhu na opačnom konci ostrova igric z pevniny. Nôtil niečo o príšerách a krásnych vrahyniach s kvetmi vo vlasoch.“

Všetci traja sa na tom smiali.

„Ale to tak, krásne vrahyne záhradníčky? Igrici majú hlavy v oblakoch! O živote nevedia nič.“

„Určite táral, ale tak mi napadlo... tie príbehy museli nejako vzniknúť. Čo ak sa v lese skrýva nejaký vrah?“

„To by som skôr uveril tomu, že ich všetkých roztrhal medveď!“

Rozhovor po tom ešte pokračoval v podobnom duchu, ale Yelena prestala počúvať. Striehla na správny okamih. Nakoniec všetci traja utíchli. Na čomsi sa dohodli. Odchádzali? Na chvíľku sa zamračila. Potom si uvedomila svoj omyl. Neodchádzali. Nie všetci. Jeden z nich sa oddelil od ostatných a vybral sa k brehu. Asi si nabrať vodu. Tí dvaja na neho nečakali, vybrali sa lesnou cestou, ktorá viedla k ľudskej dedine.

Už ju netrápili.

Sústredila sa na toho posledného. Urobil veľkú chybu, že sa nevybral za ostatnými. V momente, keď sa jeho ruky dotkli vody, začala Yelena spievať. Clivota piesne sa prevaľovala v nárazoch vánku. No ten smrteľník... akoby ju nepočul. Nezodvihol hlavu. Nijako nereagoval. Len ďalej naberal vodu do vaku.

Yelena pristúpila bližšie, neprestávajúc spievať. Keď bola len niekoľko krokov od muža, stalo sa niečo nepredstaviteľné. Namiesto toho, aby jej konečne podľahol, sa nečakane vzpriamil. Bez zaváhania sa zahnal a hodil Yeleniným smerom vak s vodou. Nezasiahol ju. Ani nemohol. No jej sa v mazľavom bahne zamotali nohy do vlasov.

Na svoje veľké prekvapenie nakoniec skončila v blate.

Zaskočená, niekoľko sekúnd sa nebola schopná pohnúť.

„Ja ti dám zakrádať sa v kríkoch a vyvádzať! Čo sú to za hlúpe nápady, len tak rušiť pocestných...“ začal nadávať muž. Keď sa vynoril vedľa nej, náhle sa zastavil.

Yelena ani nedýchala.

Toto sa nemalo stať.

Nemalo!

Smrteľník sa k nej sklonil.

Nebola schopná pohybu.

Na toto ju nikto nepripravil!

„Ty si...“ Muž k nej natiahol ruku. Yelena sa mykla. „Yelena, si to ty?“

Naklonila hlavu na stranu. Ak by toho bola schopná, teraz by sa strachom triasla. Ale ona tam ležala ani zoťatý strom. Pozerala na neho. Nepripadal jej známy. Vôbec.

Takto zblízka si uvedomila, že ide o muža s fúzami a takmer šedivými vlasmi. No zatiaľ čo jej telo nebolo schopné pohybu, prsty na nohách akoby inštinktívne pátrali po úteku. Bola predsa blízko vody. Stačilo by len necht do vody namočiť a mohla by zmiznúť.

„Yelena, čo to robíš? Prečo si v lese a navyše takto oblečená? Kam si sa podela! Mala by si sa vrátiť domov!“

O čom to hovoril? Tento rybník bol jej domovom.

Lenže nepovedala nič. Pretože vtedy jej pátrajúca končatina konečne našla vodu. Vzápätí zmizla pod hladinou. Takto to pokaziť! Veď môže ovládať tento živel. Má magické schopnosti. Lenže ona to nedokázala.

Miesto toho tomu smrteľníkovi dovolila, aby ju zaskočil. Navyše ju videl. ukrytá vo vode si konečne začala uvedomovať, čo všetko sa jej mohlo stať. Roztrasene dýchala. Myslela si, že strach jej mal byť cudzí. Možno len nemala dostatočne desivé zážitky.

„Yelena!“ volal smrteľník. „Neboj sa! Nič ti neurobím! Len sa vráť domov! Nikto ti nič neurobí! Sľubujem!“

Ak neprestane kričať, zlezú sa sem všetky stvorenia z lesa. Potom ešte len zažije skutočnú hanbu. Mala by ho stiahnuť pod hladinu. Utopiť ho. Alebo ho vyhnať. Lenže nemala sa ani k jednému.

Tak sa rozhodla uniknúť.

Nedostala sa ani k tomu.

Zatavili ju jeho posledné slová. „A čo Nina a Luka? To ti nechýbajú?“

Kričal ešte niečo, ale už ho nevnímala.

Netušila, ako bolo možné, že ten smrteľník poznal jej meno. Možno ani on sám nebol obyčajný. Počula už príbehy o ľuďoch so schopnosťami predvídať. To samotné by ju však prinútilo nechať ho na pokoji. Otočiť sa a už na neho nemyslieť. Dúfať, že sa o tom kráľovná nedozvie. Alebo sa jej rovno priznať?

Lenže potom vyslovil to meno, ktoré ju stále strašilo. Jeho ozvena jej dokonca aj teraz znela v ušiach. Akoby ju bol začaroval, vrhla sa dopredu. Nesmie ju vidieť. A ani neuvidí. Pretože keď sa opäť zhmotnila, bola obsiahnutá vo vode, ktorú z rybníka nabral. Podľa hojdania vedela, že si vak zobral a niekam vykročil.

Nič nepočula.

Cítila len pohyby jeho krokov.

Počítala ich.

Keď sa sústredila, zacítila šuchotanie vetra.

Odnášal ju asi niekam do dediny. Začínala o tom ale pochybovať. Napokon ale predsa len zastal. Yelena sa sústredila. Našťastie v jej blízkosti bola voda, do ktorej sa mohla presunúť. Silou myšlienky sa ale ocitla kdesi pod zemou. Hlboká a tmavá diera, kamene, tá ozvena... Toto bola studňa.

Odtiaľ sa toho veľa nedozvie.

Opäť sa presunula.

Tentokrát skončila v niečom drevenom. Niekto ju prenášal. Rozhliadla sa. Nad sebou videla len oblohu a ruku niekoho, kto zvieral tú nádobu. Potom mal ten niekto tú drzosť, že ju takmer trafil rukami. Umýval sa. Niečo zo špiny skončilo aj v jej úkryte.

Už sa chystala na ďalší presun, keď vtom sa ozvalo:

„Luka, čo nepočuješ?“ To bol zadýchaný hlas toho muža, ktorý ju tak zaskočil.

„Počujem, ale to, že na mňa kričíš, neznamená, že len tak zanechám prácu.“

Poznala ten hlas.

Začula ho v niečom, čo vzdialene pripomínalo sen. Ale predtým bol... radostnejší. Teraz bol prázdny. Aj keď nevedela, ako to mohla poznať. Ľudské city by jej mali byť cudzie. No predsa ju sem priviedla jej zvedavosť. Hoci by mala dávať pozor na svoj rybník.

„Videl som Yelenu.“

Náhlivé kroky, ktoré otriasali jej útočiskom. „Kde je? Je v poriadku? Hovor! No tak! Onemel si?“

„Nie som si istý, či to bola ona,“ ohradil sa jachtavo. „Ukrývala sa v kríkoch pri rybníku. V lese za dedinou. Mala takmer čierne oči a... biele vlasy. Ale jej tvár... musela to byť ona.“

„Povedala niečo?“

„Akoby som ju zaskočil. Hľadela na mňa. Nepovedala nič. A potom zmizla.“

Zavládlo ticho. Keby ich prítomnosť Yelena necítila, bola by prisahala, že proste odišli.

„Asi sa ti niečo zdalo,“ povedala nakoniec ten... Luka.

„Luka...“

Začula akýsi šuchot. „Nie, nezačínaj. Je preč niekoľko mesiacov. Ak by chcela, mohla sa vrátiť. Keď nie kvôli mne, tak kvôli sestre. Ale ona nás opustila. Len tak. Z rozmaru. Bude pre všetkých lepšie, ak sa tu už nikdy neobjaví.“

Jeho hlas v sebe mal bolesť. Tomu rozumela. Ale nevedela, prečo sa jej to tak dotýkalo. Ona predsa nemala nič spoločné s touto druhou Yelenou. Nemala rodinu. Jej sestrami boli ostatné víly a rusalky. Prebudila sa pred niekoľkými mesiacmi. Toto je jej život. Smrteľníci s ňou nemajú nič spoločné. Možno len urýchli ich smrť, keď sa náhodou ocitnú tam, kde nemajú čo robiť.

A predsa to presviedčanie akosi nestačilo.

Tak veľmi sa ponorila do svojich myšlienok, až zabudla, kde je. Na chvíľku, ale zabudla. Nádoba, v ktorej ešte stále ležala ukrytá, sa odrazu zodvihla. Ten muž, nech bol kýmkoľvek, vylial vodu do vzduchu.

Tu už skončila.

Myšlienkou sa rýchlo presunula domov. Do rybníka. Nebola pripravená vrátiť sa späť k vílam a tancovať do rytmu ich veselého spevu. Našla ale dostatočne dobrú výhovorku, prečo sa zdržala. Niekto sa ponevieral v blízkosti rybníka. Hádzal tam kamienky. Čeril pokojnú hladinu.

Yelena, nahnevaná a zmätená z predchádzajúcich zážitkov, využila prítomnosť toho neznámeho ako zámienku. Spôsob, ako sa zbaviť nahromadeného napätia. Nezačala spievať. Neupozornila ho na osud, ktorý si pre neho pripravila. Proste natiahla svoje schopnosti a rozkázala vode.

Ruka vytvorená z čírej sily chňapla smrteľníka za nohu. Prekvapením sa nestihol ani nadýchnuť. Nevykríkol. Nebojoval. Blížil sa ku dnu a nebránil sa. Mohla by ho prosto nechať utopiť sa. Nebude to trvať dlho.

Akoby si však túžila pripomenúť, kým vlastne je, zhmotnila sa pred ním.

Prekvapením vypleštil oči. Snažil sa k nej dokonca dostať. Nedovolia mu to. Len sa mu pozerala do očí. Najskôr boli rozšírené prekvapením. Neskôr vypúlené panikou. Nakoniec sa v nich zrkadlila márna prosba. Predtým museli byť plné života. Nezbedných iskričiek. Podľa všetkého bol ešte veľmi mladý. A ona bez záujmu sledovala, ako tie hnedé hĺbky umierajú.

Unikalo z nich svetlo.

Keď na ňu hľadeli mŕtvolnou nenávisťou, pustila ho.

Jeho život už patril vode.

V blízkosti jej rybníka už nikto nebol. Necítila ani len zvieratá. Všetko akosi stíchlo. Nevrátila sa ale ku Galyi. Miesto toho sa posadila na stavidlo. Vlasy sa jej máčali vo vode s splývali so zelenými riasami. Mala by ísť za Zunou, aby jej to vysvetlila. Takisto by mala ísť za kráľovnou, by sa jej priznala. Neurobila ani jedno z toho. Miesto toho tam sedela a pripomínala si, kým je.

Bola rusalka.

Smrteľníci boli jej problémom len vtedy, keď narušovali pokoj v ich ríši.

No nech si to opakovala ako veľmi chcela, aj tak sa nezbavila tej túžby. Chcela sa vrátiť do dediny. Aby sa presvedčila na vlastné oči, že ten Luka nemá nič spoločné s jej predstavami. Len náhodou sa stalo, že hľadal nejakú Yelenu. Išlo o nedorozumenie.

Lenže ani ona nebola taká naivná, aby tomu skutočne uverila.

Nič nedávalo zmysel.

Kapitola 3. ¦ Kapitola 5.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 4.:

6. Valeriee přispěvatel
17.02.2017 [11:33]

ValerieeSi královna buduje takovou svoji armádu a rekrutuje z řad lidí. No až se tohle provalí... Emoticon Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
24.01.2017 [22:09]

LiliDarknightBlacky, neboj sa, ono sa ešte vysvetlí, prečo na neho tá pesnička nefungovala. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páči a ďakujem za komentár. Emoticon
Tiež dúfam, že mi vydrží to tempo. Emoticon

4. Blacky přispěvatel
23.01.2017 [22:27]

Blackyach, tak toto bola naozaj istým spôsobom krásna kapitola. Pekne sa to zamotáva. Zaujímalo by ma prečo ho jej pesnička neovpyvnila. Ale myslím, že jej to nedá a pôjde ešte za nimi na "súš".
teším sa na pokračovanie. inak som naozaj rada za zhustené pridávanie. Kiež by to vydržalo už nastálo. Aj keď viem, že to nebude možné. Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
23.01.2017 [18:00]

LiliDarknightNer, ja by som tiež rada vedela, čo sa to deje, ale teraz po tom nemôžem pátrať, to by som vám pokazila zážitok z hádania. Emoticon Ale neboj sa, ono to raz začne dávať zmysel. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon
Emoticon

Pioggia, som rada, že sa ti príbeh páči a veľmi pekne ďakujem za komentár. Emoticon Emoticon

2. Pioggia přispěvatel
23.01.2017 [17:41]

PioggiaÚžasné, prekrásne, fantastické, proste wow Emoticon Emoticon Emoticon skoro som dostala infarkt keď som zistila ze nie je pokračovanie Emoticon Emoticon prosím napíš ďalšiu časť čo najskôr Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
23.01.2017 [15:23]

NerissaCo to... Jak... Co? Emoticon Emoticon
Mamuška, mě je zase zima. Ale taky chci vědět co se to děje? Proč mizí všechny ty ženy? Co má královn za luben? Proč? Proč? Co? Jak?
A kdybys to nepochopila, myslím si, že je to naprostá paráda. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!