OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 30.



Pieseň zradených - Kapitola 30.Rozhodovanie

Kapitola 30.

Yelena ešte stále sedela na zemi, keď za sebou začula podivný zvuk. Ponášal sa na šuchotanie trávy. Flakóny si pritisla tesnejšie k telu. Keď uprela zrak za seba, prekvapene si uvedomila, že je ešte stále sama. Zamračila sa. Možno si niečo len predstavovala. Pohľadom však prehľadala najbližšie okolie. Všade ticho. Pokoj. Len ona.

Otočila sa späť dopredu.

Keby nekľačala na zemi, pravdepodobne by od ľaku dopadla na zadok.

Pred ňou stála Živa a až láskavo sa usmievala.

„Nabudúce aspoň zakašli,“ zafrflala Yelena a štverala sa na nohy.

Živa sa zasmiala. „To presne som urobila, keď som nechala šuchotať trávu.“

Yelena neplánovala stráviť nasledujúce minúty tým, že jej bude vysvetľovať rozdiel. Alebo sa o to aspoň bude pokúšať. Miesto toho sa sústredila na dôležitejšie veci. Napríklad, prečo tam vôbec bola. Sústredením krčila čelo. Na nič však neprišla.

„Asi tu nie si, aby si ma pozdravila,“ skonštatovala Yelena nakoniec.

Bohyňa akoby mávnutím ruky zvážnela.

„Dúfala som, že konečne nájdeš môj... darček. Nemohla som ti otvorene povedať, na čo táto voda slúži. Zväzuje ma až príliš veľa pravidiel a starých prísah. Keď Vasilisa vtedy získala vodu, dala ju mne, aby som ju chránila. Lenže v mojej ríši vládne bezstarostnosť a ktokoľvek by tam prišiel, vodu by mohol ukradnúť.“

Aspoň niečo začínalo dávať zmysel. „Preto si ju dala Babe Jage.“

Prikývla. „Správne. Baba Jaga stráži mnohé mocné predmety, o niektorých z nich ani netuší. Má dosť vlastnej mágie na to, aby ich netúžila použiť. Smrteľníci sa jej boja pre jej... stravovacie návyky. Len málokto z nich by sa odvážil vojsť do jej domu, aby odtiaľ niečo odniesol.“

Yelena konečne pochopila, prečo ju Živa vtedy poslala späť k ježibabe. Možno bohyňa videla aj do budúcnosti. Vedela, že tú vodu bude potrebovať. V podstate jej povedala presný postup, ako ten dar využiť. Lenže to stále nezodpovedalo tú najpálčivejšiu otázku.

„Na čo by tá voda bola Kostejovi? Chce, aby som ju priniesla. On však nie je ani zbabalec a nie je ani bezmocný. Keby po nej túžil, sám by si po ňu išiel. Vedel, kde sa ukrýva.“

Živa sa zachmúrila. „Neviem, čo poháňa Kosteja. Vo svojej podstate nikdy nebol zlý, len si veľmi dobre vyberal, komu pomôže. Vždy myslel predovšetkým na svoj blahobyt. Chcel získať všetky výhody. Až do momentu, kým Dana neporodila jeho dcéru.“

V prvom momente otvorila ústa, no nič z nich nevyšlo. V duchu sa samej seba pýtala, ako je možné, že jej to nenapadlo skôr. Ten dôvod, pre ktorý by niekto taký, ako Kostej, túžil po mŕtvej a živej vode. Lenže potom si spomenula na Vasilisu a Ivana. Podľa všetkého mala len obmedzený čas na to, aby ho vrátila medzi živých. Navyše mala jeho telo. Lenže Raisa...

Naprázdno prehltla.

„Chce vodu použiť na oživenie svojej dcéry?“ pýtala sa Yelena zarazene. „No z nej ostal len popol. Je vôbec možné, aby to fungovalo?“

Živa pokrútila hlavou. „Voda je síce mocná, ale nie všemocná. Z popola by nedokázala vytvoriť živú bytosť. Najmä ak je mŕtva tak dlho. Ak by aj voda mala účinok, to, čo by prebudila, by už nebola Raisa.“

Bohyňa mala v hlase určitý smútok. Pravdepodobne Raisu poznala a chýbala jej. Nečudovala sa. Hoci ona sama ju nikdy nevidela, istým spôsobom s ňou súcitila. Možno aj preto, lebo v spomienkach videla, čo sa s ňou stalo. A kto to urobil. Muž, ktorý jej sľuboval lásku, ju upálil kvôli jedinej pochybnosti. Žiarlivosť bola hrozná a ak by ako rusalka mohla žiť bez nej, v istom zmysle by to bola výhra.

„Tak prečo chce, aby som mu tú vodu doniesla? Uniesol moju sestru a odmieta ju pustiť, kým nesplním jeho požiadavku.“

Živa k nej podišla a položila jej ruku na plece. „Kostej si predovšetkým užíva svoju pomstu. Chce, aby smrteľníci spoznali, aké to je, keď ich zradí ten, o kom si mysleli, že ich miluje. Aj preto rozdeľuje zamilované páry. A aby žena nevedela o svojich citoch, niekedy Dana rozštiepi ich duše.“

Počuť to z úst niekoho iného bolo rovnako šialené ako premýšľať o tom.

Zadívala sa bohyni do očí.

„Vedela si o tom, čo Dana urobila už... predtým?“

Previnilý výraz v jej tvári bol dostatočnou odpoveďou. „Yelena, ja...“

„Tak vedela?“ vyzvala ju opäť.

Mierne sklonila hlavu, snáď v náznaku hanby. „Nebola som si istá tým, čo Dana robí. Nie na začiatku, keď si sa vybrala na svoju cestu. Lenže bolo zaujímavé, že si zrazu nejaká rusalka spomína. Ty si vedela, že si kedysi bola smrteľníčkou. Dokonca si sa vybrala zachrániť Luku. A tak sme začali pátrať. Nebyť Zuny, nikdy by sme v archíve nenašli to, po čom sme tak dlho pátrali.“

„Takže Zuna o tom vedela?“ zaškriekala prekvapene.

„Nesmieš sa na ňu hnevať. Nikdy ti nechcela ublížiť. To my sme ju prinútili sľúbiť, že ti nič nepovie.“ Vlastne by ju to nemalo prekvapovať. Vždy vedela, že Zuna si uchováva vlastné tajomstvá.

„Vlastne ste sa so mnou zahrali.“ Nevedela, či je viac prekvapená alebo zronená tým odhalením.

Živa začala zúrivo krútiť hlavou. „Nie, tak to nie je. Iste, snažili sme sa vrátiť do sveta rovnováhu. Len náhodou sme prišli na to, že to súvisí s tebou. No nikdy sme ti neklamali. Chceli sme ti pomôcť. Ukazovali sme ti smer. Dali sme ti všetko, čo sme mohli.“

Vďačnosť.

Také jednoduché slovo, no zahrňovalo v sebe príliš veľa. V skutočnosti nebola nahnevaná kvôli tomu, čo urobili bohyne. Bez ich pomoci by nikdy nedostala Luku späť. Pomáhali jej ako najviac vedeli. No na druhej strane to bola ona sama, kto splnil ich úlohy. Mohla si spomenúť. Odpustila si. Zistila pravdu o tom, kým je v skutočnosti. Celý čas zachraňovala Luku. A seba samú. Teraz sa musí postarať aj o Ninu. Lenže život jednej znamenal smrť druhej.

„Takže musím Galyu zabiť?“

Živa sa zamyslela. „Nemôžeš zabiť niečo, čo nikdy nežilo. Galya nie je živá bytosť. Je to len kúsok tvojej duše, ktorý Dana zakliala.“

Čo jej nepomáhalo v rozhodovaní.

Lenže aj keby sa k tomu odhodlala, ešte stále tu bola Poludnica. Nina bola silná, ale otázky tej stvory dokázali ničiť. Zabíjať. Stačilo málo a mohla o sestru prísť. Byť úplná a mať spomienky alebo ostať takto a mať sestru... Veľmi ťažké rozhodovanie. Niečo, čo musí zvládnuť sama.

Sama...

Ale ona predsa nie je sama!

Naliehavo sa zadívala na Živu. „Potrebujem tvoju pomoc.“

Bohyňa sa usmiala, akoby celý čas čakala len na to. „Preto som prišla – aby som ti pomohla.“

 

***

 

Yelena si v duchu opakovala všetko, čo jej Živa povedala. Jedna druhú uisťovali, že všetko dopadne presne podľa plánu. Pre ňu bolo podstatné hlavne to, že bohyňa sa zaviazala k ochrane života. Nezabíjala, ona skôr pomáhala.

Aspoň tak sama charakterizovala letnú bohyňu. Mohla sa mýliť. Lenže nádej bola jej posledným záchranným lanom. Ak príde aj o ňu, neostane jej nič. Ak príde o Luku alebo o Ninu, nebodaj o oboch, všetko ostatné prestane mať zmysel.

Nikdy by si nemyslela, že sa z nej stane melodramatická rusalka.

Premýšľanie o sestre ju príliš bolelo.

Namiesto toho sa sústredila na Galyu. V hlave sa jej ozývalo všetko to, čo povedala Živa. Víla nepredstavovala skutočnú bytosť. No mohla ju zabiť. A časť jej duše sa k nej už nikdy nevráti. V rukách pevnejšie zovrela nádoby s čarovnou vodou. Stačila jediná kvapka a z Galye sa stane presne to, čím bola. Len zhluk priesvitnej energie, ktorá by sa mala vrátiť späť k svoju zdroju.

Lenže miesto presvedčenia ju prepadávali obavy.

Nemala právo rozhodovať za iných.

A už vôbec nie za niekoho s vlastnou vôľou.

Vtedy sa jej v mysli objavila jedna spomienka. Nebola ľudská, pochádzala z jej života po rozdelení. Zvláštne, ako rýchlo si zvykla vlastnú smrť označovať takým slovom. Sústredila sa na ten obraz. Maznala sa s ním. Pohládzala ho. Akoby to znovu prežívala...

Sedela na mlynskom kolese. Na tvár jej dopadali lúče slnka. Nedokázala precítiť ich hrejivosť. Neustále jej bola zima. Pretože radosť nepatrila k emóciám, ktoré cítila. Vlastne to nebolo niečo, čo by mala vedieť pomenovať. Vďaka Galyi sa to zmenilo. Aj teraz jej robila spoločnosť. Hoci sa zabávala s ostatnými vílami. Poskakovali v kruhu v niečom, čo nazývali tanec.

Zrazu sa k nej Galya priblížila.

A skôr, ako Yelena stihla niečo urobiť, už ju ťahala za sebou.

„Kam ideme?“ spýtala sa nevýrazne.

Galya doslova podskakovala. Na tvári mala široký úsmev. Kvety vo vlasoch ešte zvýrazňovali jej nadšenie. Yelena nad tým všetkým len ohŕňala nosom. Nevidela v tom nijaký zmysel.

„Naučíš sa trochu radovať. Si stále taká zamračená.“

Yelena sa snažila vytrhnúť z jej zovretia. „Tanec je pre víly. Ja som rusalka.“

„Tanec je pre všetkých!“

A kým sa stihla Yelena spamätať, už ju točili. Z jednej strany. Na koniec. Tam noha. Sem ruka. Smiech. Džavot. A jej znechutenie. Alebo niečo podobné. Im to prinášalo radosť. Veď prečo inak by sa tak veľmi usmievali? A ona, v ich strede... necítila nič. Hoci ich veselie bolo nákazlivé. Keď sa pokúsila usmiať, neuspela. Alebo možno aj hej. Niekto pri nej zvýskol. Dovolila im, aby sa s ňou hrali túto hru. Možno potom jej dajú pokoj...

Yelena potriasla hlavou. Vtedy si to ešte neuvedomovala, no cítila viac emócií, ako by rusalka mala. No skutočná radosť jej bola stále cudzia. Poznala nadšenie. Mohla sa usmiať. Ale nespútanosť víl. Ich obľúbený tanec. Nie, to by nedokázala.

Vtedy to proste považovala za nemennú pravdu.

Bola rusalka.

Ony víly.

Rozdielne bytosti. Preto by sa nemali v ničom podobať. Alebo áno? Lenže teraz poznala rozdiel. Necítila radosť, pretože tá časť jej duše patrila Galyi. Môže predstierať, no nikdy nebude ako predtým. Spolu s nespútanosťou prišla aj o spomienky.

Yelena vedela, že nebiť Zuny a Knihám života, nevedela by, kto je Luka. Počula v mysli jeho meno. Videla jeho tvár. Ale skutočné spomienky nemala. Na rozdiel od Galye v sebe mala dosť odvahy, alebo vzdoru, na to, aby za ním išla. A on jej povedal zvyšok.

Bez Galye však nikdy nebude Yelena.

Nie taká, akou bola kedysi.

V duchu sa však sama seba pýtala, či to skutočne chce.

Na čo je mať úplnú podstatu, keď nemá s kým zdieľať svoj život. Nikdy sa nevrátiť späť medzi smrteľníkov. Bola rusalkou. A navždy ňou ostane. Nina prevzala jej remeslo. Luka žil. Všetko pokračovalo v pred. Len ona akoby za mrzla v studenej vode horských prameňov. Stuhnutá. Neschopná pohnúť sa pred. Nemeniaca sa. Stála ako hladina v bezvetrí.

Nejde len o tvoj život, začula Živine slová.

Išlo o život všetkých rusaliek. Ak sa jej podarí prebudiť sa, možno to dokážu aj ostatní. Mali by poznať pravdu. Tam vonku na nich čakali ich rodiny. Niekto by im mal vysvetliť, že neodišli dobrovoľne. Prinútili ich k tomu sily, ktoré sú mimo ich chápania.

Potriasla hlavou.

Keď sa porozhliadla okolo seba, uvedomila si, že je vo väzení. Pred Galyinou celou. Nepamätala sa, že by sa tam vybrala. Ani netušila, že pokračovala v kráčaní ďalej aj potom, ako začala spomínať na ten deň na lúke.

Podišla bližšie.

Galya sa už viac nechúlila na posteli. Ležala rozprestretá na vodnej podlahe. Ruky mala rozpažené. Oči zatvorené. Pôsobila žalostne. Takmer akoby spriesvitnela. Cez jej inak hmotné telo teraz videla temnotu pod ňou. Keď na ňu zakričala, len pootočila hlavu. Na niekoľko okamihov otvorila prázdne oči.

Nezaujato sa odvrátila.

Yelena cítila, ako jej ľadová ruka zovrela vnútro. Mala pocit, akoby sa pozerala na čosi... mŕtve. V kedysi energickej víle neostalo nič. Žiadna vôľa. Žiadny boj. Nekričala. Nerozprávala. Nevnímala. Ako vták, ktorému niekto polámal krídla a už sa zmieril s tým, že nikdy nebude lietať. Teraz len tak leží na zemi a čaká, kým si poňho príde smrť. Galyu niekto zlomil.

A Yelena, namiesto toho, aby sa jej snažila pomôcť, uvažovala o...

Chcela...

Prehltla.

Nedokázala si to ani len pomyslieť.

Nadýchla sa.

Chcela dokončiť to, čo niekto začal!

Hlasnosť jej vnútorného hlasu ju samotnú prekvapila. Lenže pre toto sem prišla. Aby Galyu zabila. A niekto jej prekvapivo pomohol. Možno za to mohlo len to miesto. Bolo temné. Bez života. Nikde ani kúsok zábavy. Pre inak stále nadšenú vílu to muselo byť otrasné.

No stále váhala s rozhodnutím.

Akoby jej Galya ešte nejako chcela pomôcť, zrazu sa skrútila. Otočila sa k nej tvárou. Prázdny výraz. Strhané črty. Celé telo sa jej začalo mykať. Akoby jej niekto ubližoval. Keď otvorila oči, nevykríkla. Vychádzal z nej len tichý chrapot. Nemala už silu. Tras sa stále zhoršoval. Celým telom jej mykalo.

Yelena siahla po fľaštičke.

Konečne sa rozhodla.

Nezabije ju preto, aby pomohla sebe. Ukončí jej trápenie.

Aspoň to si nahovárala, keď z nádoby s mŕtvou vodou dvíhala jedinú kvapôčku. Silou vôle ju ovládla. Telo jej zaplavil smútok. Agónia. Posunula ju vpred. Prešla cez stenu. Visela nad zmietajúcou sa Galyou. Neškodne sa k nej priblížila. Zrazu dopadla. Presne doprostred čela.

Každý náznak pohybu ustal.

Všetko stuhlo.

Vzápätí akoby vybuchla. Jej telo sa premenilo na iskričky. Vzniesli sa do vzduchu. Vyzdobili celu svojou žiarivosťou. Potom sa spojili. Vytvorili jedinú guľu. Jemnučko žiarila. Potom sa jej v hlave ozval hlas. Patril Galyi. Neobviňoval ju však. Prosil. Chcel sa vrátiť k nej. Opäť prehltla. V očiach sa jej hromadili slzy.

Keď otvárala druhý flakón, takmer jej vypadol z ruky. Tentokrát kvapka putovala dlhšie. Pretože nedokázala udržať jej trasu. Len plávala. Sunula sa k zhluku iskier. Yelena zaváhala. Galya však mala iný názor.

To, čo z nej ostalo, sa doslova vrhlo vpred. Pohltila živú vodu. Tam však jej pohyb neustal. Odrazu sa z nej stala letiaca šmuha. Takmer nepostrehnuteľná. Až kým do nej nevrazila. Z Yeleny tak vypudila všetok vzduch. Odhodila ju dozadu.

Zrazu mala pocit, akoby celý čas ležala prikrytá závojom. Teraz ho niekto dvíhal. Do jej tela prenikala hrejivosť. Slnečné lúče. Pohladili jej vnútro. Dvíhali jej kútiky úst. Napĺňala ju nesmierna radosť. Chcela sa... smiať. Nie tak hrane. Nechcela predstierať. Skutočne to cítila. Hoci myseľ jej prikrývali tiene, netrápilo ju to. V tomto jedinom okamihu nezáležalo na ničom. Len na opätovnom spojení jej duše.

Keď otvorila oči, zbadala pred sebou Morenu.

Bohyňa sa na ňu usmiala.

A potom zmizla, akoby tam nikdy nebola.

Yelena na tom nezáležalo. Teraz tomu nevenovala pozornosť. Pýtať sa môže aj neskôr. Dôležité boli jej pocity. Ani voda ju nedokázala o ne obrať. Smútok. Radosť. Melanchólia. Láska... To všetko v nej vírilo. Prebúdzalo ju to. Odhaľovalo zabudnuté zákutia v jej mysli.

Nakoniec zaklonila hlavu dozadu.

Otvorila ústa a... zasmiala sa. Dlho. Neprerušovanie.

Smiala sa radosťou slepého, ktorý zrazu uvidel.

Kapitola 29. ¦ Kapitola 31.


A ani neviem ako a za nami je aj tretia desiatka. Neuveriteľné, ako rýchlo plynie tento príbeh. Ako myslíte, že to všetko skončí? Do konca nám ostáva kapitola, maximálne dve.

Kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Blacky, Pioggii a Valeriee. Ďakujem za podporu. Bez vás by sa mi písalo len veľmi ťažko.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 30.:

4. Valeriee přispěvatel
22.04.2017 [20:16]

ValerieeTakže Yeleně se vrátila lidskost? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
14.04.2017 [22:08]

LiliDarknightNer, tak som rada, že to začína dávať zmysel pri predposlednej kapitole. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, ja viem, sú tam nejaké veľké témy ešte nedoriešené, tak dúfam, že sa mi to podarilo zakončiť k tvojej radosti a spokojnosti. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Blacky
14.04.2017 [15:49]

ach, tak toto bola tak pekna kapitola. konecne su spojene a urobila si to omnoho jemnejsie a krasnejsie ako boli tie moje masakralne predstavy.

Som zvedava ako to dopadne s Lukom. A co s Kostejom a Danou. Dve alebo dokonca jedna kapitola mi pride hrozne malo na vyriesenie vsetkych otazok. Dúfam, ze to nebude prilis nahustene a urychlene. Bola by to taka strasna skoda pri tak krasnom pribehu dokalicit to zhrnutim vsetkeho do jednej kapci.
ale verim v teba a v tvoj autorsky talent takze cakam, ze to vobec nebude sokantne a my budeme slzit dojatim pri epic vyznani citov.

Ha, mna teraz napadlo, ze toto je vlastne uplne prve dielo, co som od teba citala ako aktivny citatel, kde to bolo vlastne viac menej o laske a najdeni seba. Ziadne hrdinske doslovne zachranovanie sveta ako doposial.
Mozno pre to ma to tak chytilo, lebo som az naozaj chorbny romatik.

Okej, vykecavacky si necham k poslednej, lebo teraz sa vykecam a potom ti k poslednej dam dve riadky a to by bola hanba. Toto dielo si zasluzi viac.

Ach, koncim toto nezmyselne vykecavanie a tesim sa, dúfam, že na dve kapitolky. Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
14.04.2017 [11:38]

NerissaPomalu, ale jistě to začíná dávat smysl. Aspoň trošku. Pěkná kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!