OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 28.



Pieseň zradených - Kapitola 28.Konšpirácie

Kapitola 28.

Yelena tam chvíľu len stála. Nebola schopná vysloviť ani jediné slovo. Prezerala si stvorenie pred sebou. Musela tak urobiť teraz, pretože v spomienke mu nevidela do tváre. Keď ho predtým stretla na Bujane, tiež vyzeral inak. Vtedy pripomínal vychudnutého starca. Muža na prahu smrti.

Teraz bol oblečený. Jeho tvár nebola krásna. Mal v sebe príliš veľa mohutnosti. Dokonca impozantnosti, aká sa vyhradzuje len pre kráľov. Črty, ktoré by nikdy nedokázala zahliadnuť na prvý pokus v dave, sa stávali nezabudnuteľnými. Kostej mal v sebe istý druh čara. Veľmi ťažko mu odolávala.

Netúžila sa mu hodiť k nohám. Skôr chcela, aby ju rešpektoval. Čo bolo jednoznačne čudné. Patril k nesmrteľným. Možno nebol boh, ale jeho moc bola obrovská. Také kreatúry netúžia obdivovať svoje okolie. Sami chcú byť oslavovanými.

„Už si sa vynadívala?“ spýtal sa jej, čím ju prekvapil.

Jeho hlas v sebe neskrýval nijakú výčitku. Bol len zvedavý.

„Prečo si uniesol moju sestru?“ oborila sa na neho.

Naklonil hlavu nabok v geste zvedavosti. „Tvoja sestra je len... záruka, povedal by som. Je niečo, čo od teba potrebujem a kým sa nerozhodneš, že mi pomôžeš, Nina ostane mojím hosťom. Ale nemusíš sa báť, nechcem jej ublížiť.“

Yelena netušila, či by jeho slovám mala veriť.

„Ak je tvojím hosťom, kde teda je? Nemala by byť niekde tu?“

Kostej rozhodil rukami.

„Ja som doma tu i tam. Možno to tak vyzerá, ale ja tu nie som uväznený, môžem odchádzať, ako sa mi zachce. Len som si vybral zotrvať na tomto ostrove, pretože je mi najmilší.“ Yelene sa v duchu objavili slová veterných bratov. Kostej sa vyhlásil za vládcu tohto ostrova. „Je tu ticho a pokoj. Žiadni otravní smrteľníci. Nikto odo mňa nič nechce a ja ich nemusím odmietať.“

Yelena cítila, akoby sa jej v mysli niečo presúvalo. Dávno zabudnutá spomienka na starý príbeh. O ihle. Lietajúcej kačici. Zbabelý zajac. Železné truhlice...

Potriasla hlavou.

Pripadalo jej to ako niečo, čo si vypočula ako dieťa. Neškodná rozprávka na vyvolanie strachu. Aj keď... možno bola pravdivá. Nevedela sa zbaviť pocitu, že pravdu nájde v tom príbehu. Len keby si naň vedela spomenúť. Potom by vedela, prečo sa tu Kostej zdržoval, keď nemusel.

Lenže teraz to nebolo dôležité.

„Ak tak rád všetkých odmietaš, prečo si uzavrel dohodu s kráľovnou Danou?“

V duchu zamrnčala. Potrebovala nájsť Ninu. Prečo mu pokladá tieto čudné otázky?

Kostej sa opäť zasmial. „Odmietam väčšinu z nich – ak mám byť presný. Smrteľníci chcú rôzne veci. Väčšinou ide o jednoduchosti, ale ani ja im ich niekedy neviem dať. Vyliečenie choroby. Odvrátenie smrti. Bohatstvo. Láska. Moc. Sú to malichernosti. Niečo, čo pominie tak rýchlo, ako oni. Vďaka tomu, že ich odmietam, ma považujú za krutého.“ Podľa jeho hlasu bolo jasné, že sa na tom dobre zabáva. Yelena však mala pocit, že na tom bude aj čosi pravdy. „Bohovia a iné bytosti za mnou chodia veľmi ojedinele. Keď sa ukázala Dana, bol som zvedavý.“

Keď sa zdalo, že neplánuje pokračovať, Yelena povedala:

„A čo chcela?“

Všetky náznaky jeho veselia boli preč. „Dana je mocná a má vlastnú ríšu, ale ako žene jej bolo odopreté právo mať vlastné dieťa. Hoci všetky svoje rusalky a víly vždy považovala za svoje dcéry, chýbal pokrvný vzťah. Prosila o pomoc mnohých. Tí ju odbili s tým, že takto to musí byť. Aby bola zachovaná rovnováha.“ Z jeho slov vycítila nesúhlas. „Keď prišla za mnou, vypočul som ju. A nakoniec som sa rozhodol vyhovieť jej.“

Yelena sa pristihla pri tom, že Danu takmer ľutuje. Potom samu seba zahriakla. Nevedela pochopiť silu citu, ktorý priviedol kráľovnú k takému rozhodnutiu. Také obrovské túženie si nevedela ani len predstaviť. Tá nutnosť porušiť pravidlá len aby získala to, po čom najväčšmi túži. Nedokázala nič z toho precítiť. Ani pochopiť. Obrovské ideály pre ňu predstavovali zbytočnosť. Už láska bola zložitá.

„Potom sa nám narodila dcéra.“ Pokračoval takmer zasnene. „Raisa. Nikdy som si nemyslel, že by ma mohlo niečo také zasiahnuť. No predsa sa stalo. Odrazu tu bol niekto, koho som chcel mať len pre seba.“ Do jeho výrazu sa vtlačil náznak hnevu. „A oni mi ju zobrali. Obyčajní smrteľníci. Akoby bola ich!“

Spomenula si na to, aká bola Dana zronená. Prišla o jedinú dcéru. S ňou aj o možnosť mať pokrvnú dcéru. Možno preto tak lipla na Zune. Podvedome si pošúchala spánky. Nechcela o tom uvažovať. Príliš zložité schémy. Musí vrátiť jeho pozornosť späť k tomu, prečo sem prišla.

„To, že ti zabili dcéru, ti nedáva právo uniesť mi sestru.“

Kostej na ňu zažmurkal.

Akoby si spomenul, že je tam s ním aj ona.

„Nemusíš sa o ňu báť. Ja jej neublížim.“

Čo neznamenalo, že to nedovolí niekomu inému.

Yelena sa zamračila. „Kde je?“

„Nateraz v bezpečí. A tak to aj ostane, ak splníš to, o čo ťa o chvíľu požiadam.“

„Ako ti mám veriť? Potrebujem viac ako tvoje slovo. Nina môže byť hocikde. Dokonca už ani nemusí byť mŕtva. Možno mi práve teraz klameš, aby si získal, čo potrebuješ.“ Sama netušila, kde sa v nej zobralo toľko slov. bola však za ne vďačná. „Potrebujem ju aspoň vidieť.“

Odmietala ho otvorene prosiť.

Hoci jej slová nemali k prosbe veľmi ďaleko.

„Ako si želáš,“ zasmial sa Kostej. „Musím však povedať, že ma prekvapuješ. Na rusalku si veľmi zvláštna. Asi už rozumiem, prečo sú tebou bohyne také fascinované. Je to... rozkošné.“

Na to mu nič neodvetila, len čakala, kým splní slovo. Ostentatívne si povzdychol. Potom sa nahol kamsi za seba. Neobzerala si ten objekt. Keď jej ho padal, proste ho prijala. Dychtivo sa naň zadívala. Sklamane si uvedomila, že v ruke držala starý hrniec s odlomeným uchom. Podľa toho, ako sa Kostej smial, musel sa na nej dobre zabávať.

No skôr, ako ho stihla po ňom hodiť, natiahol sa opäť.

Dvakrát končekom prsta poklepal po dve. Namiesto spáleniny zazrela nádhernú krajinu. Plnú kvetov a farieb. Akoby sa opäť vrátilo leto. Avšak nebola to scenéria, čo ju prinútilo pritiahnuť si hrniec bližšie. S krásnym pozadím za chrbtom tam stála Nina. Smiala sa. Vo vlasoch mala vpletené kvety. Opäť pripomínala dieťa. Cítila, ako z nej opadol kúsok napätia.

Ten sa vrátil s novou intenzitou sotva o niekoľko sekúnd neskôr. Mohlo ísť o starú spomienku. Ale Yelena dostala dôkaz o tom, že to tak nebolo. Postava, ktorá sa tam zabávala s ňou, jej bola známa. Stretla ju nedávno. Bola si istá tým, že Nina o nej doteraz ani nevedela.

Odtrhla sa od obrazu pred sebou.

„Ty si ju poslal... tam?“

Kostej od nej prebral hrniec a hodil ho niekam do kúta. S hrmotom dopadol na zem. „Poludnica je moja dobrá priateľka. Sľúbila mi, že na Ninu dohliadne. Keďže som ju milo poprosil, nepouži na ňu svoje schopnosti. Čo sa zmení, ak po Ninu príde ktokoľvek iný ako ja.“

Doslova zamrzla, keď si spomenula na jej týranie.

Nemohla dopustiť, aby ju Poludnica zničila.

„Podľa tvojho výrazu usudzujem, že si sa už stala obeťou jej pohostinnosti.“

Konštatovanie, ktoré nehodlala nijako komentovať. Bolo by to zbytočné.

„Čo odo mňa chceš?“ Snažila sa, aby v jej hlase nezaznievala porážka.

„Nie príliš veľa. Zo svojej nedávnej cesty si si čosi priniesla. Niečo, čo si zobrala Babe Jage. Chcem, aby si mi to čo najskôr priniesla. Až potom sa Nina môže vrátiť domov. Pamätaj ale na to, že ani Poludnica nepatrí k trpezlivým bytostiam. Skôr alebo neskôr podľahne nutkaniu použiť svoje schopnosti.“

Yelena na neho doslova vypleštila oči. „Na čo ti ale bude...“

Nedovolil jej dohovoriť. „A teraz sa vráť späť tam, odkiaľ si prišla!“ rozkázal.

Nedostala príležitosť ani sa brániť. Len proste mávol rukou. Všetko sa s ňou zatočilo. V ušiach počula svišťanie vetra. Privrela oči. Potom sa všetko zastavilo. Rovnako rýchlo. Obklopilo ju ticho. Keď sa porozhliadla okolo, zistila, že je kdesi uprostred lúky. Vedľa nej stál Sever. V dohľade nebol ani jeden jeho brat.

Kostej musel vedieť, že to on ju tam zaviedol.

Skutočne vedel o všetkom, čo sa na ostrove stalo. Tešilo ju to ešte menej ako predtým.

„Zistila si, kde je tvoja sestra?“

Povzdychla si. „Áno, zistila som, kde je. Bohužiaľ musím Kostejovi... niečo doniesť predtým, než ju prepustí.“ Slová o jej pochybnosti, či tak vôbec niekedy urobí, si nechala pre seba.

„Čo teraz?“ pýtala sa takmer zvedavo.

Yelena nemala chuť odpovedať. Hoci by mala. Cítila tú povinnosť. Lenže začínala mať toho všetkého dosť. Nikdy nekončiaci kruh. Bez ohľadu na to, koľkokrát ho celý obehne, východ z neho nenájde. Tak vyzeral jej život. Povinnosti, úlohy. Priania ostatných. Večne sa bude prispôsobovať. Nikdy si neoddýchne. Nezačne bojovať sama za seba. Len ostane otrokom vôle iných.

V ten moment si takmer priala, aby od nej všetky emócie odišli. Oveľa jednoduchšie sa jej dýchalo ako bezcitnej rusalke uctievajúcej povinnosť. Nebude jej to dopriate. Nikdy. Miesto toho sa bude musieť vzdať toho, čo pre ňu bolo také nesmierne dôležité. Nikdy si nemyslela, že bude čeliť takému druhu výberu.

Luka alebo Nina.

Premkla ju beznádej.

Nedokázala by sa vyrovnať so stratou ani jedného z nich. Pre Luku prešla celý svet. Pre Ninu by toho urobila možno o kúsok viac. Jednému z nich však bude musieť povedať zbohom. Nepokrvná sestra. Nedosiahnuteľná láska. Vyberie si Ninu, vzdá sa Luku. Vlastne príde o oboch.

V očiach sa jej začali hromadiť slzy. Čoskoro pretiekli cez hrádzu viečok. Zovrelo ju zúfalstvo. Nevidela cestu von. Ani bohyne by ju teraz nezachránili. Poludnici rozkazuje Živa. Lenže v tomto prípade má opraty v rukách Kostej.

„Chcem ísť domov,“ zafňukala.

Neuvedomila si, že tie slová vyslovila nahlas. Až kým jej Sever nepokynul, aby ho nasledovala. Nohy za sebou doslova vliekla. Opustila ju všetka sila. Neostalo v nej odhodlanie. Akoby znova zomrela. Tentokrát už naozaj. Celý čas, čo putovali, bola hluchá a slepá. Nič nevnímala. Nikoho nevidela. Až potom sa jej do mysle vkradol Lukov hlas:

„Yelena! Vrátila si sa!“ Jej otupená myseľ s ňou hrala hry. Luka vďaka tomu znel šťastne.

Prečo by bol ale nadšený z toho, že ju opäť vidí?

Mal by od nej utiecť.

Odrazu mala jeho mocné ruky na pleciach. „Hovor! Našla si Ninu?“

Prehltla. „Našla i nenašla. Kostej ju uniesol a väzní ju. Nepustí ju, kým mu neprinesiem to, čo chce. Mám sa po to vrátiť domov.“ Celý čas mala sklonenú hlavu.

Nechcela, aby uvidel jej tvár.

„Tak na čo čakáme? Poďme domov!“ Nadšenie v jeho hlase sa rozliehalo doďaleka.

Dovolila im, aby ju viedli späť k tomu kameňu. Luka takmer u tekal na čele skupiny. Ona len z nohy na nohu pokračoval a vpred. Hoci netušila, kde na to našla silu. V duchu si opakovala to, čo musí urobiť. Zrážalo ju to na kolená. Tepalo jej v spánkoch.

Nejestvovala cesta von. Nie taká, ktorá by skončila šťastne. A pritom by to mala byť ona, kto sa obetuje. Na nej predsa nezáležalo! Bola mŕtva. Kiežby aj mŕtva ostala. Nič z toho by sa nestalo, keby sa nestala rusalkou.

Lenže život sa len málokedy riadi prianiami tých, ktorí ho musia žiť.

Keď sa nakoniec dostali až k Altyru, mala chuť utiecť odtiaľ. Neurobila to len preto, že k tomu nedokázala presvedčiť vlastné telo. Veterníci vysvetľovali Lukovi, ako sa odtiaľ dostane. Čo musí urobiť. Nikto jej nevenoval pozornosť. No cítila na sebe niečí pohľad. Určite to bol Kostej. Uisťoval sa, že urobí presne to, čo on chce.

Kameň sa veľmi rýchlo rozžiaril potrebným svetlom. Smrteľníci mali väčší poriadok v prioritách. Jej trvalo dlho, kým sa dostala späť k Morene. Lukovi to trvalo niekoľko sekúnd. Ešte stále žasla, keď k nemu pristupovala. Zmohla sa len na bezduché zamávanie na rozlúčku. Potom už letela vzduchom. Keď dopadla, ocitla sa pred Lukovou chalupou. On však nevenoval pozornosť svojmu domovu.

Pozeral sa na ňu.

„A teraz mi povedz, čo sa tam stalo, že ťa to tak trápi.“

Tak dobre ju poznal. Aj keď bola rusalkou, poznal ju vnútro.

Desilo ju to.

„Kostej chcel, aby som mu niečo doniesla.“ Nedokázala sa prinútiť povedať mu pravdu. Ešte nie. „Asi ma chce mučiť. Poslal ma späť sem, hoci vedel, že to, čo potrebuje, tam bolo so mnou. On predsa vie o všetkom, čo sa na ostrove deje.“

Luka sa zamračil. „Ak vie o všetkom, čo sa na ostrove deje, musel vedieť, že to niečo máš so sebou. Takže čo ak od teba chce niečo celkom iné?“

Otvorila ústa, aby mu oponovala. Ale nevyšlo z nej ani slovo. Pretože ju doslova zarazila pravda v tých slovách. Kostej od nej chcel to, čo si odniesla od Baby Jagy. Predpokladala, že hovorí o Lukovi. Toho predsa ježibabe ukradla. Zarmútila sa tou myšlienkou. Až tak, že zabudla. V chalupe s kosteným plotom bola predsa dvakrát.

Cítila, ako sa jej tvár rozsvecuje širokým úsmevom.

Bez varovania zvýskla. Hodila sa Lukovi okolo krku a silno ho objala. Rýchlo sa však odtiahla. Nemala na to čas. Len sa otočila a rozbehla sa do lesa. Neotočila sa ani vtedy, keď za sebou začula jeho krik. Nemohla mu povedať, kam ide. Nemohla vysvetľovať. Nie teraz.

Vo svojom vnútri sa prebúdzala. Vznášala sa v nej nádejná radosť. V mysli sa však hnevala. Mala si to domyslieť. Nemala predpokladať! Už bola z toho všetkého až príliš zmätená. Čo nebolo ospravedlnenie. Musela však uznať, že na to proste zabudla.

Živa jej dala tie flakóny.

Vo svetle všetkého, čo sa stalo, to Yelene nepripadalo dôležité. Hoci v sebe mala toľko zodpovednosť, že chcela fľaštičky ukryť. Prikryla ich suchým lístím v diere, ktorá ostala po vyschnutej studničke v lese. Rusalky nenávideli vyschnuté pramene. Pretože boli bytosťami vody. To jej zaručilo, že nikto neobjaví jej odmenu. K nej sa teraz približovala.

Keď si kľakala na kolená k nenápadnému miestu, napoly očakávala, že ju predsa len niekto okradol. Potom si úľavne vydýchla. Obe nádoby sa na ňu veselo usmievali zo svojho žalostného úkrytu. Nesiahla však na ne.

V duchu sa sama seba pýtala, na čo by Kostejovi bola tá voda.

A či by mu ju vôbec mala dávať.

Lenže išlo o Ninu, takže odpoveď bola jasná.

Kapitola 27. ¦ Kapitola 29.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 28.:

5. Valeriee přispěvatel
21.04.2017 [21:39]

ValerieeJo a na co je asi tak Kodtěj chce? Má to co do činění s Raisou? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
07.04.2017 [14:30]

LiliDarknightBlacky, o to vlastne ide, že Yelena ešte stále netuší, na čo tie nápoje (ako si ich pekne nazvala) slúžia. Ale možno na to raz príde a podľa toho sa rozhodne. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, ospravedlňujem sa, že som ťa vyľakala. Ale na druhej strane som rada, aspoň to znamená, že som bola presvedčivá. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Ner, dúfam, že som ťa nevydesila až príliš. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Nerissa přispěvatel
06.04.2017 [19:38]

NerissaJežíšmarjá! Fakt jsem si myslela, že budeme muset obětovat Ducháčka. To mi nedělej. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Pioggia
06.04.2017 [7:47]

Uf skoro som dostala infarkt keď som myslela že si naozaj bude musieť vybrať medzi Lukom a Ninou... Podľa mňa chce Kostej tú vodu aby mohol oživiť svoju dcéru Emoticon Emoticon no som zvedavá Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Blacky přispěvatel
05.04.2017 [16:50]

BlackyJa som hneď myslela na tie nápoje. Len mám strach, či to bude naozaj všetko. A na čo mu to bude? je to mocné ak to dokáže navrátiť život neživému, alebo čokoľvek to robí. Nie som si istá, či som to dobre pochopila. Ale v rukách boha?
Samozrejme, neodsudzujem ju za to, že nad tým vôbec neuvažovala ja byť na jej mieste tiež ma to nenapadne myslím len na to, že dostanem svoju sestru z toho črtajúceho sa pekla.

Teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!