OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 27.



Pieseň zradených - Kapitola 27.Zamlčiavanie

Kapitola 27.

„Ty vieš, čo to znamená, však?“ spýtal sa jej náhle Luka, čím ju prinútil vrátiť sa späť do prítomnosti.

Yelene v ruke pevnejšie zovrela dreveného vlka. Spomínala na to všetko, čo sa udialo v poslednom čase. Jedna spomienka ju doslova uväznila. Nebyť jeho hlasu,, asi by sa z jej prítomnosti tak skoro neotriasla. V duchu sa sama seba pýtala aká je pravdepodobnosť, že to všetko je len hlúpa náhoda. Opäť si pripomenula, že také šťastie ona nemá.

Bude musieť opäť vyraziť na cestu.

Poťažkala hračku v ruke.

„Musím ísť,“ povedala Lukovi. Nečakala na jeho odpoveď, len sa otočila na päte s úmyslom odísť. Zastavili ju však jeho slová:

„Súvisí to nejako s mojou smrťou?“

Viac by ju nemohol prekvapiť asi nikto.

Rýchlo sa k nemu otočila. „Hovoril si, že si nespomínaš na to, čo sa ti stalo. Prečo inak by si sa ma na to pýtal?“

Luka v sebe mal toľko slušnosti, aby sa zahanbil. „Ja... prepáč... nechcel som sa ťa nijako dotknúť.“ Po nezáujem v jeho očiach nebolo ani pamiatky. Miesto toho previnilo klopil pohľad k zemi. „Je pravda, že si nespomínam na všetko. Vlastne, asi na väčšinu. Viem len, že tá žena, ktorá ma vtedy uniesla, ma aj naozaj zabila. Vznášal som sa kdesi v povetrí a len občas som si uvedomil nejaký ten vnem. A potom som sa zobudil na to, ako má nejaká neznáma žena bozkáva.“

Yelena sa mračila. Živa mala skutočne silný dôvod na to, aby sa jej zbavila v momente, keď Luka dávala dokopy. Nebola taká nevďačná, že by sa jej na to priamo spýtala. Sama si domyslela, že ide o niečo tajné. V skutočnosti však nechcela, aby Yelena videla čosi, čo by si mohla inak vysvetliť. Bohyne sa nezaujímali o smrteľníkov.

Napriek tomu sa v Yelene prebudil náznak hnevu.

Rýchlo ho v sebe udusila.

„Spomínaš si ešte na niečo?“ ostrosť v jej hlase ju samotnú prekvapila, ale nepozastavila sa nad tým dlho.

Luka pokrčil plecami. „Len isté vnemy. Obrazy. Pocity. Spomínam si na vlka, ktorý ti chodil v pätách. Na zvláštnu perlu. Na mŕtveho psa. A na desivú ježibabu. Alebo niečo podobne strašné. Ale vždy, keď si to chcem nejako pospájať, objaví sa len nepreniknuteľná stena.“

Yelena si pošúchala čelo. „Je lepšie, keď nevieš, čo sa stalo.“

„Viem toľko, že si mi zachránila život. Za čo by som ti mal asi poďakovať.“

V jeho slovách bola veľká neistota. Nevedel určiť, či bol jeho dohad správny. Nemala v pláne nejako zapĺňať medzery v jeho spomienkach. Na to teraz naozaj nemali čas. To, čo mu jeho myseľ prekvapila, mu bude musieť stačiť. Hoci ju Zuna nabádala, aby mu všetko rozpovedala, teraz na to naozaj nemali čas.

„Ak vieš to, že si zomrel, uvedomuješ si aj to, že ten, kto uniesol Ninu, nie je smrteľník.“

Nemienila mu prezradiť viac.

Kvôli jeho vlastnej bezpečnosti.

Lenže on tvrdohlavo zodvihol hlavu. Neodradí ho svojou neochotou. „Zomrel som. Nič horšie sa mi stať nemôže. Okrem toho, Nina je aj moja sestra. Chcem ju pomôcť nájsť a priviesť domov.“

Jeho momentálnu odvahu motivoval hlavne pocit viny.

„Chceš ísť so mnou, aby si sa uistil, že po čase nestratím záujem o Ninu?“

Netušila, kde sa v nej zobrala tá uštipačnosť.

Luka sa mykol. „Nemal som ti to hovoriť. Bol som nahnevaný.“

Jeho slová neboli ospravedlnením. No ona ani žiadne neočakávala.

„Na miesto, kam sa musím vybrať, smrteľníci nemajú miesto. Nie tí živí. Prešla som dosť dlhú cestu, aby si sa mohol vrátiť domov. A k tomu ešte aj živý. Neohrozím ťa len preto, že sa v tebe prebudila zodpovednosť. Nežiadaj odo mňa, aby som ťa postavila do prvej línie tejto vojny.“

V duchu sa samej seba pýtala, či musela prejsť rovno k melodráme.

Očividne jej však bolo málo.

„Mňa nezaujíma, kde musíš ísť. Aj keby si išla do samotného pekla.“ Zvláštny výber slov. „Ak ma nezoberieš so sebou, som ochotný pretĺcť sa sám. Ak budem musieť, zapredám dušu tej vašej kráľovnej len preto, aby som mohol nájsť Ninu.“

Zábavné na tom bolo, že kráľovná jeho dušu vlastnila. Teda, jeden z jej vodníkov, ale to bol nepatrný rozdiel, ktorý by mu aj tak musela vysvetliť. Nebol čas na kvetnaté vysvetľovanie.

„Nemal by si sa vystavovať nebezpečenstvu len kvôli pocitu viny.“ Ona by o tom mala niečo vedieť. Ten jej ju prinútil čeliť úlohám bohýň a cez ťažkosti sa dostať až do tohto momentu. Ale Luka bol vďaka tomu celý a pomerne v poriadku.

Očividne aj pocit viny dokázal správne motivovať.

„Yelena, prosím. Chcem ti pomôcť.“

Zvažovala svoje možnosti. Mohla by strácať čas tým, že ho bude zbytočne presviedčať. Tie kritické okamihy by mohli byť pre Ninu a jej prežitie kľúčové. Stále bola možnosť, že sa ju ten, čo ju tak sebavedomo ukradol, pokúsi zabiť. A ona strácala drahocenné minúty hádkou.

Zadívala sa na Luku. „Dobre, môžeš so mnou ísť. Ale to, že ti ja kývnem, neznamená, že to urobia aj ostatní.“

„Ostatní?“ začudovala sa Luka.

Len sa pousmiala a naznačila mu, aby ju nasledoval. Dúfala, že to bude fungovať. Hoci predtým už Morenu privolala, predchádzali tomu úplne iné okolnosti. Získala si jej pozornosť upálením tej utopenej ženy. Obetovala v jej mene smrteľníka. Sila toho všetkého ju priviedla až k nej a ona ju poprosila o pomoc. Lenže to bolo uprostred leta, keď je Morena veľmi slabá. Jeseň už bola v plnom prúde. Bohyne jej kedysi dávno vysvetľovali, že jeseni vládli spoločne. Aj bohyňa zimy bude mať viac sily.

Navyše, netušila, ako by Lukovi vysvetlila, že potrebuje niekoho upáliť.

Zhlboka sa nadýchla.

„Morena? Môžeš sem prísť? Prosím,“ zakričala smerom do ovzdušia.

Pripadla si pri tom ako blázon.

Nasledovali dlhé a studené minúty, v ktorých pochybovala o všetkom, čo teraz robila. V ich svete nebolo nič zadarmo. Nemohla očakávať, že taká mocná bohyňa k nej pribehne na zavolanie, akoby bola len pes. Očividne už veľmi dlho neutopila nijakého smrteľníka. Asi sa bude musieť vrátiť k svojmu remeslu. Sama seba sa pýtala, či jej zaberie viac času poľovanie na obeť, alebo hľadanie už utopeného tela na dne jazier a riek.

Napol rozhodnutá vydať sa splniť ďalšiu úlohu, nevšímala si svoje okolie.

Keď sa pred ňou náhle zjavila Morena, nadskočila od ľaku.

Bohyňa vyzerala rovnako, ako si ju pamätala. Nemyslela si, že je jednou z bytostí, ktoré sa veľmi často menia. Napriek tomu sa jej zazdalo, že pôsobí... zdravšie. Únava z jej tváre úplne vyprchala. Bola na vrchole svojich síl. Alebo sa tomu stavu aspoň blížila.

Morena pohľadom pohladila Luku. „Yelena, je milé, že si mi pripravila darček. Ale mohla si mi ho skôr doniesť. Mám veľa práce.“

Yelena takmer zabudla na jej správanie. „Luka nie je darom.“

„Och,“ vyhŕkla Morena, „už vidím. Ach, to je ten Luka.“

Zamračila sa. „Potrebovala by som tvoju pomoc.“

„Tak rýchlo hovor, čo potrebuješ. Musím sa vypariť skôr, ako si niekto všimne, že mám pre teba slabosť.“ Neznelo to ako niečo, za čo by mala byť Yelena vďačná.

„Potrebujem, aby si nás poslala na Bujan.“

Morena sa zasmiala a krútila hlavou. „Očividne si veľmi dlho plávala v žaburine, že ma o niečo také prosíš.“

Jasné, že to nebude ľahké. S povzdychom podišla bližšie k Morene. Pred seba vystrela ruku, v ktorej ešte stále zvierala dreveného vlka. Otrčila ho bohyni takmer pod nos. Tá sa na hračku zamračila, akoby išlo o veľmi nebezpečnú zbraň. Yelena pocítila krátky nával spokojnosti. Skutočne to bola hrozba, ktorú by nemala podceňovať.

„Odkiaľ to máš?“ spýtala sa Morena naliehavo.

Yelena sklonila hlavu. „Ten, kto mi to tu nechal, uniesol moju sestru.“

„Mala som ho zabiť už dávno,“ zašomrala si Morena popod nos. Yelene nevedela, o kom bohyňa hovorí. „Vždy mi robil len problémy. Stále sa vláči po svete. Bez ohľadu na to, koľkokrát mu opakujem, že je to hrozný nápad. A ja by som o nich mala niečo vedieť! Moje nápady sú vždy najhoršie!“

„Takže nám pomôžeš?“ spýtala sa nádejne.

„Prečo myslíš, že hovorím o hrozných nápadoch?“ Morena si povzdychla. „Tak dobre, pošlem vás na Bujan. Cestu odtiaľ si však budete musieť nájsť sami. Nezaručujem vám, že sa vrátite späť na toto miesto.“

Yelena prikývla. To, že im Morena nakoniec pomohla, mohlo predstavovať výhodu. Nemienila ju poškvrniť tým, že by mala nejaké podmienky. Úkosom pozrela na Luku. Vyvaľoval oči a veľmi sa snažil nepozerať na Morenu. V duchu sa určite musel sám seba pýtať, či sa mu to sníva, alebo pred ním naozaj stojí tmavovlasá bohyňa zimy a smrti.

Morena sa k nej sklonila a pošepla jej do ucha: „Pretože si na Bujane bola už predtým, jeho mágia by ťa nemala zasiahnuť. To isté sa nedá povedať o tvojom šuhajovi. Dávaj si na neho pozor. Aby si oňho znovu neprišla.“

Yelena sa usmiala. „Ďakujem za pomoc.“

„Čo by to bola za nesmrteľnosť bez trochy zábavy, všakže.“

„Dúfam, že kvôli nám teraz neporušuješ nejaké pravidlá.“ Strach sa jej vkradol do mysle.

Morena sa však len zasmiala. „Na toto pravidlá nikto nevymyslel. Pretože nikto nepredpokladal, že niekto bude taký hlúpy, aby chcel ísť na Bujan ešte za života.“

Yelena už nedostala príležitosť nejako jej odpovedať. Vtedy bohyňa zamávala rukou. Prostredie okolo nich vybledlo do neurčitej šmuhy. Svetlo zhasínalo. Objavovalo sa. Dráždilo jej oči. Zavrela ich. Na koži ju hriali slnečné lúče. Vetrík jej strapatil vlasy.

Keď otvorila oči, uvedomila si, že už sú na ostrove. Stáli pod vysokým dubom. Pokojné a mierumilovné prostredie teraz na ňu pôsobilo úplne inak. Vedela by si predstaviť, že tam ostane. Žiadne starosti, len radosť a nekonečný smiech. Lenže ona po tom už netúžila. Toto miesto mohlo byť trestom rovnako, ako mohlo byť odmenou.

Prebehla pohľadom okolo seba. Luka sa díval na dub, akoby naň chcel vyliezť.

Chytila ho za ruku. Aby ho zastavila. Pre istotu.

Pozrela sa jej do očí. Niekoľko sekúnd mal na tvári masku nechápavosti. Potom sa mu do nej pomaly začal vracať normály výraz. Keď sa opäť zadíval po okolí, vyzeral zmätený skôr ako očarený. To muselo byť dobré znamenie.

„Niekto uniesol Ninu, aby ju priviedol sem? Nepripadá mi to ako väzenie.“

„Nenechaj sa týmto miestom oklamať.“

V duchu uvažovala, ako nájde to miesto, ktoré hľadá. Na ostrove sa najlepšie vyznali veretníci, ale tých nikde nevidela. Akoby na zavolanie jej tvár ovial príjemný vetrík. O chvíľu neskôr pred ňou stáli traja bratia. Takí podobní a pritom stále rozdielni. Určite museli vycítiť ich príchod. Stačil im jediný pohľad na Yeleninu tvár, aby sa rozosmiali.

„Yelena! Vrátila si sa s k nám!“ zaševelili spoločne.

Usmiala sa na nich. „Keď ste neprišli vy za mnou, musela som sa vybrať na cestu sama,“ usmiala sa na nich. „Bohužiaľ som sem neprišla kvôli radostnému stretnutiu.“

„A priviedla si so sebou hosťa,“ prehovorili naraz.

„To je Luka,“ povedala opatrne. Veterníci to však prijali ako pozvanie a začali okolo neho poletovať. Slúžilo mu k cti, že sa ani raz neohnal. Len tam stál a vydržal ich pozornosť. Našťastie si ho prezreli veľmi rýchlo. Keď opäť stáli pred ňou, uznanlivo kývali hlavami a usmievali sa.

„Poznáme tvojho kováča, Yelena,“ priznali sa. „A teraz nám povedz, čo ťa sem privádza.“

Natiahla pred seba ruku s hračkou. Rovnako ako predtým Morena, aj im stačilo pozrieť sa na vlka a hneď pochopili, čo sa deje. Jasne to dokazovali obavy v ich tvári. Yelena si nevedela vysvetliť, ako niečo také mohla vyvolať jediná figúrka. Možno v nej bola ukrytá nejaká mágia. Niečo, čo oni spoznali a vyvolalo to v nich strach. Alebo obavy.

„Od koho máš toho vlka?“ spýtali sa jej zvedavo.

„Zanechal ho po sebe ten, kto uniesol moju sestru.“

Veterníci sa zamračili. „Okrem vás dvoch však na ostrove nikto iný nie je. Cítili by sme to. Hoci tu iba prebývame, vieme o tajoch tohto miesta mnohé. Samotná mágia Bujana by nám povedala, keby tu niekto bol. Navyše taký, ako je tvoja sestra. Tu ju nenájdeš.“

„Ale môžem tu nájsť odpovede.“

Vyzeralo to, že sa bratia medzi sebou nejakým spôsobom radia. Začula len veľmi tichý šum. Niečo z jej obáv sa muselo zrkadliť v jej výraze, pretože zrazu zacítila, ako jej Luka silnejšie stisol ruku. Nakoniec bola za jeho prítomnosť aj vďačná. Predtým všetkému musela čeliť sama. Teraz mala jeho podporu, aj keď len na chvíľu. Bolo to príjemné. V duchu si však neustále opakovala, že by si na to nemala zvykať.

„Určite je to pasca. Niečo od teba chce a kvôli tomu ťa sem vylákal,“ upozorňovali ju Veterníci.

Yelena musela uznať, že tak ďaleko sa jej divoké predstavy nedostali.

Ale určite jestvovala možnosť, že nešlo o jej sestru, ale o niečo celkom iné. Ten, kto tam zanechal toho vlka, sa chcel uistiť, že to určite pochopí. Yelena sem mala prísť. Ninu tu ale nenájde. Nevšímala si však hrozbu voči sebe. Dôležitá bola len Nina. Dúfala, že im tento výlet v niečom môže pomôcť.

„Aj tak ho musím nájsť,“ povedala napokon.

Veterníci prikývli. „Zoberieme ťa k nemu. Ale on musí ostať tu.“

Zadívala sa na Luku a potom späť na nich. „Nemôžem ho tu len tak nechať.“

Zrazu prehovoril len Sever: „Ja ťa povediem. Moji bratia postrážia tvojho milého.“

Ak aj chcel Luka nejako protestovať, neurobil to. Len od nej ustúpil. Zdalo sa jej, že nejako rýchlo stráca odhodlanie. Musela sa v ňom odohrať nejaká zmena. Pochybovala, že za to mohol len Bujan a jeho pôsobenie. Skôr by hádala, že v tom mali prsty veterníci. Rozsah ich schopností však nepoznala. Tým pádom ich nemohla obviniť z ovplyvňovania.

Nakoniec len prikývla. „Tak teda poďme,“ posúrila Severa. Keď sa otočila na Luka tentoraz, usmieval sa na ňu. V tom geste však bola ukrytá istá kŕčovitosť.

Nedostala však príležitosť na čokoľvek sa ho spýtať. Studený vietor sa jej zaprel do chrbta. Sever ju popoháňal. Pery stiahla do tenkej linky. No predsa ho poslúchla. Vybrali sa cez šíre lúky. Yelena nemala potuchy, kam by asi mohli ísť. O tomto ostrove toho veľa nevedela. Obávala sa, že o ňom nikto nevedel dostatok. Možno len tí, ktorí ho obývali.

„Keď som vtedy odišla... bolo všetko v poriadku?“ spýtala sa, keď sa ostatným dostatočne vzdiali.

Severe sa k nej neotočil, keď odpovedal. „Myslíš, či nás Kostej potrestal za to, že sme ti pomohli?“ Yelena len kývla hlavou, hoci vedela, že ju veterník nemôže vidieť. „Bojovali sme s ním a držali ho zo všetkých síl. No v momente, ako si sa odtiaľto vyparila, prestal útočiť. Akoby stratil záujem. Pochopili sme, že mal o teba veľký záujem a keď si odtiaľto zmizla, prestal proste útočiť. Lebo v tom nevidel ďalší zmysel. Odvtedy sme sa snažili prísť na to, čo také by od teba chcel. Na nič sme neprišli.“

Yelena sa zasmiala. Hoci na to nebolo nič vtipné. „A ja sa len tak jedného dňa vrátim a dokonca sa vyberiem na cestu za ním.“

Sever sa k nej tentoraz aj otočil. Spomalil natoľko, aby kráčal vedľa nej. „Nina je tvoja sestra. Chápeme, že jej chceš pomôcť. Ale takisto vieme, že Kostej je nevyspytateľný. Preto Juh a Západ ostali s ním.“

„Aby ho chránili?“

Prikývol. „Ak by došlo k najhoršiemu, ukážu mu cestu ku kameňu, aby odtiaľto mohol odísť.“

„Prečo mi ale tak veľmi pomáhate? Nemáte na to dôvod,“ začudovala sa Yelena.

Na chvíľku medzi nimi zavládlo ticho. Akoby Sever rozmýšľal, čo by jej na to mal povedať. Medzitým sa Yelena pozerala na ich okolie. Ani netušila, kam vlastne smerovali. Pripadalo jej to ale, že kamkoľvek sa pozrela, videla to isté. Len niekde nekončiacu lúku za rastenú vysokou trávou a poľnými kvetmi, ktoré tancovali do rytmu veternej pesničky a Severovi tak ustupovali z cesty.

„Pomáhame ti, pretože ti chceme pomôcť. Na svete sme už veľmi dlho. V poslednom čase sa však začína vychyľovať rovnováha. Tebe sa podarilo vrátiť ju o niečo späť do pôvodnej polohy. Dúfame, že ak ti pomôžeme, pomôžeme tým aj ostatným.“

Reči o rovnováhe očakávala skôr od bohýň.

Nie od zosobnenia vetra.

„Neviem, či ste si vybrali správnu osobu. Ja ani len netuším, čo vlastne robím.“

Sever sa na ňu usmial. „A predsa to robíš.“

Po tom prehlásení jej začal byť rozhovor nepríjemný, preto ostávala tichá. Sever sám už znovu rozprávať nezačal. Komunikácia medzi nimi sa zmenšila len na jednoslovné pokyny k smerovaniu ich putovania. Yelena sa snažila zabaviť aspoň prezeraním okolia, ale jednotvárna scenéria ju veľmi rýchlo unavila.

Zvláštne, ako ju toto miesto už nedokáže očariť – aspoň nie tak, ako tomu bolo predtým. Pripisovala to tomu všetkému, čo videla. Bujan v jej jednoduchom živote rusalky predstavoval nový vietor. Čosi netradičné a ešte zvláštnejšie ako ľadová krajina obývaná zimnou bohyňou.

Lenže potom stretla Babu Jagu ukrytú za plotom z kostí, putovala cez jarné i letné kráľovstvo, stala sa svedkom majestátnosti ich ríš. Vo svetle toho všetkého jej pohľad na Bujan zovšednel. Akoby bola v lese blízko svojho rybníka. Aj tam vládlo ticho a príroda.

Hoci však jej oči nemohla nasýtiť chudobná scenéria, jej vnútro plávalo na vlne pokoja.

Až kým si neuvedomila, že našli svoj cieľ. Vedela, že Bujan je ostrov. No prekvapilo ju, že celý čas smerovali k jeho okraju. Na horizonte akoby sa odrážalo nejaké svetlo. Svietilo jej do očí. Keď si ich zatienila, uvedomila si, že sa tam niekde v diaľke akoby stálo honosné mesto. Lenže pokojne to mohol byť Morenin palác.

„Ďalej už s tebou ísť nemôžem,“ prehovoril Sever ľútostivo. Jeho šepkavý hlas ju pohladil svojou studenou náklonnosťou. „Toho, koho hľadáš, nájdeš v tom dome.“

Až vtedy si uvedomila, že na samotnom okraji útesu stojí maličký domček celý z dreva, ktorý sa povážlivo nakláňal pod náporom vetra. Kým sa k nemu vydala, ešte poďakovala Severovi. Ten sa hneď vzápätí vyparil. Zhlboka sa nadýchla a vykročila. Neprebúdzal sa v nej strach. Ani odhodlanie. Len istá konečnosť. Prišla až sem, ten ďalší krok nebude až taký náročný.

Keď prišla až k dverám, uvedomila si, že obydlie je ešte ošarpanejšie, než si myslela na začiatku. Ak bol Kostej taký mocný, prečo býval v takej chajde? Lenže tú myšlienku nemohla viac rozvinúť. Vtedy sa pred ňou rozrazili dvere. Cestu jej zastal sám Kostej.

„Už som rozmýšľal, keby sa konečne ukážeš,“ zasmial sa. V jeho hlase nebola žiadna krutosť, skôr zvedavosť.

Yelena od neho nedokázala odtrhnúť pohľad. Tvár, ktorú predtým v spomienke na malú Zunu nedokázala vidieť, bola teraz jasná ako letný deň. Vznášala sa nad ňou. Bol to Kostej a zároveň nebol. Akoby mal mnoho tvárí, ktoré mohol nosiť kedykoľvek sa mu zachcelo. No pod ňou to bol vždy on – nebezpečný samozvaný panovník ostrova Bujan.

A ak sa nemýlila, bol to tiež Zunin starý otec.

Kapitola 26. ¦ Kapitola 28.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 27.:

4. Valeriee
21.04.2017 [21:21]

já se hned musím omluvit za svou "rychlost" při čtení, ale na nic není čas. Ve finále ale tvoje dílko je to jediné, co teď čtu:)
Už jsem si myslela, že Yelenu na cestu pošleš samotnou:) Chce to zničit Kostěje Emoticon Emoticon

3. Pioggia
03.04.2017 [8:22]

Takže cestujú spolu... Som zvedavá čo z toho nakoniec bude... A čo bude Kostej chcieť od Yeleny... Dúfam že je Nina v poriadku Emoticon rýchlo píš ďalej som zvedavá Emoticon Emoticon

2. Blacky přispěvatel
02.04.2017 [19:51]

BlackyNO tak predsa budú spolu putovať. To bude ešte zaujímavé. Aj keď som úprimne prekvapená, že ten chlap klamal. Ale kto je úplne dokonalý nie je skutočný.

Som zvedavá čo má Kosej za lubom. vyzerá to, že chce niečo priamo od nej. mOžno niečo čo vlastnila za života? alebo časť jej mágie? Možno je schopná urýchliť jeho pomstu voči ľuďom, aj keď... to znie debilne.

V každom prípade nevyzeral, že sa jej chystá pokrútiť krkom. Aj keď on aj z tej krátkej etudy vyznieval dosť vznesene a distingvovane na to aby sa uchýlil k niecomu tak prizemnému.

Ale vzťah medzi nim a Danou nechápem. Bolo to dohodnuté a šlo len o splodenie potomka alebo tam prebývali aj dáke city. PodLa toho čo odhalila Yele a ako s ním diskutovala to vyzeralo o dohode, ale kto vie. Božstvá a vládci mali vždy pokrútené hlavy. A citi dávali na javo úplne odlišne ako my poddaní, obyčajní. :D

Ach Možno teraz prišiel čas pre Luka aby ju zachránil? Ja tak veľmi chem aby sa nakoniec ľúbili, ale neviem, či to bude možné, keď je tam Galya, ktorá je zjavne tá Yelina časť čo si odniesla so sebou city k Lukovi a všetky tie krásne milované spomienky.

Stále musím premýšľať, ako to bude. Neviem či by sa Luk dokázal zalubiť do galyi ak by aj vedel, že je v nej aj časť Yely. my ľudia máme príliš radi zobrazenie, obmedzenosť a škatuľkovanie. Lúbil Yelu s inou tvárou, iným hlasom, iným vystupovaním.

Ale nespojené nikdy nebudú môcť žiť plnohodnotný život, ale taktiež žijú a pochybujem, že GAlya bude tak otvorená predsatve, že by mala jej existencia zaniknúť a nechať vládu nad jej bytosťou Yele, aj keď sú to vlastne dve časti ceku. Majú vlastnú hlavu. No neviem ako chceš z tohto vykorčuľovať.
Možno sú tvoje postavy ušlachtilejšia ako ja,ale ja mám hlúpy sedlácky rozuma ten by sa neuspokojil s vyšším dobrom pokiaľ by som ja mala už nebyť. :D

tesim sa na dalsiu.

1. Nerissa přispěvatel
02.04.2017 [14:09]

NerissaNooo, rozhodně víš, jak mě udržet napnutou jak kšandy. V hlavě se vyrojilo asi milion dalších otázek a to je snad poprvé, co mám pocit, že absolutně netuším, kam se povídka ubírá. Parádní kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!