OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 21.



Pieseň zradených - Kapitola 21.Dva kroky späť

Kapitola 21.

Yelena bola pripravená na všeličo, keď ju Živa posielala na jej, snáď, poslednú úlohu. Keď sa s ňou bohyňa lúčila so slovami o tom, že sa musí Yelena vrátiť späť, nerátala s tým, že to myslela doslova. Nepresunula sa síce v čase, ale doslova akoby posledný kus cesty ani neprešla.

Stála pred domčekom, ktorý obkolesoval plot z kostí. Niekoľko sekúnd bola schopná len tam zarazene stáť. Načúvala tichu okolo seba. Očakávala, že sa čochvíľa z dverí vyvalí Baba Jaga a napadne ju. Keď sa nič nedialo, ešte viac zneistela. V duchu sa uisťovala, že ak by ju Živa chcela zabiť, vybrala by si určite príjemnejší spôsob.

Yelena sa v duchu povzbudzovala. Dúfala len v to, že po tomto bude všetkému koniec a ona sa dočká vytúženej odmeny. Predsa však váhala. Keď ju objalo zvláštne teplo, vedela, že ju niekto stráži. Ten niekto bol určite letná bohyňa. Znamenalo to, že na ňu dohliada aj keď je na opačnom konci tejto krajiny.

Možno jej nakoniec odpustí aj to, že jej tesne pred odchodom doslova ukradla perlu s Lukovou dušou. Vraj aby Babe Jage zobrali možnosť ublížiť jej. Ešte stále sa cítila nesvoja. Už si zvykla na tú hrejivú prítomnosť, ktorá jej potichu spievala v mysli. Upokojovalo ju to. Rovnako ako ju teraz učičíkalo teplo nehmotného objatia.

Nadýchla sa.

Skôr, ako si to stihla rozmyslieť, vykročila vpred. Čím viac sa vzdialenosť medzi ňou a príbytkom ježibaby zmenšovala, tým väčšmi sa jej triasli ruky. Keby dvere neboli pootvorené, asi by ani nezvládla stlačiť kľučku.

Takto len pohla nohou.

Pretiahla sa dovnútra.

Poobzerala sa.

Vyzeralo to, že domec je takmer opustený. Ak nerátala mačku, ktorá bola zatvorená z kostenej klietky. Yelena naprázdno prehltla, keď ju prebodla nenávistným pohľadom. Ak niečo také dokázalo nemá stvorenie.

Iba ty si dostatočne hlúpa na to, aby si sa sem vracala. Čo chceš? Pozrieť sa, ako kvôli tebe trpím? ozval sa jej v mysli ten záhadný hlas. Tentoraz vedela, že sa s ňou rozpráva to zviera. Nebolo tak celkom nemou tvárou, za ktorú ju považovali smrteľníci.

„Je tu Baba Jaga?“ spýtala sa Yelena roztrasene.

Mačka dvakrát zamňaukala. Odletela hľadať večeru. Mňa tu nechala zatvorenú. Všetko kvôli tebe.

„Ak pomlčíš o tom, že som tu bola, pustím ťa. Potrebujem len niečo nájsť,“ navrhla jej.

Vycíti tvoj pach. Bude vedieť, že si tu bola. Takže by si mala hľadať veľmi rýchlo.

Yelena sa usmiala. Mačka nenamietala voči svojmu uvoľneniu. Dúfala, že si to zapamätá. Nakoniec, keby nebolo tej mačky, ešte teraz by tu slúžila ako otrok. Vôbec by si neuvedomovala, že ju ježibaba pomaly zabíja. Vlastne, možno by sa už dávno vyparila do vzduchu, akoby nikdy nejestvovala. Po nej by na zemi ostalo len vrecko s perlou a možno šaty.

Potriasla hlavou a sústredila sa. Živa jej nepovedala, čo presne by mala hľadať. S úsmevom ju len naviedla s tým, že Yelena musí nájsť niečo, čo počujú len rusalky. Keďže stále nevedela všetko o svojom predchádzajúcom živote, netušila, čo všetko sa v nej zmenilo. Tým pádom nemohla rozoznať, čo všetko cítila alebo videla ako rusalka, hoci ako smrteľník o ničom z toho nevedela.

Chalupa našťastie nebola veľká. Hoci sa jej predtým zdalo, že je obrovská. Pravdepodobne išlo len o nejaké kruté kúzlo majiteľky obydlia. V skutočnosti bol ten priestore taký malý a taký preplnený všakovakými rárohami, až bolo podivné, že sa tam vôbec dokáže otočiť.

Netrvalo dlho a v mysli začula čosi iné.

Myslela si, že to boli obavy, ktoré ju prepadli kvôli tomu, že sa ocitla na takmer nebezpečnom mieste. V skutočnosti išlo o nezbedné tóny clivej piesne. Uspávanky, ktorá ju k sebe lákala. Akoby bola smrteľník a nezbedná rusalka sa pokúšala o jej život.

Pomaly sa vybrala smerom, odkiaľ si myslela, že sa tie tóny rinú. Privrela oči. Čoskoro si uvedomila, že v skutočnosti načúvala dvom symfóniám. Jedna bola radostná, plná vysokých tónov a kučierok Pani jari. Píšťalky naznačovali preskakovanie cez kamene.

Niektoré boli väčšine, iné maličké. Sem-tam dokonca skákajúceho podkopli, čo sa prejavilo zadumanosťou piesne. Rytmus spomalil, no potom ešte víťazoslávnejšie pokračoval vpred. Cválal s radosťou žriebäťa. Lietal na krídlach voľnosti majestátnych orlov.

Do celkovej radosti sa však vlieval smútok. Hlboké a clivé tóny, ktoré v nej zanechávali zvláštnu ozvenu. Husle s obrovským smútkom rozvíjali jeden vysoký tón za druhým. Cítila, ako sa jej v očiach hromadia slzy. Nakoniec to však uvidela.

Dve vysoké čierne nádoby. Bohato zdobené ornamentmi a perlami. Dokonca niečím lesklým, snáď kamienkami. Volali ju k sebe nezameniteľnou naliehavosťou. Pohla sa k nim. Keby teraz prišla Baba Jaga, ani by si jej prítomnosť nevšimla. Len išla vpred. Nedávala pozor ani len na to, či má v ceste nejakú prekážku.

Keď už mala oba flakóny na dosah ruky, zarazila sa.

V uchu sa jej ozval ešte iný šepot. Lákajúci ju hrejivými predstavami. Naliehal a lákal ju. A ona privrela oči a otočila sa. Opreté v kúte a pokryté vrstvou prachu i hodvábnych pavúčích sietí stálo opreté neveľké zrkadlo. Nie zo skla, išlo len o dokonale vyleštený kov. Možno zlato – kvôli tomu žltému nádychu. Žiarilo a lákalo ju k sebe.

Nezaváhala.

Dotkla sa ho.

Hoci vzadu v mysli začula ozvenu mňaukaného nie.

Otvorila oči do náhleho svetla. Čakala, že pred sebou uvidí to zrkadlo, ale miesto toho zbadala neznámu a zároveň bolestne očividnú scenériu jej nového domova. Bola vo vodnej ríši kráľovnej Dany. V okolí neboli žiadne rusalky. Premkol ju chvíľkový strach. Potom však skrz jej telo preletel vták. Začudovala sa. Nie preto, že tam v skutočnosti nebola.

Nepamätala si, že by kráľovnin palác bol niečo iné než tichý. Teraz v ňom čvirikali vtáčiky, poletovali tam motýle a odvšadiaľ sa ozýval nadšený džavot. Keď obišla roh, uvedomila si, prečo tomu tak bolo. Na chodbe našla zoradených niekoľko desiatok víl i rusaliek. Niečo jej hovorilo, že to boli všetky bytosti, ktorým kráľovná rozkazovala.

Yelena si však spomínala na omnoho početnejší zástup jej nových sestier.

Prestala však tomu venovať pozornosť. Do vzduchu sa vzniesol plačlivý nárek. Maličké dieťa. Možno práve narodené. Yelena však nemala toľko slušnosti, aby stála na chodbe s ostatnými. Nebola tu. Nie v skutočnosti. Mohla len tak prejsť dverami a sledovať dianie, nespozorovateľná ostatnými.

Vo veľkolepej miestnosti našla kráľovnú stáť pri okne. Nikdy predtým si nevšimla, že by jej sídlo malo okná. Veď bolo predsa v jaskyni. Pod zemou. Teraz to vyzeralo akoby stáli v obyčajnom dome smrteľníkov. Akoby náhodou sa v ňom vyskytla kráľovná rusaliek. Pri nej na posteli ležalo dieťatko.

Tvár malo zvraštenú v červenej grimase hnevu a nespokojnosti. Kopalo nožičkami. Yelena si bola istá tým, že sa pozerá na čerstvo narodenú Zunu. Kde však bola jej matka? Okrem kráľovnej a Zuny bola v miestnosti už len jedna z jej strážkyň. Tá asi nebola Zuninou matkou.

„Prehľadali ste celý les? Celý ostrov?“ spýtala sa kráľovná. Jej hlas bol tichý a smutný.

Strážkyňa prikývla. „Áno, pani moja. Keď sme našli dieťa, hľadali sme toho, kto ho tam nechal. Nenašli sme však nikoho. Vrátili sem sa s ním do sídla, kým ostatné hľadali odpovede. Prišli sme až do neďalekej dediny. Vyzeralo to, že sa tam niečo stalo.“ Vtedy jej pokojný a vyrovnaný hlas poskočil.

Kráľovná si to všimla tiež. Rýchlo sa otočila. „Čo sa tam stalo?“

„Najskôr sme si mysleli, že to bol nejaký starý rituál na uctenie bohýň ročných období,“ začala opatrne. „No mýlili sme sa. V skutočnosti to bol pozostatok hranice, na ktorej niečo zhorelo.“

„Niekto alebo niečo?“ Kráľovnin tón dával jasne najavo, že stráca trpezlivosť.

Plač dieťaťa sa pomaly menil na tichšie mrnkanie. Unavilo sa.

„Zdá sa, že niekoho upálili, pani.“

Atmosféra v miestnosti zhustla. „Koho?“

Strážkyňa sa nepríjemne mykla. „Pani, neviem, či by som vám to mala...“

„Koho?“

Namiesto odpovede vybrala niečo, čo skrývala v ruke za chrbtom. Keď otvorila dlaň, mala na nej položený akýsi prívesok. Lekno vyrezané z toho najjemnejšieho kameňa akvamarínovej farby. Yelene pri tej kráse až prechádzal zrak.

Pre kráľovnú však musel znamenať ešte niečo iné. Pretože jej tvár, hoci tvorená skôr vodou, zvláštne zbledla. Natiahla pred seba ruku. Keď jej do nej padol kvietok, pritisla si ho k hrudi. Ruky sa jej triasli.

„Našli sme ho zavesený na palici. Tá bola zabodnutá uprostred spáleniska.“

Kráľovnej sa už triasla aj brada. „A ten... muž?“

Yelena netušila, o kom hovorí, ale strážkyňa to vedela. Pokrútila hlavou. „Sedel v krčme a...“

Nestihla ani dopovedať. Kráľovná jej k tomu nedala príležitosť. Kým stihol ktokoľvek z nich žmurknúť, vyparila sa vo vzduchu. Yelena ju nikdy nevidela podobným spôsobom použiť moc. Zaskočilo ju to na niekoľko drahocenných sekúnd. Až potom sa prebrala a uvedomila si, že by sa mala vybrať hľadať ju. Sotva na to pomyslela, sama sa vyparila.

Objavila sa v dedine pred budovou, ktorá o sebe hrdo hlásala, že je krčmou U rybára. Pred ňou sa zhromaždil malý dav ľudí. V jeho útrobách stála kráľovná. Pred sebou mala vystretú ruku, na nej bol položený prívesok. Vo vzduchu tri kroky od nej visel akýsi muž. podľa vlasov a tváre v ňom Yelena spoznala Zuninho otca. Sama jej povedala, že jej otec bol smrteľník, ale aj tak ju ten pohľad prekvapil.

„Kde je moja dcéra, smrteľník?“ Kráľovnin hlas v sebe nemal už žiadnu bolesť. Ostala len nenávisť.

Chlap držal hlavu vysoko zodvihnutú. „Zaslúžila si osud, ktorý sa jej dostal. Dovolil som ostatných, aby ju potrestali. Veď zmárnila vlastné dieťa! Našu dcéru! Ešte predtým, než som ju vôbec mohol uvidieť...“ Hlas sa mu po prvýkrát zlomil. „To nevinné dieťa sa ničím neprevinilo. Ak ho nechcela, mala ho tu nechať a vrátiť sa tam, odkiaľ prišla.“

Jeho slová boli plné bolesti a zahorknutia. A takisto pálenky. Musel sa pozrieť na dno mnohých pohárikov, že tam len tak visel a odvážne čelil rozzúrenému pohľadu kráľovnej rusaliek a zarmútenej matke v jednom.

Kráľovná vyzerala byť prekvapivo pokojná. „Tam, odkiaľ prišla...“ pošepkala takmer pre seba. „Moja dcéra opustila náš svet. Vzdala sa svojej podstaty, aby mohla byť s tebou. Pretože ťa milovala. Chcela som veriť, že ľudia vedia, čo je to láska. Mýlila som sa. Pri prvej možnosti si dokázal, že pre vás smrteľníkov je láska neznámy cit. Keby si moju dcéru miloval, ako si to sám prisahal, vedel by si, že by nikdy nedokázala ublížiť žiadnej živej duši. Tým skôr nie vlastnému dieťaťu.“

„Videli ju, ako našu dcéru topí v rybníku!“

Kráľovná sa zasmiala hlbokým hlasom bez akéhokoľvek citu.

Niekoľkých smrteľníkov ustúpilo.

Yelena však tušila, že na to už bolo neskoro.

„To dievčatko je sčasti rusalka, nie je možné ho utopiť. Ona je voda. Jej samotná podstata. Pochádza z nej, ovláda ju. To je tiež dôvod, prečo sa jej podarilo prežiť. Moje strážkyne videli ženu, ktorá dieťa hodila do rybníka. Ale nebola to moja dcéra. Pravdepodobne to bola tá istá žena, ktorá neskôr tvrdila, že to urobila moja dcéra. A ty si jej uveril. Bez zaváhania.“

Yelena si všimla, ako sa v mužovej tvári prebúdza cit. Jeho pohľad šibol do davu. Tam sa krčila akási žena. Bola mladá a podľa všetkého sa bála. Veď prečo iné by sa skrývala niekomu inému za chrbát. Chcela sa zbaviť nenávidenej rusalky, aby si prisvojila toho muža. Neštítila sa kvôli tomu zabiť nevinné dieťa.

„Ona... ona... ne...“ zahabkal muž. Po prvýkrát sa jeho tvár stiahla do bolestnej grimasy.

Na jeho ľútosť však už bolo neskoro.

„Raisa vo vás vždy videla to najlepšie. Vždy som jej hovorila, že sa mýli. Smrteľníci si nezaslúžia našu lásku. Možno súcit, ale to je všetko. Priznala by som, že som sa mýlila, keby jej to vrátilo život. Ale to sa už nestane.“ Hlas jej stvrdol. Amulet zovrela v päsť. Prsty k sebe stískala tak silno, až jej nakoniec z uvoľnenej ruky na zem dopadol len modrastý prach.

Priamo sa zadívala na muža visiaceho vo vzduchu. Tomu sa po lícach kotúľali slzy.

Yelene sa zvieralo vnútro.

„Odteraz vám bude vodná ríša uzatvorená. Víly a rusalky vám neprídu na pomoc, akokoľvek úpenlivo by ste prosili. Nepríde už dážď v čase sucha a nezmizne žiadna potopa. Pozvali sme vás na náš ostrov, dovolili sme vám tu žiť. A vy ste sa nám odplatili len nenávisťou. Rovnakej sa vám dostane aj od nás.“

Muž vtedy dopadol do prachu. Prudko lapal po dychu. Okrem toho to však pôsobilo tak, akoby celá dedina stíchla. Všetci ohromene sledovali kráľovnú a jej počínanie. V tvárach mali strach. Uvedomovali si, že bez pomoci vodných bytostí bude ich život oveľa krutejší.

Takisto však vedeli, že bolo príliš neskoro na ich ľútosť. Žena, ktorá to všetko vyvolala, sa snažila uniknúť. Niekoľko dedinčanov ju však zastavilo. Yelena hádala, že na ňu čakal horší osud ako Raisu, Zuninu matku.

„Pri všetkých mocnostiach v tomto i ostatných svetoch prisahám, že nájdem spôsob, ako vás vyhubiť. Jedného po druhom, akoby ste neboli viac ako ryby, ktoré kradnete z našich vôd.“

V ten moment sa kráľovná vyparila do vzduchu. Akoby tam ani nikdy nestála. Hrozba jej slov však ostala visieť vo vzduchu aj dávno po tom, ako sa vrátila späť do svojho sveta.

Vtedy si Yelena uvedomila, že ju čosi ťahá. Netušila kam a prečo. Prižmúrila však oči. Keď ich znovu otvorila, stála pred tým istým zrkadlom v chatrči Baby Jagy. Poplašene sa poobzerala okolo seba. Našťastie sa ešte nestihla vrátiť.

Zamračila sa.

Len ona môže mať také šťastie, že narazí na jedno z čarovných zrkadiel. Neukazovali podobu, ani skutočnú či klamlivú. Miesto toho dokázali ukazovať zákutia duší. Minulosť. Iných smrteľníkov. Dokonca aj samotných bohov, nech boli kdekoľvek. Poznali odpovede na najťažšie otázky. Jediné, čo zrkadlá nepoznali, bola budúcnosť. Ostatné veľmi ochotne vyzradili. Stačilo si len správne želať. Spriasť dokopy jednotlivé slová až vytvorili ucelený verš.

Yelena nerozumela tomu, ako bolo možné, že jej nejaké ukázalo minulosť bez toho, aby o to vyslovene požiadala. Nemala však pochybnosti. Všetci vedeli, že Zuninej mame sa stalo niečo hrozné. Toto bolo dostatočne desivé. Lenže už netušila, prečo to bolo dôležité a ako to súviselo s tým, že bola v dome Baby Jagy.

Opäť k nej doľahli melódie. Žiaľ a radosť pospolu. Zovrela pery do tenkej linky. Natiahla sa za flakónmi. Napol očakávala, že sa opäť prepadne do nejakej spomienky alebo inej vidiny. Keď prsty obmotala okolo vysokých hrdiel fľaštičiek, nič sa nestalo. Len stíchli melódie, ktoré vyplňovali maličký priestor.

V duchu už začala plánovať, ako sa odtiaľ dostane. Jej plány náhle prerušilo čosi iné. Zmenila sa scenéria. V jeden okamih sa pozerala na preplnenú chatrč, v tej ďalšej boli pred ňou kvetmi ozdobené steny domova letnej bohyne. Niekoľkokrát zažmurkala, aby sa uistila, že sa jej to len nesníva.

Potom k nej doľahol smiech.

„Vieš, ono to nezmizne. Naozaj si tu.“

Otočila sa k Žive. „Ako si...?“

„Celý čas som bola s tebou. Dávala som pozor, aby sa Baba Jaga nevrátila a nepokúsila sa dokončiť to, čo začali jej besy. Keď som sa uistila, že si získala to, po čo si tam išla, preniesla som ťa sem. Zaslúžiš si trochu pokoja. Po tom všetkom, čím si už prešla.“

Yelene bola podobná téma trochu nepríjemná.

Nadvihla fľaštičky, ktoré zo seba nevydali už ani hláska.

„Čo som to vlastne priniesla?“

Živa k nej podišla. Po celý čas sa usmievala. „Život a smrť sú súčasťou života. V jednej fľaši nájdeš to, čo oživí každého. No bez smrti nič nedokážeš. Najskôr musíš zabiť oddelenú časť samej seba, aby si ju mohla prebudiť a pripojiť tam, kam patrí. Iba tak budeš úplná.“

Niekoľkokrát zažmurkala. No jej slová stále nedávali zmysel.

„Ehm... dobre.“ Prehltla. „Ako to pomôže Lukovi?“

Namiesto priamej odpovede sa najskôr zasmiala. „To nie je pre Luku. To je dar pre teba. Dar, ktorý som ti nemohla priniesť ja, ale musela si si ho zaslúžiť. Dobre ho ukry a nedovoľ, aby sa o ňom niekto dozvedel. Tvoriť a ničiť by chceli mnohí.“

Lenže ju nezaujímali nejaké odmeny.

„Kde je Luka?“

Namiesto toho, aby jej Živa odpovedala, pokynula jej rukou. Yelena sa zadívala tým smerom. Najskôr sa otvorili mohutné dvere. Potom k nej doľahla ozvena krokov. Prehltla. Vykročila vpred. No zrazu bola nútená zastaviť. Pretože jej telo ochromelo ohromením.

Do miestnosti vstúpil Luka. Vysoký, čiernovlasý a belasé oči upieral na ňu. Neusmieval sa, no ani nemračil. Nevyžarovala z neho žiadna emócia. Nič. Obávala sa, že sa ešte stále pozerala na jeho prázdnu schránku. Lenže boli tu jeho oči, ktoré už nezívali prázdnotou.

Nakoniec prehovoril: „Yelena.“

V tom jedinom slove boli ukryté všetky city, ktoré neprezrádzali jeho oči. Nedovolil im, aby sa zrkadlili na jeho tvári. Zároveň to meno vysloveného jeho známym a vzdialeným slovom predstavovalo pohladenie. Objatie, ktoré od neho už nikdy nedostane.

Namiesto triumfu pocítila na jazyku len horkosť.

Kapitola 20. ¦ Kapitola 22.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 21.:

5. Valeriee přispěvatel
30.03.2017 [8:52]

ValerieeNo jdu číst dál, protože potřebuju odpovědi Emoticon Emoticon Luka už je teda zpátky? A co Yelena? A co ten příběh, který viděla v zrcadle? Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
16.03.2017 [12:58]

LiliDarknightNer, neboj sa, ja rozumiem aj tvojim bezslovým komentárom. Hlavne som radas, že sa ti príbeh stále páči. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, hej, Luka je späť a hádaš tak trochu správne, ale nakoniec, čo nie je, môže byť. Chce to len trošku času. Emoticon Emoticon Čo bude s tými nádobami sa dozviete neskôr. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, no to vieš, ja rada dávam odpovede a zároveň vyvolávam ešte viac otázok. Urobila som z toho druh umenia. Emoticon
Dana je postava, ktorá, povedala by som, nie je vyslovene záporná, ale nie je to takisto osoba, ktorú by som objala a pri čajíku s ňou riešila jej osobné problémy. Emoticon Na to ma až príliš desí. Emoticon Emoticon
Neviem, či vám nakoniec ukážem, ako prebehlo to spojenie tela a duše. Živa mala svoje dôvody na to, aby nechcela, aby to Yelena videla. Ale možno to niekde spomeniem, nemôžem to však zaručiť. Je pravda, že ste sa na to asi tešili, ale na druhej strane to nie je také dôležité. Skôr bolo dôležitejšie pre Živu, aby sa dočasne zbavila Yeleny. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Blacky
16.03.2017 [9:54]

No do kelu. Tak toto bola jazda. Snáď je tu možnosť, že by bola opäť človekom? A bumemem mať nhľad ako sa Lukovi vdýchla duša do tela? Úprimne, na to som sa tešila najviac.

A toto bola prvá a zrejme aj psoledná kapča, keď mi bolo Dany neskutočne ľuto. Nedivím sa, že jej duša sa zatvrdila voči ľuďom. Po tomto. Tie trápne ženské intrigi sú vždy naúčinnejšie. To je večná pravda.

Ach, teraz som zvedavá, či to bude o náprave a viere Dany. Nakoniec, ona predsa len bola sklamaná a zronená. Pred tým zlá nebola. A asi by jej smrť nič dobré svetu nepriniesla.

Ach, teraz dúfam, že nájdu spôsob ako ju prinútiť byť znova "dobráčkou".

Velice podarená kapča. Dávajúca plno odpovedí no zároveň tvoriaca množstvo ďalších.

Teším sa na ďalšiu ako vždycky.

2. Pioggia
15.03.2017 [20:50]

Wow Emoticon takže už je Luka späť??? Odpadnem... Ale mám pocit že si neskončia teraz do náručia... Luka bude na ňu stále naštvaný a Yelena sa nebude brániť lebo bude presvedčená že si to zaslúži... Či? Emoticon a tie nádoby so životom a smrťou... Urobia z nej zase človeka? Emoticon no som zvedavá Emoticon rýchlo píš ďalej Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
15.03.2017 [19:33]

NerissaCo to... já vím, že už tě asi nebaví, jak moc mi dochází slova, ale já fakt nevím, co říct. Naprosto skvělá kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!