OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 20.



Pieseň zradených - Kapitola 20.Život a smrť

Kapitola 20.

Yelena bola zvláštne tichá, keď dovolila Žive, aby ich zaviedla do svojho kráľovstva. Inokedy by bola fascinovaná tou nádhernou stavbou pripomínajúcu krvavú ružu. Teraz len tupo pozerala pod nohy a robila stále menšie kroky vpred. Opustilo ju všetko odhodlanie. Slzy jej na lícach už dávno uschli. Nevládne sa vliekla vpred. Nevnímala pohľady ostatných. Neodpovedala na Živine otázky. Len skláňala hlavu. Hanbila sa. Za všetko, čo v živote neurobila. I za to, čo urobila. Hlavne však kvôli tým, ktorých sklamala. Bolo ich tak veľa!

„Musíš to Poludnici odpustiť. Patrí to k jej podstate,“ povedala Živa opäť.

Nijako nedala najavo, že ju vníma. Na čo by to aj bolo dobré. Hovorila len to isté, čo aj predtým. Tá žena, ktorú nazývala Poludnicou, mala rada otázky. Dokázala ostatných zabiť ich naliehavosťou. No hlavne tým, ako v ostatných vyvolávala pocit viny. Tomu nakoniec aj podľahli. Yelena jej to nevyčítala. To, čo jej ukázala, bolo pravdivé.

Keď napokon Živa zastavila, Yelena si to takmer neuvedomila.

„Prešla si dlhú cestu, kým si ma našla. Mala by si si trochu oddýchnuť. Nemáme sa kam ponáhľať. Ja medzitým splním svoje povinnosti. Títo ľudia,“ ukázala na postavy pobehujúce po veľkej miestnosti, „sa o teba radi postarajú. Stačí ich poprosiť.“

Yelena len prikývla. Nemala silu odpovedať.

„Alebo by si mohla isť so mnou,“ navrhla Živa. „Svet smrteľníkov môže byť naozaj fascinujúci. Mohla by si na chvíľu premýšľať o niečom inom.“

Zadívala sa na letnú bohyňu. Bola prekrásna a žiarivá – ako samotné slnko. Vyžarovala z nej zvláštna dobrosrdečnosť. Yelena netušila, čo by mala robiť. Na jednej strane chcela ešte stále pomôcť Lukovi. Nie však už kvôli osobným výčitkám. Skôr preto, že chcela splniť aspoň jeden sľub, ktorý kedy dala.

Zadívala sa na jeho bezduché telo. Stál na mieste, vystretý ako vojak čakajúci na ďalší rozkaz. Tým asi aj bol. Nemal vlastnú vôľu, tak sa musel spoľahnúť na ostatných, že rozhodnú za neho.

Yelena sa pristihla pri tom, že prikyvuje. „Dobre, pôjdem s tebou.“ Hlas mala zachrípnutý a nevýrazný. Akoby dlhé hodiny kričala. Možno to aj naozaj robila.

Živa sa rozžiarila ešte viac. Podišla k Lukovi a niečo mu pošepla do ucha. Ten vykročil a zmizol za jednými z mnohých dvier. Dúfala, že za týmito múrmi bude v bezpečí. Nezaslúžil si, aby s ním niekto zle zaobchádzal len preto, že nemohol protestovať.

Keď k nej bohyňa natiahla ruku, so zaváhaním ju prijala. V momente, keď sa končekmi prstov obtrela o jej horúcu pokožku, scenéria okolo nich sa premenila. Aj Živa sa vedela premiestňovať, ale ako si Yelena všimla doteraz, radšej všade chodila po svojich.

Teraz sa nachádzali uprostred rozľahlých záhrad. Nachádzala tam záhony všakovakej zeleniny. Obrovské ovocné sady. Kvetinové zástupy omamujúce ich sladkosťou svojej vône. Kedykoľvek predtým by sa Yelena tešila tomu nádhernému pohľadu. Príroda v jej najčistejšej forme. Teraz jej pohľad nezaujato skĺzaval po všetkých zákutiach Živinho kráľovstva.

Yelena sa zadívala na bohyňu. Pristihla ju pri tom, ako ju zadumane sleduje. Vzápätí sa však žiarivo usmiala. Nech sa jej preháňalo hlavou čokoľvek, nechcela, aby to Yelena uhádla. Čo sa týkalo jej, nemala sa čoho obávať. Netúžila spoznať myseľ niekoho iného. Zabíjala ju jej vlastná.

„Kým žijú tieto záhrady, smrteľníci budú mať všetkého dostatok. Sila rituálov vykonaných v mojom mene rozširuje tieto záhony. Chodím sem a obnovujem ich, aby život mohol pokračovať.“ Rukami mierne mávala vo vzduchu. Zakaždým, keď ukázala na iný koniec záhrady, ten kút akoby sa viac zazelenal. Kvety boli krajšie, plody väčšie.

Bohyni sa podarilo prebudiť v nej náznak zvedavosti. „To je to, na čo si určená? Musíš obnovovať tieto záhrady, aby si dopriala smrteľníkom hojnosť úrody?“

Na jej prekvapenie Živa pokrútila hlavou. „Nie som ako Morena a Vesna. Morena sa musí postarať o mŕtvych, pretože vo svete živých už nie je miesto. Ak by neprikryla zem svojim snehom, nikdy by si nikto neoddýchol a život sám by prestal jestvovať.“ Vykročila k jednému z kvetinových záhonov. „Vesna tiež nemá na výber. Ona zabezpečuje, aby sa kolobeh života mohol začať. Prebúdza nielen nový život, ale aj prírodu. Vďaka nej stromy kvitnú, tráva sa zelenie a ľady sa topia. Jej slniečko oznamuje znovuzrodenie.“

Živa sa sklonila, aby mohla privoňať k jednému z kvietkov.

„Ale ty nemusíš?“ pobádala ju Yelena, pretože skutočne chcela poznať odpoveď.

Bohyňa pokrútila hlavou, no nepozrela sa na ňu. „Leto je kruté i nádherné zároveň. Musí byť dostatok slnka, aby rastliny mohli rásť a ovocie dozrievať. Ak nie je slnko, ľudia nenasušia seno a v zime nemajú čím kŕmiť dobytok. No ak nie je dostatok dažďa, nič poriadne nenarastie, nebude úroda a v zime nebudú mať čo jesť ľudia. Mojou povinnosťou nie je držať dážď a slnko v rovnováhe. Mojou úlohou je pozorovať ľudí a rozhodnúť, čo si zaslúžia.“

Vtedy sa Živa postavila a zadívala sa Yelene do očí. V tých jej už nebola žiadna láskavosť.

„To je mojím údelom. Vidieť ich životy, rozumieť im a rozhodnúť sa, či si zaslúžia plodné leto, ktoré nakŕmi ľudí i dobytok, alebo ich potrestám neúrodou a hladom. Moje rozhodnutia môžu byť len také veľké, aká veľká je moc, ktorú mi svojimi rituálmi venujú.“

Yelena sa chcela spýtať na tie rituály, ale Živa ju prerušila tým, že sa začala smiať.

Ak niečo, letná bohyňa bola asi najdivnejšia z celej trojice.

Natiahla k Yelene ruku. „Poď. Volajú ma. Chcem ti niečo ukázať.“

Očakávala, že ich prenesie len do inej časti svojej ríše. Možno späť do jej paláca. Miesto toho sa objavili v očividne skromnom dome obyčajných smrteľníkov. Yelenu to vyľakalo. Veď ich mohol ktokoľvek vidieť. No nikto im nevenoval pozornosť. Zatiaľ. Všetci akoby boli pohltení niečím, čo sa dialo pri posteli. Živa ju potiahla za ruku.

„Poď sa pozrieť.“

Yelena pokrútila hlavou. „Ale...“

„Neboj sa, neuvidia nás.“

To ju presvedčilo a vykročila vpred. Ukázalo sa, že na posteli ležalo možno päťročné dievčatko. Tváričku malo pochudnutú a bledú, ale aj tak krásnu. Vlásky malo spotené a strapaté. Na vrchole hlavy jej sedel bohatý veniec upletený z lúčnych kvetov.

„Moja sila nepatrí len letu. Môžem aj liečiť. Preto ma sem privolali a volali moje meno. Dúfajú, že vyliečim toto dievčatko.“

Yelena od toho dieťaťa nemohla odtrhnúť tvár. „Tak ju uzdrav.“

„Nie,“ prekvapila ju bohyňa svojou krutou odpoveďou, „to nemôžem urobiť.“ Yelena sa na ňu zamračila. Živa jej vyčítavý pohľad bez problémov vydržala. „Moc uzdravovať nie je len dar, je to aj bremeno. Dokážem zahnať smrť aj keby tomuto dievčaťu už sedela na kolenách. Lenže ak by som zachránila všetkých, život by nikdy neskončil a nemohol by začať nový. Rovnováha musí byť dodržaná. Hoci som sem prišla, na mojich pleciach ostáva zodpovednosť rozhodnúť sa, či ich život má pokračovať alebo nie.“

Naklonila hlavu, snažiac sa porozumieť jej slovám. „Si potom ešte viac krutá ako Morena.“

Živa pokrútila hlavou. „Ani jedna z nás nie je krutá. Uvedomujeme si však, že máme svoje povinnosti.“ Položila Yelene ruku na plece. „Yelena, my máme silu zachrániť ich, ale nemôžeme zachrániť všetkých. O tom nie je naše poslanie. Naším poslaním je aj rozhodnúť sa, keby už naša moc nie je potrebná. Toto dievča by som mohla zachrániť. Vyliečiť ju. A ona by vyrástla. Ešte by skrásnela. Rodičia by ju chovali ako vo vatičke. Len aby znovu neochorela. A toto neschopné dievča by neskôr spôsobilo požiar, ktorý by zabil ju i celú jej rodinu, hoci Sudičky im určili iné osudy. Možno som krutá. Ale ak toto dievča nechám zomrieť, zachránim ostatných.“

„Takže ty vidíš aj budúcnosť?“

„Nie,“ povedala potichu, „nevidím budúcnosť. Vidím možnosti.“

Viac k tomu nepovedala. Namiesto toho nechala Yelenu, aby sa sama rozhodla, čo to všetko má znamenať. Rada by si myslela, že jej slová mali aj hlbší význam. Nehovorila len o sebe. Lenže Yelena bola príliš unavená na to, aby si to mohla skutočne uvedomiť. Len tam stála a pozerala, ako ľudia nariekajú nad posteľou toho dievčaťa.

Pripomínalo jej to nárek z tých predstáv. Taký skutočný, a predsa len výsledkom schopnosti tej stareny. Zdalo sa jej, akoby jej niekto ostrým nožom robil diery do každého kúsku tela. Zatínala zuby. Ťažoba jej niekdajších rozhodnutí na ňu mocne doliehala. Toľko zodpovednosti jej sedelo na pleciach. O chvíľu pod jej váhou poklesne v kolenách.

„Poď,“ vyzvala ju zrazu Živa, „ešte musíme ísť aj inde.“

Yelena čakala, že jej bohyňa opäť naznačí, aby sa chytila jej ruky. Miesto toho ju viedla von z chalupy a potom krížom cez dedinu. Išli niekoľkom minút. Život pokračoval ďalej. Ľudia plnili svoje povinnosti. Obrábali polia. Ťažko pracovali. No našli si čas aj na smiech a zábavu. Deti pobehovali okolo nich a hrali sa nejakú jednoduchú hru.

Keď v diaľke začula kovové nárazy kladiva dopadajúce na nákovu, zrýchlila krok. Nebola pripravená tomu čeliť. Možno na to nikdy nebude pripravená. Nakoniec zastavili pred ďalším obyčajným obydlím. Aj toto bolo zvláštne smutné. Keď vošli dnu, pochopila Yelena prečo tomu tak je. Na posteli ležala dospelá žena. Vlasy jej na spánkoch už šediveli. Na hlave mala krásny veniec z farebných kvetov, ktoré ani nevedela pomenovať.

Očividne bola mŕtva.

„Prečo sme tu? Tá že na už nepotrebuje tvoju pomoc. Teraz by mala prísť Morena.“

Živa sa však usmiala a rukou nežne prežila mŕtvej žene po čele. „Nie som tu preto, aby som jej pomohla. Som tu pre to, že ma sem privolal jej muž. Ako poďakovanie.“

Pri posteli postávali i kľačali deti rôzneho veku. Tri dievčatá a dvaja chlapci. Najstarší stál vedľa staršieho muža, ktorý bol očividne jeho otec. Všetci smútili nad stratou matky. Yelena nevedela, kde by sa v ich srdciach ešte mohlo nájsť miesto pre vďačnosť.

„Prečo by boli vďační za niečiu smrť?“

Veď tam všetci len nariekali.

„Kedysi dávno som toho muža zachránila. Bol ešte len chlapec a umieral. Jeho rodičia ma prosili o pomoc a ja som ich vypočula. Ich syn prežil. Naučili ho, aby za to bol vďačný. A on ma z vďačnosti často k sebe privolal, hoci o mojej prítomnosti nevedel. Keď si vybral svoju milú. Keď potreboval silu a odvahu, aby ju požiadal o ruku. Bola som aj na ich svadbe a tancovala s ním, hoci o tom doteraz nevie. Stála som pri narodení všetkých jeho detí. Stála som vedľa neho, keď dve z nich museli pochovať, lebo neprežili zimu. Videla som, ako využíva môj dar každým dňom.“

Yelena sa zamračila. „Ak si im dala v deň svadby šťastie, prečo ona teraz zomrela?“

Živa sa zasmiala. „Ale on ma neprosil o šťastie. On len chcel, aby som mu dala silu vyrovnať sa so všetkým, čo sa mu kedy postaví do cesty.“

„Prečo... prečo by o niečo také žiadal?“

„Život neriadime len kvôli tomu, že máme moc im pomôcť, Yelena. Ľudí vedú ich vlastné rozhodnutia. Bol to on, kto si vybral túto ženu aj napriek tomu, že bola chorľavá. Každý deň mohol byť jej posledným. Napriek tomu spolu prežili skoro tridsať rokov.“ Prstami pohladila po vlasoch tú mŕtvu ženu. „Nemôžem si prisvojiť zodpovednosť za jeho terajšie nešťastie. Pretože nie som zodpovedná za jeho kroky. Nerozhodujem sa za neho. Ja ho môžem usmerniť, ale to, ako skončí jeho cesta, je len na ňom.“

Yelena začínala chápať, čo sa jej snažila ukázať. Bála sa však vysloviť to nahlas. „Preto od teba chcel silu a nie šťastie.“

Prikývla. „To, že je niekto šťastlivec, neznamená, že sa mu vždy všetko podarí. No ani smoliar nemusí všetko hneď pokaziť. Život je ako veniec uvitý našimi rozhodnutiami. Potrebujeme len silu na to, aby sme mohli žiť s dôsledkami.“

Podišla bližšie k tej posteli. Uvedomila si, že v očiach má slzy. „Mala... dobrý život?“

Aj Živa sa k nej pridala. Teraz obe nazerali na smutnú rodinu. „Bol to život, Yelena. Boli horšie i lepšie dni. Boli smutní, šťastní, niekedy už nemali silu. Rozhodli sa však, že ich to nezlomí. A dostali sa až takto ďaleko.“

Smútok ochromil celé jej telo. Už viac nevidela len zármutok tejto náhle zničenej rodiny. Verila, že sa s tým vyrovnajú. Veď aj teraz sa usmievali, hoci cez slzy. Zomrel im milovaný človek, no spomínali na neho v dobrom. Budú smútiť, plakať, no budú pokračovať ďalej. Pretože im Živa im dá silu. A možno si ju dajú oni sami, pretože ani bohyne nie sú všemocné.

„Ale čo ak to nestačí? Čo ak nestačí, že im pomôžeme?“

Živa vedela, že Yelena viac nehovorí o mŕtvej žene. „Ja viem, komu môžem pomôcť a komu nie, pretože to mi dovoľuje moja moc. No nie vždy je to ľahké. Niekedy sa trápim. Aj na to dievčatko budem myslieť ešte dlho. Lenže potom si spomeniem na všetkých ľudí, ktorí sú ako tento muž. Na tých, ktorí dostali pomoc a rozhodli sa naplno ju využiť.“

„Lenže oni aj napriek tomu trpia!“ skríkla trpko.

„Bolesť je súčasť života, Yelena. Cítime ju všetci. Hoci niektorí viac ako iní. Možno je to nedostatok šťastia. Možno len ľudia okolo trpiaceho nevedia, kedy prestať. Lenže to nie je tvoja vina. Pomohla si Nine, keď ti ju položili na prach. Naučila si ju všetko, čo si stihla. Ľutuješ, že si ale nemala čas povedať jej všetko. Niečo sa jej v živote nepodarí a jej to bude ľúto. Áno, stane sa to. Možno sa to už stalo. Ale, Yelena, ona sa vďaka tebe rozhodla pomáhať ľuďom. Nezavrela na nich. Otvorila im svojej srdce. Nezatvorí ho ani vtedy, keď niekoho nebude môcť zachrániť.“

Teraz už Yelena otvorene vzlykala. „Mala by som tam byť. Mala by som jej so všetkým pomôcť. Nemala by tomu čeliť sama.“

Živa tentoraz po vlasoch po hladila Yelenu. „Ale ty tam predsa si. Si v každom rozhodnutí, ktoré kedy Nina urobila. Naučila si ju milovať ľudí. Naučila si ju, aby mala odvahu. Ona k tebe vzhliada aj teraz, keď si preč. Možno je smutná, že tam už nie si, ale je rozhodnutá všetkým dokázať, že si ju dobre vychovala.“

Yelena spomínala na Ninu. Nemala všetky svoje spomienky. Niektoré si možno aj vymyslela. Nemala potuchy. Nezaujímalo ju to. Možno to mala na svedomí Živa a jej moc. Opäť videla, ako jej sestra sedí pri stole a plače.

Nesústreďovala sa však na výčitky, pozerala na to dospievajúce dievča. Yelena nevedela, čo sa stalo. Len vedela, že to bolo zlé. No Nina sa nezložila. Nakoniec si utrela slzy. Umyla si tvár. Učesala vlasy. Do nich si vplietla kvietky. Nakoniec zobrala tašku, ktorú Yelena tak veľmi poznala. Jej bylinky a odvary. Vrecko plné zázrakov. A Nina s ním teraz vchádzala domu nikoho, kto ju pokračoval.

Napriek bolesti išla vpred.

Lenže Nina bola silnejšia ako Yelena kedy bude.

„Ale stále sú tu mŕtvi.“

„Mŕtvi tu budú stále. Ale ty si ich nezabila. Galyu zabil strach jej rodičov. Ty si im povedala, čo majú robiť. Ukázala si im smer, ktorým by mali kráčať. Ale oni nepočúvali. Nie je tvoja chyba, ak sa niekto rozhodne byť hluchý. Nenos so sebou ťarchu mŕtvych, Yelena. Im už pomôcť nemôžeš.“

Uvedomovala si, že má bohyňa v niečom pravdu. Nemohla si pripisovať zodpovednosť za rozhodnutia iných. To bola ťažoba, s ktorou by nedokázal žiť nikto. Galyu nezabila ona. To jej rodičia ju tam postavili. To oni zapálili ten oheň. Jej chybou bolo možno len to, že sa tam nestihla dostať včas. No ak by tam aj pribehla, mohla by tomu zabrániť?

Ostávalo príliš veľa otázok, na ktoré nikdy nenájde odpoveď. Galya ale zomrela. Zabil ju strach jej rodičov. Aj Yelenu vlastne zabil strach. Vždy žila v obave, že ju ostatní zradia. Prinesú jej bolesť bez ohľadu na to, ako vernú lásku jej budú prisahať. Rozhodla sa pre ťažké rozhodnutie len na základe podozrenia. Pretože sa naplnil strach, s ktorým žila každý deň. Teraz mala pocit, že to bola hlúposť. Akoby ju niekto chytil do pasce.

Živa, akoby cítila, o čom Yelena premýšľa, opäť prehovorila: „Možno máš pravdu a ublížila si im tým, čo si urobila so svojim životom. Veď si ho ukončila. Ublížila si svojim blízkym. Lenže to je bolesť, s ktorou sa musia vyrovnať len oni. Ty máš zase svoju. Už sa to stalo. Skočila si odtiaľ. Možno raz prídeš na to, čo ťa k tomu viedlo. Ale ani dovtedy nemôžeš samu seba trápiť tým, ako to zasiahlo ostatných. Z toho by sa nejeden mohol zblázniť. Ja by som o tom mala vedieť. Kvôli mne zomrelo veľa smrteľníkov.“

Yelena sa zarazila. „Ale ty si bohyňa. Máš svoje povinnosti. Musíš robiť to, čo považuješ za správne.“

„Ale ja to predsa viem, Yelena,“ povedala takmer nežne. „Dávno som sa naučila, že sa nemôžem donekonečna trápiť pre každú bolesť, ktorú som kedy niekomu spôsobila. Iste, neospravedlňuje ma to, že som svoje konanie považovala za správne. Moju vinu to nezmenšuje. No je nutné si aj odpustiť. Pretože niekedy tu nie je nikto, kto by to pre teba urobil.“ Rukou mávla do miestnosti. „To, že sa cítim vinná neznamená, že môžem dovoliť ostatným, aby ma bičovali svojimi výčitkami.“

Na to nemohla povedať nič. Uvedomovala si pravdivosť tých slov. Skočila z toho brala. Naozaj to urobila. Pretože vtedy to považovala za jedinú správnu cestu. Možno jej v tom niekto pomohol a tie povrázky bábkarky neboli len výplodom jej fantázie.

Musí to však prijať.

Uvedomiť si, že to urobila.

Opustila svoj život a stala sa z nej rusalka, ktorá si spomenula na svoj smrteľný život. A spolu s ním tam zanechala aj milovaných ľudí. Luku, Ninu, dokonca niektorých dedinčanov. Lukovho strýka. Vyčítajú jej, že len tak odišla. Možno ju za to nenávidia. Pociťujú bolesť. Lenže aj tá raz pominie.

Zabudnú.

Možno im to raz umožní na ňu spomínať bez toho, aby mali chuť nadávať. Skôr alebo neskôr sa napokon p ohnúť vpred. Luka sa znovu zamiluje. Nina sa naučí všetko, čo jej Yelena nestihla povedať. Budú tam jeden pre druhého. A budú žiť. Preto, lebo zabudnú na bolesť, ktorú im spôsobila.

Jej myšlienky prerušila Živa. „Pozri na toho muža,“ vyzvala ju. „Možno si teraz myslí, že keby nebolo jeho, táto žena by prežila dlhší život. Po jeho boku musela pracovať. Porodila mu deti, hoci každé ďalšie ju oslabilo. Možno si hovorí, že ak by ju nestretol a nezamiloval sa do nej, teraz by tu neležala mŕtva.“ Teraz sa jej Živa pozerala do očí. „A možno teraz spomína na to dobré, čo spolu prežili. Milovali sa. Vychovali toľko detí. Stále išli vpred. Smiali sa. Plakali. Vždy sa mohli jeden o druhého oprieť. Hoci by chcel, aby s ním bola dlhšie, je vďačný za to, čo dostal. Odpustil si ešte skôr, ako sa stihol obviniť, Yelena. Nevyčíta si jej smutný osud, pretože potom by si musel vyčítať aj to, že s ňou bol šťastný. A za to chce byť vďačný.“

Výčitky boli všade. Plávali v jej mysli, dorážali na ňu zo spomienok. No nikto ich skutočne nevyslovil. Len ona sama. Nedokázala ich umlčať. Stále ju ťažili. Lenže vďaka Žive bola schopná pozrieť sa na ne z iného uhlu pohľadu. Prijala ich. Otvorila im náruč. Oni ju na oplátku za to nezničili.

Vháňali jej slzy do očí. Nútili ju pamätať si to, na čo by najradšej zabudla. Niektoré udalosti však na svedomí nemala. Nikoho nezabila. Nie vedome. Pomáhala ako najlepšie vedela. Niekedy to pomohlo, inokedy nie. Lenže nebola všemocná. Mala slabosti. Pochybenia. Možno jedno z toho ju obalamutilo a ona považovala skok za správne riešenie.

Stala sa z nej rusalka, to áno. Ľutovala to? Niekedy naozaj chcela. Keby sa z nej nestala rusalka, nikdy by neobjavila ten vodný svet. Mala byť nájsť kúsok dobrého v čomkoľvek, čo sa jej stane. Bez ohľadu na to, ako zle to vyzerá. Veď spoznala Zunu. Bohyne. Vďaka nim mohla pomôcť niekomu, koho sklamala. To nebolo málo.

Po prvýkrát po dlhých týždňoch cítila, ako jej čosi opadáva z pliec. Jej vlastná bolesť sa nezmenšila. No napriek tomu jej vnútro naplnila istá ľahkosť. Takto ju dokázala povzniesť sila odpustenia, ku ktorému sa ešte len dopracovávala.

Opakom dlane si utrela slzy z očí.

Zadívala sa na Živu. „Myslím, že by sme sa mali pustiť do toho, kvôli čomu som sem prišla.“

Kapitola 19. ¦ Kapitola 21.


Ani som sa nenazdala a už sú tu druhé guľatiny. Príbeh sa už poriadne rozbehol a uberá sa tým správnym smerom. Čo si o ňom myslíte? Máte nejaké teórie o tom, ako to bude pokračovať?

Kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Blacky, Pioggii a Valeriee. Ďakujem za vašu podporu, znamená pre mňa nesmierne veľa.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 20.:

6. Valeriee
29.03.2017 [14:30]

No já už se bála, že na Luku zapomněly Emoticon Myslíš, že se po tom všem bude moct Yelena vrátit zpět do vesnice? Samozřejmě v případě, že máš v plánu HE (i když rusalky tak nekončí:))) Jsem zvědavá, jestli se Luka probere a bude takový jaký byl před "smrtí". Děkuji za věnování!!!

5. LiliDarknight webmaster
14.03.2017 [10:38]

LiliDarknightBlack, som rada, že kapitola splnila svoj účel a páčila sa ti. Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Blacky
13.03.2017 [13:09]

Nádherné. Hlbokomyselné. Som rada, že jej Živa pomohla ubrať trochu ťarchy z ramien. Teším sa na ďalšiu a na návrat Luka.

3. LiliDarknight webmaster
12.03.2017 [21:27]

LiliDarknightNer, predpokladám, že kapitola asi splnila svoj účel a ja ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila, ale nemôžem ti sľúbiť, že nabudúce sa všetko vyrieši. Pretože to tak nebude. Alebo skôr - nie celkom. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Pioggia
12.03.2017 [20:39]

Ďakujem za venovanie Emoticon kapitola bola ako vždy úžasná... Smutná ale krásna... Nádherné myšlienky... Teším sa na ďalšiu časť Emoticon som zvedavá či už to bude tá konečná fáza a Luka bude v poriadku Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
12.03.2017 [15:52]

NerissaMamuška. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!