OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 16.



Pieseň zradených - Kapitola 16.Ísť vpred

Kapitola 16.

Kikimora ju vo svojej moci držala takmer tri dni.

Yelena tomu ešte stále nemohla uveriť. Hoci jej to bohyňa Vesna zopakovala niekoľkokrát, aby sa uistila, že ju naozaj aj počúva. Ešte aj po niekoľkých minútach potriasala hlavou. Rada si myslela, že sa spod jej moci dostala vlastným pričinením. V skutočnosti to nebolo celkom tak.

„Prečo by si mi pomáhala?“ spýtala sa Yelena Vesny, ktorá v náručí držala svoje čerstvo narodené dieťa.

Vesna sa láskyplne usmievala. „Ja nie som Morena. Jej moc má iný princíp, ako moja. Ja pomáham, pretože verím, že je to správne. Ona verí, že si to musíš zaslúžiť. Najskôr tá obeta, aby si si ju naklonila, ale len vďaka moci, ktorú si jej tým spálením tela venovala, ťa nakoniec pustila do svojho sveta.“

„A ty mi pomôžeš... len tak?“

„Môj svet je veľmi ľahké nájsť. Keď sem niekto chce prísť, trápim ho oveľa viac. Nestrážia to tu len kikimory a Sudičky, ale aj iné stvorenia, o ktorých by som radšej nehovorila. Ja som ich prinútila, aby ťa nechali na pokoji. Aby ťa moji ľudia nenapadli, musela som ti do cesty nastrčiť aspoň tú kikimoru.“

Yelena nemohla byť viac sklamaná z jej slov. Veľmi dúfala, že si to všetko zaslúžila sama. Vyhrala nad tým hrozným stvorením, lebo to sama chcela. Bez pomoci by sa jej to ale nikdy nepodarilo. Síce bola bohyni nesmierne vďačná, ale takisto sa cítila byť... zneužitá. Morena predsa hovorila o tom, čo Sudičky predpovedali. Aj ona jej pomohla len preto, lebo si mysleli, že Yelena im pomôže vyriešiť ich problémy?

„Čo odo mňa chceš?“ spýtala sa nakoniec Yelena.

Vesna na chvíľu vyzerala, akoby sa jej tie slová nejako dotkli. „Ja od teba nechcem nič. Chcem ti len pomôcť.“

„A určite to nemá nič spoločné s rovnováhou?“

Yelena cítila, ako si ju bohyňa pozorne prezerá. Snažila sa pod jej pohľadom nemykať. Ruka jej automaticky vystrelila ku krku. V prstoch zovrela perlu. V duchu jej zaspievala radostná symfónia. V tele sa jej rozliehal pokoj. Už oveľa sebaistejšie vydýchla.

„Rovnováha a jej udržiavanie leží na mojich pleciach. Nikdy by som ťa nežiadala, aby si komukoľvek z nás pomáhala. Naopak, ja chcem pomôcť tebe. Kráľovná ti všeličo zobrala. S rusalkami a celou jej ríšou je niečo... zle. Možno som dúfala, že ak sa ty dostaneš na koniec cesty, pomôže to aj ostatným.“

Prakticky, každá bohyňa mala svoje ciele a Yelena bola len prostriedok na ich dosiahnutie.

„A čo je koniec cesty?“

Vesna sa zamyslela. Namiesto odpovede vstala aj s dieťaťom v náručí a vyšla z miestnosti. Keď sa o niekoľko sekúnd vrátila, bola už sama. Yelena sa dívala na jej ruky. V duchu sa samej seba pýtala, aký je to pocit, držať tak blízko seba nový život. Zatiaľ čo bohyňa ho rozdávala všade, Yelena vedela len prinášať smrť. Oveľa viac si rozumela s Morenou. V tejto jarnej krajine sa cítila nesvoja.

Akoby Vesna pochopila jej myšlienky, pohladila ju po ruke. „Aby moji ľudia mohli žiť v tejto krajine aj naďalej, venujem im dar života. Vlastné dieťa, ktoré zabezpečí, že sa aj im narodia deti. Je to prastarý rituál. A je to aj moja povinnosť. Bola som na to stvorená. Tak, ako si ty bola stvorená pre niečo iné.“

Rozhodla sa jej slová viac nekomentovať, ale aj tak vďačne prikývla.

„Čo musím urobiť?“

Vesna ju postavila na nohy a priviedla ju k oknu. Keď sa ubezpečila, že Yelena sa pozerá, ukázala kamsi do diaľky. Pri bližšom skúmaní bolo jasné, že ide o nejaké hory. Neboli pokryté snehom, ale v sneh tam predstavuje ten najmenší problém.

„Tam v tých horách žije bytosť, ktorá drží telo tvojho milovaného. To telo ešte stále žije, lebo cítim jeho iskru. Ale tá je každým dňom nevýraznejšia. Nebude trvať dlho a vzdá to. A ani ja mu nebudem vedieť pomôcť.“

Yelena sa zadívala na bohyňu. „Takže ma tam prenesieš, aby som jeho telo našla a priviedla ho späť?“

Na jej veľké sklamanie Vesna pokrútila hlavou. „Nemôžem ťa preniesť do tých hôr. Nemám takú moc. Nie som Morena. A aj keby som bola, tie hory chráni iný druh mágie. Nebezpečnej a divokej.“ Zatvárila sa smutne. „Preto som ti pomohla s kikomorou a uľahčila ti príchod do mojej krajiny. Dovolila som ti spoznať ma. Pretože cesta, ktorá na teba čaká, je príliš nebezpečná.“

Zachmúrila sa. „Takže musím ísť tam, nájsť to, čo potrebujem, a potom sa vrátiť späť?“

Vesna prikývla. „Presne tak.“

„Kto... sa ukrýva v tých horách?“

Vesna sa podvedome otriasla. Akoby ju tá bytosť... desila. „Prebýva tam najčernejšia mágia. Tvoja kráľovná tej bytosti podsúva telá tých, ktorých sa musí zbaviť. Dúfa, že ich táto bytosť prijme a pohltí. Živí sa ľudským mäsom. Lenže bez ohľadu na dary, tá bytosť zabije každého, kto nebude dostatočne opatrný.“

„Posielaš ma na smrť?“

„Keby som povedala, že áno, zastavilo by ťa to?“

Yelena sa zamyslela nad jej slovami. V skutočnosti si nemyslela, že ju donúti odpoveď hľadať samú. Predstavila si najväčšie nebezpečenstvo, aké si vedela predstaviť. Lenže bolo to nesmierne náročné. Pre rusalku nebolo nič horšie ako keď jej u schli vlasy. Keďže bola v ríši bohyne, ona sa postarala o to, by jej vlasy boli neustále vlhké.

Takže mala prístup k svojim schopnostiam a mohla prežiť dosť dlho na to, aby dokončila svoju úlohu. Vedela však, že by pokračovala aj dlho po tom, ako by prišla o poslednú zásobu mágie. V jej vnútri horela odhodlanosť vysokými plameňmi jánskych ohňov.

Čím viac bola vzdialená svojmu vodnému domovu, tým väčšmi získavala nadvládu nad vlastnou slobodnou vôľou. Nie po prvýkrát jej napadlo, koľko je pravdy na tom, čo tvrdila Zuna. Teda, že ich kráľovná všetkých nejako očarovala.

Zhlboka sa nadýchla. „Kto tam prebýva?“

Vesna potriasla hlavou. „Jej meno nevyslovujeme. Moji ľudia veria, že to prináša smolu. Ale spoznáš ju hneď, ako ju uvidíš.“

A potom urobila bohyňa niečo nepredstaviteľné.

Sklonila sa a pobozkala Yelenu na čelo.

Akoby jej požehnávala.

Pri dotyku jej pier akoby sa jej v mysli niečo prebudilo. Nejaká dlho spiaca časť jej samotnej. Nedokázala ešte presne určiť, čo to znamenalo. No v jej hlave akoby poletoval motýlik šťastia. Vesna sa jej opäť snažila pomôcť. To bola bohyňa jari. Pomáhala novým začiatkom. Bolo to v jej podstate.

„Mala by som vyraziť,“ povedala Yelena, keď sa Vesna odtiahla.

„Tak poďme.“

Yelena v sprievode bohyne vyšla pred stromový dom. Tam na ne už čakal voz, ktorý ťahal nádherný a obrovský kôň, ktorého tmavosť sa vynímala pod jarným slnkom. Na voze sedel aj istý muž, ale nikoho a nič si nevšímal. Akoby ho to ani nezaujímalo. Keď sa k nemu posadila, ani nezodvihol hlavu.

Poslednýkrát sa zadívala na Vesnu.

Tá sa len povzbudivo usmiala.

Yelena si nepripadala pripravená. Ale to v skutočnosti nebola na nič z tohto. Vybrala sa do miest, o ktorých nič nevie. O ktorých asi nevedela, že existujú. A to všetko len pre niekoho, kto ju možno zradil. Pery stiahla do pevnej linky.

Pozerala sa priamo pred seba, keď sa voz konečne pohol vpred. Aby nemusela premýšľať nad všetkým tým tragickým, čo sa jej priplietlo pod nohy v poslednom čase, dívala sa na okolitú krajinu. Bola nádherná, ale v momente, ako sa zadívala na ďalší obraz, zabudla na ten predošlý. Akoby sa nachádzala v snovej krajine, ktorú jej nebolo súdené spoznať aj v bdelom stave.

Vďaka tomu sa jej okolie nakoniec premenilo na farebnú šmuhu.

Nič nevidela. Doliehali k nej len zvuky rozradostených vtáčikov čvirikajúcich všade navôkol. Keď napokon predsa len zastali, týčila sa nad nimi vysoká hora plná hrozivo sa nakláňajúcich ihličnanov. Okrem vlastného dychu nepočula už vôbec nič.

Naprázdno prehltlo.

Zliezla z voza. Jej odvoz ani len nepočkal, kým skutočne vošla do lesa. Keď sa totiž otočila, už bol na spiatočnej ceste. Naprázdno prehltla. To miesto bolo desivo tiché. Po chrbte jej prebehol mráz a usadil sa niekde v bruchu. Odkiaľsi k nej doľahol zvuk zavíjajúceho vetra. Priamo spomedzi divoko sa nakláňajúcich stromov pred ňou.

Nadýchla sa.

Ruky spustené pri bohoch zaťala do pästi.

Vzápätí prsty uvoľnila.

Skôr, ako si to mohla rozmyslieť, vybrala sa medzi stromy. Hrozilo, že by sa čoskoro otočila a utekala by naspäť k Vesne. Lenže to nepripadalo do úvahy. Bez ohľad na to, ako hrozivo na ňu zapôsobilo toto miesto. A to ešte ani nebola v cieli. Bolo však jasné, že ktokoľvek tam prebýva, je nesmierne silný.

Tvár jej bičoval ostrý a ľadový dážď. Kvapky jej agresívne dopadali na odhalené časti tela. Začala sa triasť. Pocit zimy prenikajúci až do kostí ešte umocňoval zákerný vietor. Keď sa však otočila, zbadala, že za hranicou lesa je stále jar žiariaca lúčmi nesmelého slnka.

Objala sa rukami.

Napriek trasu sa neustále posúvala vpred. Nemala vlastne na výber. Ak chcela získať to, čo tak veľmi potrebovala, musela klásť nohu pred nohu. Bez ohľadu na to, ako veľmi málo po tom naozaj túžila. Konáre stromov ju škriabali na pokožke. Kývali sa len následkom rozmarov počasia.

Tá myšlienka jej dodala potrebný elán.

Ten sa však rovnako rýchlo vyparil, keď jej čosi ostré postrapatilo vlasy. To isté ju potom podriapalo po tvári a pleciach. Cez stromy sa šírila ozvena krákania. Útočili na ňu vrany. Z výšky nalietali na jej zraniteľné telo a ničili ho zobákmi a pazúrmi.

Klesla na kolená. Dusila v sebe bolestné výkriky. Po tele jej stekala krv. Údmi sa jej šírila bolesť a mráz. Tuhlo jej telo. Okrem všadeprítomného trasu nebola schopná ničoho iného. Zakrývala si oči. Cítila, ako jej čosi nebezpečné prešlo po obočí.

Ďalší pramienok krvi. Ďalšia chvíľková horúčosť. Perla na jej krku divoko pulzovala. Akoby ju k niečomu po vzbudzovala. Nemala silu pohnúť sa. Tú získala neskôr. Keď jedna z vrán siahla na Lukovu dušu. Snažila sa ju odtrhnúť. V Yelene sa prebúdzal hnev. Postavila sa. Aj keď sa knísala na vlastných nohách.

„Odíďte, vy odporné operence!“ vykríkla a vyhodila ruky do vzduchu. Použila dážď, ktorý dovtedy bičoval ju, aby zaútočil na tie vtáky.

Zmenil smer a zavŕtavali sa im do peria. Bolestne krákali. Yelena zatínala zuby. Škrípala nimi. Uvedomila si, že vrany predsa len ustupujú. Neochotne, ale predsa. Keď sa stratili medzi stromami, dopadla na zem. Dychčala. V ruke objímala perlu. Poobzerala sa okolo seba. Víchor. Dážď. V pozadí blesky. Tma, rozširujúca sa medzi stromami.

Ale žiadne vrany. Alebo to boli havrany?

Netušila. Nechcela to vedieť.

Zhlboka sa nadýchla. Mala jedinečnú príležitosť otočiť sa vrátiť sa späť k Vesne. Neurobila to. Proste vykročila dopredu, hoci jej odhodlanie bolo rovnako premenlivé ako intenzita dažďa. Premýšľala, že možno Morena nebola najhoršia bohyňa len preto, lebo ju lákala smrť a mráz.

Pomohla jej predsa.

Preniesla ju, kam potrebovala.

Využila svoju moc, aby ju posunula presne tam, kde mala byť. Vesna... to neurobila. Nemohla alebo nechcela, na tom nezáležalo. Vyzeralo to, že ona ju skúša omnoho viac. Ten vietor. Dážď. Hromy a blesky. Útočiace vtáky. Rozblatená zem, do ktorej sa jej zabárali nohy. Musela zozbierať všetky zvyšky sily, aby sa prinútila napredovať. Aj keď niekedy mala pocit, že sa posúva skôr dozadu.

Spadla na ňu únava.

Ako záchranné steblo zbadala pred sebou prístrešie. Snáď jaskyňu. Niečo jej našepkávalo, aby tam nechodila. Bola to pasca. Určite to bola pasca. Lenže ona už naozaj nevládala. Musela si aspoň na chvíľu sadnúť. Nakoniec sa tým smerom doslova vrhla.

No len čo dosadla na zem, oľutovala to. Za ňou sa ozvalo šušťanie krídel. Výskot. A zrazu... sa akoby odnikiaľ zjavili desiatky netopierov. Väčšie. Menšie. Otravné. Nebezpečné. Ťahali ju za vlasy. Vytrhávali jej jednotlivé pramene. Ona tam len tak stála a dovolila im to. Netušila, ako proti nim bojovať. Len čakala, kým to ustane.

Unavene padla na zem.

Ak okolo nej preletelo ešte nejaké telíčko, nevnímala to. Privierala oči. Zhlboka dýchala. Cítila sa... ako človek. Keď prikázala vode, aby sa presunula, nepočúvla ju. Nemala silu ani na to, aby bola prekvapená. Toto miesto – táto hora. Snažilo sa ju zničiť. Rozdupať jej odhodlanie. Zabiť jej dobrý úmysel. Jediná Yelena nebola úspešná.

V ušiach počula... šelest. Tichučký šepot. Ako zabudnutá melódia piesne, ktorú nikdy nepočula. Podvedome si ju začala hmkať. Tóny jej unikali. Hrejivosť jej tancovala po pokožke. Objatie... Roztúžene si povzdychla. Predstaviť si ruky obmotané okolo svojej krehkej schránky. Ten lákav pocit. Lenže neprichádzal. Keby tu bol Luka... Ale nebol tam! A nikdy nebude! Nie, ak sa nepozbiera.

Ruky zatínala do pästí. No začala vstávať. Bola premočená. Špinavá. Na pokraji síl. Aj tak musí pokračovať. Na jej nezáležalo. Luka nemal dostatok času. Akoby sa nad ňou jej podvedomie zľutovalo, nevybavila si spomienku na to, ako ju podviedol.

Ak ju vôbec zradil. Spomínala na to, ako ju prosil, nech je jeho. Objala perlu. To ona spievala. Luka jej prepožičal svoj hlas. Vnímala vibrácie jeho šepotu. S rukou na jeho duši vykročila. Odrazu mala ľahšie nohy. Dážď už nebol taký ostrý a nepríjemný. Aj vietor ustával.

Vďaka tomu k nej doľahol ten zvuk.

Pripomínalo jej to... mňaukanie.

Lenže v lese sa pomaly stmievalo. Ak tam aj bola mačka, nevidela by ju. Preto len pokračovala ďalej. Naliehavý a zúfalý zvuk neustával. Zaváhala. No nakoniec sa tým smerom nevydala. Nemohla. V duchu sa presviedčala, že to tak bude lepšie. Možno by na Ňu niečo zaútočilo. Aj to jej vyfučalo z hlavy, keď konečne našla, čo hľadala.

Teda, aspoň v to dúfala.

Nebola až na úplnom vrchole hory. Aj keď sa tak cítila. V tme bola malá chatrč.

Osvetľovalo ju len veľmi slabé svetlo. Zdalo sa jej, akoby sa nakláňala. Raz na jednu stranu. Potom na druhú. Zazrela náznak plota. Asi z nejakých tenkých palíc. Nevybrala sa ďalej. Možno aj preto, že pred chatrčou niekto stál. Yelena sa stiahla za strom. Možno ju nevidela. Opäť sa ozvalo to mňaukanie. Ustrnula.

„Koho si to priviedla?“ ozval sa krákavo roztrasený hlas. „Určite to nie je živé. Veď to nemá ani poriadnu dušu! Pche! Jej podstata pobehuje kdesi na opačnom konci sveta!“

V ten moment sa Yelene v mysli objavili dve slová. Rýchlo ako blesk. Zneli ako Vesna.

Baba Jaga.

Matne si uvedomovala, že by sa mala báť.

Kapitola 15. ¦ Kapitola 17.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 16.:

6. Valeriee
23.03.2017 [8:49]

babička na scéně:) Jsem čekala, kdy se tam objeví. Té pohádky jsem se jako malá bála. Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
03.03.2017 [9:35]

LiliDarknightPioggia a Blacky, ďakujem za komentár. Emoticon

4. Blacky přispěvatel
01.03.2017 [13:30]

BlackyTak toto je neuveriteľné. Chúďa Yel. Až sa bojím čo ju ešte všetko čaká.

3. Pioggia
28.02.2017 [23:38]

Teraz sa normálne cítim vinná, že som vravela pri predchádzajúcej kapitole, aké to mala Yelena ľahké... Emoticon teraz si jej dala poriadne zabrať... Miestami som sa aj ja bála... Emoticon Babu Jagu som fakt nečakala to bolo dobré Emoticon som zvedavá jak to bude pokračovať Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
28.02.2017 [20:59]

LiliDarknightNer to vieš, nemôžem to úplne dopísať. Keď to takto useknem, tak budete napätí a dostávať infarkty na pokračovanie. Emoticon
Ale som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár.
Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
28.02.2017 [20:27]

NerissaTakhle to seknout! To se nedělá! Emoticon Emoticon
Vážně, já tu teď sedím a nějak nevím, co dělat. Proč? Proč to takhle sekáš? Ach jo... ale byla to strašidelně napínavá a místy napínavě strašidelná kapitola. Těším se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!