OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Parasite - 4. kapitola

Takže taká trošku kratšia kapitola. :)

03.02.2012 (16:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 781×

4. kapitola

Keď idem od Gabrie, mám divný pocit. Gabrie mi rozprávala o všetkom, čo sa tu deje, keďže Keaton pracuje medzi Trúdami, ktorí ochraňujú Matku.

V nemocnici je čoraz menej postieľok, takže v jednej postieľke je niekedy natlačených aj päť detí. Dokonca sa míňajú aj postele pre mamy týchto detí. A to nevraviac o liekoch.

Kráčam rýchlo a rozmýšľam. Ale nie len nad míňajúcimi sa postieľkami, ale aj nad niečím iným. Gabrie mi povedala, že Matka chce mať dieťa! Matka! To by bola ďalšia Matka a mali by sme ich tu dve! To by bolo príšerné.

Keď dôjdem k chalupe, v ktorej teraz bývam, zastavím sa.

Vôjdem? Mala by som vôjsť? Ešte sa mi nechce, ale mala by som už ísť.

Nakoniec opatrne otvorím dvere.

Vôjdem dnu. Paresh už spí. Prezlečiem sa a ľahnem si do postele. Otočím sa Pareshovi chrbtom, no aj tak na bokoch zacítim jeho ruky. Spí a túli sa ku mne. Jeho dotyk mi je však prekvapivo príjemný.

Okamžite zaspím.

***

Keď sa ráno zobudím, druhá strana postele je prázdna. Paresh zrejme odišiel do práce.

Vstanem, ponaťahujem sa a vôjdem do kúpeľne. Osprchujem sa a spravím rannú hygienu.

Práve sa doobliekam, keď v tom začujem na dverách zaklopanie.

Podídem ku dverám a otvorím ich. Pred prahom stoja tri Tety.

Prekvapene sa na ne pozriem. Jedna z nich vystúpi dopredu.

„Posiela nás naša Sestra, Matka všetkých detí, láskou naplnená, milosrdná ku všetkým, Parazitov preklína, všemožná sama." Odznie veta, ktorú by som mohla hovoriť spolu s ňou. V zápätí mi Teta podá list, ktorý je podpísaný Matkou. Nepresvedčivo sa usmejem. Teta sa na mňa tiež usmeje, zaradí sa medzi ostatné a odkráča preč.

Zatvorím dvere a sadnem si na posteľ.

Čo to môže byť? Prečo by mi Matka posielala list? zamyslím sa. Možno v ňom píše niečo o tom, ako žiť dospelo, alebo niečo podobné.

Otvorím ho a začnem čítať. Sú tam napísané ledva tri slová, no tie tri slová mi vyrazia dych.

Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda!

Odhodím list na zem, udriem do dverí a tie sa otvoria. Bežím, až kým nedôjdem ku námestiu. Cestou stále dúfam, že Kaitlyn je ešte stále tam.

Keď tam dôjdem, mám šťastie. Kaitlyn je tam, učupená v sklenenej škatuli a spí. Je nahá, čo ma vyľaká. Znamená to, že jej zostáva len zopár dní. Možno týždeň.

Rozhodnem sa teda, že pôjdem radšej za Gabrie. Ako však idem, na sebe neustále cítim niečí pohľad. Už viem koho.

Otočím sa a uvidím Andrewa.

Som naštvatá pre Matkin dopis a pre Andrewa tiež. Sleduje ma! Neustále cítim jeho prítomnosť.

Nahnevaná a ako zmyslov zbavená, vykročím k nemu. Neviem čo robím, ale je mi to jedno.

Andrew sa na mňa pozrie prekvapeným pohľadom. V jeho modrých očiach sa črtajú pochybnosti.

„Tak fajn Andrew!" začnem. „Neviem, čo odo mňa chceš, ale mňa to už poriadne štve! Ak chceš niečo od Paresha, choď za ním! Ak chceš niečo od Gabrie, choď za ňou, ale nesleduj mňa! A ak chceš niečo odo mňa, povedz mi to hneď tu a teraz, pretože toto ma už fakt nebaví! Zajtra sa idem vydávať, o týždeň mi možno pridelia sirotu, takže mám dosť vlastných starostí!" Pri týchto slovách sa Andrew zatvári čudne. Ako keby ho to zabolelo. Až vtedy si uvedomím, že som sa preriekla. Nemala som hovoriť, že sa zajtra idem vydávať. Chcela som si to nechať pre seba, až kým by domov neprišiel Paresh.

Andrew skloní hlavu a niečo si pre seba zamrmle. Začujem v tom slovo „nikdy", ale ostatné slová mi uniknú. Potom sa na mňa Andrew pozrie, prvýkrát priamo do očí a mne to vyrazí dych.

Prečo som si nikdy nevšimla, aké má krásne oči? Krásne modré a také čisté, že mu vidno až na dno duše. Aj ostré črty jeho tváre sú krásne. A jeho telo...

Zatvorím oči, aby som si z hlavy vymazala také myšlienky.

„Wealote? Deje sa niečo?" prehovorí pekným chlapčenským, ale pri tom dosť hlbokým hlasom.

Zachvejem sa.

Ako to, že pozná moje meno?

Otvorím oči a pozriem sa na neho.

„Nie, ja len... no nič. Prepáč, že som na teba tak vybafla, ale je toho na mňa momentálne priveľa," vysvetlím.

Andrew sa usmeje. Má chlapčenský úsmev. Jeden kútik úst pri tom nadvihuje vyššie, ako ten druhý.

„Chápem," skonštatuje. Potom sa otočím a odídem. Napadne mi, že som mala povedať aspoň „ahoj", ale nechám to tak.

Trochu upokojená sa prechádzam po námestí. Keď skonštatujem, že už som dostatočne kľudná, vyberiem sa domov.

Keď dôjdem ku našej chalupe, otvorím dvere. Paresh tam už je. Rukami si podopiera hlavu a masíruje si spánky. Keď ma uvidí, vyskočí a chytí ma za ramená silným stiskom.

„Kde si bola? Vieš, ako som sa o teba bál? Toto mi už nikdy nerob! Mohla si sa zraniť, alebo by ťa mohol niekto prepadnúť, chápeš to?" kričí na mňa. Keď uvidí, že som vystrašená a vôbec nechápem, čo sa tu deje, upokojí sa a pustí ma.

Nepýta sa však, kde som bola.

„Paresh..." začnem. „...dnes tu boli Tety. Priniesli list. Matka v ňom píše, že sa vydávame už zajtra."

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Na pokračování



Sdílet

Diskuse pro článek Parasite - 4. kapitola:

*Krabica je nespisovne, píše sa škatuľa.
*Taktiež ukľudniť sa je čechizmus, my používame upokojiť sa.
*V texte sa nepíše v slovách všetk veľkým písmenom. Ak chceš dať na slovo dôraz, použi kurzíva.

Přidat komentář:

Nick:

Text: