Tak, je tu druhá kapitola. :) Ešte stále taká celkovo o ničom, ale dúfam, že sa to dá prežiť. :) 2. kapitola
Zostanem sedieť, kým on ku mne podíde s nedôverčivým pohľadom.
„Wealote? Si to ty? Ako... Ty si to naozaj prijala? V to som ani nedúfal! Prečo mi to nepovedali skôr? Bol by som sa vypýtal s práce, prichystal nieč..."
„Nie, to nebolo potrebné," zastavím ho a postavím sa. „A áno, prijala som tvoj návrh." Klamem až sa mi z uší práši, ale nemienim ho sklamať. Je to jediný človek na svete, ktorému na mne záleží.
Usmeje sa od ucha k uchu a objíme ma. Na nič iné teraz ešte nie je čas. Ledva sa poznáme. Ale náš vzťah budeme musieť rozvinúť čo najrýchlejšie. O dva týždne nám už Matka chystá svadbu.
Svadba. To slovo neznášam a predsa mi je už niekoľko týždňov dobre známe.
Keď sa Paresh odtiahne, usmejem sa, ale najradšej by som utiekla a niekam sa schovala. Ale kam, keď tento dom má ledva tri izby?
Prvé, čo mi napadne je kúpeľňa.
„Je tu niekde WC? Potrebujem si súrne odskočiť."
Paresh sa začervená a ukáže na jedny dvere.
„Ďakujem." Zamierim ku dverám do kúpeľne a keď som už konečne dnu, zamknem sa a klesnem na zem.
Prečo ja? Prečo? Prečo? Prečo? Nikdy sa nebudem vedieť vydať za Paresha! Je milý a pekný, ale nič viac. Ako sa môžem vydať za niekoho, koho ledva poznám? Za niekoho, kto mi je cudzí? Za niekoho, o ktorom nič neviem? Za niekoho, koho N-E-Ľ-Ú-B-I-M? Vždy som snívala o pravej láske, o manželovi, s ktorím sa budeme ľúbiť, o svadbe snov, o tom, že spolu budeme žiť až naveky a ešte dlhšie. Takto som si to vôbec nepredstavovala.
Ukľudním sa a vstanem. Nahnem sa nad umývadlo, opláchnem si tvár a pri tom sa pozriem do zrkadla.
Nikdy nepochopím, prečo si Paresh vybral práve mna. Nie som ničím výnimočná. Ani nejako výnimočne pekná, ani výnimočne múdra.
Nikdy sme nemali peniaze na školu. Do školy som mohla chodiť iba dva roky, za ktoré som sa naučila asi tak niečo o "histórií" Osídlenstva. Teoreticky sme sa učili len o tom, ako sa Matka dostala na trón a ako perfektne vládla, vládne aj vládňuť bude, a o tom, aké sú Parazity škodlivé. A možno som si zapamätala to, že každý Parazit ovláda len jeden živel. Buď vodu, vzduch, oheň, alebo zem. Matka ich potom zabije príslušným spôsobom.
Parazitov vodnárov utopí, Parazitov ohnivákov upáli, Parazitov so schopnosťou vzduch udusí plynom a na Parazitov so schopnosťou zem pustí divé zvery plus umelo vytvorené zemetrasenie. Dva týždne pred tým, ako sa toto stane ich nechá vo veľkých sklenených "krabiciach" na námestí, aby boli všetkým na posmech. V každej krabici iný druh Parazitov.
Keď som bola malá, chodievala som sa na nich pozerať, ale raz, keď som sa tam išla pozrieť, práve upaľovali Parazitov so schopnostou oheň a od vtedy ich už ani nemôžem vidieť.
Teraz však len vstanem, vydýchnem a otočím sa, aby som otvorila dvere. Vyjdem von, ale Paresh tam nie je. Kam zmyzol? Prezriem kuchyňu, kúpeľňu aj celú spáľňu, ale on nikde nie je. Až keď vojdem do detskej izby, uvidím ho.
Stojí medzi postieľkami a tuho premýšľa.
Podídem k nemu.
„Myslíš si, že keby som o teba nepožiadal, požiadal by niekto iný?" opýta sa ma asi po dvoch minútach a ja zostanem v šoku. Najprv neodpovedám, ale po minúte sa ozvem.
„Ty si o mňa požiadal," odpoviem, ale on sa len usmeje a pokračuje:
„Nemyslím to tak. Myslím, že keby som sa neozval pri Matke skôr, či by si sa vydala za niekoho iného, či by som ťa stratil."
Som ticho, neodpovedám.
Takáto otázka je pre mňa úplne nečakaná. Prečo by ma mal stratiť? Veď on ma predsa ani nikdy nemal. A nikdy sa mi nezdalo, že by ma chcel mať. Ani teraz sa mi to nezdá. Myslím si, že o mňa požiadal z donútenia. Taký chlapec ako on nemôže chcieť také dievča, ako som ja. On je pekný, múdry a ja som úplný opak.
„Paresh, ja..." nedokončím vetu, pretože neviem, čo mám povedať. Potichu vstanem a vyjdem von.
Ulica je takmer prázdna a ja netuším, kam mám ísť, tak sa len bezcieľne prechádzam a rozmýšľam nad tým, čo povedal Paresh.
Možné je, že keby o mňa nepožiadal, zostala by som na ocot. Je to možné, ale zároveň sa mi to zdá nepravdivé. Určite by sa našiel nejaký chlapec, ktorému žiadne dievča neostalo a musel by sa oženiť so mnou. Je to veľmi pravdepodobné.
Rozmýšľam aj nad tým, či si už niekto vybral Gabrie. Nakoniec sa vyberiem ku jej domu navštáviť ju. Najprv nikto neotvára a tak sa otočím na odchod, ale nakoniec niekto otvorí dvere. Je to Gabriena mama, Farley.
„Ahoj Wealote." Farley sa mňa usmeje.
„Dobrý deň, pani Farley." Opätujem jej úsmev. "Je Gabrie doma?" opýtam sa.
„Oh, ty o tom ešte nevieš? O našu Gabrie požiadal Keaton Sebastian Oliver, syn toho milého pána Jacksona. Žiaľ, pred týždňom skonal a tak si Keaton požiadal o Gabrie," vysvetlí mi. Poteším sa, že aspoň Gabrie je šťastná. Ako viem, vždy bola do Keatona zbláznená.
V tom sa do dverí postaví Gabrien otec, Kalb.
„Spomínal niekto Gabrie? Oh, ahoj, Wealote," tiež sa milo usmeje.
„Dobrý deň, pán Kalb. Vlastne, ja som už na odchode," usmejem sa aj ja na neho a otočím sa.
„Wealote, Gabrie teraz býva na námestí, možno ju nájdeš," oznámi mi Farley.
„Ďakujem," odpoviem a odídem.
Smerujem si to na námestie.
Sdílet