OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pakt s ňou - 11. kapitola



Pakt s ňou - 11. kapitola

Poviedka sa umiestnila na 2. mieste o Naj poviedku mesiaca listopadu/novembra. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Trošku z Tonyho šomrania a Jelinej minulosti. :)

Deň šestnásty: utorok

 

Anton 

Zobudil som sa dolámaný. A vyhrabať sa z postele ma stálo naozaj neskutočné množstvo sily a sebazaprenia.

Možno to bolo aj tým, že som spal bez vankúšov, paplóna a návlečiek čo som mal na matraci. Bol som melodramatický, priznávam. Ale po tom, ako som vypil niečo z otcovho baru, čo chutilo ako ekrazit luhovaný v metanole mi tá kvetinová vôňa, čo po sebe Sima zanechala v mojej posteli úplne obracala žalúdok.

Ani neviem, prečo som sa tak sťal. Nemal som žiaden dôvod. 

A predsa... Stratila sa medzi panelákmi tak vychcane, že som ju nemohol nájsť. Mal som podozrenie, že schválne zazvonila na jeden z bzučákov a ukryla sa v cudzom vchode, len aby mi nemusela čeliť. Bolo to detinské.

Skoro tak veľmi ako chlastanie. Aj keď, chlastajú stroskotaní dospeláci, nie?

Ešte aj keď sme nastupovali do môjho auta ma neopúšťal pocit, že som stále totálne ožratý a tak som šoférovanie prenechal sestre. Mala povolené šoférovať len pod dozorom a aj keď bol môj mozog na kašu, stále som bol skoro dvadsať ročný chlap s vodičákom a odjazdenými kilometrami.

Monika sa tvárila ako dieťa na Vianoce, keď zbožne pohladila kožou potiahnutý volant a zazubila sa na mňa svojimi tesákmi.

Nemala veľa príležitostí jazdiť. Mala zaparkovaný starý Ford v našej garáži, jej ale nebol po chuti. Aj keď starý v našej terminológií znamenalo, že mal niečo málo cez tri roky a prešiel úplnou revíziou. Takže bol v podstate úplne nový. Možno ešte lepší ako keď vyšiel čerstvo nalakovaný z automobilky.

Čakal som jedno z jej múdrych prehlásení, no mlčala celú cestu a tak som ticho využil na krátky spánok. Naozaj krátky, cesta netrvala ani desať minút. Ale stačilo. Muselo.

Snažil som sa veľmi nezamýšľať nad podivnosťou, čo medzi nami vznikne. Mal som v pláne sa jej ospravedlniť. No potom ma napadlo, že je to hlúposť. Tak som dospel k názoru, že najlepšie bude proste nič neriešiť. Tváriť sa, že sa nič nestalo. Že som nevystrojil žiarlivostnú scénu, že som nešukal Simu a že nás ona nevidela. A taktiež, že nie som úplný hlupák. Lebo v skutočnosti som sa na nič hrať nemusel. Nebol som jej nič dlžný.

Už tam bola. Sedela na svojom mieste. Videl som jej kučeravú hlavu. Znova mala vlasy v tom ležérnom chaose zachytené elastickou čelenkou.

Spozornela, keď začula kroky, ale neodvrátila pohľad od Lukáša, ktorý znova čupel pri jej lavici, opierajúc sa lakťom o roh. Nepresvedčila sa, tak ako obyčajne, či som to skutočne ja. Žiadne jemné podvihnutie kútikov jej sladkých pier.

Bola sústredená na neho.

Nebudem vystrájať. Nebudem.

Držal jej členok vo svojej ruke a jemne ho stískal, niečo vraviac, ale príliš potichu. Spolužiaci im nevenovali žiadnu pozornosť. Jela sa im už zrejme okukala a aj tá Lukášova znikade vznikajúca priazeň... Smiali sa, pokrikovali na seba a ja som nezachytil ani slovíčko.

Odvrátil som hlavu a s treskotom hodil svoj batoh na zem. Bude to dlhý deň. Bude to dlhý mesiac. O budúcom roku, keď už po našej spolupráci nezostane ani smrad, vravieť radšej nič nebudem.

Hlava mi treštila, žalúdok skrúcalo a v očiach som mal hrubozrnnú soľ.

Nepozriem na nich. Moje oči sú tak spokojné, keď sú zvrátené do lebky, skryté pod viečkami...

Nedalo mi to a musel som sa obzrieť. Proste to nešlo. Dva týždne som s ňou trávil každý jeden blbý deň. Ani si nespomínam, či som niekedy s niekým strávil toľký čas, čo som sa s Lukášom pre moju sestru rozhádal.

Pomohol jej na nohy a ona nesmelo našliapla na chodidlo. A až teraz som si všimol, že mala na sebe nový outfit. Niečo medzi starou Jelou a tou novou, čo sa obliekala sexy a zvodne.

Toto bol rozhodne jej štýl. Ten, ktorý ju vystihoval. Ako keď si pankáč nageluje číro, dá vyklipsovanú bundu a čierne skiny.

Ona mala na sebe tú otrasnú army košeľu zastrčenú do rifieľ s vysokým pásom, ktorý naozaj luxusne obopínal jej srdiečkový, plný zadok a zvýrazňoval úzky cédečkový pás. V tých rifliach mala ritku ako jedna z tých černošiek tancujúcich twerking. Sladký Otče na nebi!

Lem zapínania bol tak vtipne vyrezaný do vlnovky, takže obkresľovali tvar jej pŕs napevno usadených v tej hnusne zelenkavej, lanovej látke. Ale teraz to rozhodne nebolo odpudzujúce. Bolo to na zbláznenie. Tvorilo to predstavy, ale nič neprezrádzalo.

Chcel som schmatnúť tú košeľu do rúk, trhnúť ňou až by sa všetky tie malé gombíčky rozleteli a ja by som sa mohol pozrieť, či sú jej dievčatá v podprsenke, alebo sú na voľno. Zo spôsobu, ako bola na ne košeľa utiahnutá mohla byť pokojne na ostro, alebo mala jednu z tých nepushapkových podprseniek, len z čipky a kostice.

Sykla a prinútila ma zdvihnúť hlavu k je tvári. Ten idiot ju už podopieral, usmieval sa, stále niečo vraviac.

Jej tvár bola plná malých, sladkých bodiek a len oči mala zvýrazené hrubšou vrstvou čiernej riasenky. Nič viac. Iba tá riasenka a predsa bola krásnejšia, sladšia ako včera, keď na sebe mala nemožné množstvo make–upu, ktoré zakrývalo jej malé ozdôbky na lícach a nose.

Prikývla a otočila sa ku mne viac zadkom v snahe dostať sa obandážovanou nohou do žabky.

Kedy jej stihol nohu obviazať, netuším, ale sral ma. Aj jeho naklonenie a lišiacky úsmev venovaný mne, keď sa predklonila a tie hlúpe nohavice sa jej ešte viac utiahli okolo poliek.

Pohladil ju po kríži v upokojujúcom geste a vnoril prsty trošku viac do jej mäkkého mäsa na boku. Akoto, že mu dovolila sa o ňu starať? Jemu? Že by použila ten hlúpy trik so zranenou nohou?

Nedalo mi. Vytiahol som telefón a napísal jej. 

Co sa ti stalo s nohou?

Hľadel som na ňu kým z batoha nevytiahla telefón a po prečítaní mi venovala jeden rýchli pohľad.

Aj tebe ahoj! Lukas vravi, ze je len natiahnutý sval. Presilila som ju.

Lukáš vraví...

Vyzeralo to, že sa nakoniec naozaj tá blbosť podarí.

Dobre pre ňu.

 

Jela

Mala som plán. Chcela som ráno naklusať do školy. Lukáša poslať do kelu, Tonymu odovzdať hotovú prácu a ukončiť túto hlúpu šarádu, ktorú som sama usnovala.

Avšak všetko sa zmenilo, keď som pri biednom pokuse o útek pred ním a jeho rýchlym športiakom, zle uložila nohu a hrbolček zeminy pokrytý zelenou trávou mi odstavil nohu.

A ja som pri krivkaní v kombinácií s pravidelným jojkaním neupútala pozornosť môjho „Rytiera“ Lukáša, ktorý ma spoznal. Zastavil svoju dodávku plnú smradľavého krmiva pre zver a vmanipuloval ma na miesto spolujazdca, po tom, ako som rozdýchala panický záchvat z predstavy, že ma chcú chlapi v tej dodávke uniesť a predať do Sýrie ako sexuálnu otrokyňu.

Takže som namiesto toho nechala jeho mozoľnaté ruky, aby mi skontroloval chodidlo so slovami, že s tým má skúsenosti a pozná, keď je členok vyvrtnutý.

Odviezol ma domov, odporučil ľadovanie a pokoj. Ale to som si nemohla dovoliť. Potrebovala som chodiť do školy. Od toho závisel nárok na štipendium.

Bolo zvláštne počúvať ho rozprávať o farme, ktorú s rodičmi vlastnil. Z toho, ako sa prezentoval v škole, vyzeral ako niekto, kto nevie ako vyzerá motyka a jediné čo ho zaujíma je jeho telo a dokonalá vizáž s účesom vyšperkovaným do dokonalosti. No on o zvieratách rozprával s takou húževnatosťou, až som na tú krátku chvíľu v aute zabudla s kým zdieľam ten malý priestor prevoňaný granulami a neviem čím všetkým.

Chcela som ho odpáľkovať ráno v škole, no on akoby ma nepočúval, len sa hneď začal strať o moju nohu akoby som bola jedna z jeho kobyliek v stajni.

Ale dobre. Úprimne, pomohlo to. Niečím mi tú nohu natrel, zafixoval ju a dokonca mi dal balíček arašidov v čokoláde.

Neflirtoval. Nemal hlúpe, nemiestne a lacné poznámky. Len tam proste bol.

„Počuj, v sobotu otvárajú reštiku...“ začal odrazu, keď sa bez vypýtania si povolenia posadil na voľnú stoličku a začal vyberať učebnice matematiky.

„Toto nie je tvoje miesto, Lukáš!“ upozornila som ho podráždene.

Nechcela som s ním sedieť celú hodinu, nechcela som, aby ma s ním videl Tony sedieť. Nechcela som, aby ma s ním videla celá naša trieda.

Zatváril sa prekvapene, čo ma prinútilo sa trošku schladiť. Bola som hlúpa, ak som sa cítila previnilo voči niekomu, kto ma ponižoval a nikdy si nenechal ujsť príležitosť na výsmech? Bola. Ale to som bola ja. Prosto hlúpa naivka a “dobrotivá duša“.

„Ďakujem za starosť a pomoc včera. Neviem, či by som sa doplazila domov, ale dopredu ti vravím, že ty a ja sa nikdy nestaneme. Tak si ušetri čas, vráť sa na svoje miesto. Ignoruj ma tak ako posledné týždne, keď som sa ťa zastala u riaditeľky a nájdi inú obeť.“

Prikývol akoby zvažoval možné argumenty a kradol si čas, no nakoniec sa len prisunul bližšie akoby mi chcel niečo diskrétne pošepkať.

„Viem, kto si. Viem to celé roky...“ šepol, ukazujúc mi jeho dokonalý úsmev aj keď jeho oči boli naozaj podivne smutné.

Ten jeho vlčí šker nebol pre mňa, bol pre možných poslucháčov. A ja som vďaka tomu bola ešte zmetenejšia.

Moje srdce bilo ako splašené a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nemohol vedieť. Nikdy som nebola medializovaná. Jeho otec sa postaral aby to tak zostalo. A mne to istým chorým, sebeckým spôsobom vyhovovalo.

„Nevieš nič!“ vyštekla som, trhajúc zápästie z jeho jemného objatia.

„Marián Mikreš. Syn Jána Mikreša, spoluvlastníka reklamnej spoločnosti... Ach, ako sa len volala... Bola tak vtipne poskladaná z jeho mena a mena priateľa s ktorou ju zakladal...“

Tváril sa, že premýšľa a mne sa zadrhol dych. Nebolo možné aby to vedel.

„Mik-mat... Áno, tak to bolo. Aké to máš priezvisko? Matyásová, že?“

Čo týmto všetkým chcel získať? Prečo mi to vravel, prečo sa vyhrážal?

„Prečo mi to všetko vravíš? Čo chceš? Ak si myslíš, že vyhrážaním ma prinútiš s tebou spať, tak zabudni. To sa nikdy nestane!“

Na chvíľu sa zarazil akoby som mu tým nápadom ublížila, no nakoniec jeho hlúpy úsmev znova našiel cestu na jeho plné pery a mykol plecom.

„Nie som odkázaný na vydieranie pre trochu obcovania. Len ti v skratke vysvetľujem, čo som robil celé dva roky čo tu žiješ.“

Ten chlapec bol vypatlaný a potreboval odbornú pomoc. Verbálna šikana nie je niečo za čo sa vyslúži nominácia na Nobelovku.

Môj nechápavý pohľad ho prinútil k ďalšiemu úsmevu, len povzdychol s chlácholivým výrazom. Natiahol ruku a uhladil mi huncútik z kučery za ucho.

„Viem, že ste s otcom utiekli na druhý koniec štátu, aby ste sa skryli pred tým, čo sa ti stalo, čo si musela urobiť. A ver, ani to hlúpe oblečenie v skutočnosti neničilo tvoju jedinečnosť. Je na svete iba zopár žien, ktoré môžu bez ostychu vyhlásiť, že nepotrebujú šminky, lebo ak ich použijú, začne to byť naozaj nefér voči tým ostatným, čo bez nich vyzerajú ako vygrcaná rezanca. A často aj s nimi. Ja poznám len dve. Jedna mi zlomila srdce a vyšmykla sa mi krátko po tom, ako som ju na chvíľu konečne získal a tá druhá ma práve teraz počúva.“

Musela som zažmurkať lebo naznačil, že moje zobliekanie bolo zbytočné, podľa neho som aj tak bola... pekná?

Kde je v tom tá logika, ak vám aktér všetkých posmeškov oznámi, že ste mu vždy prišli príliš pekná?

„Moje slová a názor majú dosť veľkú váhu. Stačilo povedať, že si odporná, frigidná príšera a aj tí, ktorým si sa zdala zaujímavá pre vlastný štýl, vyjadrenie a múdra pre pohotové reakcie na otázky profesorov, ťa obratom videli ako nýmanda. Odpútal som od teba pozornosť. Nie, nemusíš mi ďakovať...“

Bol to idiot.

„Si idiot.“

„Možno, ale zabralo to a nik ťa neobťažoval a nesústredil sa v skutočnosti na to kto si.“

„Som nikto!“ opáčila som, dovoľujúc si šťuchnúť ho do tvrdého bicepsu. Bol ako skala a to ho ani nenapínal.

Žena vo mne chcela tú tvrdosť preštudovať detailnejším pomačkaním, no odolala som.

Bol to blbec, čo mal v rukách tromfy. Ak by ľudia zistili kto som, čo som urobila, prečo som tu. Verbálna šikana by bolo to, v čo by som sa modlila po nociach.

„Teraz už áno. Si jedna z davu. Vláčiš sa Monikou... A ona je priateľská, sladká a... dobrá partia pre zapadnutie do kolektívu.“

Čo to bolo v tom jeho hlase? Intrigánka vo mne sa chystala na útok. Mala som prečítané neskutočné množstvo knižiek, kde bol zlý chlapec zaľúbený do sladkého dievčaťa a pre jej dobro sa jej vzdal, alebo pre záchranu priateľstva s jej bratom.

„Rozhodne nie si tá obľúbená Jela, hviezda každého večierku, ale blížiš sa tam. Každým dňom s ňou, každým novým módnym kúskom, len dokazuješ, že sa stará umelkyňa vracia na scénu.“

Moje ústa boli dokorán. Vedel príliš veľa detailov, aby to bola len náhoda. O mne. Veci, ktoré už dávno neboli pravdou.

„Ako... Odkiaľ to všetko vieš? Ako vieš o mojom návrhárstve? O mne?!“

„Spoločnosť tvojho otca pre nás robila reklamu a marketing, aby sme sa zviditeľnili. A z pracovnej sféry sa stalo priateľstvo. Myslím, že tvoj otec dokonca preťahoval moju tetu. Ale to nie je dôležité. V každom prípade, keď bol tvoj otec na pracovnej ceste tu a nechal ťa samú, boli s mojim otcom viac kamaráti ako spoločníci. A pár dní po tom ako ho doktori ubezpečili, že si mimo ohrozenia prišiel k nám a zveril sa. Nevedel som kto si, ale chcel som to vedieť a tak som skúsil klasiku... Google plus tvoje meno. Zvyšok bol len o preklikávaní Fb profilu a... Potom tvoj otec predal svoj podiel a tvoj profil bol tiež preč. Google mi už viac neukazoval tvoje nové príspevky, náčrtky a proste ste zmizli. A bum zrazu si tu bola. Skrývajúca sa v malom meste. Myslel som, že sa tvoj otec ozve. Boli niečo ako priatelia no ignoroval hovory, neodpovedal na emaily. Chvíľu som rozmýšľal, že by som o tom povedal otcovi aj matke, lebo boli smutní, že ich priateľ ignoruje. No nakoniec som mlčal. Myslel som, že potrebujete obaja čas. No po dvoch rokoch je tvoj otec stále...“

„Ocko zomiera!“ vyhŕkla som ani som nevedela prečo práve jemu.

Ale vyzeralo to, že ocka pozná. Z čias, keď sme boli ešte šťastní.

Zaklapol ústa, ktoré držal do korán a znova ich otvoril. No nakoniec len mlčal. Čo na to aj mohol povedať?

„Zrejme sa neozval pre to, že v čase, keď sme sa sťahovali, mu bolo diagnostikované CHOP v štvrtom štádiu. Je dvadsaťštyri hodín denne na kyslíkovej maske a okrem víkendov je v nemocnici. Len cez soboty chodí domov, aby sme aspoň chvíľu boli spolu. No v nedeľu po neho chodí sanitka a berie ho späť do liečebne vzdialenej dvadsať kilometrov."

Hľadel na mňa tými svojimi veľkými, modrými očami a naozaj vyzeral, že sa na mňa vrhne a vystíska zo mňa dušu.

Bolo hlúpe povedať to svojmu úhlavnému nepriateľovi, ale vedel moje temné tajomstvo celé roky a nepovedal ani slovo. Vedel, čo som urobila a predsa tu sedel a nik na mňa neukazoval prstom a nekričal vrahyňa.

„Myslíš, že by som to mohol povedať svojim rodičom? Vysvetliť im, čo sa stalo s ich priateľom. Dopriať im trochu času, ak by o to tvoj otec stál? Mohli by vám pomôcť. Tebe...“

„Spýtam sa ho.“

Zazvonilo a on zostal sedieť. A ja som ho nevyhodila.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pakt s ňou - 11. kapitola:

23.12.2017 [12:23]

No tak to jsem nečekala takový zvrat
...Neví co si myslet o Lukášovi, hrál to nebo ne, každopádně jestli to celou dobu věděl pak klobouček.Ikdyž šlo zvolit i měně drastickou cestu a nemusel na ní být na chuděru jak pes...Trošku mě udivila ta upřímnost Jely k Lukášovi...to bylo příliš snadné...že by tak lehce přešla z módu nenávisti k důvěře??? Každopádně teď sem o to zvědavější jak to hodláš celé rozuzlit...bude s tím nebo s tím???díky.

3. Blacky přispěvatel
18.12.2017 [10:45]

Blackyďakujem dievčatá. Emoticon Emoticon

2. Angela přispěvatel
15.12.2017 [19:30]

AngelaTak si nejsem jistá... Jestli jsem to pochopila správně. Jela je vrah... Ona ho zabila? No, jsem zvědavá, co dál se dozvíme o její minulosti! A konečně se to vyjasnilo s otcem, chudák Jela! Tohle by mě fakt nenapadlo.

Ale že by Lukáš měl tak promyšlené jednání...? Takový boreček, co jí zesměšňuje, aby ji chránil...? A zrovna teď jí to dá najevo...?

Už se nemůžu dočkat pokračování!

1. mima33 admin
14.12.2017 [15:11]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon - akože, čo?
Ona ho zabila? To znásilnenie už bolo potvrdené teda, ale myslela som, že ten chalan je vo väzení, poprípade na slobode, vďaka našej úžasnej justícii. Ale toto som nečakala. A už vôbec som teda nečakala, že Lukáš o tom po celý čas vedel a nič nikomu nepovedal. Aj keď to jeho vysvetlenie, prečo šikanoval Jelu je dosť na hlavu padnuté - moc logiky v tom teda nie je, no ale pokiaľ to ozaj robil s dobrým úmyslom, tak prižmúrim oko Emoticon
Konečne vieme, čo je s Jeliným otcom a... Blacky, viac sa tomu dievčaťu už naložiť nedá! Ozaj, že nie! Emoticon
Na Luka som v tejto kapitole trochu zmenila názor a dúfam, že Jele jeho rodina naozaj pomôže, ako jej to povedal. Viem si predstaviť, že by aj po tom všetkom mali medzi sebou taký kamarátsko-súrodenecký vzťah, ale naozaj nič viac! Jela je Tonyho!!

Gratulujem k umiestneniu v Naj poviedke, je naozaj zaslúžené Emoticon Emoticon Emoticon

Už sa neviem dočkať ďalšej časti Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!