OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád z neba - 4. kapitola

31.10.2011 (16:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 943×

Minulosť

Zasmial sa, ale nie tak nepríjemne, bolo to pobavenie vyplývajúce z nečakanej, a zrejme pre neho úplne nezmyselnej, otázky.

„Sneh je studený... Ale to vlastne je to isté. Áno.“

„A tá bolesť?“

„Bolesť ťa ochromuje. Nedokážeš myslieť na nič iné, len na to, čo ťa bolí,“ vysvetľoval mi aj keď sa mu to zdalo smiešne.

„Som Mathew. A stále neviem tvoje meno.“ Keď sa predstavil, podal mi ruku. Vedela som, že je slušné urobiť to isté.

„Moje meno je Nimrodiel.“

„Páni. Také meno som ešte nepočul. Odkiaľ si?“ spýtal sa a pozeral sa mi do očí. Skutočne to chcel vedieť, ale ja som to povedať nemohla.

Uhla som radšej pohľadom do zeme. Nechcela som, aby moje tajomstvo odhalil.

„Prepáč, nebuď smutná. Nemusíš mi to hovoriť. Tak povedz, nezaujíma ťa ešte niečo?“

„Smutná?“ spýtala som sa.

„To je keď ťa bolí niečo vo vnútri. Nie kvôli tomu, že si si ublížila, napríklad že si spadla, ale že ťa niečo trápi a...“

„Ehm... rozumiem, čo to znamená,“ usmiala som sa, ten pocitom som však poznala len opisne, „ide len o to, že ti to nemôžem povedať, lebo by ma čakal ešte horší trest.“

Chvíľu sa na mňa pozeral, bol to nežný pohľad plný súcitu, pochopenia.

„Nebudem sa pýtať, ak to teda tak bude lepšie. Povieš mi to, keď budeš môcť a chcieť. Ešte si sa nenapila čaju?“ Kývol hlavou na to niečo predo mnou. Ľudským obydliam som nevenovala veľa času...

„Ehm?“

Usmial sa.

„Hrnček, pohár a v ňom je čaj - pije sa ešte kým je teplý.“ Ukazoval mi a napokon mi hrnček podal.

„Ďakujem,“ spomenula som si na zvyky. Zdal sa byť potešený. „Za všetko,“ doplnila som.

„Nie je zač. Napi sa a potom ti ukážem, kde sa budeš môcť vyspať. Ak teda nie si aj hladná...?“

Pokrútila som záporne hlavou. Nechcela som mu dnes robiť starosti. Zajtra sa ho spýtam, čo to ten hlad je - sľúbila som si, a potom som sa vybrala za ním.

Vošli sme do malej miestnosti, kde bola len väčšia posteľ a...

„Čo je toto?“ spýtala som sa a ukázala som na čosi veľké a z dreva.

„Toto je skriňa, toto stôl a je tu aj stolička. Ah.. ty myslíš toto... to je gitara.“

Fajn. Bolo to divné. Vedela som, že pre neho sú to bežné veci, ale ja som to nepoznala.

Vzorne som kývala hlavou, ako som to robila vždy, ale tentokrát som aj skutočne dávala pozor.

„Mama ti tu prichystala pyžamo. Oblečieš si ho namiesto tých letných šiat. Prajem dobrú noc,“ rozlúčil sa, keď mi všetko potrebné vysvetlil a než som stihla odpovedať, odišiel.

Pozrela som sa na posteľ a urobila som, ako mi radil. Uložila som sa v tej posteli a pritiahla som si perinu až k tvári. Všade okolo mňa bola tma a ja som sa stále rozhliadala po izbe, akoby som čakala, že mi niekto príde ublížiť. Len pár vecí poznám v ľudskom svete. Moje znalosti sa týkali hlavne zvyklostí a zdvorilostných fráz, ďalej aj predmetov, aj keď nie všetkých, vedela som rozoznať dobrých ľudí od zlých, ale ich povahám som nerozumela. Nedokázala som pochopiť, akým spôsobom by sa mohli od seba líšiť. Až teraz.

Spať som nemohla. Po chvíli nečinného ležania som sa postavila a rozhodla som sa prezrieť si dom. Opatrne som otvorila dvere a nazrela som do... obývačky, kde som už predtým bola. Na gauči som však zazrela Mathewa, a tak som k nemu podišla bližšie. Vyzeral pokojne, takže asi už spal, preto som sa rozhodla vzdialiť.

Mathew však otvoril oči a pozrel sa na mňa spýtavo.

„Ja... bola som len zvedavá... a hrozne sama... nechcela som...“ Mala som pocit, že by som mu mala vysvetliť, prečo ma tu našiel, ale on sa len usmial a posadil sa. Rozhodne bol poriadne unavený.

„A čo by si rada robila? Alebo...?“

„Nemohol by si so mnou chvíľu ostať?“ spýtala som sa ticho. Strach bol pocit, ktorý som poznala a v tej tme a neznámom prostredí som ho pociťovala oveľa intenzívnejšie. Bol skoro tak silný, ako keď som pocítila hnev Starších - Mocných, majú mnoho mien.

Mathew sa postavil a zaviedol ma do izby. Sadol si na okraj postele a sedel tam, až kým som zaspala.

Keď som sa ráno zobudila, bola som v izbe sama, ale miestnosť už nebola tmavá. Vstala som z postele a išla som sa pozrieť za ostatnými.

„Vitaj, srdiečko, ako sa cítiš?“ privítala ma žena.

„Ďakujem vám za vašu pohostinnosť. Veľmi si to vážim. Dnes mi je oveľa lepšie. A včera som sa nepredstavila. Som Nimrodiel.“ Bola som tak zdvorilá, ako som len dokázala, aby som im vyjadrila svoju úctu a vďačnosť. Načiahla som k nej ruku a ona ju prijala.

„Ja som Astrid, matka Matta a Toma. Tak poď drahá, raňajky sú už hotové. Chlapci sa ráno prešli a kúpili čerstvé pečivo.“ Usmiala som sa a prijala som jej pozvanie k stolu, kde si akurát sadal Mathew, Matt, a Tom. Ich mená som už počula aj v inom tvare. Vedela som, že ľudia si dávajú veľmi veľa mien.

Spoločne sme sa najedli a Tomy sa ma stále vypytoval odkiaľ som prišla a ako je možné, že nemám nejaký preukaz. Po raňajkách nás ich mama vyhnala do obývačky, kým ona robila niečo v kuchyni. Napokon sa aj s Tomom obliekla a odišli, ani nepovedali kam.

„Mathew?“ spýtala som sa do ticha.

„Matt stačí. Nemusíš ma oslovovať tak formálne. Čo by si rada?“

„Ja... hanbím sa za to, koľko toho o vašej krajine neviem. Chcela by som sa opýtať, či by si ma... učil?“

Matt sa usmial, prikývol a potom mi začal vysvetľovať všetko, čo som chcela vedieť, aj všetko, čo ho napadlo. Učil ma aj čítať a písať - ich písmo bolo tak rozdielne. Predstavil mi tiež ich kalendár a ich roky, mesiace a dni. A on za to nechcel nič. Mala som šťastie, že som natrafila na týchto dobrých ľudí.

Bolo to nečakané. Asi týždeň dni po mojom príchode som nazrela do izby, ktorú som ešte nevidela. Bola už od pohľadu chlapčenská. Steny modré, na polici boli vystavené rôzne modely áut. Obzerala som sa okolo seba, až mi pohľad padol na posteľ, pod bielou prikrývkou ležalo akési nehybné telo.

Prítomnosť

Niečo stratíme, niečo nájdeme.

Dnes bol ten deň, deň, keď som mala nastúpiť do školy, spoznať nových ľudí, nakoniec odsedieť s nimi v lavici štyri roky, a potom im zmiznúť zo života, akoby som ani nebola existovala.

A predsa som dnes, tak ako zakaždým, pociťovala mierne vzrušenie. I keď bolo nebezpečné hľadať si priateľov, niekedy som nedokázala ostať sama. A ak sa mi to podarilo, študovala som ľudské charaktery. A vždy sa dokážem dozvedieť niečo nové...

Áno, presne takéto zmätené mám ranné myšlienky pred nástupom.

Keď som už bola oblečená, vychystaná, zbehla som aj s taškou plnou učebníc dolu, kde som čakala na odvoz. Vtom som však počula zvoniť telefón. Reneé zbehla dole a hovor vzala. Tvár mala vážnu keď vyslovila svoje meno.

„Prečo?“ pýtala sa, hlas mala vážny.

„Ako?“ vyslovila ďalšiu otázku s neskutočnou bolesťou v hlase. Oči sa jej zaplnili slzami.

„Prídeme,“ bolo posledné, čo povedala, pred tým než zložila. Venovala mi rýchli pohľad, potom sa rozbehla hore schodmi. Neodvážila som sa bežať za ňou. Telo som mala nehybné, nohy prikované k zemi, pozerala som sa do prázdna.

Cítila som nepríjemné chvenie vo svojom vnútri a vnútorný hlas mi niečo hrozivé šepotal. Bola to len ozvena udalosti.

Cítila som, že telefonát sa týkal mňa, no netušila som ako.

O chvíľu sa na schodoch zjavil Charlie. Prišiel až ku mne. Moje obavy sa potvrdili. Stalo sa niečo zlé. Myšlienky mi zaleteli k Tomovi.

„Dnes nepôjdeš ešte do školy. Mala by si sa zbaliť, na večer letíme do Ameriky. Reneé pred chvíľou telefonovala...“

„Tom!“ skočila som mu do reči a cítila som, ako mi po tvári stekali slzy. Neuvedomila som si, že som začala plakať. Rýchlo som ich chcela zotrieť, ale objavovali sa stále nové a nové. Nadýchla som sa, lenže akási hrča ma v krku pálila, zacítila som nepríjemné šteklenie v nose a len čo som sa toho chcela zbaviť, prepukla som do hysterického plaču.

Charlie viac nehovoril, len ma objal.

Tak veľmi ma bolelo pomyslenie na to, že som Toma stratila – začalo pršať. Vedela som, že za to môžem ja. Ráno slnko teraz smršť? Príroda je miernejšia.

Trvalo mi dlho, kým som sa zbalila. Pred očami som mala Toma, ako rástol celé tie roky. Maličký chlapec s iskriacimi očami, čo ma prosil, aby som od nich neodchádzala a dúfal, že budem jeho sestrou. Staršieho Toma, ktorý mal starosti o brata. Obraz Toma v svadobnom obleku vystriedal druhý, keď držal v rukách svojho práve narodeného syna. A najživší obraz staručkého pána, čo bol hrdý na to, ako jeho vnuk vyrástol. Vidieť ho šťatného po boku ženy bolo všetko čo si prial. Ale viem, že si prial ešte čosi. Chcel vidieť mňa po boku niekoho mne podobného. Chcel si byť istý, že nebudem tak sama, ako som bola posledných 70 rokov.

A viem, že zabudnuté spomienky sú mi stále bližšie, že sú mi už na dosah, ale inštinktívne som ich zatlačila kdesi hlboko.  Teraz nemôžem myslieť na seba, musím vidieť Toma. Viem, že na mňa čaká.

Cesta lietadlom sa dá nazvať utrpením. Ľutovala som čas, ktorý som strávila bez neho. Hoci som vždy vedela, že takto to skončí, nevedela som, že to bude tak veľmi bolieť. Dúfala som že odstup tomu pomôže, opäť som sa mýlila.

V smútočných šatách som prišla k Tomovmu nehybnému telu. Dívala som sa do jeho pokojnej tváre a až neskoro som si všimla, že vlhkosť mojich očí pretiekla a jedna kvapka dopadla na jeho líce.

„Preboha, vezmite to dieťa preč!“ zakričala akási pani. Otočila som sa. Bola stará asi ako Charlie a starostlivo sa na mňa pozerala.

„Potrebuje ma tu,“ povedala som jej. Len čo som to vyslovila, zacítila som akýsi mihot veľa mňa. Otočila som sa a všimla si Toma, alebo skôr jeho dušu, ako ku mne vysiela spokojnú láskavú energiu s teplým úsmevom.

Chcel mi povedať, že mu je teraz dobre, že nemám smútiť.

A hneď za ním sa zjavila Lianna. Vzala Toma za ruku, on sa jej vďačne chytil, a spolu začali stúpať do výšin.

O tomto ľudia nevedia, netušia že až na pohrebe si Lianna vyzdvihne dušu zosnulého. Netušia, že to znamená viac pre mŕtveho ako pre tých prítomných. Oni si ho prišli uctiť, no práve duša človeka potrebuje pocit podporiť, aby bola schopná odísť, aby bola pripravená začať nový život.

Verila som, že sa s Tomom opäť stretnem, veď môj život je dlhý.

Len matne som vnímala udalosti okolo mňa, naplnil ma pokoj, že je Tom spokojný, no smútok nad jeho stratou bol stále príliš silný na to, aby som dokázala prehovoriť a nebola stratená vo svojich búrlivých myšlienkach, ktoré dokonalo imitovalo počasie.

Bol opäť pondelok. Vedela som, že musím ísť do školy. Žiadne vzrušenie, žiadna radosť. Pohľad do zrkadla ma však presvedčil, že moje utrpenie nie je navonok vidieť, moja pleť stále trochu žiarila, oči však už dávno stratili náboj, no podľa ľudských meraní boli stále krásne, živé.

Obliekla som si jednoduché oblečenie,  tmavomodré tričko s okrúhlim výstrihom, bledé nohavice, tmavomodré topánky. Na vrch som si prehodila teplý kabát čiernej farby a vôbec som nepremýšľala nad tým, ako som mohla vyzerať. Prehodila som si na plece Tašku a do ruky som si vzala dosky – v nich som mala zošity a učebnice.

Reneé zišla dole, obliekla sa a spoločne sme v tichosti išli do auta.

Vyšli sme z garáže a ja som sledovala pochmúrnu hmlu. Moje pocity boli stále natoľko silné, aby zasahovali do počasia. Snažila som sa upokojiť. Zavrela som oči a zhlboka som dýchala. Predstavovala som si nových ľudí, nové charakterové objavy, nových záujemcov, nové sklamania a to všetko stále dookola. Všetky dobré aj zlé zážitky zo školy mi behali hlavou ako splašené stádo koní. Hľadali únik, chceli byť vypovedané, ale nemali poslucháča, ktorý by ich prijal. A preto ostávajú zajaté.

„Veľa šťastia, zlatíčko,“ prehovorila Reneé a jej hlas ma vytrhol z dumania.

Reneé ma objala a ja som jej stisk opatrne opätovala. Kývla som jej a vystúpila z auta. Vedela, že smútok zo straty Toma má ešte stále nadomnou veľkú moc. Len čo som vyšla na chodník, dala som si vlasy čo najviac do tváre a so sklonenou hlavou som kráčala ku škole, papierovačky som mala vybavené, takže som kráčala ku skrinke, kde som si dala dole kabát, a potom som mierila do učebne číslo štyri na prvú hodinu.

Nadýchla som sa a vstúpila.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pád z neba - 4. kapitola: