OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád princeznej - 3. časť



Pád princeznej - 3. časťPamätáte si, kto tu prišiel? Na obzore je ponuka, ktorá sa neodmieta.


šťastena


 „Prečo si mi nepovedal, že sa vraciate? Kedy ste vlastne prišli?“ vypytovala okamžite, len čo vyšli z domu do záhrady.

Pokrčil plecami. „Nebol na to čas. V Ankare som bol skoro stále mimo, mama s otcom vždy prichádzali neskoro... Proste sa nám tam nepáčilo. Presvedčil som ich, aby sme odišli, až keď som zistil, čo sa stalo tvojim rodičom.“

„Pekne dlhý návrat,“ skonštatovala  sucho a podišla k veľkej červenej hojdačke pre asi štyroch ľudí. Sadli si a jemne sa pohojdávali .

„Gill, dozvedel som sa to len pred mesiacom a pol. Dobre vieš, že inak by som prišiel aj sám.“

„Myslela som, že keď sa to za jedinú noc dozvedela celá Amerika, tak do Turecka to dorazí behom niekoľkých dní,“ odvetila namrzene.

„Možno dorazilo, ale vieš, že ja nepozerám správy. A naši na to nemali čas. Len čo prišli domov, spali ako zabití...“ vysvetľoval a celý čas ju držal. „Podstatné je, že sme tu.“

„Chýbal si mi,“ šepla. Až teraz si uvedomila, ako veľmi.

„Aj ty mne.“ Pocítila ako ju pobozkal do vlasov.

„Ako ťa Annie našla?“

„V utorok mi zavolala. Sedel som na letisku a rozmýšľal nad tým, či ti mám zavolať, alebo ťa prekvapiť objavením sa pred tvojimi dverami.“

„V každom prípade si ma prekvapil.“

„Myslíš, že je tomu koniec?“ Zaiskrili mu oči.

Odtiahla sa od neho a pozrela mu do očí.

„Tak to vysyp. O čo ide?“

„Takže po prvé, všetko najlepšie k narodeninám a po druhé, naši ťa chcú adoptovať," vyhŕkol žiarivo sa usmial.

„Čože?!“ zjačala a vyskočila.

„Nechceli, aby som ti to hovoril. Vraj to chceli ako prekvapenie, ale myslím, že ty už máš prekvapení dosť," povedal.

Gill naňho len ohromene civela.

„Teraz si strieľaš, však?“ koktala.

„Vyzerám tak?“ Nadvihol obočie.

„Ale... prečo? Ja.... ja...“ Hľadela všade možne akoby dúfala, že k nej tie správne slová priletia.

Scott ju zmätene sledoval. Nechápal jej reakciu. Myslel, že sa poteší.

Gill však pobehovala hore dolu úplne vykoľajená.

„Gilli, čo sa deje?“ opýtal sa a chytil ju za plecia.

Nadýchla sa a pozrela mu do očí.

„Nikdy som neverila, že si ma niekto adoptuje,“ začala ticho, „všetky decká vedia, že od trinástich rokov už nemáš šancu. A ja... pochop ma... mám rodičov. Chápeš? Ako... neviem, či to chcem... či vôbec...“ nedokončila.

Odvrátila pohľad, no on ju nežne chytil za bradu a nadvihol ju.

„Chceš ostať v Domove?“

„Jasné, že nie!“ zvolala ihneď.

„Tak čo potom? Nás predsa poznáš. Podstatne si vždy patrila do rodiny, takže si myslím, že to nebude taká katastrofa.“

„Čo ak budem ako ostatné mladšie sestry? Že budem taká otravná?“ podpichla.

„Akoby si taká nebola vždy.“ Uškrnul sa. Plesla ho po ramene, ale zasmiala sa.

Po chvíli však zvážnela.

„Neviem si predstaviť mať iných rodičov. Nedokážem to. Je to... akoby som ich zradila.“

Prikývol na znak, že rozumie. Ale on to nikdy nemôže pochopiť. Iba málo detí vie ako sa cíti.

Pristúpil k nej bližšie s novým, akýmsi rozpačitým výrazom.

Nechápavo sledovala, ako sa k nej nakláňa.

Svoje pery pritisol na jej v ľahučkom bozku. Teplou rukou ju pohladil po líci a opäť ju pobozkal. Sladšie a rozhodnejšie.

Privrela oči a na malinký okamih sa podvolila. Pootvorila pery a v ústach pocítila jeho teplý dych.

Ozvala sa rana a treštenie skla.  Rýchlo od seba odskočili a obzreli sa.

Okno do obývačky bolo rozbité.

„Dočerta, neviete dávať pozor!“ skríkla Annie. Ozvalo sa nejaké mrmlanie.

„Mala... mala by som ísť,“ vyjachtala Gill roztrasene a ani naňho nepozrela. Skôr ako ju stihol zastaviť, vbehla do domu a stratila sa medzi ľuďmi.  Zbadal ju až keď vychádzala z dverí.

„Gillian!“ zvolal a bežal za ňou. Dobehol ju na konci ulice. Priamo pred kedysi jej domom.

„Čo je?“ Neochotne sa k nemu obrátila. 

„Mrzí ma to. Nemal som to urobiť,“ ospravedlnil sa.

Prikývla a zatrepotala viečkami. Nemohla si dovoliť plakať.

„Gill... ja  tomu nerozumiem,“ povedal úprimne. „Čo, čo sa to s tebou deje?“

Trpko sa zasmiala a pozrela na dom. Kedysi bol tak nádherný a teraz? Rozbité okna, nadávky nastriekané na vykopnutých dverách...

„Čo sa to deje?“ zopakovala chladne. Prečo až teraz začína všetko cítiť? Prečo sa jej odolnosť voči všetkým citom, čo ju sprevádzala od súdneho procesu, oslabila práve teraz?

Pozrela naňho. „Zvykla som si na to, že sa nevrátiš. Dokázala som zabudnúť, ale teraz si len tak prídeš a pobozkáš ma? A pred tým povieš, že si ma chcú vaši adoptovať? To je choré!“

Vzdychol. „Vyjadrila si sa, že nechceš adopciu. Tak som sa rozhodol urovnať svoje pocity.“

„O čom to tu hovoríš?“ Nechápala.

Pozrel jej do očí. Prosebne a bolestne zároveň. „Keď som odišiel... priveľmi si mi chýbala. Uvedomil som si, že to, čo som k tebe cítil a cítim, nie je len kamarátstvo.“

Privrela oči.  Zhlboka dýchala.

„Scott,“ tichý povzdych znel skôr ako prosba. „Uvedomuješ si, čo vravíš? Ak si ma tvoji rodičia vážne chcú osvojiť... to nepôjde!“

Lišiacky sa usmial „Prečo nie? Veď o tomto nemusí nikto vedieť.“

„Zbláznil si sa? Veď to je zvrátené!“

„Myslíš, že sa neviem ovládať?“ Nadvihol obočie a pokračoval skôr ako stihla odpovedať: „A fakt chceš, aby som uveril, že chceš ostať v tom decáku? Sama si povedala, že nie.“

Podišiel k nej. Svoje lagúnové oči ponoril do jej.

„Čo vlastne chceš, Gill? Ha? Povedz mi to a ja ti pomôžem to získať,“ sľuboval ticho.

„Čo chcem?“ hlesla a perami sa jej mihol trpký úsmev. „Chcem vypadnúť. Ale to nejde.“  Sklopila oči.

„Ako to?“ Zmraštil obočie. „Stačí, ak si našporíš na letenku, zbalíš sa a ideš, nie?“

Pohŕdavo sa zasmiala. „To by nebol problém. Lenže... ja som väzeň! Všetci ma sledujú. Polícia, vychoši, decká...“

„Tak sa nechaj osvojiť,“ odvetil po krátkom tichu.

„A mať bračeka, ktorý ma chce? Prekuknú ťa hneď na prvom sedení.“

„Viem dobre klamať,“ odvetil trpko. „To som sa naučil skvele.“

Ospravedlňujúco privrela oči. Veľmi dobre vedela, na čo naráža. „Prepáč. Ja... nemyslela som to tak. Ale ty ich nepoznáš. Mala som dosť práce s tým, aby som ich presvedčila, že ja neviem vôbec nič.“

„Tak sa spojme,“ navrhol. 

Odfrkla si.

 „Nie, počúvaj.“ Poobzeral sa dookola a naklonil sa k nej. „Naši ťa adoptujú, a keď prejde nejaký čas, zmizneš. Ak budeš v našej opatere,  nebudú ťa môcť sledovať. Otec je poliš. Ak ťa sledujú poliši, tak im to ušetrí prácu.  Zbavíš sa ich. Čo ty na to?“

Zamyslela sa. Neznelo to zle. No malo to háčik.

„Tvoji rodičia ma poznajú lepšie ako oni. Budú vedieť, kam pôjdem. Ľahko ma vystopujú.“

„Myslel som, že zastieranie je tvoja parketa. Vždy si vymyslela alibi a zmiatla stopy pri našich výčinoch.“

Potlačila úsmev. „Lenže toto nie je hra.“

„Nemáš inú možnosť.“

„Asi nie...“ vzdychla a celé si to prehrala v mysli. Vážne to bolo najlepšie riešenie. Josh ju ochráni, a potom sa ochráni aj sama, lenže dovtedy... „Mám podmienku!“

„Sľubujem, že ťa nijako nebudem baliť, ani sa o nič pokúšať,“ okamžite zarecitoval s jednou rukou na srdci a druhou zdvihnutou.

Usmiala sa a dovolila mu, aby ju objal.

„Neboj. Pomôžem ti ako viem,“ šepol.

„Ďakujem.“  

Keď si v ten večer líhala do postele, rozmýšľala, či je to dobrý nápad. Čo ak si ma Turnerovci chcú adoptovať len preto, že Josh dostal za úlohu dohliadať na mňa? Pretočila sa a buchla do vankúša. Z toho jej prišlo zle. Hovorili by jej, ako im na nej záleží, ale v skutočnosti by ju mali v paži.

Nie! Nie sú takí. Možno si to Josh tak vyžiadal...

Ale prečo si ma chcú adoptovať? Hoci Scotta ľúbia, veľmi sa oňho nezaujímajú a ako vidím, veľmi sa to nezmenilo...

Pravdepodobne ich Scott presvedčil. To sa naňho podobá. A možno mu tak chceli vynahradiť to, že je sám. Vedia, že sme vždy boli ako súrodenci. Aspoň z mojej strany....

Povzdychla si. To je ďalší fakt. Ako som si mohla nevšimnúť jeho city ku mne?

Znova sa obrátila až zapraskal matrac. Zaborila hlavu do vankúša.

„Dosť, dosť, dosť!“  mrmlala.

„Deje sa niečo?“ začula Jessicin ustarostený šepot. Neodpovedala.

Počula ako ticho našľapuje po dlážke. Chvíľu na to cítila, že si k nej prisadla na posteľ.

„Mňa neoblbneš. Viem, že sa niečo deje. Len čo si sa so Scottom vrátila dnu, zmizla si ako gáfor.“

Neochotne sa obrátila.

„Nechcem o tom hovoriť.“

„Prečo nie?“

Uhla pohľadom.

„Gilli, čo sa deje?“ naliehala.  

„Scott... on... povedal mi, že ma ľúbi a  pobozkal ma.“

„Aha,“ odvetila tónom akoby to čakala, „ ale... to by ťa malo tešiť nie?“ dodala po chvíli. „Nehnevaj sa, ale z toho, čo si mi o ňom rozprávala, som usúdila,  že aj ty k nemu cítiš čosi viac.“

„Čo? Ja...? Ja predsa...“ habkala prekvapene, „pre mňa bol vždy naj kamoš. To je celé. Bol... je mi ako brat!  No to nie je to najhoršie.“

„A čo to teda je?“

„Jeho rodičia... asi... chcú ma adoptovať,“ koktala šeptom.

„Určite sa tešíš,“ poznamenala a snažila sa neznieť mŕtvolne.

„Úprimne? Sama neviem,“ priznala a mrkla na ňu. Neveriacky hľadela do zeme.

„Ty si vždy mala šťastie!“ Zdalo sa, že Jessica to hovorí viac sebe ako Gill. Z jej hlasu bolo počuť potlačovaný hnev.

Gill radšej mlčala. Odkedy sem prišla, všetci jej jasne dali najavo, že je to rozmaznaná princeznička. Najmä Jess.

Pamätala si, ako prišla po prvý raz. Každý na ňu zazeral. V očiach mali toľko nenávisti... aj teraz je tam. U niektorých už nie, ale ostatní ju stále vidia tak, ako v ten prvý deň. So zlatou retiazkou, ktorú už nikdy nenašla, v módnych rifliach a topánkach.

„Jess...“ odmlčala sa. Čo by mala povedať?  Že nemala šťastie? To bola blbosť. Mala ho. Mala všetko, na čo si spomenula. A preto by iný vraždili.

„Čo?!“ odvrkla a prudko vstala. Zúrivo krúžila po izbe. „Chceš mi povedať, že nechceš vypadnúť?! Že nechceš nový dom, vlastnú izbu, rodinu?! Nestrápňuj sa!“

Gill sa zhlboka nadýchla a silno si hrýzla do jazyka. Chápala prečo je Jess taká. Ona takú možnosť nikdy nedostala. A už nedostane. Ale aj tak ju jej tón vytáčal a mala sto chutí vykričať sa na ňu.

„Chcem to. Áno,“ precedila cez stisnuté zuby. „Ale nie takto.“

„Nie takto?“ zopakovala posmešne. „A ako to chceš? Nie na tanieri, ale na zlatom podnose?“

„Chcem svojich rodičov!“ zrúkla Gill a sledovala ako sa pri jej hlase strhla. „Len ich. Na ničom mi nezáleží.“

Jess si odfrkla. „Myslíš, že ich vyslobodíš? Nebuď naivná. Sú v base a ty máš jedinečnú možnosť začať od znova! Vieš, čo by som za to dala ja? Každé decko v tejto poondiatej pakárni?“ Jej hlas dosiahol najvyššiu úroveň. Vlasy jej odstávali na všetky strany a oči sa jej blýskali. Vyzerala ako ozajstná levica. Zúrivosť z nej doslova sálala.

„Neboj, viem to až pridobre!“ skríkla Gill a nemilosrdne jej hľadela do očí.

„Tak tu len tak neseď a nehovor, že sa netešíš!“

Práve vtedy do našej izby vpadol Mike a prísnym výrazom v tvári.

„Hej vy dve! Čo keby ste sa láskavo upokojili? Decká chcú spať a nie počúvať hádky!“

„Neboj, už budeme ticho,“  odvetila Jess chladne.

„To dúfam. Inak budete mať domáce väzenie!“ zahučal a zabuchol za sebou dvere.

V miestnosti sa rozhostilo hrobové ticho, ktoré Gill zvieralo pľúca.

„Je to také ťažké pochopiť?“ ozvala sa napokon ticho.

„Nie,“ povzdychla si Jess a dovolila vlasom zakryť jej tvár. „Ibaže... vážne si myslíš, že sa ti to podarí? Robíš si falošné nádeje a zbytočne sa tak dostaneš do problémov. Prečo nechceš prijať šancu, čo sa ti ponúka? Prečo nechceš začať odznova?“

„Pretože viem, čo chcem. A toto to nie je. Aj keď...“ S nádejou sa usmiala. „Možno by mi to pomohlo.“

 „Ako to myslíš?“
„Josh, Scottov otec, je policajt. Možno z neho vymámim, kto po mne  ide. A kto vie...“ Zadívala sa von oknom a stíšila hlas, takže Jess ju sotva počula, „možno sa dostanem k plánom väznice...“

„Ty... ty to chceš naozaj urobiť?“ vydýchla Jess. Bolo vidieť, že sa ešte hnevá, ale teraz sa jej na tvári zračil číry šok.

„Hmm?“ Nechápavo k nej Gill pootočila hlavou.

„Naozaj chceš vyslobodiť rodičov? Ja som si vždy myslela, že to hovoríš len tak...“

Gill sa ponuro zasmiala. „Nie, Jessie. Dostanem ich von.“ V smaragdových očiach jej zaiskrilo.

„Takže sa necháš adoptovať?“

Vzdychla si. „Nehovorím, že ma to neláka,“ odvetila pomaly a sadla si. „Keď si to predstavím je to úžasné. Vždy som ich brala ako rodinu, no... ako môžem bývať so Scottom, keď ma ľúbi? Odhalia ho.“

„Možno, ale... čo k nemu cítiš ty?“

Čo k nemu cítim? Usmiala sa. Bol jej najbližším človekom. Najlepší priateľ. Keď odišiel... akoby odišla časť z nej. A ten bozk...

Milujem ho?

„Nemilujem ho.“

„A máš rada Turnerovcov?“

„Samozrejme.“

„Tak sa nechaj adoptovať,“ povedala rozhodne a dala jej vlasy za ucho, „no nie pre nejaké plány. Ale pre seba samu. Budeš pri nich šťastnejšia ako tu. A Scotta uzemni. Verím, že to pochopí.“

Usmiala sa. Toto na Jess zbožňovala. Nevedela sa dlho hnevať a vždy jej poradila. Vždy ju podržala a stála pri nej.

V tom jej v hlave skrsol nápad. Čo ak by adoptovali aj Jess? Takmer poskočila od radosti. Ako to, že ma to nenapadlo skôr? Boli by sme super trojka!

Odrazu sa miestnosťou ozvalo tiché zunenie. Dievčatá pozreli na stôl. Gill mobil ihneď schmatla. Dostala SMS od Paula.

Caw, došlo ti to. Stretneme sa vo štvrtok v bare ako vždy.

Môže byť?

Žiarivo sa usmiala. Výborne! Ihneď mu odpísala:

OK. Koľko?

Netrpezlivo čakala na odpoveď. Na získanie takejto veci bolo potrebné nielen presviedčanie, ale aj dobrý úplatok.

Nič.

Ako to???  

Darček k narodeninám ;-).

To fakt???

Jasné ;-)

Tak... ďakujem.

Prekvapená položila mobil na miesto.

„Kto to bol?“ spýtala sa Jess podozrievavo.

„Ale... kamarát.“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pád princeznej - 3. časť:

4. Trisha přispěvatel
09.01.2014 [20:41]

TrishaĎakujem Lili Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
09.01.2014 [20:36]

LiliDarknightNuž, niečo je zmenené, niečo ostalo rovnaké. Každopádne to má nejaký spád a to sa mi páči. Emoticon Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
05.01.2014 [22:32]

TrishaVe=d už bolo načase, nie? Emoticon Emoticon

1. Perla přispěvatel
05.01.2014 [17:31]

PerlaNo tak takto sa mi to páči oveľa viac ako pôvodne a nakoľko som už aj túto časť čítala viac krát, teším sa na ďalšiu, kedy konečne bude aj pre mňa niečo nové. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!