OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád princeznej - 16. časť

01.09.2014 (17:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 945×

Keby to bolo za iných okolností, užívala by si let plnými dúškami. Milovala pohľad dolu. Na miniatúrne cestičky; ľudí, čo sa hemžili pod nimi ako mravce v nekonečnom chaose. Všetko pre ľudské oči obrovské a nádherné na oblohe nemalo význam. Jedinou kráskou bola čistá príroda, jej tvar, obrazce, vyvýšeniny, rozmary.

Tam hore sa Gillian nič netýkalo. Pri tom pohľade si vždy uvedomovala svoju malichernosť. Pokým nepristála. Vtedy sa z nej opäť stala tá naivka, bohatá panička, s nosom zaboreným do neba. Ten pocit poznania na ňu čakal iba na oblohe.

Teraz sedela ako na ihlách. Vystrašene poškuľovala po nevlastných rodičoch. Čakala na náznak ataku, pokus vyhodiť ju z helikoptéry. Sťažka dýchala, hoci let bol neuveriteľne pokojný. 

Nepanikár! Nepanikár! slabikovala si v duchu.

Opatrne sa porozhliadala po kabínke. Josh sedel vpredu s pilotom Ronom,  Amy vedľa Scotta, ktorý bol na ňu doslova nacapený. Cítil ako sa trasie. Chytil ju za ruku, vďaka čomu sa vydesene strhla. Keď si uvedomila, že je to on, uvoľnila sa. Oprela sa oňho a sústredila sa na rytmus jeho srdca. Ani nevedela, ako sa jej v hlave začali premietať spomienky na minulú noc. Jeho hebké, motýlie dotyky, horúce bozky a oči... Na ten neuveriteľný pohľad nikdy nezabudne. Tmavomodrá lagúna ju obklopila a rozbúchavala jej tep. Nemo sa jej prihovárala šťastnými iskrami, úprimnými vlnami lásky obtierajúcich sa jej o telo...

Nie! Sústreď sa na útek!

Zdúchnuť... ako?  Nedávala si veľké šance. Jedine ak po pristátí. Možno v hoteli, je predsa najrušnejší v celom New Yorku. Na verejnosti nebudú vyberať zbrane.  

Dostali sa nad diaľnicu. Autá sa pod nimi mihali ako pestrofarebné chrobáčiky a hneď na to preleteli cez snehobiely oblak.  Slabo vykrivila pery.

Fajn utečiem, pripustila si na okamih, a čo potom? Kam pôjdem? A Scott?

Otázky ju ďobali ako supy rovnako ako hnev samej na seba. Celé roky sa zaprisahávala, že rodičov dostane von, ale najdôležitejší detail prehliadla. Kam pôjdu. Vtedy verila, že oni udajú smer. Že pôjdu tam, kde pôvodne chceli utiecť. No kde to bolo? Bože, prečo som sa nespýtala, keď som mala príležitosť?! vynadala si v duchu.

Až teraz jej začalo dochádzať, aká bola naivka. Ako si celý čas namýšľala, aká je skvelá a pri tom sa stále spoliehala na rodičov, že ju potom opäť povedú.  

Stále sa zameriavala len na jednu možnosť. Nikdy si nepripravila plán B, ani raz nezvážila, že bude musieť vypadnúť bez nich. Teraz sa jej to vypomstilo.

Tiež si uvedomila, že potrebuje peniaze. Chce nechce, jednu tašku zobrať musí plus pas a ďalšie doklady.

Rodičia jej to kázali. Veď aj päť miliónov je balík. Lenže päťdesiat...

Navyše... útek, nový život, zbrane, možno podplácanie... pripomenul hlások lišiacky.  Zahryzla si do vnútorných strán líc. Druhú šancu mať nebude. A pri manieroch jej rodičov... tichučko odfrkla. Áno. To bol ďalší fakt. Ako mohla byť tak slepá a hlúpa, keď si neuvedomovala všetok ten luxus. To si nemohli dovoliť z ich príjmu. Bolo také zjavné, že musia mať viac... No mne to vyhovovalo, pomyslela si  zhnusene.

„Čím bohatší, tým obľúbenejší,“ spomenula si na výrok jednej z “kamarátok“. 

Niežeby si túto časť neuvedomila skôr. Decká v Smile jej otvorili oči. Vlastne všetci na škole aj na ulici. Každý na ňu ukazoval, stránil sa jej, raz ju dokonca opľuli. 

Prvý rok bol najponižujúcejší. Značkové oblečenie vymenila za bazárové a zo secondhandu. Kamoši sa jej obrátili chrbtom. V dobré dni si ju nevšímali, cez iné na ňu pokrikovali, smiali sa na nej, hádzali do nej zvyšky jedla.

A Jessica... spočiatku bola nevraživá a mala byť prečo. Gillian denne robila scény ako správny rozmaznaný fagan, predstierala, že je všetko dočasné, že sa to vráti do starých koľají.  Ach, Bože! Spomenula si na záchvaty, v ktorých nadávala na každého, kto sa jej odvážil prihovoriť. Doteraz neodčinila ani polovicu z toho. Vždy, keď si na to spomenula, zvieralo jej hrdlo a štípali ju oči. Strašne ju to mrzelo a napriek ospravedlneniam ju to vždy mátalo. 

Opäť nazrela na zem.

Pohľad dolu... Pohľad do duše. Nevidela v tom rozdiel. Nerozmýšľala takto často, ale niekedy sa jej zmocnila slabá chvíľka a vtedy mala pocit, akoby sa vznášala mimo svojho tela a okolia. Stiahla sa dovnútra bubliny a lietala sťa motýľ v nepretržitom slede myšlienok. Vtedy mohla skutočne uvažovať s nadhľadom, bez emócii. Škoda, že som takto nerozjímala častejšie. Všeličo mohlo inak.

Z úvah ju vytrhlo Scottove privinutie. Ešte viac sa k nej prisunul, čo vzhľadom na to, aký na seba boli nalepení  bol malý zázrak. Gill to ale potešilo. Zdalo sa, že vytušil jej absenciu opory. Toto objatie mal špeciálne na beznádejné príležitosti. A predsa dnes v ňom bolo viac a práve to ju naplnilo oveľa väčším šťastím.

„Milujem ťa,“ zašepkal jej do ucha najnežnejším hlasom a za uchom ju pošteklil jeho dych. Privrela oči a viac sa k nemu pritisla.

„Milujem ťa.“ 

Pobozkal ju do vlasov. Vedela, že na rozmýšľanie má najviac pol hodinu. Cesta do New Yorku trvá maximálne hodinu, pričom letia už asi trištvrte hodinu.

Musela si vybrať. Buď zostane dokonca a zdrhne potom alebo ujde pri prvej príležitosti. Obe možnosti boli lákavé. Čo by povedali mama s otcom? Určite útek.

Si si istá? dobiedzal ten hnusný tenký hlas v hlave.

Zneistela.

Pre peniaze riskovali všetko. Vlastnú slobodu, svoje dieťa, pokračoval hlások nekompromisne. Nevoľky súhlasila. Nevrátili všetko, hoci žalobca im ponúkol skrátenie trestu na polovicu. Iba sa priznali, takže dostali štvrtinu dohody. Samozrejme, to bolo predtým, ako pitva preukázala strážnikove zabitie.

No tak, máš šancu! Predstav si, čo by si mohla urobiť! Krásny dom na pláži, to si vždy chcela.

Život mi je prednejší! bránila sa v duchu.

No práve! Život bez peňazí a bez rizika? Nič pre teba!

Peniaze mi zničili rodinu!

Práve preto ich musíš nájsť. Aby si ju zase spojila! No tak, aj ty to chceš. Priznaj si to!

Bola to pravda. Kúsok v nej chcel riskovať, chcel nájsť skrýše. Nepáčilo sa jej to a zároveň ju to nabudilo.

Vedela, že je rozhodnuté. Tušila, že to nedopadne dobre, ale musela to urobiť. Dlžila to mame i otcovi. Ak má začať odznova, tak poriadne. Vyslobodí ich. Nakúpi a podplatí všetko a všetkých. Vytvorí sebe aj im nový život. Lepší, skromnejší. Ak sa dokázala ubrzdiť ona, tak aj oni.

A Turnerovci? Mám len tak utiecť bez odplaty? Neprichádza do úvahy! No ako ich dostať za mreže bez toho, aby zadržali i mňa? Hútala, rada, že vyriešila najväčší problém, no aj tento jej dal zabrať.

A v tom ju osvietilo. Stisla Scottovu ruku a nadšene zhíkla až na ňu všetci pozreli. Rýchlo zavrela ústa.

„Kŕč v bruchu,“ zašomrala a vystrúhala bolestivú grimasu. Josh pretočil očami a obrátil sa, po pár minútach aj Amy, hoci na ňu podozrievavo mrkala.

„Niečo ti napadlo,“ skonštatoval Scott nenápadne.

„Ehm,“ prisvedčila ticho.

Napadlo, ale ako to urobiť nepozorovane? Najlepšie bude počkať do pristátia.

Na okamih sa v okne zjavila jej tvár. Neforemný cop, trocha rozmazaná špirála. Nemala čas na úpravy a v podstate na to kašľala. Na šminky si extra nepotrpela. Faktom bolo, že mrzla a to bolo podstatnejšie. Predsa len bol stred decembra a práve sa nachádzala približne dva kilometre nad zemou.

Po pár minútach ale začali klesať. Pred nimi sa črtali strechy New Yorku.

„Dobrodružstvo začína,“ zamrmlal Josh a vzrušene pozrel na manželku.

Onedlho šliapli na mäkkú trávu. Josh sa ponaťahoval a vytiahol zbraň.

„A teraz si niečo vyjasnime,“ zaburácal. „Stačí malá lož, najmenší pokus o útek alebo snaha premôcť nás... a ste mŕtvi. Jasné?!“ zvlášť pozrel na Rona a Scotta.

„Nech vás ani nenapadne hrať sa hrdinov. Robte, čo chceme a prežijete. Možno.“ Zaceril sa.

„Dobre, počuli ste!“ ozval sa Amyn prenikavý hlas. „Zamaskujte vrtuľník. Pohyb!“ postrčila Rona vpred.

Otvoril dvere a spod svojho sedadla vybral niečo zeleno-hnedej farby. Strčil to Gill do rúk a spoločne to rozmotali, pričom na ňu ani raz nepozrel. S úžasom zistila, že je to obrovská sieť pokrytá listami. Podobná, akou sa maskujú vojaci v teréne. Prehodil ju cez vrtuľu.

„Budete čumieť alebo pomáhať?!“ oboril sa na nich. Zvuk jeho hlasu Gillian šokoval rovnako, ako keď informoval o prílete, z čoho Turnerovci neboli nadšení.

„Je to protokol,“ vysvetlil s úškľabkom. „Ale ak chcete policajnú návštevu som za.“

Podobný hlas ešte nepočula. Drsný a ľadový a predsa čudesne melodický.  Nečakali by ste ho od malého blondiaka s perfektnými vlasmi a pleťou.

Teraz si ho lepšie premerala. Vetrovka rysovala širokú hruď a svalnaté ramená. Čierne, nepokojné oči precízne zaznamenávali každý lístok na sieti. Usúdila, že nič nemiluje viac ako tú helikoptéru, ktorá si na Joshovo naliehanie prelepila poznávacie číslo.

Skvelý Josh. Vždy pripravený, pomyslela si  vtedy. Génius a blázon.

Avšak pri pozorovaní Ronaldových rúk si povedala, že také dotyky by mali byť adresované žene,  nie stroju.

„Nevyzerá veľmi prirodzene,“ skonštatovala Amy, hliadkujúc po okolí.

„Natrhajme kríky,“ navrhla Gillian.

„Dobrý nápad,“ ocenil Scott, čo znamenalo polhodinu práce na dosiahnutie vierohodného výsledku.  

Konečne sa pohli k mestu. Vietor im nepríjemne kmásal oblečenie a Gillian si zúfalo držala parochňu, ktorú Amy vyhrabala z tašky počas letu. Teraz z nej bola blondína, z Amy červenovláska, Ronald mal šiltovku a Josh so Scottom okuliare.

Všetko nechali v helikoptére, čo Amy nebolo po chuti.

„... príliš nápadní!“ začula Joshov pokojný hlas.

„Priveľa riskujeme!“

„Nemáme na výber. Potom by sme sa nezaniesli. Radšej obetujem pár miliónov, ako všetky!“

„A lietadlo? Nevieš, či budeme cestovať ďalej.“

„Upokoj sa,“ navrhol jej jemne, ale Gillian zachytila hrozivý podtón.

„Máme doklady aj hotovosť. Nikto nevie kde sme a dlho ani nebude, tak nestresuj!“

„Ale...“

„Sklapni!“zavrčala, no manžel jej už nevenoval pozornosť. Práve prišli do mesta. Okamžite ich obklopila zmes zvukov, farieb a ľudí,  ktorá ich temer prevalcovala.

„Držte sa spolu. Jeden pokus a zomriete,“ pripomenul. Scott vzal Gill za ruku.

Prešli po nejakej ulici. Gill to ale nevnímala. Došli na prechod. Turnerovci stáli po bokoch, každý oddelený jedným človekom. V prostriedku stála Gill so Scottom, kým Ron stál za nimi.

Všetci traja si plne uvedomovali na koho sú zbrane vo vreckách namierené. Gill ale nepomýšľala na útek.

„Máš mobil?“ šepla Scottovi, snažiac sa nepohybovať ústami.

„Čo?“

„Mobil!“ zopakovala.

„Vo vrecku.“

Krátko tam pozrela. Ich spojené ruky boli približne na rovnakej úrovni. Palcom mu nahmatala okraj vrecka.

„Potkni sa,“ prikázala mu.

Nechápavo nadvihol obočie. Naskočila zelená. Všetci sa pohli a Scott zatackal. Gill ho zachytila a pritlačila sa mu na bok. Bleskovo mobil vytiahla a zastrčila do kabáta. Keď jej Amyna ruka  zovrela plece, vedela, že nevlastná mama videla, ako má ruku na Scottovom páse.

„Nezahrávaj sa...“ zasipela výhražne.

„Bola to nehoda, mami,“ odvetil Scott. Pri poslednom slove sa mu zachvel hlas. „Chalan vedľa ma nechtiac drgol.“

„Kadiaľ?“ štuchla Amy do Rona na druhej strane.

Zasmial sa. Bol to strašný smiech. „Zavolaj taxík a uvidíš.“

***

Pípanie mobilu. Esemeska z neznámeho čísla. Blondínka podozrivo prižmúrila oči. Nemala vo zvyku zdvíhať či otvárať správy od cudzích čísel. Aj tak šlo väčšinou o mobilných operátorov. Párkrát sa síce stalo, že volal známy z požičaného mobilu, avšak zriedka.

Otvorila ju, pripravená  na zvyčajne dlhé keci a reklamné ponuky. Preto ju prekvapilo, že správa mala jediný riadok. Po jeho prečítaní zalapala po dychu a klesla na posteľ. Zároveň sa jej však uľavilo.

Hotel Plazza, NY, daj Sharman. Som ok. Gill.

Moji milí, práve sa dostávame na polku cesty. A ja som rada, že nepridávam túto poviedku nadarmo. Takže ti musím zasa poďakovať, Lili, za tvoju podporu a komentovanie. Dúfam, že ťa táto poviedka tak skoro neomrzí a dostaneš sa až na koniec. ;) .

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pád princeznej - 16. časť: