OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XVII. kapitola (13. mája) + Epilóg



Ofélia - XVII. kapitola (13. mája) + EpilógOféliu som dopísala už pred rokom ale z nemenovaného dôvodu som poslednú kapitolu nezverejnila. Nakoniec som svoj lenivý zadok dokopala k tomu, aby som ju na tejto stránke dokončila a nenechala ju otvorenú.

Posledný boj medzi tieňmi a bytosťami zeme s neľahkými obeťami.

Ucítila som zvláštne vibrovanie. Bolo mi známe a oboch nás prebralo. Ja som sa zmätene preberala a hľadala toho význam. Korvín bol rýchlejší. Jeho tvár sa nepokojne zamračila. Prerušil svoju bezpečnú náruč a už plával k brehu. Šla som mu za chvostom.

„Bariéra!“ vykríkol ktosi, keď som vystrčila hlavu nad hladinu. Otec stál blízko nás a mračil sa niekam do diaľavy. Korvín sa rýchlo štveral na pevnú pôdu a vrčal. Mišo pevne držal rameno svojej manželky a čosi jej šepkal. Tá prikyvovala a trieštila oči do priestoru.

Zbadala som pôvod hmatateľného strachu v okolí. Diera v bariére.  V diaľke, vysoko nad našimi hlavami, sa tlačili dnu malí okrídlení tvorovia. Pod náporom tiel rozťahovali viac a viac neprajnú dieru. Dovoľovali vstupovať dnu väčším a väčším vtákom.

„Ako je to možné?“ zhíkla som.

„Niekto vonku ju oslabil,“ ozval sa otec a stisol chudé prsty do pästí.

Rozlietali sa po celom lese, vrhali medzi stromy a hlasito vrešťali. Oznamovali svoj príchod, varovali všetkých pred nimi samými a vysmievali sa. Tak moc som sa chcela vrhnúť medzi stromy, priamo k diere a niečo s tým spraviť. Lenže Korvín ma už moc dobre poznal a radšej ma chytil pevne za rameno. Nespokojne som na neho pozrela a on mi to oplatil veľmi nepríjemným zamračením. Varoval ma.

Čistinku zavalila tma a všetko svetlo utekalo k otvoru. Bludičky leteli priamo k Tieňom. Ich svetlá boli jasnejšie, divokejšie a agresívnejšie. Z maličkých horúcich tvorov sa stali hladné plamene hltajúce každého Osloboditeľa. Tiene sa ich snažili roztrhať, zadrapnúť pazúre, lenže len sami seba vrhli do požierajúcich plameňov.

„Dá sa to nejako zatiahnuť?“ otočil sa Korvín na otca.

„Bolo by to pre mňa ako obnoviť celú bariéru. Plus cítim, ako niekto tlačí na inú stranu. Za chvíľu tu máme ďalšiu dieru.“

„Musíme konať rýchlo!“ vyhúkla som.

Zatúlala k nám mŕtva straka. Trhla som ňou o strom a následne o kameň. Pár krát sebou mykla a už ju opúšťala čierna hmota. „Za chvíľu ich tu bude viac a viac!“

„Hana chcela prekvapiť Viktora a zjavne on prekvapil nás,“ povzdychol otec.

„Musíme tam spraviť barikádu. Získame trocha času.“ Korvín mi rameno stisol ešte viac.

„Môžem vo vzduchu upútať pozornosť, ale vetrom ťažko spravím čosi nepriepustného,“ pridala sa Mira. Mišo na ňu nepokojne pozrel.

„Ľad!“ pohodila som rukami, „môžem tam nejako dostať ľad!“

„Je to niekoľko metrov nad našimi hlavami. Ako chceš porušiť fyzické zákony, aby sa ti tam vznášal kus ľadu?“ zamračil sa Korvín.

„Ja už čosi vymyslím,“ začala som zdvíhať do vzduchu veľké gule vody. Zásoby. Hromadili sa okolo mňa ako slzy tohto miesta.

„Mali by sme počkať na rozkaz Hany,“ obul sa do toho otec a protestne sledoval moje konanie.

„Hana verí naším rozhodnutiam.“ Korvín ma opatrne pustil. „Aj v takýchto situáciách. V skutočnosti sme nútení konať rýchlo a čo najsprávnejšie. Keby sme zakaždým čakali na jej rozhodnutie, tak Myjava už dávno nie je. Nezabúdajte, že ona skutočný Lesovík nie je. Ona je lesná víla, bytosť, ktorá schopnosťami padá medzi nižšie priečky.“

Neodpovedal mu. Vedel, že má pravdu.

„Nezdržujme!“ potiahla som Korvína za rukáv a rozutekala som sa smerom k zdroju zla.

„Nikto ti ešte nedovolil ísť!“ zahulákal mi ako odpoveď a hneď šiel za mnou. Strhol ma za zápästie a prispôsobil sa môjmu tempu. Znova som svoje zápästie vymenila svoju dlaň a preplietla svoje prsty cez jeho. Pevne mi ju stisol a jeho pohľad trocha poľavil.

Tieň. Hneď som ho spratala z našej cesty. A ďalší. A ďalší. Každým metrom ich bolo viac a viac. Korvín postrehol, ako som mala problém dávať pozor ako na vodu, tak aj na čistú cestu. Prebral vládu nad vodou letiacu za nami a mne nechal priestor strhávať tie nechutné beštie do strán.

„Zohni sa!“ skríkla som, keď som nezvládala poslednú obludu odstrániť z nášho dohľadu. Poslúchol ma a tesne nad vlasmi mu presvišťal mohutný sokol. Spravil vo vzduchu otočku a chcel sa vrátiť za nami. Zabránil mu v tom ešte o čosi väčší dravec, samotný orol skalný s odhodlaním v očiach. Mira.

„Upchaj si uši,“ rozkázala som mu.

„Čože?“ zamračil sa.

„Zapchaj si uši!“ zopakovala som o niečo dôraznejšie. Mira bola už ďaleko za nami.

Nenadšene poslúchol. Nadýchla som sa a hneď sprudka začala spievať. Rýchlo, výrazne a ostro. Tiene nemali šancu. Otáčali sa okolo vlastnej osy a vrhali na vlastný druh. Korvínovi sa oči rozšírili prekvapením. Pocítila som náznak vlastnej hrdosti.

Pri bariére som prestala. Všade okolo pobehovali Strážcovia. Strhávali vtáky, čo lietali príliš nízko, aby sa vyhli bludičkám. Trhali na kusy obhorene telá Tieňov, čo ako tak utiekli ohnivému elementu. Len malé množstvo z nich malo šancu.

Začala som tvoriť ľadovú sochu. Dlhý, ľadový obdĺžnik ťahajúci sa až k otvoru. Bol tenší, ako som dúfala. Vody bolo málo. Ale aspoň na chvíľu sa mi podarilo zastaviť príval Tieňov. Cítila som, ako zúfalo narážali do novej studenej záplaty a snažili sa ju prelomiť. Držala som ju po kope a dúfala, že vydrží čo najdlhšie.

„Mala si zobrať trocha viac vody,“ poznamenal Korvín.

Zamračila som sa na neho. To mala byť pochvala? Lebo práve vďaka mne tu neliezli tie hnusné čierne veci! On len skrížil ruky na hrudi a nevýrazne si obzrel spúšť tmavých tiel okolo. Na moment som si spomenula na Buka a v hrudi ma pichol krátky smútok.

Na ľad sa zaprel obrovský tlak. Taký, čo by nezvládlo žiadne fyzické telo. Bol to vietor. Pišťal pomedzi maličké otvory a jasne ohlasoval príchod ďalšieho zla. Stiahlo mi hrdlo. Tušila som, kto to mohol byť. A nebola som jediná. Korvínove ramená sa napli a jeho tvár skrivila pod nepekným výrazom. Vlci sa rozmiestnili okolo nás, skrčili a varovne vrčali.

Napínala som každý svoj magický sval a držala to pohromade. Na chrbte a zátylku som ucítila pot a v hlave dunenie z veľkej záťaže.

„Pusti ju,“ prehovoril Korvín, „dlho by si nevydržala.“

Prerušila som spojenie s ľadovým útvarom a roztrieštil sa na stovky ľadových úlomkov. Zo strachu, že by zranil nejakého vlka, som ich rýchlo zachytila vo vzduchu a nechala vznášať sa v priestore. Jeden z vlkov hlasito a agresívne zavil.

Vletela dnu. Vlasy jej poletovali okolo ako hady Meluzíny a sledovala nás ako nepodstatné mravce lezúce po zemi. Ako na čosi, čo treba vyhubiť do posledného jedinca. Rameno, ktoré som jej zranila, mala uviazané obväzom.

„Mala si byť mŕtva, ty mrcha!“ zajačala ako prvé. Zdvihla som všetky ľadové kryhy a rozmiestnila ich okolo nej.

Začala sa divoko smiať. Hrudník jej nadskakoval a trieštila na nás pološialené oči. „Myslíš si, že ma zastavíš niečím takým? Vtedy sme boli na teba jemní, to je všetko. Ešte stále sme počítali s tým, že možno skončíš medzi oslobodenými. Chyba! Láka ťa len zlato tvojej maličkej klietky!“ Divoko švihla rukami a oprel sa do nás prudký náraz vetra. Kusy ľadu uleteli dozadu. Dnu začali znova naletovať noví vtáci, obtierali sa okolo nej a vytvárali nekončiacu tmavú oponu.

Pomaličky klesla na zem a my sme spravili krok dozadu. Len dvaja vlci, Dub a nejaká ryšavá vlčica, pristúpili bližšie. Sarah si ich skoro nevšímala, akoby tam ani neboli a zapozerala sa priamo na nás. Pomaličky prešla z mojej tváre na Korvínovu. Z hnusu na sklamanie.

„Vybral si si zlú stranu,“ riekla až prekvapivo vyrovnaným hlasom. Pripadala mi ako horská dráha bez konkrétnej cesty. Nikdy nevieš kedy ju to vyšvihne hore a kedy dole.

„Zlá?“ zavrčal, „Zlá?! Videla si to vonku? Videla si čo tvoji údajní Osloboditelia robia? To vy nazývate slobodou? Chaos a smrť? Neviem odkiaľ pochádzajú tvoje hodnoty, ale rozhodne sú pomätené ako ty.“ Trhol rukou do strany, aby poukázal na množstvo mŕtvych tiel vtákov. „Bezhlavo pohlcujete a ničíte rovnováhu.“

„Práve rovnováha ničí voľnosť! Obmedzuje ťa a stanovuje ti hranice! My vytvárame miesto bez hraníc. Miesto slobody!“ nadšene sa usmiala.

Korvín nenápadne naznačil na vtáky a na krk. Pochopila som ho. Prudko som sa nadýchla, on si zapchal uši a pokračovala som v piesni, ktorou som si razila cestu. Sárou pár krát trhlo a len skrivila tvár do hnusnej grimasy. Vtáci najprv začali chaoticky poletovať. Narážali a padali.

„Čo to sak-,“ nedopovedala a už ju zavalili pomätené Tiene. Okamžik prekvapenia hral v náš prospech. Driapali ju, škriabali a ryli zobáky do jej mäsa. Korvín spravil pár krokov dopredu a skrčil sa k vlčím spoločníkom. Do rúk vzal menší úlomok ľadu. Už sa pomaly roztápal.

„Zmiznite!“ zvrieskla, vzlietla kúsok nad zem a odhodila ich všetkých preč. Musela som sa tuhšie zaprieť do zeme, lebo som skoro odletela aj ja. Vlci sa jej vrhli po nohách, strhli ju dole a neúprosne ryli zuby do jej končatín. Korvín presvišťal medzi nich a zabodol ryhu medzi jej rebrá.

Zvýskla druhý krát. Tiene sa hromadili rýchlejšie. Diera sa zväčšila. Zalapala po dychu a v záchvate adrenalínu ich dokázala odohnať. Nohy ju neposlúchali, najviac sa vyštverala na kolená a púlila oči. Korvín spravil kotrmelec, zachytil sa trčiaceho konára a ubrzdil sa.

„Miloval si ma!“ zakňučala.

„Robil som len to, čo si chcela,“ odsekol jej.

„Mal si ma milovať!“ skrivila tvár a bojovala so slzami. „Nenávidím ťa. Nenávidím tento úzkoprsý svet lesných bytostí, nenávidím ťa za tie všetky falošné nádeje, nenávidím ťa, nenávidím!“

Zbledol. Mierne sa prehol a zorničky sa mu stiahli. Dusila ho. Hneď som to poznala. Nemienila som to dovoliť. Rozbehla som sa k nej.

„Ani sa nepribližuj!“ odsotila ma imaginárnou fackou vetra. Zadrapla som sa do zeme, znova zodvihla, rýchlo roztopila kúsok ľadu a fľochla jej to do tváre. Trocha prehltla a zakuckala sa. To mi postačilo akurát k tomu, aby som dobehla k nej a chytila ju pod krkom.

„Mňa neudusíš!“ uškrnula sa a následne vypleštila oči.

Prsty sa mi triasli a sústredila som sa na jej krčnú tepnu. Nedovoľovala som prúdu krvi, aby pokračoval ďalej. Bolo to pár sekúnd. Pár nekonečných sekúnd. Nadvihla roztrasené ruky, natiahla ich k môjmu zápästiu a následne ochabla. Jej pulz zastal. Pustila som ju a spravila dva kroky dozadu.

Zabila som ju. Zabila som osobu, ktorá len túžila po ukradnutej slobode z detstvá a láske. Uznaní. Zabila som osobu, ktorá možno kedysi bola na tom rovnako, ako ja.

Čierny vtáci začali padať k zemi ako čierny dážď. Ona bola ich tvorcom. Ona sa stala Tieňom sama, dobrovoľne, bez vonkajšej pomoci. Z kupole začali opadávať vtáci a odhaľovať apokalypsu za bariérou. Len pozemné Tiene ostávali. Psi, mačky, rôzny plazy či divoké zvery. Snažili sa dobiť dnu hlava, nehlava.

Korvín sa jemne triasol. Snažil sa tváriť vyrovnane, ale nešlo mu to. Pozeral na Sáru zvláštnym až utrápeným pohľadom. Ucítila som malí osteň žiarlivosti, ale neriešila ho. Stále to bola osoba, ktorú on priviedol medzi lesné bytosti. Bola to osoba, s ktorou spával a snažil sa u udržať medzi nami.

Podišiel k nej a kľakol si. Chytil jej bradu a jemne naklonil hlavu. Niečo sa vo mne otočilo. Chcel ju pobozkať. Cítila som to. Naklonil sa k nej a prstom pootvoril ústa. Začal prudko vdychovať do seba utekajúcu hmotu, čosi medzi dymom a kvapalinou, šedé, s čiernymi miestami. Chvelo sa to a snažilo utiecť.

Pohlcoval jej dušu. Kŕmil sa. Ale bez dotyku pier.

„Mal som to takto spraviť už dávno,“ dodal, keď sa postavil.

Mlčala som. Stále som bojovala so zmiešanými pocitmi. Ešte som nikdy nevidela, aby sa takto opatrne niekomu správal. Okrem mňa.

„Si v poriadku?“ otočil sa na mňa.

„Asi,“ zašeptala som neurčito.

„Nie si, trasieš sa,“ dotkol sa môjho ramena. Keby mi to nepovedal, tak by som si to ani nevšimla. A rozhodne to zimou nebolo.

„Ty si k nej niečo cítil, však?“ sklopila som tvár. Bála som sa jeho výrazu, ktorý by mohol prezradiť viac, ako som chcela.

„Jedine ľútosť,“ stiahol ma do svojej náruče, ale ja som sa nejako nedokázala uvoľniť. „A sklamanie. Ďalšia strata, ktorá by nemusela byť.“

„Keby bola ešte medzi nami. Keby som ju nezabila, keby... sa nestala Tieňom. Čo by bolo so mnou?“ Možno až príliš neurčitá otázka, ale on chápal. Vedel presne na čo sa pýtam. Pevnejšie ma stisol v majetníckom objatí.

„Presne čo teraz. Držal by som ťa v náručí a hovoril, ako ťa milujem,“ pobozkal ma veľmi opatrne na čelo. Každé slovo vyslovoval s rozvahou ale zarovno istotou.

„Čože?“ moja hlava vystrelila hore.

„Milujem ťa, Ofélia,“ riekol mi priamo do očí.

Konečne sa moje telo prispôsobilo jeho, uvoľnila som sa a celú svoju váhu preniesla na jeho. „Aj ja ťa ľúbim.“

Jednu ruku preniesol hore, položil ju na moju tvár a pomaličky sa ku mne naklonil. Lenže ja som mu hneď zaprela ruku do hrude a zamračila sa. „Nie. Nie potom, čo si skoro pobozkal mŕtvolu.“ Nie potom, čo si skoro pobozkal svoju falošnú priateľku.

„Hana nás volá!“ Z čista-jasná sa pri nás objavila Mira. Ešte sa jej krídla menili na ruky. „Na druhej strane sa bariéra natrhla tiež! Nezvládame to tam!“

Vlci sa na povel rozbehli naprieč lesom. Bludičky pod návalom svetla zbledli a zmizli. Smutne som na to pozrela. Nikdy som si neuvedomila, že som ich cez deň nikdy nevidela.

„Je čas mi ukázať, či stále zvládaš transformáciu,“ uškrnul sa a postavil chrbtom k Sarah. Ja som radšej spravila to isté a jemne prikývla hlavou. Jemu stačilo jedno žmurknutie na to, aby sa premenil na tmavú volavku s pár šedými znakmi. Mne to trvalo dlhšie, možno len o pár stotín, ale trvalo. Vzduch do labutích krídiel som chytala ťažko. Konečne sa mi podarilo dosiahnuť rovnováhu a Korvín už bol pár metrov dopredu.

Dobehla som ho. Spoločne sme kľučkovali oblohou a pozerala na svet vtáčou perspektívou. Za bariérou som videla len zvieracie Tiene, chaoticky pobehovali z jednej strany na druhú, ničili zeleň, alebo hrabali do samotnej priesvitnej bariéry. Obloha bola zatiahnutá šedivým mračnom a na zem padali tmavé kvapky. Len cez bariéru sa nedostali. Odrážali sa a stekali dole ako čierne slzy.

Zbadala som ich. Obrovská čierna vlna valiaca sa dnu, medzi stromy a vysoké kríky. Mira sa vznášala vo vzduchu, držala si podobu dravého orla a naznačila nám, aby sme nešli dole. Na zemi stál Mišo a za ním môj otec. Bol tesne u seba a kovlad čosi odriekaval. Alebo skôr hulákal. Blížili sa k ním ako čierna smršť a moje vtáčie srdce bilo rýchlejšie, ako by možno malo.

Všetko sa začalo chvieť. Prekvapene som začala mávať krídlami rýchlejšie a snažila sa nepadnúť. Zem začala praskať. Maličká ryha sa rozširovala rástla a otvárala ústa do útrob samotnej zeme. Čierne beštie do nej bezhlavo padali, hulákali a zanikli.

Mira sa zniesla na pevnú pôdu. Nasledoval ich Korvín a následne ja. Mišo lapal po dychu, čelo mal mokré a ruky sa mu triasli. Premenila som sa tesne u otca. Pohotovo ma objal a stisol v ustráchanom náručí.

„Je mŕtva,“ preniesol Korvín.

„Dobrá práca,“ uškrnul sa Mišo.

„To povedz jej,“ naznačil na mňa a všetky páry očí sa upreli na mňa. Nevedela som rozoznať, na čo otec myslí. Jeho výraz bol nečitateľný. Bol hrdý? Hneval sa?

„Nerada vám ruším konverzáciu, ale Tiene začali tu dieru obchádzať!“ vložila sa do toho Mira a ukázala na to. Vlci sa už rozdelili do dvoch skupín a každá šla na iný koniec novovzniknutej jazvy na zemi.

„Ja sa musím vydýchať,“ zachraptil Mišo a zaprel sa do kolien.

„Z čoho získavaš energiu?“ spýtala som sa.

„Polodrahokamy,“ žmurkol a spoza trička si vytiahol nenapadnú šnúrku na ktorej sa ťahal rad rôznych farebných kameňov. Boli dobre skryté pod tričkom. A aj chápem prečo. Keby tak chodil po ulici, asi by vyzeral veľmi vtipne.

„Ja dám na neho pozor,“ poťapkal ho otec po ramene. Väčšina sme vedeli, že je to skôr naopak, ale nik nič nedodal.

„Beriem si ľavú stranu!“ skríkla Mira a už sa rozutekala. Ja a Korvín sme automaticky šli na druhú stranu.

Bolo nás presne päť proti desiatke, možno stovke Tieňov. Traja Strážcovia, rusalka a vodník. Rýchlo sme kradli pôdu o vlahu, ťahali ju von a tvarovali ako sme chceli. Kvôli vlkom som sa nemohla spoľahnúť na spev. Nemali si ako zapchať uši. Preto som začala niečím pre mňa typickým. Smršťou ľadových ihlíc. Korvín skočil medzi vlky a očistil prvé rady poriadnou vlnou.

Pozrela som na oblohu. Dokázala by som ten divný dážď premeniť na normálny? Bol zdrojom ich energie a takto sa čoskoro mŕtvoly, ktoré nestihnú vlci roztrhať na márne kúsky, znova pustia do boja. Sústredila som sa na oblaky na oblohe a ucítila, že sú napojené na blízky zdroj. Dokonca som cítila jeho polohu, nie moc ďaleko od bariéry. Určite to musí byť Viktor.

„Viem kde je Viktor!“ vykríkla som.

„Neutekaj za ním!“ vyštekol za mnou Korvín, práve schytil prerasteného psa za zničenú reťaz a hodil ho do davu. Už mu líce zdobila krvavá ryha, ktorú ani neviem kde nabral.

„On drží ten dážď na oblohe a dážď drží pri existencii Tiene. Nedokážeme ich zničiť do jedného!“ dobehla som ich a pomohla Korvínovi lepšie pracovať vodou, pohlcovať Tiene a strhávať ich do strany, do diery. Až prekvapivo dobre sme sa dopĺňali.

Jeden z vlkov zaštekal naším smerom.

„Myslím, že to tu zvládnu. Musíme ísť za Hanou!“ Korvín ma chytil za zápästie a vytiahol z nevyrovnaného boja. Jeden z vlkov nespokojne zakňučal. S výčitkou svedomia som na nich pozrela. Na moment. Potom som sa len nadýchla, nabrala druhú vlnu energie. Vyskočila, nabrala biele krídla a nasledovala Korvína v jeho vtáčej forme. Svišťal.

Zastavili sme pri mohutnom dube, ktorý prevyšoval svojou korunou ostatné stromy. Zapadal do celej scenérie, ale keď sa človek na neho zapozeral, tak postrehol maličké zmeny oproti ostatným. Bol určite starý. Korene sa mu točili a vyčnievali von.

Korvín sa ešte nedotkol nohami trávy a už bol v ľudskej podobe. Skočil priamo pred strom a ja som sa vzniesla vedľa neho. Toto miesto bolo intenzívne cítiť známou energiu. Haninou energiou.

„Hana,“ oslovil Korvín strom, „vieme kde je Viktor.“

Akoby bola kôra len nejaký závoj, vyšla von Paní lesa. Tvár mala napätú, stále s núteným vyrovnaným výrazom. Prvý krát na mňa pôsobila unavene, možno zmorene. Márne sa to snažila zakryť.

„Je možno dvesto metrov na sever od bariéry. Drží ten dážď pri živote a ten za Tiene. Ak zničíme jeho máme určite vyhrané!“ pohodila som besne rukami. Chcela som už utekať za ním.

„Skúste ho nalákať sem,“ riekla a pozrela na oblohu.

„Čože?“ zamračil sa Korvín.

„Viem čo robím,“ pozrela na neho, „ale nie skôr ako za dvadsať minút. Zvládnete to?“

„Mali by sme,“ zamračil sa. Jasne dával najavo, že sa mu jej nápad nepáči, ale zjavne v nej mal dôveru. Potom sa otočil na mňa. „Veď ma.“

Hana sa vrátila na miesto odkiaľ prišla a ja som sa znova vzniesla do vzduchu, keďže to teraz bolo jedno z najbezpečnejších miest. Zamerala som sa na mračná a znova vycítila ich zdroj. Nepohol sa z miesta. S veľkou dávkou odvahy som sa rozletela jeho smerom.

Prerazili sme bariéru a ucítila prvé čierne kvapky. Bol to ako hustý a lepkavý tuš. Ničil mi perie na krídlach a ja som strácala výšku. Zdesene som mávala rukami a asi dva metre nad zemou som sa rýchlo premenila a sekla sebou bolestivo o zem. Korvín pristal na nohách.

„Si v poriadku?“ pomohol mi na nohy a zľahka som prikývla. Nohy sa mi ešte triasli a už som musela z cesty odpratávať množstvo Tieňov.

„Áno, poďme!“ rozbehla som sa ako prvá. Nie len preto, že som viedla, ale ako jediná som dokázala najlepšie nás zbaviť Osloboditeľov.

Narazili sme na ľudskú mŕtvolu. Ležala na zemi, oblečenie mala potrhané a z otvorov mu tiekla čierna tekutina. Znechutene som ho preskočila a pokračovala ďalej. Ako tak som držala obsah žalúdku vo mne, keďže mi robil divoké kotrmelce z toho smradu hniloby.

Zbadali sme ho sedieť v tureckom sede. Oči mal zatvorené a ruky položené na lone. Sústredil sa. Pri ňom ležal obrovský čierny medveď a dvaja vlci. Spozorneli, postavili sa na nohy a hlasito zavrčali.

„Trvalo vám to,“ jeho pery sa pohli a jemne sa pousmial. Oči mal stále zatvorené.

„Sarah veľmi neuspela,“ poznamenal Korvín a svoju pozornosť venoval prioritne zvieratám. Urobili nepatrný krok k nám.

„Ja som jej to vravel. Šla na vlastnú päsť. Vždy jednala bezhlavo. Rovnako ako ty, Ofélia. Až na to, že ona nemala šťastie. Namiesto od teba. Naivne si myslela, že stále môže Korvína získať na našu stranu. A konečne mala možnosť zabiť ťa bez toho, aby som jej to zakazoval. Predsa len si sa pre nás stala absolútnym nepriateľom.“ Konečne ich otvoril a odhalil čierne bielka. Sršal istotou a uvoľnenosťou.

Bolo mi zle z toho, že necítil ani troška viny. Veď mu pomáhala, veď stála pri jeho boku! A on jej smrť bral ako samozrejmosť. Možno bola Osloboditeľ, možno z Martiny spravila obyčajnú bábku, ale stále prekypovala pocitmi a emóciami.

„Zabila si ju ty, však?“ otočil sa na mňa. „Keby si sa pridala k Tieňom, tak by mohla existovať ďalej. Ty si mohla existovať ďalej. Tvoj otec mohol znova nabrať svoju nesmrteľnosť. Povedz mi, Ofélia. Čím sa teraz od nás líšiš, keď máš na rukách ľudský život?“

„Bola Tieň!“ Hlas sa mi zachvel.

„Prvotné a ľudské Tiene sú odlišné od ostatných, to si si mohla všimnúť, však?“ natiahol ruku k jednému z vlkov a pohladil ho po hlave. „Toto možno jedná na základne základných pudov, ale čo my? Prídem ti ako monštrum?“ uškrnul sa. „Cítim, vnímam, rozmýšľam, rozhodujem sa. A ostal som unavený z rovnováhy, ktorá všetko príliš škatuľkovala. Chcem len slobodu. Slobodu pre všetkých. A to Osloboditelia poskytujú. Lenže žiadny posun, žiadny boj či zmena sa nezaobíde bez obetí. Vezmi si to z druhej stránky. Ja im poskytnem možnosť zmeny. A je už len na nich, ako sa rozhodnú. Buď sa podvolia a stanú a niečím novým, lepším. Alebo bojujú a nechajú sa odstrániť, lebo inak by žil len ako obmedzený jedinec. Ako človek. Ako iné lesné bytosti.“

„Strach a smrť nikdy neprinášala slobodu,“ zavrtel hlavou Korvín. „Rovnováha a jej pravidlá sú tu na to, aby chránili slobodu každého z nás. Takto ju má každý a musí sa naučiť chápať, že každá sloboda končí tam, kde začína toho druhého. Tvoj chaos poskytne slobodu pár vyvoleným, ostatní budú sa krčiť v strachu a beznádeji.“

Prekvapene som na Korvína pozrela. Sama by som to nepovedala lepšie.

„Zjavne nemá cenu na vás mrhať čas. Dal som vám šancu, možno viac ako raz. Ale teraz ste len prekážky,“ mykol ramenami a zvieratá sa na nás vrhli.

Boli omnoho silnejšie, ako som zvyknutá. Bolo ťažké ich chytiť imaginárnou silou a niekam poslať. Zvládla som jedine odhodiť mohutného medveďa. Vlci si zobrali na mušku môjho partnera. Jedného sa mu podarilo odsotiť a druhý sa mu zahryzol do ruky. Zavrčal, skopol ho dole a zlomil mu drsne väz. Zvuk lámania kostí preletel celým okolím.

Medveďa som mohla odsotiť koľko chcem, ale nedokázala som ho zdvihnúť príliš vysoko alebo hodiť o zem príliš silno. Bol ťažký a všetko vyžadovalo zrazu toľko sily. Tým sa ho určite nezbavím. Čierne kvapky na pokožke pálili a ja som hýbala kolieskami v hlave.

Vlk bol príliš rýchly a pohrýzol Korvína znova. Teraz do nohy. Naklonilo ho dozadu a len tak tak sa udržal na nohe, do ktoré mu Tieň ryl ostré zuby. Zabudla som na všetko okolo a strhla vlka preč. Korvín sa najprv zatváril prekvapene, potom sa obzrel na mňa a oči sa mu zúžili desom: „Pozor!“

Neskoro. Medveď ma zvalil na zem a poškriabal celú tvár až ku kľúčnym kostiam. Rýchlo som mu chytila slintajúci pysk a tlačila ho od seba preč. Zahulákal a odhalil mi rad ostrých zubov. Ruky sa mi triasli. Bol silnejší. Omnoho silenejší. Či už som ho tlačila fyzickou alebo magickou silou, tak to s ním ledva pohlo.

„Ofélia!“ jeho výkrik prekrylo vlčie zavrčanie. Nevidela som ho cez čierne medvedie telo, ale zalial mnou ďalší, silnejší strach. Strach o neho. Donútila som vodu v zemi čo najrýchlejšie sa zoskupiť a vystreliť von ako ostré ostne trčiace spoza trávy. Zasiahli ciel. Jeho končatiny, brucho a bok hlavy. Ostal visieť len pár centimetrov nado mnou vďaka obrovským ľadovým ostňom. Vyliezla som von.

Korvín už stál pri Viktorovi a držal ho za golier. Za ním ležalo ďalšie vlčie telo bez hlavy. Na rukách mal čiernu tekutinu a na tvári vražedný výraz. Viktor si ledabolo vložil ruky do vreciek a nenútene mu pozeral do očí.

„Pozoruhodné,“ uznal, „boli mi verní pár desiatok rokov, keď zbierali ďalšie zvieracie Tiene. Viete, čím Tieň ma dlhšie fyzické telo, tým je silnejší. Ak to teda fyzické telo zvláda a nerozpadá sa, čo sa stáva veľmi často.“

„Zruš ten posratý dážď,“ zavrčal a prisunul si ho bližšie.

„Je celkom potrebný. Inak zabudol som vám spomenúť asi, že sa mi podarilo obsiahnuť celú Európu a už expanduje nad Indiou a blíži sa k Amerike. Krása, však?“ kútiky úst sa mu vytiahli ešte viac. Jeho radosť bola nefalšovaná. „Nebude to len Myjava. Nebude to len Slovensko. Ale rovno celý svet získa slobodu. Celý svet!“

Treskol s ním o strom a napol ramená. Videla som, ako jeho bariéra, čo ho drží na uzde pomaly praskala. „Ty posratý hajzel! Zabijem ťa pomaly a bolestivo!“

„To je síce pekné, ale bude to ťažké. Oh a ešte jedná vec. Tú vec som možno vytvoril a pomocou mojej energie ju rozťahal, ale inak funguje nezávislé odo mňa. Takže mojou smrťou nič moc nevyriešiš. Osloboditelia, ktorí znova vstali z mŕtvych alebo vznikli vďaka dažďu spolu so mnou nezaniknú.“

To Korvína dorazilo. Zahulákal ako divoké zviera a odhodil ho. Viktor sa na moment prekvapil a len tak tak zaryl ruku do zeme a zastavil tak svoj let. Vyrovnal sa a oprášil ruku od hliny. Jeho uvoľnenosť pomaly mizla a začal si nás viac všímať. Znova sa na neho rozbehol a švihol po ňom päsťou. Ako tak uhýbal a hľadal nejakú medzeru v jeho divokej spŕške pästí, aby to Korvínovi mohol vrátiť a odtiahnuť si ho od tela.

Až ho trafil a hlava mu ohla do strany. A znova. A znova. Zatackal, skoro padol a práve to mu ponúklo pár sekúnd na reakciu. Rýchlo stvoril z čierneho dažďa bariéru medzi nimi. Korvín do nej narazil a hneď si utieral oči.

Chcel využiť Korvínovej slabosti a obaliť ho v čiernej hmote, ale zakročila som a poslala ju proti nemu. Šplechla som mu to priamo do tváre. Korvín ho podkopol a zhodil na zem. Zasadol ho a chytil mu hlavu. Až príliš rýchlo sa strhol a pretočil nad neho. Tiene bez tela mu hneď upevnili zápästia a členky k zemi.

Ja som využila vodu, obalila mu hlavu a čo najrýchlejšie mu ju zmrazila. Prekvapene sebou sekol o zem a zarovno ľad rozbil. Uvoľnila som Korvína rýchlo sa postavila medzi nich. Dychčala som.

Viktor sa pomaly postavil, popravil si oblečenie a z ničoho nič spoza neho vybehla hromada Tieňov rôznych veľkosti a tvarov. Prekvapene som vyhŕkla s prvú radu strhla do strany. Viktor sa uškŕňal, stál uprostred nich a spokojne sledoval našu beznádej.

„Musíme ho už dostať k nám,“ zašeptal mi rýchlo Korvín do ucha a pritisol sa ku mne. Voda sa z okolia strácala a vyzeralo to, že sa za chvíľu na ne vrhne holými rukami. Čo som nemohla dovoliť.

„On ešte nevie o tvojom hlase!“ zachraptil ešte tichšie.

Nadýchla som sa, Korvín sa stiahol dozadu a ja som vykríkla. Znelo to skôr ako bojový výkrik ťahajúci sa metre ďaleko. Zavibrovalo mi celé telo a s ním aj okolie. Neviem či sa to dalo nazvať ešte spevom, ale fungovalo to. A lepšie ako nejaká ladná melódia. Viktor vypúlil oči, chytil si hlavu a skrčil sa pod náporom bolesti. Zvieratá sa otáčali okolo svojej osi a vrhali sa na neho i na svoj druh.

„Prestaňte!“ zvýskol.

„Prestaňte!“ zopakoval o niečo zúfalejšie a ich telá bezvládne padli k zemi. Sám ich zbavil Tieňa. Bol doškriabaný a dohryzený. Pozrel na nás s prudkou zlobou. „Tak rusalka sa nám naučila spievať.“

„Skôr ziapať,“ uškrnul sa Korvín. Zavalila ho vlna radosti z našej prevahy.

Márne sa snažil mi ublížiť zbytkami vody alebo Tieňmi. Len sme si ich bezvýznamne prehadzovali zo strany na stranu. Snažila som sa ho tlačiť k bariére, ale on to cítil. Snažil sa otáčať, ale ja som mu to nedovolila. Znova som mu poskytla možnosť započuť môj hlas a on sa znova strhol a zatackal dozadu. Dokonca som mu pomohla aj Tieňmi sformovanými to guče. Jeden úder do solar plexusu a ustúpil o pár krokov dozadu.

„Myslíš, že za bariérou budeš mať väčšiu šancu? Chyba! Bariéru som už zničil! Tieňov je stovky, ba tisíce! Možno svojím spevom pomätieš pár stoviek, ale to je stále nič oproti zbytku!“ zdvihol ruky do vzduchu a začal sa divoko a nadšene smiať. „Ukážem ti čo to je skutočne vládnuť Tieňom, Ofélia! Ukážem ti, že nemáte šancu, ani jeden z vás!“

Korvín mu dal päsťou presne medzi oči a on odletel pár metrov dozadu. Od bariéry ho delilo len pár krokov. A k nám sa blížila ohromná čierna vlna. Ťahala sa ako nekonečný závoj krajinou a mňa stiahla úzkosť. Bolo ich veľa. Príliš veľa.

Pokúsil sa postaviť, ale Korvín do neho teraz kopol a to ho už odhodilo tesne pred bariéru. Tam ho nečakane čakali Strážcovia. Schytili mu končatiny a stiahli dnu.

„Dúfam, že tu nie sme príliš skoro,“ zakňučala som.

„Nie ste,“ usmiala sa Hana a vyšla spoza kríkov. Ľútostivo si obzrela naše zranenia a potom sa zahľadela na Viktora. Nadýchla sa a prehltla nepekné slová. „Prišli te práve v čas!“

Ak som si pod lesnými vílami predstavila len mladé prekrásne dievčatká v belostných šatách a s kvetinami vo vlasoch, tak to nebola pravda. Ba minimum zo všetkých lesných víl, ktoré sa zrazu začali vynárať zo Všetkého. Kríčkov, stromov či menších lúk. Pripomínali skôr čosi medzi zelenými škriatkami a dievčatkami. Dlhé tenké končatiny, oči ďaleko od seba a nevýrazný nos. Tela mali dlhé a chudé, alebo hlavy možno moc široké. Ale aj tak na nich bolo čosi zaujímavého, čosi, vďaka čomu vám ani neprišli hnusné. Skôr roztomilé. Dokým nezasyčali a neodhalili rad ostrých zubov.

Boli všade ako zelený závoj. Oči upreli na blížiacu sa pohromu a krčili sa ramenách. Na druhej strane sa vrhali na Viktora. Ten sa im besne snažil vyvliecť a snažil sa pomôcť si vodou a čiernou hmotou. Lenže ak odsotil jedny, objavili sa druhé. Vydesene sa snažil vybehnúť von, ale strihlo k sebe ako novú hračku. Nakoniec vyskočil a premenil sa na čierneho a drobného vtáčika. Lapali po ňom packami a snažili sa ho dosiahnuť vo vzduchu.

Chcela som za ním vyletieť ale Korvín ma zastavil. Naznačil na orla vo vzduchu. Mira. Strhla čierne stvorenie do pazúrov.

Tiene vtrhli dnu. Zaútočili prudko a drsne. Adrenalín mi stúpol a bránila sa čo mi sily stačili. Bol to chaos. Všade lietalo nejaké telo. Na tele mi pribúdali zranenia. Snažila som sa držať Korvína, ale bolo to ťažké. Davy sa tak miešali, že nás odtláčali od seba. Besne som po ňom hľadala pohľadom. Bol niekde ďaleko. Práve odtrhol nejakého hada z krku jednej víly a následne tam poskočil jeden zo Strážcov, aby ho zožral. Pozrela som na druhu stranu a skoro sa mi zastavil dych.

Viktor. Stál neďaleko a v rukách držal krk nehybnej Miry. Ryla som sa davom rovno k ním. „Pusť ju!“ kričala som.

Obzrel sa na mňa, pozdvihol obočie a upustil ju na zem ako vrece zemiakov. Zdvihol ruky do vzduchu, ako by sa vzdal a jeho poškriabaná tvár sa usmiala. Sršal zadosťučinením. Strhávala som Osloboditeľov do strán, vytvárala som si cestu k Mire a kľakla si k nej.

Nedýchala. Žiadny pulz.

„Mira?“

„Ups. Ani som nestihol ponúknuť Osloboditeľa. Už bola nejaká slabá,“ mykol bezvýznamne ramenami.

„Len berieš!“ zvýskla som a strhla ho do strany. Šokovane letel priestorom a naletel na strom. „Berieš mi tie najcennejšie veci v živote! Matka! Martina! Mira!“ zavzlykala som, zdvihla ho do vzduchu a znova sotila o ďalší strom. Na boku spánku sa mu objavila čierna škvrna, krv Osloboditeľov.

„Jak...?“ zahrčal a postavil sa na roztrasené nohy.

To je správna otázka. Ako to som o dokázala? Krv je tiež tekutina. Tieň taktiež. A to všetko mu pretekalo telom. Mohla som s ním manipulovať ako chcem. Mohla som sa sústrediť na jeho krčnú tepnu, rovnako ako u Sarah. Teraz som nebola zamestnaná bojom, alebo mi nestál v ceste Korvín.

Obraz sa mi pohol k zemi a v ramene som ucítila ostrú bolesť. Trvalo mi nekonečne veľa stotín, dokým som pochopila, že ma zvalil nejaký pes a pochutnával si na mojom pleci. Podobal sa na Buka. Až moc.

Niečo obrovského ho strhlo. Posadila som a chytila krvácajúce rameno. Dub vo svojej dvojnohej podobe. V papule držal už bezvládne telo Tieňa. Chytil ho a roztrhol na dve polky. Musela som pred tým nechutným pohľadom uhnúť pohľadom.

„Paní, ste v poriadku?“ oslovil ma starostlivo i cez jeho hlboký a chrapľavý hlas. Na tele mal množstvo rán, ale tá najhoršia sa mu tiahla cez oko. Alebo aspoň cez miesto, kde kedysi okolo bolo. Dalo mi problém nezízať na tu krvavú ranu a nevýskať

„Áno... áno. Ďakujem ti, Dub. Si zranený. Vážne zranený.“

„Len škrabnutie,“ zabručal a strhol ďalší Tieň, čo sa po nás skočil. Pritisla som sa k jeho chlpatému telu a očami hľadala Viktora. Zmizol.

„Sú ostatní vlci v poriadku?“ Ďalší Osloboditeľ. A ďalší.

„Žijú.“ Bola to až príliš neurčitá odpoveď. Stiahlo mi hruď.

Hlasito zavyl a prudko sa strhol dozadu. Na chrbte mu viselo čosi polorozpadnuté, možno kedysi líška, alebo iný nízky cicavec s chlpatých chvostom. Strhol ho dole a vrhlo sa na nás ďalšie množstvo čiernych beštií. Akoby sme sa zrazu stali prioritným cieľom.

„Cítiš to Ofélia?“ počula som Viktorov hlas v pozadí. „Takto chutí pravá moc! Nemáte šancu. Nemáte!“

A Dub mu ukázal presný opak. Akoby do neho vstúpilo šialenstvo začal všetko okolo seba trhať a len mňa chránil vlastným telom. Cítila som sa zle z toho, aký bol už doráňaný a stále som bola jeho prioritou jedna. Snažila som sa mu pomáhať, ale začínala som pociťovať silnú únavu. Obliala som sa trochou zemskej vlahy, ale nešlo o veľký zázrak.

Ten tlak som prestával zvládať. Nabrala som čo najväčšiu hrsť Tieňov okolo seba a vrhla ich do davu. Och, ako som milovala vizualizáciu. Vďaka nej som zvládala robiť veci i mimo môjho zorného poľa. Ponúkla som nám pár sekúnd pokoja.

„Všetko v poria... DUB!“ híkla som, lebo som zbadala okolo jeho krku jedného z tých hadov, čo mi zranilo nohu. Zuby mal zaryté do jeho sánky a Strážca si zúfalo driapal po srsti a snažil sa ho strhnúť dole. Klesol k zemi. Dve víly strhli hada a ďalej sa o Strážcu ani nezaujímalo.

„Budeš v poriadku, len to vytiahnem z tvojho tela, dobre? Len sa nehýb!“ kľakla som si k nemu a roztrasenými rukami dotkla jeho zranenia. Začala som pátrať v jeho žilách a snažila sa zachytiť jed.

„Som v poriadku,“ zaklamal a hneď na to zakňučal.

„Áno si, áno si,“ opakovala som a hlas sa mi ešte viac roztriasol. Našla som jed, ale príliš sa už zmiešal s krvou. Snažila som sa ho naraz zachytiť a vytiahnuť opatrne von, ale bolo to ťažké.

„Som v poriadku,“ zopakoval, skoro strojene, „utekajte za iným Strážcom. Ochránime vás.“

„A ja ochránim seba, nehýb sa!“ vzlykla som. Nechcela som stratiť druhú osobu v tak blízkej dobe.

„Zamiloval som sa do vás, Ofélia,“ zašeptal nečakane a viečka sa mu privreli.

„Čože?“ pozrela som do jeho utrápenej tváre.

„Ešte som nezažil, aby sa ku mne niekto správal inak, ako ku Strážcovi. Ste nádherná, viete o tom?“ zasmial sa štekavým smiechom.

„Rozprávaš blbosti, blúzniš zo veľkej straty krvi!“ Ďalej som sa sústredila na jed. Ešte kúsok. Ešte kúsok!

„Neblúznim!“ riekol skoro urazene, „viem to odvtedy, čo som vás strážil u vás doma. Ste nádherná bytosť, Ofélia. Škoda, že nie ste vlk, bola by ste skvelá družka. Mláďatá by vás milovali.“ Myslím, že sa usmial.

„No, neviem, či by som bola rada chlpatá po celom tele,“ pokúsila som sa zavtipkovať.

„Bola by ste nádherná ak ako bezsrstý vlk, paní.“

„Volám sa Ofélia!“ Skoro som to mala.

„Ofélia.“ To meno vyslovil s obrovskou blaženosťou. A potom jeho oči zhasli.

Bola som pomalá. Po lícach sa mi roztiekli slzy. Nezvládla som to. Kvôli mne tu ležala ďalšia bytosť, dôležitá bytosť, ktorá mala v mojom živote špeciálne miesto. Chytila som mu packu a prestala vnímať okolie. Víly nás ako tak chránili, držali Tiene ďalej od nás a ja som prosila aspoň v nejaký zázrak.

V pozadí započujem zborové vytie smutných vlkov. Už cítia, že ich Alfa zomrel. Kvôli mne. Kvôli mne. Jedine a jedine kvôli mne.

„Zabijem ťa!“ zajačala som. „Ak si kdekoľvek, nájdem ťa a zničím!“ Postavila som sa na nohy a s novou dávkou energie sa obzerala okolo. Smial sa. Smial sa mi priamo do tváre obklopený Tieňmi a spokojne sledoval scenériu okolo seba.

Nie, nechcela som aby zomrel rýchlo. Chcela som ho vidieť trpieť, kriviť tvár bolesťou a prosiť o spasenie. Nedovolila som jeho krvnému obehu prekrvovať pľúca. Sledovala som ako ho smiech pomaličky prešiel. Stála som tam, pri Dubovi a sledovala ho z diaľky. Vyžívala som sa v každom jeho pohybe, ktorý predpovedal, že sa dusí.

Padol na kolená. Triasol sa. Bol celý zelený. Už nemal silu držať Tiene pri sebe. Pustili sa do boja a na neho sa vrhli víly. Trhali ho za živa. Kvôli nedostatku kyslíku nedokázal ani kričať. Trpel. Trpel tak, ako som chcela a ako si zaslúži. Až z neho neostala len kôpka čohosi, čo kedysi pripomínalo osobu.

Viktor je mŕtvy. K zemi padne len pár Tieňov, ale väčšie množstvo ďalej bojovalo. Ako povedal. Len dážď neprestával pršať a vyživovať svoje temné deti. Necítila som výčitky. Nie, ako pri Sarah. Cítila som zadosťučinenie a spokojnosť.

„Ten dážď treba zastaviť.“ Čosi mi zašvitorilo na ramene známym a neurčitým hlasom. Prekvapene som sa obzrela a zbadala bielu sýkorku. Čistila si vnútro krídla. Duch lesa.

„Jak?“

„Voda je tvoj živel. Voda ako jeden z mála lieči. A máš pod palcom Tiene. No?“ vzlietol presne pred moju tvár a zúfalo som na neho pozrela. Nechápala som.

„Voda dokáže niesť aj iné veci. Nie len Tieň,“ vzlietol na zem, premenil sa na poľnú myš a stratil v tráve. Nebola to len moja halucinácia? Tiež som stratila veľa krvi. Som v strese. Pred očami mi za túto hodinu prešlo zúfalo veľa smrtí. Moja psychika musela trpieť. Slepo som hľadala pomoc.

Korvín. Musím nájsť Korvína. Jeho meno mi svietilo v hlave ako maják. Určite je v poriadku. Musí! Drala som sa redšími davmi a našla ho celého od čiernej krvi, ako divoko šliape, hádže a ničí telá Tieňov. Vyzeral skoro ako bojový stroj bez nejakých možnosti vedľajších činností.

„Korvín!“ skríkla som sa rozbehla za ním. Obzrel sa za mnou a jeho sústredený pohľad sa uvoľnil. Odľahlo mu. Vletela som mu priamo do náruče a nechala sa stisnúť jeho pevným stiskom.

„Viktor je mŕtvy! Ale Mira a Dub tiež!“ vyhŕkla som jedným dychom.

„Ale ty si v poriadku,“ zašeptal a stisol ma ešte pevnejšie. „Ak by sa stalo čosi tebe, tak by nemalo zmysel ďalej dýchať.“

„Nehovor také veci!“ zahriakla som ho, chytila za tvár a prudko pobozkala. Prekvapený mojou náruživosťou sa bozku poddal. Vydýchla som mu vzduch medzi pery. Dovolila som mu vidieť všetko. Miru, to čo mi povedal Dub aj Ducha lesa.

„Myslím, že chápem, čo tým chcel povedať,“ prehovoril a opatrne si ma odtiahol od tela, „Ty ne? Veď ten dážď je len jeden veľký Tieň. Stačí ako stiahneš preč a do vody vložíš schopnosť, ktorú máš ako Rusalka. Liečiť.“

Možno mal pravdu. Za pokus nič nedám.

„Postrážim ti chrbát,“ riekol, naposledy ma pohladil po tvári a vrhol sa pomáhať vílam. Ja som zatvorila oči a koncentrovala sa na oblohu. Snažila som sa ju vnímať ako jedno veľké zlo, ktoré sťahujem do jeho pravej podoby. Čohosi malého, čierneho skoro nepodstatného.

„Funguje to, Ofélia!“ kričal Korvín nadšene, „vidím prvé biele kvapky!“

Pokračovala som. Srdce mi splašene bilo do rebier a pripomínalo mi, akú dôležitú vec práve robím. Až sa nad mojou hlavou zrazu rozjasnilo. Otvorila som oči a pozrela hore. Mraky zrazu boli čisto-biele a dážď ako sa patrí. Konečne prenikol aj cez bariéru a začal mokriť aj Myjavský les.

Začala som do nej vkladať liečivú silu, ale to bolo ťažšie. Nezvládala som to vložiť do každej kvapky. Nie tu, v lese, nie ešte po celom svete.

Spev. Nadýchla som sa a spomenula na jednu zo starých piesni, čo sa spievala chorým deťom. Dostala som tú melódiu plnú nádeje a života von v podobe môjho hlasu. Skoro som nespoznala samu seba. Roztiahla som ruky a sústredila sa na dážď, ako celok. Vkladala som do nich kus seba.

Kvapky pri kontakte s Tieňmi začali syčať. Liečivá voda sa zrazu správala ako kyselina na Osloboditeľov. Celé moje telo zaplnilo nadšenie a obrovská radosť. Tiene ubúdali, zem čas čistila. Spievala som ďalej. Hlasnejšie. Výraznejšie. Roztiahla som ruky a dovolila dažďu, aby bol silnejší.

Začala som siahať ďalej za hranice môjho zraku. Na celú Myjavu, ba celé Slovensko. A to ma začalo požierať za živa. Bralo si to energiu ako hladný pes mäso. Ale držala som sa. Roztancovala som sa do vlastnej melódie so snahou odpútať pozornosť od mojich slabnúcich svalov a kostí.

Celá Európa. Cítila som, ako sa mi podlamovali nohy a strácala som rytmus. Hlas sa mi zasekával a telo triaslo. Snažila som sa a siahala na samotné dno vlastných síl. Ťahala som energiu zo samotnej životnej energie. Bolo to, ako pripravovať sa o vlastný dych a buchot srdca. Lenže nemohla som zastaviť. Nie teraz.

A hranice. Cítila som, ako som sa už dotýkala konca. Statočne som sa vyciciavala o tie posledné kvapky, čo mi ostávali, až som ucítila prázdno. Zatmelo sa mi pred očami a padla som k zemi ako bábka. Nedokázala som hnúť ani prstom. Všetko okolo spomaľovalo a pomaličky mizlo. Môj dych pomaličky prestával fungovať.

Ale mala som možnosť vidieť pršiacu oblohu ako posledné. Milostivé kvapky padali na moju tvár a snažili sa do mňa vsiaknuť s trochou energie, čo niesli. Márne. Umierala som. Už som ten pocit až príliš dobre poznala. Nejak ma to nedesilo. Na perách mi hral spokojný úsmev a s dobrým pocitom som mohla zatvoriť oči.

 

Les bol spustošený. Stromy poničené, zem plná čiernej a červenej krvi a mŕtve telá. Lenže nie Tieňov, údajných Osloboditeľov, čo sa snažili zbúrať hranice medzi dvoma protipólmi. Ale detí prírody. V rôznych neprirodzených polohách spali večným spánkom a každému pripomínali to, čo sa tu pred pár dlhými minútami stalo.

„Ofélia!“ kričal Chranislav. Prekračoval nejaké víly a besne pátral pohľadom po okolí. Najprv narazil na Duba. Na chvíľu sa zastavil a venoval mu krátky, obdivný pohľad. Pokračoval ďalej a spoznal Miru. Mišo o tom ešte nevedel. Ucítil nával množstva nepríjemných pocitov. Hľadal ju na druhom konci s istotou, že sa jej nemohlo nič stať.

A potom uvidel jeho. Korvína. Kľačal pri niekom, kto mal známe nohy obuté do pláteniek špinavých od blata. Nehýbali sa. Krčil sa a držal pevne v náručí. Pocítil nehorázny strach. Rozbehol sa k ním s maličkou nádejou v duši. Možno len spí po tak zložitom boji.

Ležala mu na kolenách so zatvorenými očami a spokojným výrazom. Držal ju za tvár a bezvýrazne ju sledoval, akoby naivne čakal, že zrazu otvorí oči a nadýchne sa. Ale jej hrudník sa nezdvíhal. Pleť mala bledú a ruky bezvládne.

„Nedýcha,“ oslovil ho Korvín skoro nepočuteľným a roztraseným hlasom. Kľakol si oproti a prebral svoju dcéru na svoje kolená. Korvín skoro protestoval, ale nedokázal už vyriecť ani jedno slovo. Chranislav skontroloval jej dych. Mal pravdu. Nedýcha. Rukami prešiel na jej krk a skontroloval pulz.

Nič. Nič. Buch. Nič. Nič. Buch.

„Má pulz! Veľmi, veľmi slabý, ale má!“ Hlas mal plný novej nádeje. Korvínove oči sa rozšírili prekvapením. Ako si to mohol nevšimnúť?

Chranislav ju opatrne položil medzi nich. Opatrne jej vyhrnul tričko a pozrel na hlboké zranenia. Mal statočnú dcéru. Uvedomoval si, že bol na ňu hrdý. Tak neskutočne moc. Položil naň svoje ruky a zhlboka sa nadýchol. Opatrne vkladal zbytky svojej životnej energie do ničoho dôležitejšieho, niečoho, čo má mať pred sebou desiatky, možno stovky rokov života.

„Povedz jej, že som na ňu hrdý,“ začal bez toho, aby sa na Korvína pozrel. „A že ju ľúbim. A nech všetko dobehne v škole a poriadne zmaturuje. A ak bude chcieť, tak môže ísť na vysokú, ale nie je to dôležité. Dávaj pozor, aby sa svojou tvrdohlavosťou zas nedostala do problémov.“

„Prečo jej to nepoviete sa-,“ zmĺkol. Došlo mu to. Sklopil oči a slabo prikývol hlavou na súhlas.

„Zlom jej srdce a prisahám, že ti zlomím nos aj z druhej strany,“ uškrnul sa na Korvína. Tomu len mykla brva.

Starol mu pred očami. Šedivel, vráskavel a chrbát sa mu krivil. Ako zrýchlený film. Ale neprestával sa usmievať a radostne sledovať svoju dcéru. Jednu ruku nechal na mieste a druhu natiahol k jej tvári. Roztrasenými prstami ju pohladil po tvári, až sa nakoniec jeho telo rozpadlo na prach.

Ostal tu len Korvín a Ofélia. Ofélia, čo prudko zalapala po dychu a otvorila prekvapené oči.

 

EPILÓG

„Si rýchlejšia, ako som čakala!“ zakňučala som a lapala po dychu.

Ema sa zazubila a popravila si popruhy na ruksaku: „Som zvyknutá aj na horšie a dlhšie turistiky. Toto je celkom ľahký odvar toho, čo normálne robím.“

Vlasy mala zopnuté do maličkého chvostíka a okuliare roztomilo padnuté na konci nosa. Spokojne sa usmievala a obzerala Slovenskú prírodu okolo sa.

Je to pár týždňov dozadu, čo som jej sľúbila, že ju niektorý víkend vezmeme do hôr. Lenže tu bol väčší údel ako len skamarátiť sa. Mali sme ukázať jej pravú podstatu horskej víly a získať nového člena do Myjavského lesa. Ale podarilo sa nám to až teraz. Je to presne dva týždne, čo sa skončil bol a svet okolo sa stal omnoho krajším. Svetlejším. Príjemnejším.

„Mala by si zlepšiť svoju kondičku,“ podpichol ma Korvín a obehol ma.

Je to presne dva týždne, čo zomreli tri dôležité osoby. Alebo bytosti. Mira, Dub a hlavne môj otec. Umierala som. Akt, pri ktorom sa mi podarilo svet vyčistiť od Tieňov, ma skoro stál život. Ale otec sa ho rozhodol preniesť do mňa a ponúkol mi ďalej existovať. Už ani nepočítam koľko krát som zomrela a znova sa narodila. Nespočetne krát.

Mišo bol tiež s nami. Zo straty svojej manželky sa dostával pomaly. Jeho iskra a radosť sa stratila a zádumčivo sledoval okolie. Sem tam pohľadom zaletel k Eme. Niečom ho zaujala. Možno jej plachá, ale zvedavá povaha. Možno jej drobný a roztomilý výzor. A možno len tým, že patrí medzi vzácny, jemu blízky druh bytosti.

Pozrela som sa rýchlo na mobil. Dnes mi mala písať Martina. Áno, presne tak Martina. Asi som nespomenula, že dážď dokázal rozpustiť Tieň aj v ľudských telách. Martina prišla k rozumu a nič si nepamätala. Len útržky. Strávila mnoho hodín u rôznych lekároch, ale nikto nevedel dôvod. Len ja. Ale bola som rada. Moja najlepšia kamarátka bola späť.

„Hej, nechápem ako môžeš byť s tak krátkymi nohami najrýchlejšia,“ posťažovala som si a dobehla ich, aby som nebola na konci.

„Prepáč,“ nevinne pohodila ramenami.

Po tom všetkom zlu, som cítila šťastie. V mojom srdci ostali prázdne miesta, ale to neznamená, že si nemôžem vytvoriť nové, pre ďalšie osoby. Budem si ich v srdci držať ako spomienku na osoby, ktoré mi pomohli, milovali ma a ťahali dopredu. Osoby, čo mi zachránili život. Nespočetne krát.

Korvín nám našiel nové bývanie. Malý, jednoizbový byt, kde dokonca pristúpil na televíziu a internetové pripojenie. Kvôli mne. Až na večery. Vtedy je televízia zrazu jeho.

V škole som úspešne zmaturovala a na nový rok plánovala nastúpiť na vysokú školu. Veterinu. Každý mi opakoval, aké je to ťažké, ale ja som sa tešila. Chcela som pomáhať aj v iných ohľadoch, ako Rusalka. Chcela som pomáhať aj obyčajným ľuďom so vzťahom k prírode. K zvieratám. K životu.

„Za chvíľu sme na vrchole,“ nadšene som sa usmiala, keď som zbadala známu značku na strome. Tešila som sa na výhľad. Výhľad z kopca, na ktorom mala Ema zomrieť. Nie, znovu sa narodiť. Dostať šancu spoznať čo v skutočnosti v sebe skrýva.

Za kríkmi som zbadala pohyb srsti. Odkašlala som si. „Musím si odbehnúť, dobehnem vás.“

Korvín veľavýznamne pozdvihol obočie, ale ďalej pokračoval v ceste. Rýchlo som vtrhla do húštia a spoznala ryšavú vlčicu. Ustúpila pár krokov dozadu a ja som sledovala známu premenu vlka na čosi antromorfného, čo by možno človek nazval vlkolakom. Vlk, alebo vlčica mala ladnejšie telo, ako Dub a mohla by som aj povedať, že vlastnila ženské krivky.

„Paní,“ poklonila sa.

„Volám sa Ofélia, Breza“ pretočila som očami. Toto bude rovnako dlhá cesta ako s Dubom.

„Prepáčte, paní. Posiela ma Hana. Vraj večer potrebuje čosi prediskutovať ohľadne zväčšenia bariéry,“ pokračovala.

Breza bola nová alfa Strážcov. Presne tak, Breza. Potom, čo sa stalo Dubovi som nemienila dovoliť, aby tak statočné bytosti umierali bez jedinečnej osobnosti, ku ktorej sa mohlo vracať a spomínať. Prikázala som Hane, aby zaviedla nové pravidlo. Vlci musia mať mená, ktoré si sami zvolia. Ponúknuť im možnosť stať sa viac, ako len nástrojom ochrany. Hana prekvapene súhlasila. Ba ma odvtedy začala zvolávať na väčšie rady. Zrazu nechcela spraviť veľké zmeny bez môjho povolenia. Náhly rešpekt, ktorý ku mne pociťovala, ma prekvapoval. Stále som bola obyčajná Rusalka. Čo zachránila viac, ako les.

„Povedz jej, že prídem“ prikývla som, „a moc nepracujte, nezabudnite na prestávky!“ A už som utekala za zbytkom skupiny.

Dosiahli sme vrchol a pred nami sa otvorila nádherná scenéria. Vlniaca sa zem plná farieb a rôznych tvarov. Žlté polia, farebné lúky a zelené pasienky. Slnko spaľovalo okraje vzdialených pohorí a ohrievalo všetko v dosahu. Bol to nádherný deň. Deň plný nových začiatkov.

Všetko sa teraz zdá byť svetlé a čisté, ale to je klam. Na druhej strane bude stále tieň. Ako v našom svete. Možno tu chvíľu nebudú vidieť, ale ľudia stále nesú svoje bremená a negatívne pocity. Je len otázkou času, kedy sa objaví ďalší Osloboditeľ. Ale dovtedy som si plánovala užiť každý okamžik, ktorý mi môj nový život ponúkol. Ranné stávanie s Korvínom, nakupovanie s Martinou a študovanie kníh s nohami v jazere. To všetko mi ponúkalo radosť z maličkostí. Maličkostí, čo tvorili obrovský celok šťastia.

Chytila som Korvína za ruku a položila si udýchane hlavu na jeho rameno. Pozrel na mňa tým svojím typickým studeným pohľadom. Len dlaň mi pevnejšie stisol.

„Myslím, že sa Ema Mišovi páči.“

„Je to teraz jeho jediný zmysel, prečo tu je. Bude jej učiteľom a podporou. A možno aj viac,“ odpovedal neurčito a vytiahol si fľašku s vodou. Otvoril ju a poriadne sa napil. Natiahla som k nej ruky a podal mi ju. Spravila som to isté.

„Možno ho na začiatku bude nenávidieť, ale keď pochopí, že získala viac, ako stratila, tak v ňom nájde to, čo ja v tebe. Oporu. Pevnú zem pod nohami. Bezpečie.“

„A on nový zmysel existencie a pochopí, že láska stále existuje.“ Rovnako ako Korvín.

Ema začala nadšene ukazovať jednotlivé pohoria a ich názvy. K niektorým dokonca pridala nejakú zaujímavosť. Mišo sa tváril, že ju nepočúva, ale v skutočnosti napínal ucho. Musela som sa k tomu zasmiať.

„Ľúbim ťa, Korvín,“ zašeptala som blaženým hlasom.

„Milujem ťa,“ odpovedal jasne a ucítila som vo vlasoch jeho bozk.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XVII. kapitola (13. mája) + Epilóg:

2. Myerel přispěvatel
05.03.2016 [1:04]

MyerelBlacky: Ja som vyskočila z kože, keď som zbadala tvoj komentár. :D Nevidela som ťa nikde v komentároch ostatných poviedok, aspoň tých aktuálnych, tak som usúdila, že sem už nechodíš. A zrazu toto. :D Som ale rada, že som ťa tu znova našla, keďže som prakticky posledné časti prispievala len vďaka tebe. Teraz sa mi podarilo dať si život trocha dohromady a uvedomila som si, že ti dlžím tú poslednú časť, ak tu si, alebo nie. Cítila som sa fakt zle, že som ťa pri konci nechala tak. :D

Môžem ale oznámiť, že som zmaturovala na samé výborné a že moja maturitná práca venovaná knižnej grafike nového príbehu (áno, pol rok už pracujem na novom príbehu :D) sa dostala dokonca na výstavu do múzea.

Bohužiaľ, na vysokú som a nedostala, ale získala som absolventskú prax v múzeu, kde som mala výstavu. Takže som celých 6 mesiacov nemala čas sa venovať moc osobným veciam a väčšinu času som makala. Bohužiaľ 2 týždne pred uzatvorením zmlúvy na plný úvezok mi povedali, že nemaju pre mňa miesto. Tak teraz už druhým mesiacom zháňam prácu uvidí sa.

Nový príbeh chcem začať zverejňovať (samozrejme tu), kvôli tomu že chcem získať feedback a vytvoriť na seba menší tlak, aby som písala viac. Takže sa môžeš tešiť. :D

1. Blacky
04.03.2016 [18:54]

Takmer som vyskočila z kože, keď som zbadala nový a zároveň posledný prírastok tvojej tvorby.

ak si myslíš, že som zabudla, tak si sakramensky na omyle. JA na svoje obľúbené autorky nezanevieram. Akurát som tolerovala, že máš pred maturami a prijímačkami na výšku.

Dúfam, že môžem čakať nový príbeh.

Koniec bol smutne krásny.
ale zasa úplne reálny. Vo vojnách umierajú blízky ľudia a je jedno či je to muž, žena alebo dieťa.

ale najviac sa mi aj tak páčil epilóg taký ten pekný, otvorený koniec, kde život pokračuje a všetko sa dostáva do starých koľají.

Dokonca aj Mišo a jeho maličká nádej na znovu nájdenie šťastia.

Surovo reálne v mystickom príbehu.

Dúfam, že sa dočkám ešte niečoho od teba. Budem trpezlivo čakať.

Nech už bol ten dôvod akýkoľvek, dúfam, že už je po a vyriešila si ho a obohatíš tento web svojou novou tvorbou.

Stále som tu a čakám.

Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!