OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XVI. kapitola (10. mája)

09.05.2015 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 676×

Ani som nevedela kedy je ráno. Vďaka Tieňom tu bola stále tma. Možno práve vďaka tme sa mi podarilo na chvíľu zaspať hlbokým ľudským spánkom. Bolo mi dopriateho chvíľku pokoja. Vytiahlo ma z neho vrtenie Korvínovho tela.

Čosi som nespokojne zabrblala. Ešte stále som plávala v stave hlbokej ospalosti a chcela znova upadnúť do spánku.

Jemne mnou zatriasol. Vypustila som z úst naštvané bublinky a otvorila ospalé oči. Bol nado mnou naklonený a oči dokorán otvorené. Sršal prudkou nedočkavosťou.

Jazerom sa ťahalo tlmené zlatisté svetlo, ktoré malo ďaleko od bludičiek. Žmurkala som do neznámej zlatej žiary a snažila sa zaostriť obraz jazera okolo mňa. Išlo to pomaly a mala som chuť sa znova schúliť v Korvínovom náruči a ďalej driemať. Ale to už teraz nebolo možné.

Ukazoval na čosi v bahne. Bol to akýsi kvet na dlhej stonke. Jeho okvetné lístky žiarili zlatistou žiarou a osvetľovali inak tmavé dno. Zamračila som sa. Čosi mi na ňom nesedelo. A nemyslela som tým, že tu vyrástol za deň a agresívne svietil.

Moje zreničky sa nečakane zúžili. Došlo mi to. Veď to bol kvet, ktorý bol uväznený v mojom prívesku. Len v omnoho väčšej a majestátnejšej forme. Srdce sa mi rozbúchalo divokým nadšením. Doplávala som k nemu a jemne sa dotkla jeho lístkov. V hlave sa mi vynoril ostrý obraz matky. Na hlave mala jeden z tých starých klobúkov s gýčovým vzorom a usmievala sa prešibaným úsmevom. Je to prvý krát, čo si na ňu pôsobím takto. Už to nie je statický obraz, ale množstvo vnemov a emócií. Horúce slnko, teplé farby a radosť. Do nosa mi udierala vôňa kvetín a vo vlasoch sa jej hral letný vetrík.

Rýchlo som vyplávala na breh a zalapala po redšom kyslíku. Pri stane horel oheň a otec varil v nejakom kotlíku čistú vodu. Pri sebe mal nachystané hrnčeky s bylinkami a viedol pomalú konverzáciu s ospalým Mišom. Mira mu driemala na kolenách a podvedome sa hrala so okrajom jeho nohavíc.

„Vyrástla!“ vykríkla som a všetci sa na mňa zdesene obzreli. Vyštverala som sa na nohy, celá mokrá dobehla k otcovi a objala ho okolo krku. „Ty si to vyriešil!“

„Som rád, že som ti pomohol srdiečko, ale s čím?“ objal ma okolo ramien a stále si ma zmätene obzeral.

„Ten prívesok! Vidíš?“ ukázala som na tlmenú žiaru na hladine jazera, „to je z kvetiny. Z kvetiny, čo vyrástla z toho prívesku!“

Otvoril ústa a hneď ich potom zatvoril. Nevedel čo povedať.

„Mohlo ma napadnúť, že to bude mať čosi spoločné s vodou keďže išlo o rusalku. Až ma fascinuje ako dokázala dosiahnuť hranice medzi vodnou a zemitou mágiou,“ ozval sa zamyslene Mišo a pohladil Miru, ktorá sa nechápavo preberala.

„Dotkla som sa jej. Videla som ju v klobúku. Bolo leto. Usmievala sa,“ stiahla som sa a pozrela na svoje ruky. Ten obraz som mala tuho vyrytý do mojej hlavy.

„Nič viac si nevidela, keď si nevidela, keď si ju držala?“ vypytoval sa Martin.

Zavrtela som hlavou na nesúhlas.

„Tak ju asi budeš musieť zjesť. Už som zažil chlapíka, čo musel dostať do seba isté polodrahokamy, aby získal ich spomienky,“ pošúchal sa na brade.

„Zjesť,“ zamračila som sa.

„Ofélia,“ povzdychol otec. Chápala som ho. Nezakazoval mi to. Už nie. Ale jeho oči zahalili smútok a prosili, nech to nespravím. Aj som na chvíľu zapochybovala. Na veľmi krátku chvíľu. Ale stačil mi jediný pohľad na čiernu kupolu neúnavných Tieňov, aby moja neistota zmizla ako para nad hrncom. Chcela som byť verná úlohe, ktorú mi moja matka zanechala. Získať jej spomienky.

Postavila som sa na nohy a pozrela na Korvína. Práve vyliezol na kamenný previs nad vodou a žmýkal si svoje oblečenie. Jeho oči pozerali niekam do neznáma a plával v inej realite. Videla som na ňom pozostatky toho zvláštneho nadchnutia, s ktorým ma zobudil.

Skočila som šípku do vody a doplávala k svietiacej rastline. Zachvela som sa nedočkavosťou. Tak mnoho som toho mala pred sebou. Nedokázala som sa dlho držať napätí a odhryzla nádherný kvet. Prekvapivá sladká chuť mi zaliala ústa. Prežúvala som ju naozaj dlho. Potom prehltla.

„Všetko je to tvoja vina!“ vrešťala a po tvári jej tiekli slzy.

„Miláčik.“ Otec sa k nej snažil natiahnuť, ale ona sa stiahla ešte viac.

„Nedokázal si ochrániť ani to málo, čo nám ostalo po pýche lesa. Nedokázal si zabrániť pár ľuďom, aby nekráčali hlbšie do srdca nášho domova!“

„A čo som mal spraviť? Zabiť ich?“ zastonal.

„Presne tak!“ švihla rukami, „ oni nás zabíjajú v tisíckach. Stačilo pár vodníkov a bludičiek a boli by preč. Alebo stačil by si len ty!“ Hlasito zavzlykala a slzy jej mokrili tvár. „Nechcem byť človek, nechcem byť závislá na hmotnom jedle a tekutine a spánku. Veď to je absolútna nočná mora!“

Prešla som si rukou po dunivej hlave. Spomienka bola krátka ale silná a výrazná. Určite to bolo prvé stretnutie otca a mami potom, ako sa on rozhodol stať človekom tiež. A ona ním ostať nechcela. Ten pocit absolútneho znechutenia a potreby zbaviť sa hmotnej kože čo ju obaľuje, bola obrovská.

Videla to. Videla, ako sa dotýkala hladiny vody vo vani a ona sa chvela. Stále reagovala. Stále ju poznala. Vnímala jej energiu, ako sa snaží prebojovať do jej tela, naplniť ju, ale niečo jej v tom bránilo. Neznáma bariéra. Vnímala ju skoro fyzicky.

Bol to bolestivý pohľad. Mať po ruke pravé ja, od ktorého ju delilo len pár milimetrov, ale tie už nedokázala prekročiť. Plakala. Slzy jej dopadali na hladinu vody a špliechali v smutnej symfónií zúfalstva. Nedokázala a zmieriť s tým, čím práve bola. A rozhodne plánuje vložiť všetko do toho, aby navrátila krutú nespravodlivosť.

Videla som ju zháňať informácie. Skúšala to, o čom ani poriadne nevedela. Internet, knižnice, televízne relácie. Získavala informácie a sledovala koľko pravdivých a zarovno nepravdivých informácií ľudia mali. Fascinovalo ju, ako dokázali technológiou dobehnúť to, čo ako ľudia nemali.

Otec o ničom nevedel. Podporoval ju v údajnom štúdiu o ľuďoch a ďalej sa snažil spríjemňovať ich život tými najnepodstatnejšími vecami. Miloval ju a dával jej to najavo vo všetkom, v čom mal možnosť. A práve to ju prioritne držalo medzi ľuďmi.

Všetko okolo mi prišlo až podivne pokojné. Aj šumenie vody sa ustálilo. Nikde sa nič neblýskalo či nehýbalo. Moje zmysli boli zamerané len na rýchle zmesi myšlienok, ktoré mi matka ponúkala. Zrazu som mala pocit, ako keby bola vedľa mňa a povzbudivo ma držala za rameno.

Bola zúfalá. Ak už sa snažila akokoľvek, jej originálny svet sa jej vzďaľoval. Nepomohol jej dom v Podvodnej, nepomohli jej zbytky elementárnej energie. Len sa oslabila. Ale stále niesla v hrudi malý plamienok nádeje. Tvrdohlavo pokračovala vo svojom skoro nemožnom sne.

Chodila do lesa tak často, ako jej to Chranislavova práca dovolila. Lesné bytosti v nej už videli človeka a ledva sa jej ukázali. Nezabudli na ňu. Len ich inštinkt kázal čosi iné. Ale nebolo to márne.

Matka si nikdy pod Duchom lesa nepredstavovala nič konkrétneho. Až do dňa, keď plakala pri jednom z najstarších stromov. Vnímala ho ako energiu rozprestierajúcu sa po celom lese pri čom sem tam zaťahal za imaginárne šnúrky siete jeho moci.

Zhmotnilo sa to presne pred ňou. Z ničoho najprv biele svetlo, potom maličká biele veverička, z nej rys a nakoniec mohutný jeleň. Majestátne stál pred ňou a svietil jasným svetlom všade okolo. Šíril teplo a istý druh pokoja, čo vás absolútne opantá. Nezmohla sa ani na slovo. Ale nejako už v duchu vedela, kto je. Možno jej to našepkával, možno si jej myseľ správne tipovala.

„Nemôžem ti dať to, čo ti už raz bolo vzaté. Tak rovnováha nefunguje,“ prehovoril hlasom, ktorý nepoznal čas, „ale môžeš vytvoriť niečo nové.“

Nechápala. Fascinovane sledovala to nadpozemské stvorenie a snažila sa vstrebať každé jeho slovo ozývajúce sa v nej a v okolí.

„Staneš sa staviteľom mosta medzi ľuďmi a prírodou.“

Zmizol. Akoby ani neexistoval.

Pár krát som zachytila, ako niekto spomenul Ducha lesa. Vždy som to vnímala skôr ako metaforu alebo čosi neviditeľné a nehmatateľné. Nie ako bytosť, čo môže byť zarovno všetkým.

Bolo jej zle. Zvracala, žalúdok sa jej sťahoval v nepríjemných kŕčoch a točila hlava. Spravila si kúpeľ dúfajúc, že jej to pomôže. Lenže stalo sa čosi, čo zmenilo všetko, na čom stavala svoju chabú vieru v návratu. Voda sa pod jej roztrasenými rukami pohla. Ako stratená mať objala jej telo a ona konečne mala pocit, že sa všetko vracia do normálu. Možno zázrak, možno dar.

Jej schopnosti boli len slabý odvar toho, čo normálne vlastnila v rukách. Ale boli tu! Radostne poskakovala a tešila sa na návrat svojho milovaného manžela, aby mu to všetko mohla ukázať. Majú nádej! Získať stratené Ja bez Tieňa!

Až ju strhla ďalšia vlna kŕčov, pri ktorých ju Chranislav našiel.

Tehotenstvo. Bola tehotná. V tele jej pulzoval zárodok nového života a ona necítila nič, čo by sa dalo nazvať materinským citom. Nič, čo by ju tešilo, nič čo by ju napĺňalo. Manželovi sa vyhovorila na únavu, ale v skutočnosti viedla dlhý a bolestivý vnútorný boj. Trpela.

Trpela preto, lebo vedela, že je to dočasné. To nie sú jej schopnosti. Príroda nevyhľadávala ju. Ale to, čo rástlo v nej. Všetko patrilo k jej budúcemu potomkovi. Všetko, čo chcela mať ona. Presne tak. Ona nechcela dieťa. Ona chcela naspäť samu seba.

Dali sa preniesť schopnosti dieťaťa na seba? Dalo sa pohltiť a stať jedno? Zmietalo v nej toľko otázok a možností. Hľadala odpovede na zakázaných miestach prírodnej mágie a rozhnevala si nejedného prírodného ducha. Cítila, ako ju sleduje ten najvyšší a ona tomu nevenovala pozornosť. On by jej nikdy neprezradil jadro ich mágie.

Až skončila na kraji tmy. Vo svete Tieňov a údajnej slobody. Bola si istá, že všetko bude fungovať tak, ako má. Tieň by mal zaútočiť na život v jej vnútri, oddeliť ešte nedýchajúce stvorenie od krehkej možnosti druhého života a pohltiť to, čo po nich ostalo.

S jedným vedľajším účinkom.

Stane sa osloboditeľom.

Krv mi stuhla v žilách. Matka sa chcela stať Tieňom. Dobrovoľne ma darovala nášmu najväčšiemu nepriateľstvu, len aby sa stala rusalkou ešte viac. Pálili ma oči. A nie od vody okolo, ale od sĺz.

Bolelo to horšie, ako ležať zahrabaný v horiacich uhlíkoch, plávať v nekonečnej láve, či glgať žieravinu. Jačala, pišťala a prosila o pomoc. Ľutovala čo spravila. Ľutovala, každú, čo i len nenápadnú, myšlienku na tento krutý čin. Zabila samu seba. Zabila jej dieťa. Jej a Chranislavove.

Myslela si, že už nikdy neuvidí svetlo.

Mýlila sa. Ako prvé ju čakali svetlé lapky bielej lasičky. Žiarila a veselými očkami pozerala dopredu. Slnko sa odrážalo od jej srsti a spôsobovalo bôľ očiam. Naozaj bolo namáhavé otvoriť ich a spoznať Ducha lesa v ďalšej jeho z mnohých podôb.

„Prečo nie som mŕtva?“ To bola jej prvá otázka.

„Žijete,“ oznámil jej a pobehol si po okolí.

Žijete. Množné číslo. Hneď sa dotkla svojho bruška a cítila závan čistého života. Rozplakala sa. Radosťou aj smútkom. Bola tak neskutočne rada, že sa jej to nepodarilo. Prvý krát za celé jej tehotenstvo pocítila náznaky nežnej lásky k nenarodenému tvorovi. Ako len mohla obetovať kus seba a Chranislava pre niečo tak odborné a hnusné? Ako dokázala zájsť tak neskutočne ďaleko?

„Nič nie je cennejšie, ako nový život. Nič si nezaslúži väčšiu ochranu, ako nenarodené mláďa bez jedinej možnej škvrny tohto sveta plných tmavých škvŕn a kútov.“ Bolo mu jedno, že nedokázala odpovedať cez hromadné vzlyky. Len pokračoval. „Práve čerstvé zárodky sú obdarené to najvyššou ochranou. Nik ju neprelomí. Ani ty, ani Tieň. Príroda si vždy dávala pozor na svoje deti. Hlavne tie výnimočné, čo budú konať v jej mene.“

„Ne...chápem to,“ zakoktala sa.

„Tieň mal pohltiť teba a tvoje dieťa. Ale stalo sa to presne opačne. Tvoje maličké pohltilo Tieň.“ Lasička si začala šikovne čistiť jemnú a belasú srsť.

Otvorila ústa, ale nevedela čo povedať, Nebolo čo na to povedať. Dokonca to nedokázala ani poriadne pochopiť.

„Dostala si šancu, po ktorej si túžila. Choď a naprav to, čo si skoro zavinila.“ Packy sa mu pretiahli do krídiel a už v podobe bieleho vrabca letel preč.

Vrátila som domov zničená a ubolená. Nevedela, ako povedať druhovi, čo skoro spravila. A či vôbec mu povedať o tom.

„Miláčik? Vyzeráš zmučene.“ Chranislav ju vítal u dverí a hneď jej pomáhal dole z kabátika. Položila si tvár na jeho rameno a ďakovala za to, že s ňou ostal. Ďakovala za to, že sále stojí pri nej a verí jej. Ďakovala, že má možnosť ešte žiť pár rokov naviac v jeho blízkosti, aj keď ako človek.

Neumrela som raz. Ani dva krát. Ale rovno tri krát. Najprv, ešte ako nenarodené batoľa. Potom, ako ma utopil Korvín. A nakoniec, keď som vďaka Korvínovi prežila pohltenie samotného Tieňa.

Ale v jednom sa lesný ľud mýlil. Nie som až tak úplne prvá, kto to prežil. To moja matka.

Začala priťahovať Tiene. Videla ich na každom kroku. Skákali jej na okne, hrabali v záhrade a štekali na ňu spoza rohov. Desilo ju to. Vždy chýbalo tak málo, aby na ňu zaútočili. A teraz mala v rukáve tak málo možnosti ako ochrániť seba. Seba a dcérku. Presne tak. Rastúci život pod jej srdcom.

Chranislav si to všímal tiež. Dokonca uvažoval nad inou ochranou, ako je ľudská. Ale nakoniec to skončilo psom, malým šteniatkom, čo mal odháňať väčšinu zveri preč. Ale čierne beštie sa hromadili rýchlejšie, ako rástol Dub. Až jej raz vleteli do izby. V záchvate paniky a strachu prišla na to, že voda už nie je to jediné čo dokázala ovládať. Ale samotné Tiene tiež. Strhla ich von, bachla oknom a lapala po dychu.

Tá schopnosť nepatrila jej, ale budúcej dcérke.

Chcela odpoveď. Dovolávala sa Ducha lesa, ale neozýval sa jej. A ostatným to nemienila hovoriť. Nie, keď sa ešte nenarodila a už by mala za krkom celý les.

Nečakaná potreba chrániť svoju ratolesť ju tak opantala, že sa stala jej absolútnou prioritou. Až ju niekedy desilo, či to nie je čosi viac, ako materská láska. Skôr posadnutosť. Ale nebránila sa tomu. Zápal pre čosi nové ju držal pri existencií. Už to nebolo JA. Ale MY.

Naučila sa Tiene otočiť proti sebe. Využila kúsok moci, čo jej ponúkalo dieťa a spevom obrátila mŕtvu straku proti svojmu druhu, nájsť svojho tvorcu a pokúsiť sa ho zabiť. Nebola naivná, vedela, že je to nemožné. Len chcela vedieť kde vznikajú. Ako vznikajú? A hlavne prečo? Naozaj je to tak prostá odpoveď, ako potreba zachovania rovnováhy?

Lenže zakaždým sa zviera vrátilo k inej osobe, alebo lepšie Tieňu s plnou nadvládou nad ľudským, mŕtvym telom. Nikdy to nebolo zviera, alebo nekonkrétne. Vždy, vždy len nejaký ,už niekdajší, človek.

Začínala to so sledovaním preháňať. Trávila tým celé dni, zapisovala si aj tie najnepatrnejšie otázky a sem tam musela na svoju obranu použiť troška rusalkinej moci. Neraz ju napadol Tieň a neraz bola vážne zranená. Voda jej ponúkala slabú liečivú silu, ale nebolo to nič rýchle a silné. Vždy sa vyhovorila na zranenia zo záhrady. Predsa len mali toľko ruží.

Až ju poznatky doviedli k jednému. Neexistovalo jedno epicentrum čiernych Osloboditeľov. U väčšiny ľudí vznikali sami. Stres a smola kŕmila negatívne pocity a tie hromadili negatívnu energiu. Tá sa zhromaždila a zhmotnila v srdci človeka a pomaly sa šírila ďalej. Tým pádom je ich viac. Desiatky, možno tisícky. Je vôbec možné zabiť ich naraz? Je tu nejaká šanca zbaviť sa Tieňov úplne? Asi nie.

Hlava ma bolela a brnela. Obrazy sa stále striedali a nové poznatky hľadali prázdne šuplíky v mojom mozgu. Bolo to vyčerpávajúce. Mohlo to trvať pár sekúnd, ale mne to prišlo ako nekonečné hodiny.

Narodila som sa. Videla som samu seba ako uplakaný uzlíček v matkiných rukách. Plakala. Plakala radosťou, ale aj smútkom. Už nikdy nebude mať šancu čo i len pocítiť život Rusalky. Ale vidieť budúcnosť vo vlastných rukách ju zvláštne upokojovalo. Nevadilo jej to. Nevadilo jej, že sa za chvíľu obráti v prach a popol. Videla v nej samu seba, svoje pokračovane. Čosi, čo bude žiť ďalej, aj keď nie fyzicky.

„Splnil sa mi sen,“ zašeptal Chranislav a pohladil dieťa po chumáči vlasov.

Vedela, že si prial mať schopnosť, čo ľudia – stvoriť potomstvo. Ale nikdy na to nekládla dôraz. Veď prečo? Malo to byť čosi nesplniteľné. Ale teraz stál pred niečím najprv tak nereálnym a oči sa mu plnili absolútnym šťastím.

Bola šťastná. Naozaj šťastná.

Aj keď je človek.

Moje pocity sa stali horskou dráhou.

Viktor. Stál pri jej posteli a výsmešne sa jej pozeral do očí. Ona ležala unavene v posteli a na stolíku svietilo až podivne moc obalov na lieky. Líca mala prepadnuté, oči sklenené a na tvári jej svietili tmavé kruhy. Sršala únavou. Jej telo sa nezvládalo regenerovať po rizikovom tehotenstve.

„Naberieš znovu životnú silu, nesmrteľnosť a svoje cenné schopnosti. Tak prečo odmietať?“ mykol rukami. Ale ona ho len nenávistne prepichovala slabým pohľadom.

„Zmizni z môjho domu.“

„Ty si neuvedomuješ svoj potenciál. Môžeš oslobodiť celý svet, chápeš to? Donesieš nás k víťazstvu. K nás všetkých. Seba, tvojho manžela aj svoju dcéru.“

A ona sa začala smiať. Hlasito, až hystericky.

„Keby si vedel, do čoho sa vrháš chlapče. Ale jedno vám môžem sľúbiť, nikdy nedostanete moju schopnosť ovládať tie beštie vo vás!“ A nie len preto, že ich nemala. Verila svojej dcére. Verila jej úsudku a verila, že ich využije práve proti ním. Poznala až moc samu seba, aby nepoznala aj ju.

„Nenúť nás to robiť nasilu,“ vytvoril silený smutný výraz.

„Zhor v pekle!“

„Tam som už bol,“ uškrnul sa a už jej do krku tlačil jednu z tých čiernych guličiek.

Jačala.

Koľko jej ostávalo. Minúty? Hodiny? Nevedela. Ale už chcela, aby to peklo skončilo. Chranislav musel kvôli práci odcestovať do Myjavy na celý deň a dcéra plakala vo vedľajšej miestnosti.

Postavila sa na nohy a horko-ťažko prešla až ku kolíske. „Ty si mi ale hlučný zázrak.“ Pohladila moje maličké ja po tvári a ruky sa jej roztriasli viac. Potom sa nadýchla, zamračila a nabrala druhu vlnu odhodlania. S Tieňom v tele vybehla von.

Známy les ju neprijímal zdal sa jej vzdialený. Kto vie, či nejaký kovlad vypočuje jej prosby. Pozná len jedného. A ten by sa jej možno ani neukázal. Ale bola rozhodnutá, že sa nevráti bez niečoho, čím by dcére zanechala svoje poznatky. Ale bez slov. Papierov. Niečo, čo môže získať len ona

Zastavila až pri jazere, kde strávila zbytok svojho pravého života. Smutne sledovala pokojnú hladinu, jej bývalého domovu.

„Viem, čo zháňaš.“ Na blízky strom priletel biely ďateľ.

„Priletel si neskoro,“ zachraptila.

„V pravý čas.“ Pár krát ďobol do stromu.

„Umieram!“

„Umrela si už mnoho krát. Tak prečo sa bojíš teraz?“ Znova pár krát ďobol.

Veď toho bolo toľko veľa. Kde mala začať? Ale aj tak nemo mlčala.

„Tu máš,“ odletel na konár a zanechal za sebou dieru, z ktorej sa začala tlačiť miazga, „nájdi zdroj svojich spomienok a zapečať to do toho.“

Odletel.

Vedel, že sa hrabala v mágii cudzích živlov s pokusom návratu. A vedel, že viem, čo presne robiť. Na dne jazera rástol malý zázrak jazera. Veľmi vzácny druh lotosu, ktorý nechcel z nejakého dôvodu dosiahnuť hladiny. Mal to byť darček od Chranislava, ešte Lesovíka na skrášlenie jej nového domova.

Skočila do vody, doplávala ku dnu a odtrhla maličký kvietok na konci stonky, ktorý sa nikdy v živote nemal otvoriť. Vyliezla von, dobehla k miazge a zabalila do nej kvetinu. Pevne ju stisla do dlaní a svoje posledné kúsky svojej energie využila na prenesenie tých najvzácnejších a najdôležitejších spomienok do maličkého predmetu. Tvrdol jej pod rukami.

Ľúbim ťa, Ofélia. A vždy budem. Ak si kdekoľvek, tak ver mi, že som stále s tebou. Asi mi nikdy neodpustíš, že som ťa chcela vymeniť za život v hriechu, ale to nevadí. Nenáviď ma koľko chceš. Zaslúžim si to.

Tma.

Plakala som. Naozaj som srdcervúco plakala, až sa to ozývalo k brehu jazera. To tak neskutočne vyľakalo Korvína. Skočil do vody a prudko doplával ku mne. Najprv ma skontroloval a následne stiahol na hruď. Odrazil sa od brehu a vytiahol moje roztrasené telo na breh. Mira aj otec dobehli pomôcť a vytiahli ma na roztrasené nohy. Zbalili do deky a hneď tlačili do dlaní hrnček s teplým nápojom.

„Ofélia!“ zatriasli mnou.

Zamávala som hlavou. Nedokázala som rozprávať. Posadili ma k ohňu a v tichosti nechávali upokojiť a nabrať dych. Sedeli pri mne ako stráž a hromadili sa ďalší. Strážcovia, Hana a nejaké staršie odvážnejšie víly. Čakali na moje slová, ako keby na tom záležala celá ich existencia.

A vlastne hej.

Odpila som si z čaju a triedila nové spomienky, ktoré mi ani nepatrili. Čo im povedať? Čo nie? Čo ak to nebude presne to, čo chceli počuť? Čo ak ich sklamem?

„Asi bude najlepšie začať úplne od začiatku,“ povzdychla som roztraseným hlasom. Korvín mi položil ruku na rameno a povzbudzoval ma už len samotnou prítomnosťou. Nadýchla som sa, odložila hrnček vedľa a začala rozprávať od samotného začiatku. A to, ako sa moja matka stala tým, čím nechcela.

Dopovedala som poslednú vetu a zavládlo nemé ticho. Záverečné slová smerované mne som si nechala pre seba. Všetci na mňa nemo pozerali a spracovali veľké množstvo informácií. Len otec na tom bol najhoršie. Práve si uvedomil, že osoba, ktorú miloval, v skutočnosti chcela spáchať najkrutejšiu samovraždu pre bytosti, akými boli. Bol bledí, oči lesklé a kŕčovito držal svoje nohavice.

„V konečnom dôsledku, som ju možno dobre nepoznal.“ Nervózne sa zasmial.

„Bol si zamestnaný prácou a so snahou udržať nás finančne pri živote. Bol si príliš prepracovaný a znavený, aby si si všímal detaily,“ zašeptala som.

„To nie sú detaily!“ skríkol a mňa strhlo. „Prepáč,“ povzdychol.

„Takže,“ pritiahla Hana na seba pozornosť, „stačí zničiť Osloboditeľa, ktorý na toto miesto útočí.“

„Tak som to pochopila. Tí tvorovia nemajú svoju myseľ, sú ovládaní ich tvorcom. Po smrti tvorcu sa zničí pravdepodobne aj Tieň a s ním všetci títo,“ naznačila som rukou na kupolu,“ posluhovači.“

„A my presne vieme, kto to je,“ dodal Korvín.

„Viktor.“

„Porozmýšľam nad plánom. Vy ostatní si oddýchnite. Podľa hodiniek tvojho otca sa blíži noc a bude lepšie, ak naberiem toľko sily, koľko môžete,“ otočila sa a mizla preč aj s jej družkami.

„To som tam bola toľko dlho?“ prekvapila som sa.

„Niekoľko hodín,“ prikývol otec. Ruky sa mu stále triasli. Natiahla som sa k nemu a chytila ho za dlaň. Pozrel na mňa a chlácholivo sa usmial.

„Tvoja matka bola zúfalá. Veľmi zúfala. Ona ťa určite... Ona ťa... Ona nás určite,“ zakoktal sa.

„Áno, určite nás ľúbila. Oboch,“ ubezpečila som ho, „mala som možnosť to vidieť. Brala ťa ako to najcennejšie, čo mala. Samozrejme ešte pred mojím narodením.“ Usmiala som sa.

„Asi musím byť na chvíľu sám,“ pustil ma a opatrne sa postavil na nohy. Chápala som ho.

„Ty si choď oddýchnuť. Aj ty Korvín. Celý čas si nervózne pobehoval okolo jazera, určite ťa to dosť psychicky vyšťavilo,“ pohladil ma po vlasoch a pri sprievode jednej z bludičiek sa zatúlal medzi stromy. Mala som jemné podozrenie, že šiel hľadať priamo Miru.

„Má pravdu, poď do jazera,“ prihovoril sa mi Korvín.

„Rozprávala sa s Duchom lesa,“ zašeptala som a on ma mĺkvo vzal do náručia. „To on jej ponúkol silu kovladov na vytvorenie toho prívesku. To on jej predpovedal, že sa zo mňa stane to, čo som.“

„Ako vyzeral?“ posadil ma na kraj jazera, ponoril nohy do vody a on sa uvelebil hneď za mňa. A boky mi pritisol svoje nohy a pod hladinu strčil zbytok nôh.

„Všelijako. Raz bol lasička, raz vták. Ale vždy bol biely a žiaril.“

„Všetkým a zarovno ničím,“ oprel si bradu o moju hlavu. Rukami ma pevne objal okolo pása a majetnícky stisol.

„Presne tak,“ prikývla som a zaprela do neho chrbát.

Ticho sme si užívali jeden druhého a vnímala som jeho pevný stisk. Držal ma naozaj pevne, akoby sa bál mojej straty. Lenže ja som mu nemienila utekať. Chcela som takto ostať do konca nášho života a neustále počúvať jeho prekvapivo pokojný dych a cítiť príjemnú vôňu. Nehovoriac o dotyku, čo na povrchu chladil a vo vnútri úplne rozohrieval. Jeho pohľad dokázal moje srdce zamraziť, ale zarovno rozbúchať ako po maratóne. Bola som jeho citlivý hudobný nástroj.

„Sľúb mi jednu vec,“ zašepkal mi do ucha.

„Hm?“ pootočila som k nemu hlavu.

„Výnimočne necháš svoju tvrdohlavosť stranou a nepôjdeš po Viktorovi sama, alebo bez riadneho plánu.“ V hlase sa mu objavilo chladné varovanie a zaryl do mňa prsty.

Nedokázala som úplne súhlasiť. Ta často som reagovala spontánne. Ale snažiť sa budem. Jemne som prikývla na súhlas. A ako odmenu ma intenzívne pobozkal na pery. Tvrdo a pevne. A potom znova. A znova. Až nespokojne zachrapčal. Pochopila som to. Rád by mi venoval viac, ako len to, ale bolo tu príliš očí.

Zachumlala som sa hlbšie do jeho náručia a privrela oči. „Asi si potrebujem zdriemnuť. Všetko mi v mojej hlave príde ťažké a lenivé.“

Stiahol ma viac do svojho náručia a skočil do jazera celý. Objala ma chladná, ale životodarná tekutina a pomaličky som zaspávala v príjemnom objatí plné istoty a neklamnej vrúcnosti. Aspoň na chvíľku som sa zamerala na jeho výnimočnú lásku plnú protikladov a len zľahka sa dotkla môjho šťastia.

Pousmiala som sa.

 Prepáčte že už pridávam tak pomaly, ale maturujem a ako študent umeleckej školy mám taktiež praktickú maturitu, čo sú tri týždne intenzívnej práce na nejakom projekte, čo ma maximálne vyšťavuje.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XVI. kapitola (10. mája):