OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - X. kapitola (6. mája)



Ofélia - X. kapitola (6. mája)A to si Ofélia myslela, že Viktora už v živote neuvidí. Nehovoriac o zväčšujúcej sa priepasti medzi Oféliou a Korvínom. A nakoniec noc plná bozkov. Že by sen?

Pri konci tretieho filmu mi zazvonil budík. Čas ísť do školy. Nechcelo sa mi stávať z postele. Nechcelo sa mi ísť medzi môjho otca a Korvína. Vôbec, moja nálada čeliť mojej už tak podivnej realite bola na bode mrazu. Ale povinnosti kričali svoje a dokázali ma dosť kruto vytiahnuť z teplých perín.

Čo najpomalšie som si obliekla teplé šaty a na nohy natiahla hrubšie pančuchy, keďže za oknami bolo zjavne sychravo po včerajšej búrke. Mojej búrke. Na ramená som si natiahla pletený svetrík maslovej farby, zapla gombíky a obzrela v zrkadle moje oči. Pôsobili inak ako normálne. Matnejšie, neprítomne a nepríjemne. Pokúsila som sa usmiať. Vyzeralo to neprirodzene ako úsmevy hercov v amatérskych telenovelách.

„Ofélia, stávaj!“ Zaklopal otec na moje dvere. „Raňajky máš na stole.“

„Už som hore!“

 

Tichá domácnosť. Tak by sa dalo nazvať ráno. Nikto nič neprehovoril. Otec popíjal kávu, Korvín bol zatvorený v kúpeľni a ja som sa babrala v jogurte s natrhaným ovocím a sušienkami. Buk ležal na chodbe, pri dverách a posmutnelo nás pozoroval. Zjavne cítil nepríjemnú náladu šíriacu sa celým domom.

Korvín vyšiel von a práve si sťahoval do gumičky polosuché vlasy. Na sebe mal natiahnuté tričko nejakej staršej rockovej skupiny a čierne nohavice. Jeho oči si ma pozorne obzreli. Nič o sebe nehovorili a chladili ako za každej situácie. Rýchlo som svoju pozornosť obrátila k môjmu nezjedenému jedlu.

„Už odchádzam.“ Zodvihol sa otec a aspoň zľahka mi prešiel prstami po ramene, „do školy ťa vezie Korvín.“ Áno, to mi už spomínal minule. Preto som len slabo prikývla a šla dať do chladničky nedotknuté raňajky. Obaja muži tejto domácnosti si vymenili krátke pohľady.

„Daj na seba pozor,“ dodal ako posledné a stratil sa.

„Ofélia,“ oslovil ma Korvín a oprel sa o rám dverí.

„Môžeme ísť.“ Nemienila som mu dať šancu čosi vysvetľovať. Nemienila som počúvať akékoľvek vysvetlenia. Proste som si cez rameno prehodila moju školskú tašku, rýchlo si nazula topánky a vybehla von.

„V Myjave sme za pár minút.“ Obúval sa do ťažkých topánok a nasledoval moje kroky až k jeho autu. Buk nadšene vybehol von a pretiahol svoje stuhnuté telo. Nikdy nebol rád zatvorený. Aj keď šlo o búrku. Otvoril s nevrlým mrmlaním auto a ja som si prvý krát sadla dozadu. Nechcela som mu byť až tak blízko. Nie, keď som mu tak ľahko dokázala podľahnúť. Keby chcel. On ma chvíľu sledoval, akoby sa ho to snáď dotklo a nakoniec si sadol na miesto jazdca.

Motor zavrnel a auto sa rozišlo dopredu. Vytiahla som si z tašky angličtinu a tvárila sa, že si z nej opakujem učivo. V skutočnosti sme dnes ani angličtinu nemali, ale bol to dostatočný spôsob, ako donútiť Korvína radšej pustiť hudbu a nekonverzovať. Nehovoriac o tom, že som aspoň nevidela jeho strnulú tvár v odrazovom zrkadielku.

Všetko stíchlo na školskom parkovisku. Až ma udivovalo ako rýchlo to ušlo. Zastrčila som si učebnicu do tašky a chcela vybehnúť von, keď sa zrazu prudko natiahol medzi sedadlá a chytil ma pevne za zápästie obviazanej ruky. Troška som skrivila tvár bolesťou.

„Ofélia, neodďaľuj sa mi,“ pozrel mi priamo do očí.

„Pusti ma,“ zašeptala som.

„Neprepadaj negatívnym pocitom, to by bol začiatok tvojej druhej, už konečnej smrti.“

„Prosím.“ Napla som ruku. Ale to ma už poslúchol a nechal ma vybehnúť.

Cez polovičku parkoviska som bežala a až pri schodoch do budovy som si uvedomila aké to bolo stupídne. Prečo by ma mal, preboha, naháňať? S búšiacim srdcom a červeňou na tvári som vošla do ústavu s názvom gymnázium.

 

„Martina ani dnes nie je v škole?“ podivila sa Lenka a jej poskakujúci drdol. Všetky tri baby sledovali prázdne miesto po mojom boku so starosťami v očiach.

„Ona chýbala aj včera?“ Pozrela som von z okna. K môjmu údivu tam stále bolo Korvínove auto. To tu mieni byť sedem hodín?

„Nie a nezdvíhala nám telefóny,“ zavrtela Lenka hlavou.

„Ani ty!“ obvinila ma Anna a pohodila plavým závojom vlasov.

Strhla som pohľad ich smerom a ospravedlňujúco sklopila tvár. „Fakt mi nebolo dobre. Ale o Martine nič neviem.“ Len som mohla dúfať, že ma naivne nečakala na zástavke.

„Dnes píšeme z fyziky.“ Erika.

„Čože?“ vyhŕkla som.

„Presne tak, včera ju chalani naštvali, takže nám na dnes sľúbila poriadne dlhú písomku z celého tohto školského roku,“ zamrnčala.

 

Hodiny ubiehali a Korvínove auto sa nehýbalo. Počas veľkej prestávky som si všimla jednu vec. Kombi oktávia je vlastne prázdna. Nesedel tam. Bol nablízku? Alebo sa mu už nechcelo behať autom? Kto vie.

„Kde tak stále pozeráš?“ oslovila ma Lenka a tiež sa pozrela von oknom.

„Ale nikde,“ obrátila som tvár k zošitu fyziky a snažila sa dostať do hlavy aspoň pár základných informácii, nech to neskončí guľou.

Posledné štyri hodiny som stále neúnavne hľadala jeho osobu. Cítila som ho. Nevedela som určiť kde presne je, ale bol blízko. A to ma privádzalo do rozpakov. Nedokázala som byť pozorná a na písomke z fyziky som napísala len polovičku z toho, čo som stihla do seba napchať. Počas toho mi zaškŕkal žalúdok, lenže som si nemala ako kúpiť desiatu, keďže sa mi podarilo zabudnúť peňaženku s peniazmi a dokonca aj kartičkou na obed.

V šatni som sa obúvala pomaly. Veľmi pomaly. Dievčatá ma rýchlo predbehli. Po krátkom presviedčaní šli na obed bezo mňa. Nelákalo ma hladná sedieť oproti trom plniacim sa krkom.

Samozrejme, že jeho auto bolo na parkovisku bez jedinej zmeny. Len sedadlá stále zívali prázdnotou. Stačilo sa pozrieť za seba. Stál pri vchode, opretý o stenu a nemo ma sledoval. Tu bol celý čas? Stál ako bodyguard pri dverách a sledoval pohyb každého žiaka? No, rozhodne si vďaka práci vypestoval vysokú trpezlivosť.

„Nejdeš na obed?“ Odrazil sa od steny a oprášil si rameno

„Zabudla som si kartičku,“ mykla som ramenami. Snažila som sa znieť čo najneutrálnejšie a ignorovať to rozbúchané a radostné srdce v hrudi. Ako sa po tom všetkom môže radovať z jeho prítomnosti?

„Máme sa zastaviť v reštaurácii?“ Obišiel ma a smeroval rovno k autu. Cupotala som mu za pätami.

„Urobím si čosi doma, keď prídem zo spevu. Preniesli nám ho z pondelka na stredu.“

Samozrejme som sa usadila na zadné sedadlo a oprela si tvár o zohriaté sklo dverí. Najradšej by som sa prešla peši a pretiahla si moje nohy. Dopredu som vedela, že ide o prehratý boj. Tak som sa len započúvala do vibrovania známeho auta.

 

Vstúpila som do budovy centra voľného času a všimla si sedieť Natáliu na jednom z pohodlných pohoviek. V ruke držala mobil a čosi trpezlivo vyťukávala do obrazovky. Pridala som na tempe a chcela čo najrýchlejšie zmiznúť z vestibulu, keď sa mi zrazu podarilo do niekoho naraziť.

„Prepáčte!“ vyhŕkla som a odskočila.

„Ja ťa poznám!“ vyhŕkla moja obeť. Bol to muž so známymi modrými očami a lišiackym úsmevom. Obzrela som si jeho športové telo a strapaté kučeravé vlasy. Veď to bol Viktor, môj bývalý inštruktor z lyžiarskeho kurzu. Hneď ma zavalila antipatia.

„Ja vás nie, prosím, uhnete? Za chvíľu mi začína krúžok.“ Pokúsila som sa ho obísť a vybehnúť na schody.

„Neklam, určite by si nezabudla na náš výlet do jedálne,“ zľahka sa ku mne naklonil a úsmev sa mu natiahol. Oči mal studenšie a prezerali si ma snáď skrz na skrz. Niečo mi na ňom nesedelo. Pôsobil inak. Pôsobil tak... neľudsky. Bola z neho cítiť vôňa lesa po daždi a čohosi nepríjemného, hnijúceho.

„Nemôžem meškať, tak ma, prosím, nezdržujte.“ Pokúsila som sa o útek z druhej strany.

V sekunde ma držal za rameno a ryl do mňa studené prsty. „Ofélia, tak sa voláš, však? Veď chcem prehodiť len pár slov. Ako starí známi.“

Starí známi? Veď to znelo tak smiešne! Posnažila som sa mu vytrhnúť, ale on si ma strhol ešte bližšie. Panika už klopkala na moje duševné vrátka. Tvrdohlavo som ju nepúšťala dnu a držala si chladnú hlavu. Celá som sa napínala a predstavovala si ho vidieť mokrého.

Z neďalekých dverí vybehla žena v strednom veku. Bola zmoknutá až do nitky a za ňou čvachtala voda. Voda v malých cíceroch liezla von a lenivo tiekla k mojím nohám. Oh, ženské záchody. Pozabudla som na silu mojej imaginácie.

„Viktor, čo ti to tak trvá? A kto je... Ofélia?“ Natália. Obzrela som sa poza rameno a tam stala moja bývalá dlhonohá spolužiačka. Ako vždy s dokonalými vlasmi a dokonalou tvárou. Jej prirodzená krása ma vždy dokázala fascinovať. Bez jediného dotyku mejkapu dokázala vyzerať ako osoby z titulok časopisov.

„Ahoj,“ zamrmlala som nepokojne.

„Takže ty sa zdržuješ kvôli tejto pizde?“ vyhŕkla. Nehlo to so mnou, keďže som bola zvyknutá na jej nepríjemný slovník.

„Už by si ma prosím ťa, pustil? Fakt nemienim prísť neskoro.“ Podráždene som znova sebou trhla. Okolo nás preletel nejaký postarší muž a vbehol rovno na ženské WC, kde nepríčetne prskala voda. Pod nohami mi vznikala kaluž.

„Neboj, zlatko, už idem.“ Odtiahol ruku, prekročil vodu a objal Natáliu okolo ramien. Tá na mňa pozrela víťazoslávnym pohľadom. Akoby ma to snáď malo trápiť. Keby sama vedela komu to padla do pazúr. Alebo možno dokonca vedela.

„Nemrhaj náš drahocenný čas na taký odpad, už si sa stihol presvedčiť, že ide len o šľapku,“ odfrkla. Zhlboka som sa nadýchla a horko-ťažko držala jazyk za zubami. Viktor sa k nej naklonil, venoval jej vášnivý bozk a ona mu doslovne ochabla v náručí. Žmurkol mojím smerom a už niekam ťahal svoju partnerku. Zavrtela som nad tým hlavu a utekala na spev.

 

Na krúžku ma zahrnuli otázkami. Dokonca i samotná učiteľka sa spýtala ako sa mám. Odpovedala som niečo v zmysle, že mi je lepšie. Vyhnala ma do radu. Celý čas ma celá skupinka pozorovala, akoby som mala každú chvíľu znova sebou seknúť o zem. A veru som mala na to chuť, keď na mne viselo toľko očí. Vďaka tomu utrpel môj spev. Skákal mi hlas. Našťastie to ešte všetci pripisovali mojej majálesovej nehode.

Po skončení som šla dole pomaly a obzerala sa, či náhodou nezbadám Viktora. Už som nemienila znova vidieť jeho tvár. Oddýchlo mi, keď som sa v pokoji objavila pred kultúrnym strediskom. Korvín už stál pri aute, v ruke držal poloprázdnu plastovú fľašku s minerálnou vodou. Hneď sa na mňa obzrel a sledoval ma celú cestu až k nemu. Ponúkol mi ju. S odmietnutím som zavrtela hlavou, otvorila dvere do auta a vyšuchla sa na sedadlo. V ten moment ma voľnou rukou zdrapol za zápästie a naklonil sa ku mne.

„Kto to bol?“ zavrčal.

„Čože?“ nechápala som a vytreštila oči prekvapením.

„Cítim vôňu cudzieho vodníka!“ Jeho stisk zosilnel a z úst mi vyšilo zakňučanie. To mi bolo dostatočným znamením, že Korvín znova strácal hlavu. Posnažila som sa mu vytrhnúť a stiahnuť hlbšie do auta.

„Neviem o čom rozprávaš!“ zakňučala som.

Upustil fľašku, druhou rukou mi chytil zátylok a drsne ma pobozkal. Celá som sa napla a protestovala. Nedovolil mi hnúť sa ani o milimeter. Cítila som, ako sa nadýchol z plných pľúc a mňa pripravil o kyslík. Jeho výraz sa pomaly zmenil na prekvapený, stisk povolil a pomaly sa odtiahol. „Ty si si to neuvedomila.“

Bolo mi jedno čo tým všetkým myslel. Bolo mi jedno, že som pravdepodobne bola v nevedomom nebezpečí. Tvár sa mi síce ani nemihla, ale po lícach sa mi rozkotúľali slzy. On sa stiahol ešte viac a obzrel si ma so zjavným zdesením.

„Povedz mi,“ zachvel sa mi hlas, „bol tu aspoň jeden bozk, ktorým si sa nesnažil čosi získať? Či ma už uspať, udržať moju dušu v tele, alebo dokonca neprečítať si moje myšlienky?“ Rýchlo som si utrela tvár do rozochvenej ruky s otlačkom jeho stisku.

Jeho prsty sa ku mne znova natiahli. Ale teraz pomaly a opatrne. Lenže ja som chytila dvere a zavrela ich skôr, ako sa ma stihol dotknúť. Len tak-tak uhol a chvíľu proste len stál na mieste a nehýbal sa. Ja som si za ten čas usušila tvár a privinula k jednému zo sedadiel.

Sadol si dnu. Otočil sa ku mne. Len na chvíľu. Chcel čosi povedať, ale nakoniec len stisol pery k sebe a vrátil sa k volantu. Naštartoval, pustil hudbu a pri zvuku nejakého nekonečného gitarového sóla sme došli až k domov. Prekvapilo ma, keď som uvidela naše Picasso zaparkované na trávniku.

Čo najrýchlejšie som vybehla von, prešla cez bránku a zaklopala na dvere. Nechcelo sa mi vyťahovať kľúče keď bol otec doma. Dvere sa otvorili a privítala ma zničená otcova tvár. Pôsobila unavene, skoro ako o jedno desaťročie staršia. Vrásky mal výraznejšie, farba pleti poblednutá a vlasy mi prišli redšie.

„Ahoj zlatíčko,“ pozdravil ma a ani sa netrápil obzrieť po Korvínovi.

„Ahoj,“ pokúsila som sa usmiať a vstúpila dnu. Pri schodoch ma čakal známy čierny vlk. Ležal natiahnutý s hlavou na labách a sledoval ma inteligentnými očami. Strážca.

„Čo tu robí?“ prekvapila som sa.

„Výpomoc pri tvojej stráži,“ vysvetlil. Aspoň som pochopila ich včerajšiu nočnú konverzáciu, ktorú som stihla zachytiť. Vlk len súhlasne zafuňal, ale nemienil sa hnúť čo i len o milimeter zo svojho miesta. Jeho vôňa pižma a lesa zahalila celú chodbu.

„Korvín.“ Otočil sa na druhú stranu. Urobila som to isté. Korvín stál vo dverách a už-už sa chcel vyzúvať. Lenže po oslovení sa zasekol a neurčito pozrel smerom na nás.

„Hana chce, aby si šiel za ňou. Mira našla nejakú novú dievčinu. Chce, aby čo najrýchlejšie prešla premenou.“

Korvín sa hneď obzrel mojím smerom. Tušil, že ta správa sa ma dotkne. A dotkla. Možno až moc. Korvín má ísť teraz naháňať úplne iné dievča, bude si ju omotávať okolo prstu ako mňa, bude ju ťahať po rôznych miestach dovtedy, dokým sa do nej nezamiluje. A ona si celý čas bude myslieť, že je to všetko náhoda. Že osud splietol ich cesty a je im súdené byť spolu.

Nie. Dnes určite neuvidí moje slzy druhý krát. Prudko som sa otočila a rozutekala hore schodmi rovno do mojej izby. Za sebou som počula prekvapený výkrik otca. Strážca cupital za mojimi pätami. Zavrela som mu dvere hneď pred ňufákom a hodila sa o posteľ. Zhlboka som dýchala, upokojovala tu bolestivú smršť a krčila sa do klbka. Nevnímala som zvuky v pozadí. Tlmenú konverzáciu otca a Korvína. Len seba a snahu upokojiť sa. Ale prišlo mi to márne.

 

Zaklopanie. Pozrela som na dvere a uvažovala, či sa ozvať. Mohla by som predstierať, že spím a ďalej trucovať v mojom maličkom kráľovstve. Nakoniec mi to prišlo kruté vzhľadom na zjavný zničený stav otca, tak som len potichu zašepkala: „Ďalej.“

Vošiel dnu opatrne a popri nohách sa mu mihlo tmavé zviera. Nepekne na mňa pozrelo a hneď sa natiahlo blízko okna. Otcove kroky boli pomalé a lenivé. Pozrel na mňa a hneď vycítil, že niečo nie je v poriadku. Našiel si svoje miesto na kraji postele a položil svoje ruky na moje. Pevne ich chytil a chvíľu ich nemo pozoroval.

„Sľúb mi, že sa Tieňom vyhneš. Ak už sa budeš cítiť akokoľvek v koncoch, tak si udržíš zdravú myseľ a nepustíš dnu nič, čo by ťa mohlo zničiť. Rusalka prepadajúca negatívnym pocitom je ako siréna pre všetky Tiene,“ obzrel sa k oknu. Na parapete poskakoval čierny vták s prázdnymi očami a nepríčetné škriekal. Vlk sa vyhrnul pysky vo varovnom signálu a nepekné zviera odletelo preč.

„Tati, zažívam si s nimi dosť na to, aby som sa túžila medzi ne dostať.“

„Niekedy stačí, keď podľahneš pomste alebo hlbokej depresii a nevedome na seba naberieš Tieň, ktorý sa už pomaličky začne živiť tvojou energiou.“

„Čo je mojím cieľom rusalky?“ vyhŕkla som nečakane. Zrazu mi všetko prišlo bez jasného konca či zmyslu. Zjavne celá moja myseľ sa upínala na Korvína, vytvorila z neho prioritný zmysel a teraz, keď sa mi vzďaľoval, tak mi všetko strácalo zmysel.

„To je hlúpa otázka, dievčatko. Ale zarovno ti na ňu nedokážem odpovedať. Každý má vlastné ciele. A príroda nám práve preto dáva druhé šance. Aby sme si ich splnili. Alebo vytvorili ďalšie. Nikdy nie je neskoro získavať nové ciele,“ láskyplne sa usmial.

„Chcem pomôcť. Naozaj pomôcť. Byť užitočná a zdevastovať každý Tieň, čo núti ľudí len ničiť to pekné. Ale nepustia ma k tomu. Ty ma k tomu nepustíš. Akoby ste mi zakázali robiť moju hlavnú náplň práce rusalky. Nie len rusalky, prírodnej bytosti!“ Skrivila som tvár pod vlnou psychickej bolesti.

„Dievčatko, daj tomu čas. Nič sa ti neobjaví hneď. Uč sa mágii prírody, uč sa daru, ktorý si získala a myslím, že veľmi skoro spoznáš svoje miesto v tomto svete.“

„Na to, že si o tom svete počul len od mamy vieš toho veľa. A počkať, ty sa poznáš s Hanou?“ zamračila som sa pri spomienke na jeho dnešnú poznámku smerom ku Korvínovi. Posadila som sa a pozrela priamo do plachých očí zhrbeného otca.

„Tati?“

„Vieš, dieťa moje, mama nebola jediná, ktorá kedysi bola prírodným dieťaťom,“ povzdychol.

„Aj ty? Prečo si mi to nepovedal?“ Dotknuto som sa zamračila.

„Prišla mi v ten moment kľúčová len tvoja mama. Veď od nej si zdedila podstatu rusalky. A bolo toho na teba veľa. Nechcel som ťa zapodievať ešte mojím príbehom,“ pustil mi ruky a prešiel si dlaňami po tvári. „Bol som pánom tohto lesa. To ja som z Hany, tej lesnej víly, urobil novú paní.“

„Lesovík!“ Vytreštila som oči

„Áno lesovík,“ súhlasil a sklopil tvár do prázdna. Strážcove uši sa nastražili. „Tvoju matku som miloval ešte v období, keď existovalo Podvodné jazero. Síce vodník, ktorému patrila, ju nerád ku mne púšťal, ale vždy si ku mne našla cestu a trávili sme spolu veľa času. Potom čo jazero ľudia umelo vysušili, tak si našla maličké jazero obsahujúce troška vody z jej starého domova. Síce jej moc bola zrazu celkom preč, ale mohla ďalej žiť po mojom boku svojím nekonečným životom. Aspoň do doby, kedy tam nevtrhli ľudia, nezbúrali kus lesa a nezaplnili jazerá hlinou. Vtedy stratila svoje posledné spojenie s naším druhom. Musela odísť a ja som zrazu prišiel o väčšinu môjho srdca. Mohol som les a svoje povinnosti milovať sebe-viac, ale vedel som, že moja existencia by už nebola úplná. Hanu, talentovanú lesnú vílu, som menoval novou paní lesa. Už v mladom veku preukazovala vodcovské schopnosti a vždy mala na svedomí výchovu všetkého nového. Nemal som nad čim váhať. A tak som s dobrým pocitom odišiel za tvojou matkou.“

Na chvíľu zatvoril oči. „Našiel som ju žobrať pri ceste. V ten moment som vedel, že nikdy nebudem ľutovať svoje rozhodnutie. Prvý rok bol najťažší. Zo mňa vyprchala podstata lesovíka a menil som sa na človeka. Popritom som musel zohnať pre nás prácu a bývanie. Nikdy nezabudnem na jej výraz, keď som jej ukázal náš domov v Podvodnej. Na území jazera, kde sme strávili väčšinu našej existencie. Milovala to tu. Rovnako, ako milovala teba, Ofélia.“ Vvenoval mi jeden z tých najsmutnejších úsmevov, aký som len na jeho tvári videla.

Namiesto odpovede som ho objala. Pretože na jazyku som žiadne slová nemala. Len hromadu kričiacich pocitov. Oplatil mi to len zľahka, opatrne. Typicky ma potľapkal po chrbte a pobozkal na čelo. Ani som netušila čím všetkým si moji rodičia museli prejsť.

„Tak,“ odtiahol sa, „pôjdeš so Strážcom k jazeru. Zaveziem ťa tam autom a ja budem musieť odniesť nejaké papiere. Tento dom nie je bezpečný, keď tu nie je Korvín.“

„Ale veď tu mám Strážcu.“ Nie, že by som nechcela ísť po tak dlhej dobe naspäť do môjho druhého domova, ale nechápala som tomu.

„Celý ten čas tu Korvín držal bariéru s tenkej hmly, čo odpudzovala všetky Tiene. Je to schopnosť čo dokáže skoro každá prírodná bytosť, ale je náročná a žerie strašne veľa energie. Preto Korvín nielenže spával každú noc, ale dokonca trávil dlhý čas vo vani. Lenže teraz tu nie je a s ním ani bariéra.“

„Ale bariéra okolo lesa je zničená.“ Aspoň preto ma tam Korvín nebral.

„Už nie,“ postavil sa, „tak poďme. Nechcem doraziť neskoro a naštvať šéfa. Posledné dni je ako na ihlách. A zakázal nám brať dovolenky.“ Zavrtel nechápavo hlavou.

 

Branč bol zaliaty slnkom a pri hradbách sa naháňala skupinka detí. Rodičia o pár metrov ďalej pofajčievali, rozprávali sa a veselo smiali. Keď sme vystúpili z auta, tak deti zareagovali na Strážcu. Bez jediného náznaku strachu sa rozbehli k mohutnému vlkovi a začali ho šklbať za všetko, čo z neho trčalo. Najprv som sa zhrozila a chcela ich čo najrýchlejšie zastaviť. Ale k môjmu šoku Strážca strnulo stál a trpiteľsky znášal svojskú lásku detí.

„Dajte si toho psa na vodítko!“ skríkla jedna z matiek.

„Čo ste sa zbláznili nechať ho takto pobehovať bez náhubku? Čo ak mu prepne a pohryzie jedno z detí? A vy decká, už-aj utekajte preč! Kto vie či je vôbec očkovaný proti besnote!“ pridala sa ďalšia. Deti zaprotestovali, začali „milého psíka“ brániť, ale autorita urobila svoje. So sklopenými nosmi odišli preč.

Otec mi cez okno podal Bukové vodítko s reťazou a ospravedlňujúco sa pozrel na Strážcu. „Musíš to vydržať aspoň pár minút.“ Zobrala som si to a opatrne na krk navliekla reťaz. Vlk protestne zavrčal, ale nebránil sa. Celé jeho napnuté telo kričalo nesúhlasom.

„Poď,“ popohnala som ho potichu a rozbehli sme sa do lesa. Strážca sa zjavne rozhodol urobiť mi napriek a doslovne ma ťahal poriadny kus cesty. Mohla som kričať koľko chcem, potknúť sa množstvo krát, ale on nezastavil. Ba zasekane funel, čo znelo ako smiech.

Zastavil až v polovici cesty. Sadla som si vedľa neho a udýchane lapala dych. Drgol do mňa ňufákom. Dala som mu dole reťaz a on sa spokojne zatrepal.

„Dal si mi zabrať,“ posťažovala som si a pozrela do jeho inteligentných orieškových očí. Olizol si pysk a začal poctivo vetriť okolo. Keď bol zjavne spokojný s výsledkom, tak do mňa netrpezlivo drgol a tlmene zavrčal. To som pochopila ako rozkaz na pochod. Zodvihla som sa na nohy a nasledovala ho skrz známu cestu.

„Zjavne u nás pobudneš nejaký čas, tak by som ťa mala oboznámiť s jedným naším domácim pravidlom.“ Vedela som, že v tejto podobe nie je schopný odpovede. Ale rozumel mi. To môjmu vedomiu stačilo. „U nás má každý meno. A ako si si všimol, nie som pes, teda vlk, aby som ťa oslovovala pazvukmi. Takže ťa pomenujem.“

Strážca sa na mňa obzrel cez rameno a ďalej ladne kráčal.

„Budeš sa volať Dub. Hej, nediv sa. Náš pes sa volá Buk. Tak prečo nie Dub? Veď stromy máš rád,“ mykla som ramenami. Vlk zabručal. Brala som to ako súhlas.

„Tak, Dub, rada ťa spoznávam. Ja som Ofélia,“ zazubila som sa a dobehla jeho bok. Začala som si jeho prítomnosť užívať.

Znova zabručal.

„A aby ti bolo jasné, neprajem si aby si mi len tak liezol do izby alebo nebodaj do kúpeľne. Ja som dievča a ty, no.“ Muž? Asi nie. „Bytosť opačného pohlavia.“

Zafunel. Naozaj sa smial. Musela som sa usmiať. Les a jeho prítomnosť mi nejako dovolili ignorovať tu tmu v mojej hrudi. Aspoň na chvíľku som bola rada za to, čo som.

Jazero bolo stále rovnaké. Chvelo sa, volalo a mňa ťahalo do jeho útrob. Pomalým krokom som vchádzala dnu. Voda ma lapala viac a viac. Svojimi studenými rukami ma prijímala do svojej žiadanej náruče, presne ako matka víta svoje stratené dieťa. Dub si ľahol na kraj dubu a pozorne ma sledoval.

Na dne jazera som plašila všetko živé. Poddala som sa svojej detskej radosti. Zdesené ryby plávali čo najrýchlejšie preč a nejedenkrát do mňa narazili. Zbadala som plávať na hladine užovku. V prvý moment som si myslela, že je to Korvín. Dokým neschmatla do papule jednu beličku.

Radosť vystriedala úzkosť a spomienky na poslednú návštevu jazera. Na útok Tieňov. Na mŕtvoly. A na Korvína snažiaci sa urýchliť liečbu zranení. Pozrela som sa na svoju ruku s premoknutým obväzom. Opatrne som ho odmotala a odhalila ruku bez jediného škrabanca. Jazero znova nesklamalo.

Mala by som sa venovať dôležitejším veciam. Veciam, ktoré zo mňa urobia užitočnú rusalku. A tak som sa s plným nasadením pustila do tréningu. Vyplávala som nad hladinu a začala rozkazovať vode. Tá sa vlnila a tvarovala podľa mojich najrôznejších predstáv. Od neforemných vĺn až po prekvapivo vysoký vír točiaci okolo mňa.

Zistila som jednu vec. Čím je predstava väčšia a objemnejšia, tým sa ťažšie drží pri živote. Zrazu všetko vnímať v tristošesťdesiatich stupňoch bolo najnáročnejšie. Nejeden ráz mi všetko zlyhalo len preto, že som vodu za mojím chrbtom neovládla.

Po hodine a pol som pocítila únavu. V hlave mi dunelo a ruky, s ktorými som si pomáhala držať tvar vody, mi tŕpli. A Dub sa celý ten čas nehol ani o milimeter.

Pozrela som na oblohu. Slnko spokojne svietilo pomedzi závoj listov a tenkými lúčmi sa dotýkalo mojej tváre. Zapozerala som sa na tie tri lenivé mráčiky v diaľke. Spokojne plávali v modrej farbe a nikam sa nenáhlili. Donútila som ich zväčšiť sa, poriadne nasiaknuť vodou a stmavnúť. Na chvíľočku sa teplota a vlhkosť vzduchu zvýšila. Onedlho bola obloha zahalená v tmavošedej prikrývke. A teraz dážď. Rozkázala som im vyžmýkať zo seba každú kvapku.

Na zem sa spustil lejak. Obrovské kvapky sa začali vpíjať do zeme a narážať do jazera. Vytvárali nádhernú symfóniu lahodiacu mojím ušiam.

Usmiala som sa. Tak predsa len som dokázala privolať dážď bez toho, aby ma ktosi musel vystresovať. Každá kvapka bola mojím vedomím dielom a ja som sa ich nemohla nabažiť. Stála som v plytkej časti jazera a ruky rozťahovala do strán. Och, keby to tak videl Korvín! Pri tej myšlienke som sa zasekla a úsmev mi ochabol. On bol teraz preč. S iným dievčaťom. Pod ťarchou žiarlivosti sa jazero chaoticky roztancovalo.

„Ofélia!“

Obzrela som sa za ženským hlasom. Bola to Mira, meluzína čo mi pomohla pri boji. Nad hlavou si držala ruky a podráždene sa na mňa mračila. „Je síce pekné, že máš takú moc, ale čo takto myslieť na iných. Ja mám rada sucho!“

Nevinne som skrčila hlavu medzi ramená a v duchu sa bavila na jej vzhľade. Vyzerala ako zmoknutý pes. Ako Dub. Ten sa krčil pod najbližším stromom a tiež sa netváril dva krát nadšene. Radšej som to nemilé počasie skrotila na krotké mrholenie.

„To je už o niečo lepšie, uf. Myslím, že si práve niektorým lesným vílam zničila ich dokonalé účesy a už o tebe roznášajú drby,“ uškrnula sa. Pri tej predstave som sa tiež musela pobaviť.

„Tvoj otec ma poprosil, aby som potom šla s tebou domov a počkala do jeho alebo Krovínového príchodu,“ oznámila a nespokojne sa obzrela po mokrej zemi. Zjavne by si chcela sadnúť do trávy a ja som jej to znemožnila. Nenechala sa zahanbiť. Krátkym ofúknutím vetra blízko brehu si usušila plochu akurát na jej zadok a nohy. Spokojne sa usadila a začala si sušiť vlasy. Prechádzala teplým vzduchom pomedzi pramene. Prírodný fén.

„Ja nepotrebujem žiadnu opatrovníčku.“ Podráždene som stisla ruky do pästí. Nepotrebovala som ani Korvína, ani Duba a ani Miru. Nedokázala som dostatočne jasne, že som schopná sa ubrániť sama?

„Netvár sa tak, zlatíčko,“ usmiala sa na mňa, „musíš ich chápať. Boja sa o teba. Obaja.“

„Korvín sa bojí jedine toho, aby nezlyhal vo svojej práci!“

Mira sa zasekla. „Ty o tom vieš?“

„Áno, viem, že je jeho prácou omotať si okolo prsta dievča a potom ju čo najrýchlejšie zabiť,“ zamračila som sa, „fyzicky i duševne.“

„Po tej nehode so Sarah odmietol získavať akékoľvek ďalšie dušičky do nášho sveta. Celé dni naháňal ľudí posadnutých Tieňmi a zbavoval sa ich. Nič iné ho nezaujímalo. Až stretol teba. Ako o tebe povedal Paní lesa, tak za tebou chcela poslať mňa. Ale on nesúhlasil a dal jasne najavo, ako on z teba spraví rusalku.“

„Nehoda?“

„Keď podľahla Tieňom. Stále si myslí, že je to jeho chyba. Ale nik nerozkáže srdcu,“ zavrtela hlavou.

„Keby v dievčatách nevyvolával falošné nádeje a nedotýkal sa ich tak, ako by mal len jeden muž, tak by možno nedopadla tak, ako dopadla!“ V skratke, považovala som to za jeho chybu.

„Dievča, neviem aké máš informácie, ale pozeráš sa na to len z jedného a k tomu pochybného uhľu. Ale to nie je vec o ktorej by som ti mala hovoriť ja, ale Korvín.“

„Mira, aj teba Korvín premenil?“

Od srdca sa zasmiala. „Nie, dievčatko, ja som meluzínou ako on je na svete. Plus som ženatá,“ žmurkla na mňa.

Sčervenala som, lebo som si uvedomila ako moja otázka vyznela. Majetnícky.

 

Domov sme dorazili o hodinu neskôr. Mira mi za ten čas rozprávala o svojom manželovi, bytosť s názvom kovlad, ktorý vraj vládol pokladom zeme a jaskýň. Prebýval v Myjavskej pahorkatine a bol starý snáď ako celé Slovensko. Najprv som si predstavila starého kostnatého dedka. Vôbec sa mi nehodil ku krásnej a mladej Mire. Ale potom mi povedala, že celý ten čas vyzerá na tridsať rokov.

Pochopila som jednu vec. U lesných bytostí je vek relatívny, ba nepodstatný. Sú v prapodstate nesmrteľní a môžu žiť tisíce rokov, ale aj pár mesiacov. Predstava nekonečnej lásky sa mi páčila. Moji rodičia si ju užívali stovky rokov! Bolo to pre mňa skoro nepredstaviteľné. A to som už rusalka.

Otec prišiel asi o desiatej večer. Prehodil pár slov s Mirou. Nechal pozdravovať nielen Hanu, ale aj jej manžela, Michala. Po jej odchode mi otec spravil teplé kakao, popýtal sa na deň a zmizol vo svojej izbe. Ja som ešte chvíľu pobudla v kuchyni, popíjala kakao a rukou nevedome hladila hlavu Duba. Celý ten čas trpezlivo sedel po mojom boku. A ja som sa snažila presvedčiť samu seba, že nečakám na Korvína.

O jedenástej ma to prestalo baviť. Proste som sa zodvihla na nohy a odišla do svojej postele. Zabalila som sa do svojich perín a pokúsila sa ponoriť do ríše snov. Dub poslušne ostal ležať na mojom prahu a neťahal sa dnu. S ako takým pocitom bezpečia som nakoniec zaspala.

 

V noci ma zobudil ľahký dotyk na tvári. Ospalo som pootvorila oči, pár krát zažmurkala a zbadala nad sebou siluetu. Už-už som chcela kričať, keď mi upchala ústa.

„Tššš!“

Závoj vlasov. Široké ramená. Dlhé telo. Vôňa lesa po daždi. Bol to Korvín. Nevidela som mu do tváre, ale spoznala som ho. Keď vedel, že nemienim kričať, tak mi pustil ústa a chytil tvár do dlaní. Sklonil sa ku mne. Hneď som zareagovala a zatlačila ruky do jeho hrude. Nechcela som od neho žiadny bozk ak už ma chcel uspať či získať moje spomienky. Lenže on bol nekompromisný a moja ženská sila oproti jeho bola nič. Pobozkal ma horlivo a drsne. Chcela som znova kričať.

„Pamätáš si,“ prešiel perami na moju sánku, „keď si sa zobudila v mojej posteli?“ Pokračoval nižšie na krk. „Tak vtedy som ťa bozkával preto, lebo som neodolal tvojmu ospalému výrazu.“

Zaryla som ruky do jeho ramien a celá sa napla.

„Alebo v prvý deň tréningu,“ došiel až k môjmu ramenu, „kedy som ťa pobozkal pod vodou?“ Rukami opatrne stiahol ramienka košele a intenzívne ma pohladil po odhalených kľúčových kostiach. Za ten čas sa perami poctivo venoval môjmu plecu. „Tak som už nemohol zniesť ten priestor medzi mnou a tak nádhernou bytosťou ako si ty.“

Pomaličky som sa uvoľňovala.

Opatrne sa zahryzol do môjho krku a dlaňami začal uctievať moje boky. „Alebo vtedy, keď som ti ukazoval moje spomienky. Pri tom obraze bozku si sa celá rozrušila a ja som to nemienil nechať nevyužité.“

Pohladila som ho po vlasoch, ospalo som zaklonila hlavu, aby mal lepší prístup. Vošiel rukami pod môj chrbát, ešte tuhšie si ma k sebe stiahol a vrátil sa na moje pery. Teraz som neprotestovala. Nechala som bozkávanie plynúť nekonečným časom. Natiahol sa vedľa mňa. Držal ma poctivo v náručí a dokazoval mi, že jeho bozky nemusia mať ďalší, vedľajší účel.

A dokazoval mi to dlhú, nekonečnú dobu. Až som znova zaspala. Únavou.

 


 

Takže, máme tu prvé gulatiny! Chcela by som špecialne poďakovať Blacky a Lily za to, že sa stali vernými čitateľkami a vždy zanechali komentár. Postrehla som (poďla množstva čitateľov), že poviedka nemá obrovský úspech a dokonca som sa pohrávala s myšlienkou, že ju prestaňem zverejňovať. Ale ten nový komentár ma dokopal k tomu, aby som otvorila Adiministráciu a vložila sem ďalšiu kapitolu. Síce možno niekedy neodpíšem (lebo v skutočnosti neviem čo alebo sa bojím, že čosi prezradím), ale to neznamená, že ich nečítam. Ba opak. Som schopná si ich preítať aj viackrát po sebe. :)

Ďakujem.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - X. kapitola (6. mája):

1. Blacky
02.02.2015 [10:26]

Neopováž sa s tým seknúť. Ja Ťa pekne prosím. MIlujem tento príbeh, prírodné tvory, čo si vytvorila aj tú romanticko - tragickú zápletku v tom. Proste úplne, kompletne všetko.

Neviem, prečo to ľudia nečítajú. Možno ich odrádza opis. Je veľa autorov, čo sú zavrhnutí do nepoznania lebo ulietali na opisoch. Nie každý má rád opisy. Ja práve preto milujem tvoje príbehy. A ostatní nech si trhnú. :P


Je to ošemetná situácia, myslímm to medzi Korvínom a Oféliou. Každá ženská by reágovala tak ako Ona. To vedomie, že chlap ťa pobláznil a teraz to robí inej holke... Uf, ja by som to teda nepredýchala. Je to akoby sa chlapík dozvedel, že jeho priateľka je pornoherečka. To len tak nerozdýcha pokiaľ nie je z FAchu. :P aj keď každý chlap rád vyskakuje, že by chcel doma jednu z tých "herečiek". :P

Som zvedavá, čo sa deje s Martinou, či z nej nebude tieň skutočne.

A Ako to dopadne s Korvínom. Koniec bol síce sladký, ale Korvín je nevyspitateľný, Chvíľu sa smeje potom mračí. Prd sa v tom chlapovi vyzná.

A iba taká malá poznámočka ku koncu. Máš tam chybyčku. Ženia sa muži, ženy sa vydávajú. Mira tam vyhlasuje, že je ženatá. :) Nie je to špáranie. Do teba by som si nikdy nedovolila, len je tam blbé slovíčko, ktoré ti zrejme nedopatrením ušlo.

TAk ako ostatným holkám, aj tebe oznamujem jednotlivo, že sa sťahujem do nového bytu a nebudem mať istý čas intrenetové pripobjenie. TAk aby sis nemyslela, že si ma omrzela alebo dačo. len nemám prístup k netu, ale akonáhle budeme mať jasno v rozdelení miestností a zariadení dobehnem si zameškané.



TAk ťa ešte raz pekne prosím, nekašli na písanie. Ja milujem tvoje príbehy a teraz by som už skolabovala, ak by si s písaním prestala.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!