OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - VII. Kapitola (3. mája)

18.12.2014 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 645×

Alebo nakoniec podarilo. Zaspala som pri svitaní  Nie na dlho. Možno najviac na dve hodiny. Bol to čierny bezsenný spánok. Zobudil ma zvuk motoru. Alebo čiasi prítomnosť. Nie, známa prítomnosť. Korvín. Bolo to ako zrazu stáť oproti nemu. Ospalo som nadvihla hlavu a započúvala sa do zvukov na prízemí. Auto zaparkovali blízko, ako nie u našej bránky. Otec otváral vchodové dvere a čosi tlmene rozprával.

Zliezla som rozospato z postele, nechala papuče papučami a už cupitala dole. Šla som potichu a pomaly. Chcela som zachytiť aspoň kúsok ich konverzácie

„... byť neskoro,“ hundral otec.

„To sa nestane,“ odpovedal s istotou Korvín. Pri jeho hlase mi naskočilo srdce. Došla som ku schodom a šokovane pozrela na tie dve osoby uprostred chodby. Pozerali na seba ako dve šelmy na jednom teritóriu. Ale len Korvín bol zdrojom môjho otrasu. Všade kde som sa pozrela mal krv. Množstvo krvi. Oblečenie mal mokré, špinavé a na množstve miest roztrhané.

Pozrel hore, priamo na mňa. Zamračil sa, ale to nepatrilo mne. Skôr čomusi imaginárnemu za mnou. Pootvorila som ústa, ale nič z nich nevyšlo.

„Kde máte kúpeľňu?“ prerušil náš krátky očný kontakt a bral už na vedomie len môjho rodiča. Ten ukázal smerom na kúpeľňu na prízemí.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa roztrasene.  Do hlasu som vložila viac strachu, ako som plánovala. Ale on sa mi proste stratil z pohľadu. Tak som sa pozrela na otca. Ten nemo sklopil oči a zakýval hlavou. Tiež mi neplánoval povedať ani slovo.

„Poď sa najesť,“ vyčarí nútený úsmev a nasmeruje ma do kuchyne.

Na stole ma čakal syrový tanier s čerstvým pečivom. Znova som zabudla na moje psychické rozpoloženie a dala prednosť môjmu hladnému žalúdku ako utápaniu sa vo vlastných trápeniach. Otcov výraz sa aspoň na chvíľu uvoľnil, keď ma uvidel jesť s takou chuťou.

Korvín sa objavil až po necelej pol hodine. Bol čistý a relatívne suchý. Len vlhké vlasy mal zopnuté v gumičke. Na sebe mal pracovnú uniformu, len bez vesty. Otec nad tým podvihol obočie.

„Nič iné som na prezlečenie nemal,“ mykol ramenami a usadil sa na jednu  voľných stoličiek. Zabudla som aj na svoje jedlo a sledovala ho. Nohy si vyrovnal pod stôl, ruky skrížil na hrudi a hlavu sklopil k hrudi. Jeho zamyslené oči pozerali niekam do priestoru.

Ticho.

„Vysvetlíte mi niekto čo sa tu deje?“ vyhŕkla som tak nečakane, že otca myklo a Korvín pozdvihol hlavu. Bola som pripravená vstrebávať nové informácie.

„Som jediný, kto je schopný ťa ustrážiť,“ vysvetlil Korvín skoro neprítomným hlasom. Otec sa pri jeho slovách zhrbil, akoby ho zaboleli. A možno aj. Určite ho zmietala rovnaká bezmocnosť ako mňa, keď som zrazu stála oproti tej divnej mačke.               

„Meluzína sa čoskoro vráti,“ doplní tichšie a hlasito povzdychne. Ešte som ho nevidela tak skľúčeného. Stále sršal istotou či sebavedomím a to teraz bolo preč.

„Meluzína? Nie je to tá víla z povestí s hadím chvostom?“ Zas ktosi nový?

„Meluzín je veľa,“ mykol ramenami, „to dievča čo ťa niekoľko krát napadlo je tiež meluzína. Veterná bytosť.“

„Prečo? Prečo po mne išla? A prečo ma chcela roztrhať tá divná mačka?“

„Tiene sú hladné a nič im nechutí viac, ako mladá a čerstvá energia.“

Striaslo ma. Čo sú Tiene? Zase nejaká ďalšia bytosť? A čo má spoločné tá plavovlasá meluzína s Tieňmi. Akoby mi čítal myšlienky, tak pokračoval vo svojom monológu. „Tiene sú bytosti, ktoré sa pohybujú na hranici hmoty a éteru. Živia sa životnou energiou, vyciciavajú všetko pozitívne do poslednej kvapky, znásobujú negatívne emócie a pocity, prinášajú nočné mory. Ich túžba po hmote ostala až tak veľká, že ostali ovládať všetko, čo sa im podarí pohltiť. Ľudia, zvieratá, lesné bytosti.“ Nečakane zmĺkne a stisne ruky do pästí. Tvár mu skrivila zloba.

Nadýchol sa pokračoval: „A teraz jeden Tieň pomaly požiera dušu meluzíny, ktorá vďaka nemu necíti nič iné ako hnev, žiarlivosť a potrebu ničiť. Trpí hladom, ktorý ju zabíja a oberá o roky života. A ona nechce starnúť. Radšej ťa použije ako pokrm bez jediného náznaku výčitiek svedomia.“

„A to sa nedokážeme Tieňom ubrániť?“ pozrela som sa na svoje ruky. Veď mi ukázal aká moc sa v nás skrýva.

Otcova tvár sa skrivila v zúfalom pohľade a Korvín hlasito povzdychol: „Niektoré bytosti, ako sme my, vyhľadávajú Tiene úmyselne. Rusalkina moc je závislá na vode a jej život na jazere, v ktorom vznikla. A tí, čo pohltí Tieň, zrazu môžu používať svoju moc koľko chcú, kde chcú a za akýchkoľvek podmienok. Niektorých proste tiahne moc, iní si naivne myslia, že Tieňu nepodľahnú. Hlupáci!“ prudko buchol päsťou o stôl a mnou trhlo.

„Dnes ráno ťa zranil Tieň?“ zašeptala som opatrne otázku.

Namiesto odpovede sa Korvín prudko postavil prehrabol svoje dlhé vlasy a ráznym krokom vyšiel na zadnú terasu. Šokovane som ho sledovala. Potom som sa obzrela na otca spýtavým pohľadom. Ten len zničene mykol ramenami: „Asi má s nimi nepríjemné skúsenosti, dievčatko. Bude lepšie ho nechať tak.“

„Ako to, že už nie je zranený? A on tu teraz ostáva aj po tom čo si ho včera chcel zabiť?“ zamrmlala som, pohrabala medzi nakrájaným syrom a vytiahla jeden plátok z údenej parenice.

„Prvoradá si pre mňa ty, Ofélia. A dokým sa nejako nezbavíme tej meluzíny a nenájdeme iné bezpečné miesto na bývanie, tak nám musí ostať na blízku. Hlavne tebe,“ rozprával skľúčene a zničene. Zjavne s tým nesúhlasil a premáhal sa na plnej čiare.

Pár minút sme mlčali a pozerali inam, len nie na seba. Potom som sa zdvihla, vytiahla čistý hrnček a naplnila ho ešte teplým čajom. Zovrela som ho v rukách a pozrela na otca: „Idem na chvíľu na terasu.“ On len kývol hlavou. Vedel, že tam je Korvín. Ale nebránil mi v tom.

Dvere na terasu som otvorila pomaly. Hlasito zavŕzgali. Opatrne som vyšla von a pozrela do strany. Bol odo mňa len pár centimetrov. Opieral sa o stenu, ruky mal skrížené na hrudi a hlavu sklopenú. Havranie vlasy mi vytvárali závoj okolo hlavy a odhaľovali len pevne zomknuté pery.

„Doniesla som ti čaj,“ zašeptala som a zatvorila dvere nohou. Vtedy  konečne zdvihol hlavu a obzrel si ma s nekonkrétnym výrazom. Len pery sa mu uvoľnili. Hrnček som k nemu natiahla a pokúsila sa aspoň o chabý úsmev. Najprv sa na hrnček zamračil, potom rezignovane povzdychol a položil svoje ruky presne tam, kde sú moje. Neprotestovala som. Len urobila krok k nemu a naše špičky nôh delilo len pár centimetrov.

„Vraj tu ostávaš.“ Snaha o konverzáciu.

Mlčal.

„Kam si teda šiel v noci?“ Radšej som sledovala čaj a jeho veľké dlane s dlhými prstami ako zakrývali tie moje maličké packy.

„Do práce,“ odpovedal jednoducho.

„Vtedy na Ostrom vrchu, to bola ona, však? Prečo si to nepamätám?“ Dlane sa mi troška rozochveli a jeho stisk sa spevnil.

„Áno. Proste som to z tvojej mysle vymazal. Myslel som, že sa to nebude opakovať,“ zavrčal, napol ramená a sklopil hlavu tak, že sa mu čelo dotklo toho môjho. „Keby som vedel, že bude pokračovať, tak ju na mieste zabijem. Druhý krát.“

Vymazal? Kus spomienok?

Pri jeho chladnom a nenávistnom tóne ma striaslo. On len povzdychol, zaprel svoju hlavu o moju a pokračoval o niečo tichším a možno aj pokojnejším hlasom: „Nedovolím jej aby sa ťa čo i len dotkla.“ Zavrel oči a prešiel to šepotu: „Nie, nikomu nedovolím, aby sa ťa dotkol.“

A ja som konečne nadobudla pocit, že ten bozk z prvého mája bol úprimný. Na perách sa mi zamihotal náznak úsmevu a tiež som zatvorila oči. Nechala som túto chvíľku topiť sa v príjemnom tichu a počúvala jeho pravidelný dych. Korvínova vôňa pôsobila ako tá najkvalitnejšia aromaterapia a donútila celé moje telo uvoľniť sa. Aj som sa zabudla hnevať na to, že sa mi hrabal v hlave a nechal tam čierne okno.

„Nauč ma poriadne ovládať moc, čo som získala,“ prehovorila som prosebne.

„Dnes večer u jazera,“ prisľúbil a pomaly sa odtiahol. Zavalilo ma sklamanie, ale pokúsila som sa to nedať na sebe vedieť.

„A ďakujem za čaj,“ opatrne ho vzal z mojich dlaní a položil na parapet s petúniami.

Pozrela som na svoje prázdne ruky, ktoré už nič nezohrievalo. Potom na neho a jeho neprítomný výraz. Zapozeral sa niekam ďaleko za plot. Natiahla som k nemu aspoň jednu z rúk s úmyslom sa ho dotknúť a možno znova upútať jeho pozornosť mojím smerom. Delilo nás len pár milimetrov, keď sa nečakane otvorili dvere a von vyšiel otec. Hneď som stiahla dlaň k sebe a spýtavo sa na neho pozrela. Otec si nás prvý moment len obzrel a potom dodal: „Ofélia, mala by si mu pripraviť hosťovskú izbu.“

„Tuto to je,“ riekla som a otvorila posledné dvere na vrchnom poschodí. Odhalila som menšiu miestnosť so šikmým stropom a peknými bledomodrými stenami. Celá miestnosť zívala prázdnotou. Okrem manželskej postele, vysokej skrinky a rohového stolčeka pod oknom tu nebolo nič. Obrazy, kvetiny, sošky. Nič, čo by to tu aspoň trocha zútulnilo. Až na tmavé obliečky, čo som čerstvo vymenila. Doslovne svietili uprostred tej malej izbičky.

„Z pohľadu tvojho otca som čakal, že ma ubytuje na povale,“ odfrkol a v jeho hlase som začula neviditeľný náznak úškrnu.

„Delí nás jedna stena,“ poznamenala som skôr pre seba ako jeho smerom.

„Bodaj by nie,“ zašeptal jeho hlas skoro nečujným. Srdce mi potešene poskočilo a zatajila som na pár sekúnd dych. Jeho prsty sa zľahka dotkli mojej chrbtice a len zľahka sa ku mne naklonil. „Neplánovala si ísť pomôcť otcovi s obedom?“

„A-áno!“ zakoktala som sa a rýchlo odstúpila. Otočila som sa mu čelom, vystrúhala čosi ako zmätený úsmev a už utekala dole do našej kuchyne. Korvín celý ten čas stál u otvorených dverí a sledoval môj chrbát, dokým som mu nezmizla z pohľadu.

Korvín na obed neprišiel. Pred prázdnou stoličkou ležal nachystaný tanier. Stále som k nemu uhýbala pohľadom a moje myšlienky unikali jeho smerom. Otec sa snažil držať konverzáciu o nepodstatných veciach. Vlastne sme sa vždy rozprávali presne o takýchto daromniciach. Až teraz mi všetky tie témy prišli povrchné. Škola, plány, kamaráti, krúžky. A ja som stále behala mysľou vo svete, ktorý pre mňa bol pred týždňom len fantáziou. A ako by sa to nestačilo, tak Korvín musel uprostred mojej mysle svietiť ako pouličná lampa na nočnej ulici.

„Ofélia,“ prešiel do vážneho hlasu. Ja som zdvihla pohľad od taniera so zapekanou brokolicou a pozrela na otca. On zas pozeral všade, len nie na mňa.

„Prepáč mi to,“ vyhŕkol, povzdychol a pokračoval, „prepáč mi, že som ti to o matke a o tebe nepovedal skôr. Ale nemal som istotu či si vôbec zdedila gén, ktorý ťa predurčoval na rusalku. A taktiež by to bolo ťažké dokázať, keďže ja spojenie s vaším svetom nemám. Ešte by si ma posielala do kazajky.“ Pokúsil sa o smutný úsmev.

„Chápem ťa,“ pošuchla som vidličkou jeden karfiol, „ v skutočnosti necítim žiadny hnev, sklamanie či čosi podobného. V skutočnosti som zmätená a možno... možno sa aj trocha bojím.“ Posledných pár slov skôr zašeptám a drsne zapichnem vidličku do jedla.

Otcovi ovisli ramená a hlasito povzdychol. Možno by aj čosi dodal, lenže mu nečakane zazvonil mobil. Veselá melódia sa snažila narušiť pochmúrnu náladu kuchyne, ale bezvýsledne. Vytiahol si ho z vrecka a predstavil sa čo najneutrálnejším hlasom. Pár krát s čímsi súhlasil, potom z ničoho nič niekomu nadal, spomenul množstvo odborných slov a nakoniec podráždene mobil odložil. „Je mi to ľúto, ale musím rýchlo do práce. Ďalšia nedeľa, čo ma tam volajú!“

„To je v poriadku,“ zaklamala som. V skutočnosti som potrebovala jeho prítomnosť viac, ako inokedy.

„Sľubujem, že sa to zlepší. A ak nie, vypýtam si na dlhšie dovolenku,“ zodvihol sa na nohy, podišiel ku mne, chabo mi postrapatil vlasy a zmizol vonku.

Akonáhle som začula odchádzať auto, tak som do čistého taniera nabrala aspoň trocha polievky a docupotala na horné poschodie. Korvínove dvere boli pootvorené. Aj tak som zaklopala. Nezačula som žiadnu odozvu. S dávkou odvahy som sa prešvihla dnu a zbadala Korvína natiahnutého na posteli. Zhlboka oddychoval s rukou prehodenou cez hlavu.

Tak preto nešiel na obed. Únava. Mohlo ma to napadnúť, veď pracoval celú noc. Položila som tanier na ten jeden stolík a po špičkách došla k jeho posteli. Chcela som vidieť ako vyzerá jeho tvár pri spánku, ale to množstvo vlasov a ruka mi v tom bránili. Tak som aspoň vzala paplón zhrnutý na strane a prikryla ho.

Nechcelo sa mi nikam odchádzať. Nechcela som byť sama. Hlavne nie teraz, keď som vedela, čo sa pohybuje okolo. Tak som si sadla na zem, oprela hlavu o kraj postele a započúvala sa do jeho dychu. Upokojoval ma a dovoľoval prestať myslieť na to množstvo temných vecí. A s prázdnou hlavou sa veľmi ľahko zaspí. Hlavne keď za posledné dva dni skoro nespíte a udeje toho toľko, že vám to obráti celú realitu naruby. A život s ním. Ani som si nepamätala kedy som upadla to tmy.

Zobudilo ma čosi jemného a hladkého na tvári. Zvoľna to prechádzalo z jednej strany líca na druhý. Prišlo mi to príjemné. Ležiac na čomsi mäkkom zabalená v teplom paplóne som tlmene priadla pod príjemným dotykom. Až som si uvedomila, že pred nedávnom som vlastne sedela na zemi a zaspávala s hlavou na nepohodlnom kraji postele.

Prudko som otvorila oči a ako prvé zbadala kobaltové dúhovky upreté mojím smerom. Ležal natiahnutý vedľa mňa a hlavu mal zapretú do ruky. Druhou mi prechádzal po tvári tak zľahka ako motýlie krídla. Posadila som sa a zmätene obzrela. Prečo som zrazu ležala v jeho posteli poctivo zabalená v perinách, ktoré som pred nejakou dobou prezliekala?

Jeho ruky ma oblapili okolo ramien a stiahli naspäť do postele. Prekvapene som na neho pozrela a nechala na sebe upraviť jeho paplón.

„Utekáš mi?“ uškrnul sa a znova zaprel hlavu. Jeho tvár bola len o pár centimetrov vyššie ako moja. Namiesto odpovede som sčervenala a snažila sa spracovať celú momentálnu situáciu. Ležala som s Korvínom v jednej posteli. Sami. Úplne sami. Musel ma sem preniesť. „Hádam ťa nenechám spať na zemi.“

„Prepáč, nechcela som zaspať,“ zamrmlala som a opatrne pretiahla stuhnuté telo.

„Potrebovala si spánok. Len si si mohla vybrať pohodlnejšie miesto,“ mykol ramenami.

Prezrela som si jeho ruky a hľadala čo i len stopy po ranných zraneniach. Žiadne jazvy, škrabance ani krv. Zodvihla som k nemu hlavu a zvedavo sa spýtala: „Ako je možné, že ty si sa dokázal vyliečiť u nás v kúpeľni a mňa ste museli ťahať až k Brezovému jazeru?“ V rukách som ucítila jemné pálenie a túžila sa dotknúť jeho pokožky. Aj keď bol tak nesmierne blízko, aj keď mi tvár ovieval jeho dych, tak som odolala.

„Dokážem veľmi dobre spracovať aj inú vodu. To je u každej bytosti individuálne. Zatiaľ čo tebe dodá len psychickú energiu, mňa vo väčšom množstve dokáže vyliečiť aj po fyzickej stránke. Je to podobne ako s liekmi u ľudí,“ vysvetlil mi a rukou prešiel na môj krk. Tam ju nechal položenú.

„Tak preto si mi radil nech si dám kúpeľ,“ vyhŕkla som nečakane.

Súhlasne prikývol: „Presne. A taktiež preto som vedel, že v reštaurácií dáš prednosť minerálke a nie nejakej ochutenej brečke. Rovnako tak ryby. Nepoznal som rusalku, ktorá by mala čosi radšej ako čerstvé ryby.“

„A čo spev? Ako si vedel, že chodím na spev?“

„To ti nedošlo? Spev si zdedila po matke a to preto, že to patrí medzi mágiu rusaliek. Každá rusalka vie spievať.“

„A čo tá tvoja reakcia na moje meno keď sme sa prvý krát stretli?“ pokračovala som v otázkach. Konečne mi všetky jeho reči začínali dávať zmysel.

„Ofélia sa v Hamletovi utopila,“ podvihol obočie. Oh, jasné. Utopiť sa. Rusalka.

„Už to začínam chápať,“ mrmlala som a v mojej mysli vznikali nove cesty, spájali nespojiteľné a všetko vytváralo dokonalé puzzle. „Keď si povedal, že to jazero patrí len nám dvom alebo tie poháre. Aj to, keď si hovoril, že ťa začnem vraj nenávidieť. Úplne všetko má zrazu hlavu a pätu!“

„Ale s tým posledným som nemal pravdu.“ Jeho palec sa pohol a pohladil ma po krčnej tepne. Do tváre sa mi nahrnula krv a uhla som pohľadom do maličkého priestoru čo nás delil. Rukou prešiel na moju bradu, chytil ju dvoma prstami a nadvihol. Nervózne som tekala očami po miestnosti. Naklonil sa ku mne a oprel svoje čelo o moje.

„Alebo?“ zašeptal do mojich pier a opatrne ich spojil. Prvý moment som stuhla, následne rozochvela a až príliš uvoľnila. Zareagoval pohotovo. Rukou, ktorou ma hladil, prehodil cez môj bok a tuho ma k sebe pritisol. Vytvoril tak pevnú oporu môjmu chabému telu. Srdce sa mi divoko rozbúchalo ako vyplašený kolibrík a dych sa mi rapídne zrýchlil.

„Tak predsa len som nemal,“ zazubil sa mi pritisnutý na perách a objal ma ešte pevnejšie. Neodpovedala som. Hlasivky mi rezignovali. Ale to mu bolo dostatočnou odpoveďou. Jeho bozk získal na intenzite. Ja som začala madžgať jeho uniformu, snažila sa oplácať náruživý bozk a úplne zabudla na všetko, čo vytváralo v mojej mysli depresívnu melanchóliu.

Korvín sa nečakane obrátil nado mňa, zaprel lakte do podušky pod mojou hlavou a bozk premenil na bozkávanie. Nie ako vtedy u jazera. Nebol prudký a agresívny. Skôr pomalý a vášnivý. Vyžíval sa v každom pohybe pier a sem tam zapojil špičku jazyka. Jeho telo tlačilo to moje. Uväznil ma pod sebou ako čosi vzácneho a nenahraditeľného. Ešte nikdy som sa necítila v hlave tak prázdna a v hrudi tak plná. Ten ľahučký sladký pocit vibroval v celom mojom torzu a prechádzal až do môjho lona, kde sa menil na pálenie.

„Chutíš ako čerstvá jar,“ zavrčal a jeho ramená sa napli. Jednou rukou ma intenzívne pohladil od spánku až k ramenu. „Milujem tvoju citlivosť. Reaguješ aj na ten najjemnejší dotyk. A to aj v spánku. Hneď sa ti nahrnie farba do líc a tvoje pery sa prosebne pootvoria. Celý ten čas ma nevedome týraš. Celý ten čas bojujem s tým, aby som ťa nestrhol pod seba.“

„A dneska si prehral,“ šepkala som a prosebne natiahla za jeho perami. Neoplatil mi to. Ba opak. Zatlačil mi hlavu do podušky, nadvihol bradu a donútil zakloniť hlavu dozadu. Pár stotín na to ma pobozkal na odhalený krk. Zakňučala som pod narastajúcim vzrušením. Korvín ma na pod-brušku tlačil viac a viac, čo bolo jasné znamenie, že sa cítil úplne rovnako. Ten maličký kúsok rozumu čosi kričal. Nepočúvala som ho.

„Korvín,“ zakňučala som a jeho pery zašli až do môjho výstrihu. Korvínova ruka ďalej blúdila na môj bok. Ja som sa dostala až k okraju jeho trička a zasunula pod neho aspoň končeky prstov. Potom sa rukou vrátil hore, chytil jedno z ramienok a stiahol ho. Pobozkal ma na odhalené rameno a prsty mi zaryl do rebier.

„Korvín,“ vzdychla som túžobne a sama sa prehla, aby som sa o neho mohla viac obtrieť. Dlane som položila na odhalenú pokožku jeho brucha a pokúsila sa ho pohladiť. On ma pobozkal ešte nižšie, jeho chrbát sa prehol ako chrbát nejakej mačkovitej šelmy. Prstami zašiel medzi moje prsia a vtedy sa zasekol. Stiahla som ruky z jeho tela a prekvapene na neho pozrela. Spravila som čosi zlé? Alebo našiel na mne čosi, čo ho odpudzovalo? Pochybnosti po mne skočili ako včely na med.

„Musím... si dať sprchu,“ kľakol si a prehrabol strapaté vlasy. Jeho hrudník sa prudko zdvíhal a tričko mal vyhrnuté až do polovice tela. Tvár mal o pár stupňov červenšiu a pery napuchnuté od bozkávania. Jeho čierne nohavice boli na lone napnuté viac ako normálne. A ja som nemohla vyzerať o nič lepšie. Taktiež udýchaná, červená s pokrčeným oblečením a padnutým ramienkom.

Konečne sa mi vrátil rozum a uvedomila som si, kde to až zašlo. Sčervenala som ešte viac a zahanbene stiahla paplón až po krk. Prečo sa mi vlastne tlačili slzy na krajíčku očí? Preto, že zastavil? Preto, kde to mohlo skončiť? Preto, že som sa mu tak ľahko poddala? A možno som sa len zrazu desila, že som sa mu fakt čímsi sprotivila.

„Priprav sa, za chvíľu pôjdeme k jazeru,“ odsekol a zliezol dole z postele. Zafrflala som čosi na súhlas a viac sa skrčila pod paplónom. Venoval mi krátky dotyk prstov na líci a zmizol preč.

Cesta v aute prebehla v absolútnom tichu. Korvín sa vrátil k svojej studenej maske a po vášnivom vodníkovi nebolo ani stopy. Mňa stále držala nezodpovedaná úzkosť a krčila som sa na sedadle. Väčšina vzrušenia vyprchala a ostalo len číre sklamanie. A možno som sa cítila aj trocha dotknuto. Zranene. Okrem spomienok mi ostal len fantómový pálčivý dotyk na bokoch.

Na parkovisku som si otvorila sama a vybehla na nohy, ktoré sa mi stále troška chveli. Korvín sa ešte pohrabal v kufri a vytiahol jednu chlpatú deku od Buka a druhú novú, väčšiu. Slnko už zapadalo za tyrkysové skaliská a sliniaca tma ich pomaličky pohlcovala. Na hrade Branč nikto nebol. Zíval prázdnotou na jednom zo zničených múrikov driemala straka s vrabcom po boku. Všetky farby tmavli.

„Poď,“ popohnal ma. Jednu ruku položil na moje rameno a tlačil ma do útrob lesa. Presne to isté rameno, ktoré mi pred nedlhou dobou odhaľoval a bozkával. Moje uši možno troška sčervenali, ale inak som sa tvárila čo najnormálnejšie a nemo sa nechala viesť.

U jazera sme boli za chvíľu. Večerné vzore presvitalo pomedzi listnatú korunu a odrážala sa na lesklej hladine jazera. Hneď som pocítila silnú potrebu skočiť do neho a nechať sa objať jeho studenými rukami. Jazero sa v mojich očiach netrpezlivo chvelo a dookola opakovalo moje meno. Všetky tie farby sa vlnili, miešali objavovali a strácali. Bola to prekrásna hra prírody na vodnom zrkadle.

„Len choď,“ uškrnul sa. Nemusel ma dlho presviedčať. Vyzula som si topánky s ponožkami, dobehla som k nemu a ladne do neho skočila, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Moje telo prerážalo ľadovú vodu až na dno, kde som sa odvážila nadýchnuť. Takže naozaj to nebolo súčasťou nejakej mojej dlhšej fantázie. Vzduch pod vodou bol ťažší a hutnejší. Dýchal sa namávanejšie, ale po pár nadýchnutiach som si na to zvykla. Aj pohyb pod vodou bol iný. Žiadny tlak ma netlačil hore či dole. Dokonca mi prestala vadiť aj zima.

Bolo to ako byť doma. V stratenom domove. Plávala som od jedného maličkého útesu k druhému. Plašila som veľké množstvo beličiek, šťúk a pár poradne veľkých sumcov. Zelené chaluhy sa naťahovali za mojimi končatinami a radostne ma za ne hladili. Dokonca som zbadala guľatú ropuchu. Divoko trepotala nožičkami a utekala do úkrytu. Až s detskou radosťou som k nej doplávala a chytila do rúk. Z úst jej vyšlo pár bubliniek. Zatrepala som poctivo nohami a vybehla nad hladinu. Bola som asi desať metrov do brehu, kde sedel Korvín na plochom kameni. Zdvihla som to nebohé zviera nad hlavu a radostne vyhŕkla: „Pozri čo som ulovila!“

„Pustí tú žabu skôr, ako dostane infarkt,“ uškrnul sa. Ruky mal skrížené na hrudi a jednu nohu stiahnutú pod zadok.

„Je to ropucha!“ odfrkla som a vypustila ju. Tá zdrhla tak rýchlo, ako len mohla. Prekvapivá hravá nálada ma neopúšťala. Ponorila som sa hlboko pod hladinu a vlnivým pohybom som doplávala až k onen obrovskej skale. Prudko som sa odrazila od bahnitého dna a vystrelila nad hladinu. Ruky som zaprela do okraja skaly a zazubila som sa na neho. Pár kvapiek sa rozprsklo okolo.

„Sľúbil si mi, že ma viac zaučíš do tajomstiev mojej moci,“ oznámila som mu a vyliezla na kameň úplne. Mokré tielko poctivo kopírovalo moje krivky a šortky sa mi lepili na stehná. Vlasy som nemala ničím zopnuté, tak vytvárali divoký závoj okolo môjho tela.

„Čakal som dokým vypustíš paru a ucítiš plný potenciál tvojej novej podstaty.“  Rukou nenápadne chytil jeden môj mokrý pramienok. Omotal si ho poctivo okolo prstu.

„Aj ja chcem vidieť tvoje pravé ja!“ vyhŕkla som, chytila jeho druhú ruku a ťahala ho dole z kameňa do studenej jazernej vody. Najprv sebou nenechal ani hnúť, akoby váhal, ale nakoniec sa nechal stiahnuť do hlbín. Nadšene som sledovala ako naše telá pohltila známa voda a ako sa nám do strán rozleteli závoje dlhých vlasov. Korvínova uniforma ihneď nasiakla a ja som mohla zbadať menšie detaily jeho príťažlivého tela. Mesačné svetlo lenivo svietilo až k nám a príjemné zvýrazňovalo jeho obrysy. Práve vtedy som si uvedomila, že moje srdce si vybralo dobre. Aj keď jeho povaha bola ľadová ako toto jazero. Robilo z neho to, čo som milovala.

Oboplávala som okolo neho, pomaličky rozrážala vodu a usmievala sa. Nepamätala som si kedy som naposledy bola tak šťastná. Tak spokojná. Doteraz môj život bol neúplný. A rozhodne by som sa už nedokázala vrátiť môjmu starému ja. Vtedy to bolo šedé, tmavé, nevýrazné. Až teraz to hralo všetkými farbami. Až teraz mi všetko prišlo jasné!

On odohnal zvedavého mladého pstruha a pozrel sa na mňa. Naznačil prstom, nech idem k nemu. Poslúchla som ho a len zľahka sa dotkol môjho ramena, ktoré ma stále pálilo po jeho dotykoch perami. Urobil pár pohybov rúk, ktoré mi vôbec nedávali význam. Z ničoho nič k nám začali plávať lesklé ostrieže. Vystreli svoje ostré chrbtové plutvy a začali okolo nás plávať v dokonalých kruhoch. Mesačné telo sa odrážalo od ich lesklých tiel a vytvárali nádherné divadlo. Lenže netrvalo dlho. Korvín proste prudko trhol rukou do strany a ryby sa rozleteli do všetkých strán.

Chcela som prehovoriť, ale vyprodukovala som jedine kopu bubliniek a omylom prehltla veľa vody. Dobre, síce pod vodou dokážem dýchať, ale rozprávať nie. Korvín mi len zľahka položil prst na pery a naznačil nech ho sledujem. Oddialil sa a pozrel mi priamo do očí. Ale len na pár sekúnd, pretože sa jeho telo z ničoho nič zmrštilo a natiahlo. Pár krát som musela zažmurkať očami, aby som pred sebou spoznala užovku fŕkanú, vodného hada. Na tmavom tele mala divoký a pravidelný vzor. Sledovala ma guľatými očami a vrtela celým svojim telom.

Korvín je had?  Dokáže sa zmeniť na hada? Aj keď to znelo tak uveriteľne, tak teraz by som uverila všetkému. Aj lietajúcim hrochom.

Dotiahol svoje dlhé telo až k mne a obtrel sa mi o krk. Nebolo to nepríjemné. Hadie telo bolo hladké. Hady som poznala až príliš dobre na to, aby som sa ich bála. Otec mi o nich vždy rozprával, hlavne keď sme na nejakého narazili. Videla som snáď už každú slovenskú užovku, ba aj slniacu sa vretenicu. Oproti ostatným hadom je zmija ťažkopádne a lenivé zviera. Aj by ju niekto zdvihol za chvost, tak by sa nedokázala vyštverať hore. Ale bude lepšie to neskúšať.

Had sa zľahka obtočil okolo mojej ruky a šikovne sa preplazil až k môjmu členku. Tam sa vrátil k svojej pravej podobe a dlaňou držal moju nohu. Opatrne si ma stiahol k sebe a obe ruky položil na moje líca. Jedným palcom ma nenápadne pohladil a položil svoje čelo na moje. Najprv ma to prekvapilo, ešte som u neho nezažila takýto prejav náklonnosti. Ale onedlho sa mi pred očami objavili cudzie obrazy.

Obrovské jazero, vysoké štíhle stromy, hustá tráva, labute či kríky plné divokého ovocia. Bol to nádherný obraz, presvietený slnkom, plný života a energie. Dovolil mi zazrieť pod hladinu. Okrem rôznorodých rýb a zelených chalúh sa tu nachádzali rôzne osoby. Polonahé ženy sa naháňali a postrkovali. Na krásnych tvárach im hral obrovský úsmev a okolo nich sa vznášali ich pridlhé vlasy. Pár mužov ich sledovalo poďalej. Ďalší skôr sedeli na brehu a ja som videla iba ich bosé nohy. Bolo to ako z rozprávky.

A potom som zrazu videla seba. Udychčanú, červenú a so šortkami na nohách. Veľké oči som mala otvorené dokorán a sledovala som sa pohlcujúcim spôsobom. Pri nohách som zbadala Buka. Vtedy mi to došlo. Pozerám na seba z Korvínovej perspektívy. Bolo to naše prvé stretnutie pri jazere, keď sa Buk rozhodol utiecť. Sledovala som v rýchlom slede každé naše stretnutie. Náhle preskočil náš výlet na Ostrý vrch a rovno mi prehral náš prvý bozk. Srdce mi poskočilo a žalúdok sa mi stiahol pod tlakom šteklivého pocitu. Až dokonalo som si spomenula na tlak či chuť jeho pier a pevný stisk.

Obrazy pomizli a ja som si uvedomila, že ma bozkával naozaj. Jednou rukou klesol na moje kríže, tlačil si ma k svojmu telu a drsne tlačil svoje pery na moje. Ešte vo mne prevládal šok z celého predstavenia, tak mi trvalo dlho, dokým som zodvihla ruky, položila ich na jeho ramená a začala oplácať bozk. Cítila som jeho telo o niečo dokonalejšie ako dnes v jeho posteli. Vďaka premoknutému oblečeniu som vnímala každý jeho napnutý sval a šľachu. Vôbec, všetky pocity mnou mávali omnoho intenzívnejšie. Rovnako ako nečakaná radosť. Možno to bolo novou podstatou.

Prudko sa odtiahol a položil hlavu na moje rameno. Jeho hrudník sa sprudka zdvíhal. Nepúšťal ma. Namiesto toho nás vytiahol na breh. Prvé nadýchnutie na vzduchu bolo bolestivé. Po pár ďalších nadýchnutiach som si na to zvykla. Korvín ma celý ten čas trpezlivo držal.

„Mohla si vidieť dve základné schopnosti rusalky. Ovládanie živočíšneho druhu tvojho elementu a premena na neho. Potom je tu tretia, s ktorou si sa už stihla oboznámiť. Ovládanie akejkoľvek tekutiny.“

„A tie obrazy...“

„To je schopnosť, čo patrí len vodníkom. Spomienky a myšlienky. Dokážeme sa k ním dostať cez dych druhého.“

„A rusalky nemajú nič špeciálne?“ zamračila som sa a on sa len uškrnul.

Jeho ruka na mojom páse sa stratila a dotiahol sa k brehu. Vyštveral sa na nohy, troška striasol a natiahol ku mne ruku. S troškou sklamania som prijala ruku a nechala sa jeho pomocou vytiahnuť na tvrdú zem. Nechcelo sa mi opúšťať moje kráľovstvo.

„Ale máte,“ prehovoril a pritiahol si tesne k sebe moje drkotajúce telo. Moc nezohrieval, ale aspoň som mala zámienku znova cítiť jeho dotyk. „Spev. Je to mágia, s ktorou sa dokážeš dostať komukoľvek do hlavy a vnútiť mu akúkoľvek myšlienku. Tvoja moc je vlastne o niečo agresívnejšia ako moja. A povedal by som aj, že mocnejšia. Ja ťa nemôžem donútiť urobiť to, čo nechceš. Aj keď je tu možnosť vytvorenia falošných spomienok, ale to som ešte neskúšal. Môžem ti len čosi dať, alebo vziať.“

„Kradnúť spomienky je dosť agresívna vec,“ zašeptala som s výčitkou v hlase. Určite dobre vedel, že apelovala na Ostrý vrch.

„Je na čase sa ísť zohriať. Každý chvíľu by to malo prísť.“ Hneď ma tlačil ku kameni, kde natiahol deku. Na moju výčitku vôbec nereagoval a len nás usadil tesne vedľa seba. Drsne ma k sebe tlačil a ja som to prijímala. Aj keď jeho telo bolo ľadové ako kus ľadovca.

„A čo ma prísť?“ nechápala som.

„Sleduj,“ naznačil rukou pred seba. A tak som pozrela do hustej tmy medzi kmeňmi briez. Mračila som sa tak dlho, dokým som nezbadala nepatrný záblesk. Kratučké červené svetlo osvietilo pár stromčekov v okolí. A potom zas. A zas. A znova. Objavovalo sa to na každom rohu. Svetlo sililo, bolo pravidelnejšie a blížilo sa priamo k nám. Teplota nepatrne stúpala a inštinktívne som sa ku Korvínovi tisla viac a viac.

Najprv sa objavila prvá. Malá červená gulička. Plápolala vo vzduchu, menila všetky odtiene červenej a oranžovej. Hriala až k nám. Za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie, až zrazu osvetlili okolie ohnivým svetlom. Veselo poletovali okolo nás, tlmene sa chichotali, teda aspoň to tak znelo a ohrievali nás. Cítila som sa ako uprostred slnečného leta.

„Bludičky,“ vysvetlil jednoducho a jednu dotieravú potvorku odstrčil preč. Tá urobila vo vzduchu pár kotrmelcov a so zvukom smiechu odletela medzi svoje kamarátky. „Vlastne patria k ohnivému elementu, preto tak hrejú. Ich svetlo často láka rôznych turistov a oni nemajú väčšiu radosť, keď ich môžu priviesť hlbšie do lesa. Poväčšine ide o duše zosnulých detí, takže preto tak sršia hravosťou.“

„Detské duše?“ povzdychla som a v hrudi ma troška pichlo. Predstava, že v okolí zomrelo už toľko detí bola bolestivá. Maličké ohníky radosti sršiace teplom a dobrou náladou.

„Príroda rada dáva druhé šance,“ zašeptal.

„Čo to bolo za jazero, čo so mi ukazoval?“ otočila som hlavu smerom k nemu.

„Podvodná. Tak vyzerala predtým, ako vyschla a postavili to mesto.“

„Veď to je dobrých päťsto rokov! Ako je to možné?“ Predstava, že by som sedela u tak starého človeka sa mi nepozdávala.

„Sú to spomienky mojej matky. Ako dieťati mi ich často ukazovala, keď sme sa dotkli. Chcela, aby som videl, ako vyzeral domov mojich rodičov. Je to ale sto rokov dozadu.“ Jeho oči na chvíľu zmäkli a mihlo sa v nich čosi, čo by sa dalo nazvať bolesťou.

„Oni sú-.“ Posledné slovo som prehltla. Slovo smrť pre mňa začínalo mať relatívny pojem.

„Mŕtvi. Áno. Mŕtvi. Maličké množstvo vody z Podvodnej presiakla hlinou do podzemných vôd a tá sa dostala do okolitých jazier. Vďaka tomu si bytosti z Podvodnej ľahko našli nové bývanie. Síce už nemohli mať toľko sily, ale udržovalo ich to pri ich posmrtnom živote. Lenže prišlo obdobie modernizácií, obrovských stavieb a devastovania. Proste vysušili jazero rodičov a oni boli donútení dožiť ako ľudia. A to sa stalo množstve bytostí. Naše počty klesajú a zúfalstvo tlačí mnohých k zúfalým činom. Ako sa napríklad pohltiť Tieňom.“

„To ma mrzí.“

„Nemusí. Mám pocit, že to sa stalo aj tvojej matke. Ver mi, rusalky sa len tak nevzdajú svojej podstaty. Aj keď ide o lásku k človekovi či potomstvo,“ zamyslene sa pozrel hore, na mesačné nebo.

„A to nevadí, že otec o vás vie?“

„Prečo by malo? Práveže sa snažíme zvýšiť ľudské povedomie o našej existencií. Len nemôžeš vtrhnúť mokrá do stredu námestia, vykríknuť, že si rusalka a privolať obrovskú búrku. Malo by to opačné následky. Chceme práveže, aby ľudia si viac vážili prírodu a slepo nás nezabíjali.“

Zmĺkli sme. Ja som rozjímala nad jeho slovami a on, sledujúc nočnú oblohu, ma pevne držal u seba. Naše oblečenie pod teplom bludičiek šikovne schlo. Vietor skoro nefúkal. Za nami zašpliechala nejaká ryba.

„Korvín,“ ozval sa v diaľke neznámy ženský hlas. Jeho ruka ma pevnejšie stisla a lenivo sa obzrel po okolí. Ja som spravila to isté.

„Konečne som vás zastihla.“ Medzi stromami sa objavil mohutný jeleň s obrovskými parohami. Naťahovali sa do výšky ako konáre stromov a skoro sa dotýkali špičkami. Medzi nimi som zbadala tvár nejakej nádhernej ženy. Sedela na tom majestátnom zvierati a sledovala nás kamenným výrazom. Plavé vlasy jej spadali až k skrčeným nohám. Medzi prameňmi mala poctivo zapletené rôzne kvietky a vytvárali nepravidelný ornament. Popohnala zviera k nám a chrbát mala celý čas hrdo vystretý.

„Paní,“ pokývol jej hlavou, ale nehol sa ani o milimeter.

Paní?

„Ty musíš byť Ofélia,“ otočila sa ku mne. Hneď som prikývla na súhlas.

„Som rada, že medzi nami sú viacerí. Daj si záležať na jej tréningu, Korvín. Budeme to potrebovať viac, ako inokedy,“ sklopila zrak s náznakom smútku.

„Ja som Hana, paní tohto lesa. Mám na starosti všetky bytosti, ktoré do nej patria, čiže aj teba,“ pohladila nervózne zviera, ktoré ju nieslo, „mrzí ma, že si sa objavila práve v tak krušných časoch, ale teraz sa nám zíde každé dieťa prírody.“

„Je veľmi talentovaná,“ prehodil Korvín.

„To je len dobré. Ofélia, ak by si niekedy potrebovala akúkoľvek pomoc, tak ma ľahko nájdeš, ver mi. Práve teraz musíme držať pri sebe tuhšie, ako nikdy. Dúfam, že sa nám čoskoro podarí minimálne poriadne obnoviť ochranu. Sama si na svojej koži ucítila, aké je to stretnúť sa s niekým s Tieňom v tele namiesto duše.“

Pri tých nepríjemných spomienkach som sklopila oči a skoro nepatrne prikývla.

„Zatiaľ ti môžem sľúbiť, že Strážcovia si okolo robia svoju prácu dobre. Ale nie sú stroje a nedokážu pokryť celý les. A niektorí by si svoju prácu tiež mohli plniť,“ prudko sa zamračila na bludičky a tie sa prekvapene stiahli. „Korvín, dobre vieš, čo je ich náplňou práce. A medzi to určite nepatrí vytváranie romantickej atmosféry!“

Sčervenala som.

„Jasné paní,“ uškrnul sa a zamával rukou smerom na bludičky. Tie sa rozutekali medzi stromy a spolu so svetlom zmizlo teplo a aj samotná paní lesa.

„Je troška odmeraná, ale jej prioritou je ochrana všetkých.“

„Takto som si paní lesa moc nepredstavovala,“ priznala som, „skôr ako starého fúzatého muža.“

„Taktiež les poväčšine stráži lesovík, pán lesa. Taktiež sa volá Pan, alebo sem tam ho pripisujú k faunovi. Asi to robia tie kopytá na nohách. Ale pozrieť sa mu na parožie ich nenapadne. Faun má kozie rohy. Pan jelenie. A taktiež fauni v Európe neexistujú. Aspoň o nich neviem.“

„Tak prečo tu je ona paní lesa?“

 „Chvíľu po tom, keď rodičia boli donútení žiť ako ľudia, odišiel aj pán tohto lesa. Nezanechal za sebou žiadneho potomka a Hanu menoval ako jeho nástupkyňu. Aspoň dokým sa neobjaví nový lesovík. Čo môže byť aj milénium.“

„A to som sa dnes chcela naučiť lepšie pracovať s mojou mocou a namiesto toho mám hlavu plnú informácií. Už len čakám kedy mi praskne,“ položím si ruky na spánky a jemne ich pomasírujem.

„To je jasné znamenie, že by sme sa mali pohnúť domov. Každú chvíľu sa môže vrátiť tvoj otec.“

Sklamane som súhlasila. Rozhodne som sa necítila na ďalšie informácie, aj keby sa týkali praxe. Zliezli sme z deky a ja som si nazula topánky. Korvín mi cez ramená prehodil deku z kameňa a spoločne sme sa vydali k jeho lesu. Pridala sa k nám jedna z bludičiek a radostne nám svietila na cestu. Sem tam provokovala Korvína a snažila sa mu poskakovať na hlave, ale on ju vždy poctivo odstrčil.

Po ceste naspäť sme sa zastavili pre nejaké Korvínove veci. Ja som čakala v aute a on sa do pár minút vrátil s plným ruksakom.

Pri príchode domov nás privítal namosúrený pohľad otca. Korvín ledabolo vysvetlil, že sme boli trénovať u jazera, ale otec stále sršal potrebou roztrhať ho na  čo najmenšie kúsky. Potom sa otočil na mňa a jeho pohľad aspoň troška zmäkol. Popohnal ma do po postele, predsa len zajtra mi začína škola. Len Korvína poslal do obývačky. Chcela som s nimi ostať, necítila som sa skoro vôbec unavená. Lenže otec použil svoju rodičovskú autoritu a ja som zdupkala priamo do postele.

Zbalená v perinách som sa snažila počúvať pohyb na dolnom poschodí, ale nešlo mi to. Aj tak sa mi nakoniec podarilo upadnúť do plytkého spánku, kedy ma zobudilo každé zavitie vetra. S predstavou meluzíny za mojím oknom som sa len každým prebudením viac a viac túlila k paplónu. A tak to bolo do skorého rána.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - VII. Kapitola (3. mája):