OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Odpútaný - 2. kapitola

16.12.2012 (07:00) • Becca • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 646×

Sklonil som hlavu a nastúpil do policajného auta. Zatvoril som za sebou dvere s pootvoreným okienkom a vzdychol som si. Policajt sa na mňa pozrel a zamračil sa. 
„Deje sa niečo, pán policajt?“ spýtal som sa podráždene. Bol som dosť rozčúlený z toho, čo sa stalo v lese a teraz ma ešte aj zatknú za rýchlosť. 

„Nie, nič sa nedeje.“ Policajt odo mňa odtrhol svoj hlboký pohľad a nasadol za volant. Naštartoval motor auta a vyrazili sme. Keď sa auto pohlo, mierne to s nami zakolísalo. Pozeral som sa von otvoreným oknom a sledoval ľudí na ulici. Každý sa niekde ponáhľal. Napadlo mi, čo sa stane deň splnu, či to, čo som sa dnes dozvedel v lese, je naozaj pravda.
Z môjho rozmýšľania ma prebudil hlas policajta „Pane, už sme tu. Dúfam, že budete rozumný a ja nebudem musieť použiť násilie“. Prikývol som hlavou, otvoril si dvere na aute a vystúpil som von. Zatvoril som dvere auta a čakal som, kým za mnou príde vysoký muž v uniforme. Nervózne som stál pri modro bielom aute, až kým ku mne neprišiel očakávaný muž.
„Tak poďte“ zavelil policajt a ja som ho nasledoval bielym chodníkom až do budovy mestskej väznice. Bolo tam plno ľudí, tak isto ako aj tento muž, odetí v zelenej uniforme.
Policajt ma zaviedol do mojej väznice a hlbokým hlasom mi oznámil „Budete tu celý týždeň.“ A odišiel.
No super! Ak je pravda to, čo mi ten chlapík hovoril, tak sa premením tu a myslím, že to bude dosť nápadne. Keď som si uvedomil, že tu budem celý večer sedieť a pozerať sa do troch stien, po chrbte mi prešiel mráz. Sedel som na tvrdej, drevenej posteli, ktorá bola zakrytá špinavou roztrhanou dekou. Ľahol som si a pomaly som zavrel oči.
„Páči sa ti tu?“ Otvoril som oči a uvidel som ženu, ktorá nado mnou stála.
„No to určite! Najradšej by som s tadiaľto utiekol,“ povedal som jej a policajtka sa pousmiala.
„Myslím si, že to asi každý...“ usmiala sa policajtka a odišla. Bolo to divn,é že len tak odišla, ale bolo mi to jedno. Otočil som sa k stene a zatvoril som si oči. Snažil som sa zaspať, ale nešlo to. Stále mi po rozume behali slová toho chlapa. „Máš to v krvi... Budeš ako tvoj otec... Potrebuješ pomoc... Nebudeš sa vedieť ovládať...“
Nechcel som mu veriť, ale jeho slová boli veľmi presvedčivé. Pokúšal som sa ich dostať z pamäti, no nešlo to. Ani som si neuvedomil, ako som postupne zaspal. Slová, ktoré mi predtým blúdili v mysli, sa stratili a zaspal som.
„Dobré ráno,“ pozdravila ma policajtka, ktorá sa so mnou včera večer rozprávala.
„Nie je dobré,“ zamračil som sa a poriadne sa natiahol.
„Tá posteľ je hrozná, však?“ zasmiala sa policajtka.
„Tá je, viac než hrozná!“ zasmial som sa a opláchol si tvár v nechutne žltom umývadle. S mokrou tvárou som podišiel k hrdzavým mrežiam.
„Neviete ma odtiaľto dostať?“ opýtal som sa.
„Nie. Vlastne viem, ale nemôžem,“ povedala zamyslene policajtka.
„Ja potrebujem do zajtrajška odísť, pretože sa stane niečo hrozné! Teda, aspoň myslím...“ povedal som neisto a pozeral sa rovno do jej očí, no ona sa na mňa len zvláštne pozrela.
„Čo si ľudia nevymyslia, aby sa mohli dostať von z väzenia.“ Policajtka pokrútila hlavou a odišla.
Sadol som si na posteľ a zadíval som sa na stenu oproti mne. Boli na nej slová, ktorým som veľmi nerozumel. Pristúpil som bližšie, pretože som chcel zistiť, čo to tam je.
Na stene boli podpisy a slová, ktorým som vôbec nerozumel, pretože boli v inom jazyku. Chcel som tam aj ja niečo napísať, no nemal som nič. Pozrel som sa na zem, či tam nenájdem nejaký kamienok. Vedľa postele bol pohodený malý šedý kamienok. Zobral som ho do ruky a začal som vyrezávať do steny moje meno. Išlo to strašne ťažko, ale chcel som tu byť podpísaný. Tlačil som kamienok najviac ako to šlo, aby to bolo vidno, no nešlo to tak ľahko.


Večer som bol zvedavý, čo sa bude zajtra diať a či sa to naozaj stane. Najradšej by som to chcel mať za sebou už dnes, ale musel som počkať na zajtra.
Z premýšľania ma prerušilo vŕzganie mreže, ktorou policajti pohli. Dúfal som, že ma pustia domov, no nestalo sa to. Dnu pustili neznámeho chlapa s putami na rukách. Posadili ho na posteľ vedľa mňa a odpútali ho. Policajt sa na mňa pozrel a pomaly vyšiel von.
„Prečo si tu?“ spýtal som sa potichu chlapa vedľa mňa.
„Neviem,“ povedal arogantne chlap a ľahol si. „Možno, že si ani pamätať nechcem,“ dodal nakoniec a otočil sa k stene. Chcel som sa s ním ešte trochu porozprávať, no on nie.

Autor: Becca (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odpútaný - 2. kapitola: