OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Odmietnutá - Prológ + 1. Kapitola

08.02.2012 (16:00) • AndrejQa • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 638×

Prológ

Mala som len obyčajných sedem rokov, keď sa to stalo.

S rodičmi sme si spravili výlet do lesa. Presnejšie sme išli stanovať. Všetci sme mali v očiach iskričky, ktoré nám radostne tancovali. Každý bol rád, že sme mali na seba čas.

Sedeli sme v aute a púšťali sme si pesničky. Každý si spieval a ja najhlasnejšie. Bola som veľmi šťastná, že sme konečne spolu. Len my traja.

No ako som hovorila, šli sme stanovať. Bola presne noc a ja som bezsenne spala. Až kým ma niečo nezobudilo. Mala som vlastný stan a tým pádom som sa veľmi bála.

Niečo v kríku zašušťalo. Veľmi toho som sa zľakla. No niečo vo mne vrelo. Zvedavosť. Presne.

Nevedela som, čoho som všetkého schopná, no dosť odvážna som bola na svoj vek. Každý hovoril, že som plaché, úbohé dieťa, ktoré si nikdy nenájde priateľov.

Nezaujíma ma kto a čo mi kedysi nahovoril.

Takže, odvážila som sa rozopnúť zips na stane a vykročiť pravou nohou do tmy. Neľútostnej a chladnej. Nemala som pri sebe ani baterku, aby som sa pozrela do očí tomu, kto ma straší.

Po chvíli ticha a obzerania, sa niečo znova pohlo v kríku.

Netrhla som so sebou, len som prinútila nohu, aby pokračovala v chôdzi. Neviem ani kam som šla. Neviem ani nad čím som rozmýšľala.

No vedela som, že ma niečo do tej temnoty volá. Strácala som sa ďalej v hlbokom lese. Ani som sa neobzerala za sebou . Len som pokračovala ďalej.

Naraz som zastala. Predo mnou v tme sa objavila mužská postava. Nezľakla som sa. Len som sa naňho omámene pozrela. Až kým sa ku mne nerozbehol rýchlosťou vetra. Naraz stál pri mne, zobral ma na ruky a... a ani neviem, čo sa ďalej stalo.

Na to o týždeň som sa zobudila v nemocnici. Okolo mňa boli samí plyšáci, potom sladkosti a balóniky.

Nikto nevedel, čo sa so mnou stalo. Priznám sa, že ani ja neviem. Len jednu vec som im zatajila.

Nepovedala som im, že som v tú noc videla muža.

Povedala som, že som išla za nejakým zvieratkom a potom... na mňa nejaké zviera skočilo.

Nakoniec mi to uverili.

Bola som na seba hrdá, že som to udržala celé tie roky. No v hlave mi vírili samé otázky.

Kto to bol? Čo to robí? Prečo si nič nepamätám?

A prečo práve ja?

1. kapitola

Prekvapenie

V štýlových lodičkách od Gucciho na najvyššom opätku som vystúpila z auta na mokrú, špinavú zem plnú lístia. Na sebe som mala tie najštýlovejšie úzke nohavice, aké kedy mohli existovať a najmodernejšiu tuniku. Plus som zabudla dodať kabelku ako vrece od Armaniho.

Práve som sa dostala na strednú školu. Presne, mám len pätnásť.

Objasním vám situáciu. Ja nie som populárna. Nie, ja nie som lacná štetka. Ja som drzá rivalka. S nikým sa nebavím, dokonca ani s rodičmi.

Pravdupovediac, robím každému zo života peklo. Som druhý diabol.

Takže, kde sme to skončili? Jaj! Už viem!

,,Správaj sa slušne,“ zakričal na mňa otec z auta. Ešte som stála v otvorených dverách, tak som ich s poriadnou šupou zavrela, až sa aj sklá zatriasli. Otec rýchlo odišiel, aby si neotvoril ústa. Rodičia si už zvykli.

Pokrčila som plecami a potmehúdsky som sa zasmiala.

Poobzerala som sa okolo ako lovkyňa. Žiadny výber dobrých chalanov. Smutne som sa usmiala a ako modelka som vykročila k schodom. Nemala som ešte rozvrh a ani učebnice. Tak som si to musela zobrať k zástupkyni. Hneď ako som vošla do školy, všetky baby sa na mňa pozreli. Povýšene som zdvihla hlavu a išla. Urobili mi koridor. Pozerali sa na mňa, na môj zadok. Až kým som neprišla do kancelárie. Tam ma objal studený závan ventilátora.

,,Dobrý,“ a treskla som dverami. Toto mi fakt ide. Mala by som sa tým živiť. Zástupkyňa sa na mňa pohoršene zadívala.

,,Vy musíte byť tá nová.... Adriana Lewansová.“

,,Podľa čoho ste ma spoznali?“

,,Písalo sa v novinách....“ pozrela sa na mňa.

,,Áno viem, pred ôsmymi rokmi som bola napadnutá, vo všetkých novinách to bolo napísané, úprimnú sústrasť a bla bla bla. Viete, čo ma prekvapuje u človeka? Že to dokážu povedať, ale pri tom to tak nemyslia vážne.“ Pevnejšie som zovrela kabelku.

,,Máte pravdu. Lenže ako vidím pri tom, ako vás niečo v lese napadlo vám trošku.... Veď viete. Od rodičov som zistila, že ste chodili k psychiatrovi. Na základnej škole ste pôsobili ako problémový žiak. Dúfam, že sa to nebude opakovať,“  a podala mi rozvrh. Vytrhla som ho z jej ruky. Otvorila som dvere a ešte sa otočila s vetou: ,,Milé uvítanie.“  Zas zabuchla som za sebou dvere. Zazvonilo na hodinu, no chcela som si ponechať prezývku ,, problémového žiaka,, a tak som si to nasmerovala na dámske.

Na umývadlo som si položila tašku a vylovila z nej taštičku s líčidlami. Vyhľadala som krvavo červený rúž – môj najobľúbenejší. Dokonale sa mi hodil k blonďavým vlasom.

Mám ich nakrátko ostrihané, len jeden centimeter sa nachádzajú pod ramenami a k mojej maličkej postave sa hodia dokonale. Pozrela som sa na hodinky v mobile. Uhaaa, už meškám desať minúť. To nie je nič moc. Minule som prišla presne na koniec hodiny. To bol môj najväčší rekord. Počkala som ešte dve minúty, sadla som si na umývadlo a začala si pilníkovať nechty. Nalakované na čierno.

Pilník som odložila, vystrela ruky a okukla ich. S prsteňom na prostredníku vyzerali výborne. Zoskočila som, ležérne prehodila si cez rameno kabelku a vyšla sa hľadať miestnosť na druhom poschodí s názvom Učebňa Fyziky. No pekne. Ani na strednej sa jej nezbavím. Silno som klopkala, aby ľudia vedeli, že konečne idem. Potom som zastala pred dverami a rozvalila ich, až sa udreli o stenu.

,,Sorry, že meškám,“ nechala som otvorené dvere a postavila sa pred tabuľu. A vtedy som si to všimla. Všetci vyzerali na sedemnásť, dokonca na osemnásť. Nikto nevyzeral tak mlado ako ja. A učiteľ, bol učiteľ. Nudný. Nezaujímavý.

,,Prepáčte. Ste tu správne?“

,,V rozvrhu mám napísané fyziku. Myslím, že tá fyzika tu nie je správne.“ Ukázala som prstom na malý kúsok, ktorý som strčila učiteľovi pod nos a celej triede.,, Lenže toto je už štvrtý ročník. Vy ste?“

,,Prvý.“ Založila som si ruky v bok. ,,Takže mi dala zlý rozvrh. Aspoň viem, že mám odobrať make-up. Tak dovi!“

,,Počkajte. Ako určite viem, ostatní učitelia vám toto neuveria, tak prosím vás, zavrite tie dvere a sadnite si do lavice. Túto hodinu budete mať so mnou,“

,,Čože? Viete, že na základnej som skoro prepadla z fyziky?“ Ostala som stáť pred zavretými dverami. Môj výraz hovoril za všetko.

,,Berte to odo mňa ako dar. Ušetrím vás od kázania učiteľa, s ktorým máte teraz hodinu. Aspoň sa niečo nového odo mňa naučíte. Takže? Vyzeráte na ten typ, že by vám bolo jedno či by ste celú hodinu trávili tu, alebo vonku.“ Pozrel sa na mňa a potom na jedinú voľnú stoličku a stôl. Prikývla som a zobrala si od neho ,, rozvrh,,.

,,Takže ako som hovoril, ich molekuly zostávajú na tom istom  mieste, nepohybujú sa...“ Ďalej som ho nevnímala. Ako som postupovala uličkou dozadu, zahľadela som sa do jedných párov očí. Jasne modré. Mohla som sa v nich utopiť ako v mori. Urobila by som pre ne čokoľvek. Na malý moment som zastala pred jeho lavicou a chvíľu si ho obzerala. Tak ako on mňa. Neviem... ale strašne mi niekoho pripomínal. Zamračila som sa na neho a sadla si do lavice.

Vedela som, že odniekiaľ ho poznám. Pokojne by som sa aj stavila.

Celú vyučovaciu hodinu som hľadela von oknom a premýšľala, odkiaľ ho do čerta poznám. To je pravda, že som ho nevidela, ale ten pocit. Poznám ho. Pevnejšie som zovrela náhrdelník v rukách v tvare srdiečka. Je neutrálne červený na otváranie. Nič som v ňom nikdy nemala a ani sa nechystám. Nie som ten typ, ktorý si hneď musí dať do toho fotku. Tento náhrdelník som dostala vtedy... keď ma napadli. Neviem ani a ani moja mama, kto mi ho dal. No viem, že si ho nikdy nemôžem dať dole. Nechápem to. Jednoducho si ho nemôžem dať dole z krku.

Pozrela som sa na toho chalana ešte raz a zistila som, že sa stále na mňa pozeral. Ako tovar na burze. Ktorý za rozhoduje, či si má kúpiť toto, alebo to lacnejšie. Privrela som oči ako mačka a odvrátila sa. S tým zazvonilo na prestávku a čiernovlasý chalan s modrými očami bleskovo opustil triedu.

Možno sa správam ako dieťa, ale niečo mi na ňom nesedí. Preto som sa rozhodla ho sledovať.

Vyšla som z triedy a ani učiteľa nepozdravila. Rýchlejšie som musela ísť, lebo inak by som ho stratila. Bože, ten je ale rýchly. Kam sa ponáhľa na... pozrela som sa na rozvrh a ďalšia hodina bola napísaná matematika. Takže ten chalan sa ponáhľa na matiku?

Smutne som sa pozrela predo mňa, no... ešte viac som zosmutnela. Ušiel mi. Normálne sa mi stratil z dohľadu. S ramenami skrčenými som sa vydala naspäť do kancelárie zástupkyne.

Dúfam, že aspoň z časti sa Vám páčila prvá kapitola.

Prosím komentíky alebo aspoň smajla. Dosť ma to poteší.

Autor: AndrejQa, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odmietnutá - Prológ + 1. Kapitola: