OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochránim ťa 2. Kapitola

06.11.2010 (17:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 958×

John:

„Madison! Čo to malo znamenať?“ musel som sa opýtať. Nemohol som to vydržať. Potrebujem vedieť, čo to bolo.

,,Ja... John... ja... som... no... ehm...vieš... vlkolak!“ povedala a ja som na ňu vytreštil oči. Musel som to spracovať! Vlkolak?! Veď to, nie je možné. To je nemožné, naozaj. Vlkolaci neexistujú.

„To nie je možné! Madison, ako?“ nevedel som, čo mi odpovie a asi som to ani vedieť nechcel.

„Asi by sme mali začať od začiatku. Poviem ti všetko. Ale sľúb mi, že neodídeš, dokedy nebudeš vedieť všetko,“ povedala a pozerala sa mi do očí.

,,Dobre!“ povedal som asi moc ostro.

,,Pred jedenástimi rokmi mi bez stopy zmizli rodičia a o dva roky neskôr, aj brat. Nikto ich nevedel nájsť. Ja som skončila v domove u pani XY. Keď som mala 15 začal ma navštevovať istý Gabriell. Bol milý a šarmantný. No stále ma pozoroval, ako by sa malo niečo stať. Keď som mala 16 povedal, že môžem žiť v dome mojich rodičov. Ihneď som sa toho chytila. Prišla som sem a zabývala sa tu nanovo. Každý deň ma navštevoval Gabriell. Išlo mi to na nervy. A ten jeho pohľad. Neustále sa pozeral akoby čakal niečo veľké. Potom som proste vypenila. Začala som hystericky kričať. Hádzala som po ňom všetko, čo mi prišlo po ruku. No a naraz sa to stalo. Premenila som sa na nádhernú bielu vlčicu.  Gabriell bol celý bez seba. Sľuboval mi že budem vyvolená. Vyvolený sú tí, čo sú navždy vlci. Predstavil ma ako snúbenku. Nechcem to. Ja chcem teba. Ale musela som to prijať. Ale potom som ťa lepšie spoznala. A naozaj sa zamilovala. To, čo som s Gabriellom prežívala nebola láska. Bola to len túžba po tom, aby som sa mala ku komu pritúliť. Aby ma mal kto utešiť po strate rodičov. A teraz ťa chce Gabriell zabiť, lebo mu Mike povedal, ako spolu flirtujeme. Ale neboj sa, ja by som za teba položila aj život. Najmä teraz, keď som pochopila, aké je to milovať,“ povedala a ja som na ňu stále len nemo hľadel. Až po pár sekundách som si to všetko uvedomil.

,,Madison? Ach, Madison!“ vyskočil som z kresla a sadol si k nej na gauč. Objal som ju a začal jej šepkať do ucha.

„Madison. Ďakujem. Zachránila si mi život. Ďakujem!“

,,Nie! To ja ďakujem tebe. Bez teba by som nevedela čo je to láska. Bez teba by nemalo zmysel žiť!“ povedala a ja som na ňu opäť tupo hľadel.

„Ty ma miluješ?“ môj mozog spracovával túto informáciu pomaly. A na Madisoninej tvári sa objavilo pár vrások.  Objal som ju okolo pliec a pritiahol si ju bližšie. Neváhala a pobozkala ma. Chutila snáď ešte lepšie ako v šatni. Bolo to len také otieranie našich pier. Asi ma nechcela vyplašiť. Lenže ja som si ju pritiahol bližšie a bozk som prehĺbil. Prekoprcol som sa celý na ňu a pod hlavu jej dal vankúš. Stále som ju bozkával na krku, lícach a ústach. Po chvíli ma zastavila a opýtala sa.

MADISON:

Bol taký nežný. Aj keď som ležala pod ním. Vôbec na mňa netlačil. Dával mi čas cúvnuť. Naklonila som sa k jeho uchu a zašepkala.

,,Chceš to! Som obluda pamätáš?“ Odpoveďou mi boli ďalšie bozky na mojom krku. Ľutovala som že sme toto nespravili už dávno. Že sme si už dávno nepovedali, čo je medzi nami. Bolo to tak iné od toho, čo som prežila s Mikom a Kidom. A zároveň tak rovnaké. Nikdy som si nemyslela, že raz sa budem milovať na tejto starej ošarpanej sedačke. Ale vlastne je to jedno. Ak ste s niekým, na kom vám záleží, môže to byť aj na smetisku, netreba k tomu luxusný hotel. John bol strašne skúsený. Presne vedel čo má robiť. Zato ja som mala sex len tri krát. John ma viedol, ale zároveň vedenie nechával na mňa. Neviem to vysvetliť. Akoby mi nenápadne naznačoval, ako je to správne.

***

Ľahla som si na Johnovu odhalenú hruď. Prstami som mu na nej robila malé krúžky. On mi prstami prechádzal po chrbte. Spôsobovalo mi to malé zimomriavky, ktoré si John zle vysvetlil a prikryl nás dekou. Ležali sme tak ešte chvíľu. V tom som si uvedomila že vonku bola tma. Preboha. Musím ísť ku kostolu. Ak tam neprídem bude zle. Zdvihla som sa a pozrela na Johna. Prekvapene a vyľakane na mňa hľadel.

,,To som ťa tak rýchlo omrzel?“ zaškerila som sa. On a jeho humor.

„Zlato, musím ísť k tomu kostolu. Ak neprídem bude zle! Pamätáš?“

,,Akoby som mohol zabudnúť?“ zahhundral si, ale ja som ho aj tak počula. Prehodila som cez seba jeho košeľu, aby som sa tu neproducírovala nahá. Prišla som ku skrinke s ,,nebezpečnými predmetmi“ ako ju nazýval Gabriell a Mike. Rukou som mu naznačila aby prišiel bližšie. Navliekol na seba čierne trenírky a prišiel ku mne.

„Toto! Vidíš ten nôž?“ ukázala som na jediný strieborný nôž v celom dome.

„Hej!“ prikývol očividne zaskočený mojou otázkou.

,,Vyber si ho! Nesmieš ho pustiť z ruky dokedy budem preč! Rozumel si ma?“ povedala som autoritatívnym hlasom. Prikýval a vzal si ho. Ešte som ukázala na strieborný kríž. Pochopil a zavesil si ho na krk.

„Takže striebro vás zabije?“

,,Áno, je to jediná vec, ktorá by mi mohla ublížiť,“ pohladila som ho po ruke a potom sa dotkla čepele nožu. Pocítila som známu pálivú bolesť a zacítila pach uškvarenej kože. Ukázala som mu prst.

„Vidíš. Toto by nič iné nedokázalo,“ prst som podržala pred jeho očami.

„Nemala by si si ubližovať. Musí to bolieť!“ povedal a pobozkal mi ranku. Usmiala som sa naňho a pobozkala ho na líce. Bežala som sa prezliecť. Obliekala som si čiernu trigovicu a biele tepláky. Na nohy som si dala čierne botasky, a na hlavu bielu šiltovku. Keď som zišla dole, videla som ako John sedí na gauči. V ruke držal nôž a na krku mal prívesok strieborného krížika. Usmiala som sa a bez slova som sa vydala von. Pribehol ku mne a stiahol si ma na hruď. Spravil to jemne, aby som sa neošuchla o jeho prívesok. Spojil naše pery.

„Sľúb mi že ak sa nevrátim, nebudeš ma hľadať!“ povedala som mu.

,,Madison! Ako toto po mne môžeš chcieť?“ povedal rozhorčene.

,,Musíš mi to sľúbiť!“ nedala som sa presvedčiť. Už presne viem, ako by to dopadlo. Zabili by ho.

„Aká je šanca že sa vrátiš?“ povedal a hlas sa mu triasol.

„Asi 79%,“ klamala som mu. Šanca je 50-na-50. Neviem, aká bude reakcia ostatných na Johna.

,,Do rána nech si späť!“ povedal a usmial sa.

„Budem,“ povedala som a usmiala sa.

„Tých 21% sa mi nepáči,“ povedal a zase ma pobozkal.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochránim ťa 2. Kapitola: