Now! - trinásta kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Sory za dlhú prestávku. Vyhovárať sa nejdem a ani sa nemám komu ospravedlňovať. Možnno tým, ktorí túto poviedku čítajú. Ale tých tiež nie je veľa. Takže kapitola Now! je tu. Trinásta - samozrejme. Možno posledná, čo pridávam na OS. Predpokladám, že posledná. Ostatok budem už pridávať iba na blog.
- Telefonát, útek, cintorín, smútok... Katie zisťuje, že to vôbec nebude tak jednoduché, ako si myslela. Lenže v jej srdci sa toho odohráva omnoho viac. A jeden chlapec jej to vôbec neuľahčuje. -
Príjemné čítanie! Mija

28.02.2012 (12:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 713×

13. kapitola

Ten hlas som poznala veľmi dobre a ešte pred týždňom by som sa pri ňom tešila ako blcha. Teraz, keď som sa zlých snov, túžieb a nádherných spomienok na tento hlas zbavila, teraz sa objaví? Už som si bola takmer naisto istá, že už ho nikdy nebudem počuť. A teraz sa mi ozval.

„Katie?“ ozvalo sa mi v telefóne znovu.

Moje telo nabralo iste červenú farbu. Bola som tak nahnevaná...

„Čo je?!“ vyštekla som na neho. Ani som si nevšimla, čo sa so mnou deje. Z malého útleho dievčatka sa stávala obluda. Moje ruky zosilneli, ale bolo vidno každú maličkú žilku. Obyčajné zuby začali naberať tvár akýchsi psích a tesaký sa pri tom dvanásťkrát zväčšili. Takmer som nemala ako hovoriť. Riley utekala z môjho náručia preč. Malé ohryzené nechty začali naberať tvar ostrých pazúrov. Z môjho chrbta vytriskly dva obrovské pérovité tvary, menom krídla. Boli také tmavé ako noc a posypané kvapkami krvi.

„Erm...“ počula som z druhej strany. „Prosím ťa, hlavne sa nehnevaj!“

Nepomohlo to! Nemám sa hnevať? Ublížil mi. Urobil tú najhoršiu vec, akú urobiť mohol. Cítila som, ako sa mi tvár začína meniť. Vtedy som si uvedomila, že sa niečo deje. Pozrela som sa do zrkadla. Vyzerala som ako obluda.

„Neskoro!“ zamučala som do telefónu divne hrubým tónom. Doslova som začalaa mutovať. Čo ešte príde? Zmením sa na chlapca?

„Katie!!!“ kričala Janine po celej chodbe a ja som si uvedomila, že ma takto nesmie vidieť. Ešte by skončila v blázinci a kto by sa potom o tri neplnoleté deti staral?

S mierne prikrčenými kolenami som sa obzrela po izbe ako mačka. Každý chĺpoček na mojom tele sa naježil. Tak rýchlo ako som dokázala som otvorila balkónové dvere a snažila sa cez ne prepchať. Ale moje takzvané krídla mi zavadzali. Počula som Janine blížiace sa sa kroky a potom vŕzganie kľučky. Ihneď som zareagovala, moje krídla sa prispôsobili dverám a tak rýchlo ako sa dalo som vyskočila do výšky. A bolo to dostatočne vysoko aby sa mi zakrútila hlava. Ale moje krídla zareagovali a začali mávať. Tak som sa pomaly dostala až nad oblaky.

„Katie?!“ počula som hlas v telefóne.

Do riti, ešte stále ho držím v ruke?

„Čo je?!“ zamumlala som a obzrela sa užasnuto okolo seba. Bol to prekrásny pohľad. Nie taký ako keď sa pozeráte z okna lietadla. Ja som mohla dýchať aj bez kyslíku. Vlastne som nepotrebovala dýchať. Moje telo si ten kyslík vedelo zrazu vyrobiť. Malé kvapky vody v oblakoch som videla detailne. Hneď som vedela, že sa blíži búrka. V diaľke som dokonca videla blesky.

V diaľke som zahliadla akúsi postavu. Nebezbečne rýchlo sa blížila ku mne. Bola čisto čierna. Nemala krídla. Bola to postava bez tváre, bola zahalená v čiernom roztrhanom plášti. Moje srdce začalo búšiť.

„Musíš ihneď vypadnúť,“ počula som z telefónu. Bolo neskoro! Postava bola pri mne a mobil mi padol z rúk a gravitácia na neho začala pôsobiť. Postava ssa ma dotkla a videla som jej prsty. Neboli mäsité ani nemali kosti. Boli niečo medzi tým. Takmer ľudské, ale pri tom tak nadprirodzené. Vyľakane som škrabla do prázdna. Postava bolestne zapišťala a ja som rýchlo nahodila spiatočku.

Nevidela som, či postava ide za mnou, lebo som sa radšej pozerala pred seba. Navyše sa mi zahmlievalo pred očami. Blížila som sa ku bleskom. Ku búrke. Z očí mi začali tiecť slzy. Ale postava ma znovu dobehla. Jedným úderom ma zrazila o pár metrov nižšie. V boku mi ostala nepríjemne veľká rana. Počula som výbuch. Bola som pár metrov nad ajfelovkou. Povedala by som skôr, že pár decimetrov. Rýchlo som mávla krídlami, ale ľudia si ma už všimli a začali vrieskať.

Postava vytiahla meč. Čisto strieborný. Odrážal svetlo slnka, ktoré pomaly zachádzalo za oblaky, ale aj taký maličkýlúč stačil na to, aby mi zatienil pohľad. Postava sa blížila a ja oslepená som máchala rukami do všetkých strán, aby som sa ubránila. Nešlo to! Zrazu svetlo ustúpilo. Rozhliadla som sa okolo seba.

„Nom síu!“ počula som šepot spoza seba. Otočila som sa. Pár centimetrov predo mnou bola postava. Vystrašene som mávla krídlami. Ale postava ma dokázala dohoniť.

„Luga!“ zvrieskla som vystrašene. V ruke sa mi zrazu zjavil meč. Bol ľahký a železný. S rukoveťou príjemne sadnutou do mojej ruky, vykladanou rubínmi a diamantmy. Na čepeli bolo napísané jedno slovo: Egrasiusmes.

Postava bola predo mnou a ja som rýchlo zbrzdila. Nemotorne som mávla mečom a pre moje potešenie som tomu prízraku odsekla jednu ruku. Ale tá začala dorastať.Vystrašene som sa otočila, ale postava ma chytila za krídlo. Zanadávala som. Telom mi prebeskla vlna bolesti, ktorá ma na chvíľu zahmlila. Na chvíľu som sa nesústredila na let a začala som padať nebezpečnou rýchlosťou dolu. Krídla sa stiahli. Nevedela som ich vyvolať späť a prízrak už s víťazoslávnou myšlienkou istotne čakal na mňa dole. Moje telo sa vrátilo do pôvodnej podoby.

Otočilo sa smerom k Zemi. Začala som sa dusiť. Bola som v zóne bez kyslíku. Prepadla som cez oblaky a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Cestou som zrazila jednu čajku. Pod mojím telom sa rozprestierala Austrália aj so Sydney a Canberrou. Videla som dokonca aj Tasmániu.

Tento pád neprežijem. Tajne som dúfala, že dopadnem do vody. Trochu by to stlmilo pád, ale nepomohlo by to. Moje srdce začala nebezpečne rýchlo búšiť. Vlasy mi viali vo vetre. Meč, ktorý som zvierala v ruke sa začal meniť na prach. Pritisla som si ho k hrudi. Porezal ma! Zvískla som od bolesti. Blížila som sa ku Sydney. Už som videla aj tu známu operu. Blížila som sa ku nej. Zavrela som oči a čakal koniec.

Zrazu ma čosi chytilo okolo pása a letela som späť do výšky. Otvorila som oči. Pozrela som do Hoûriho tváre. Bol nahnevaný a sklamaný. V jeho očiach praskali plamienky smútku a ja som nedokázala rozozoznať pravý pocit. V hrudi moje srdce takmer netĺklo. Radšej sa tvárilo, že neexistuje – no pre mňa to nebol veľmi dobrý čin. Bola som prekvapená a bolelo ma celé telo. Lenže keď sme už-už stáli s Hoûrim na zemi, tak do nás čosi zozadu vrazilo a my sme sa rozčapli na zemi.

Zrazu som mala pocit, ako keby som ohluchla. Nepočula som nič, iba som rozmazane sledovala, ako postava odhadzuje Hoûriho a ten prudko naráža na ostrú hranu kameňa. Neboli sme len tak na nejakom mieste, ale na cintoríne. Snažila som sa vyškrabať na nohy, ale to čosi ma akoby silou vôle tlačilo do zeme. Začala som sa dusiť. Rukou som hľadala niečo, čo by z tejto situácie mohlo dostať. Lenže nech som hľadala čokoľvek, nenašla som nič. V hrdle sa mi zasekla obrovská guľa vo veľkosti pinpongovej lopty. Nedokázala som ani otvoriť ústa.

V tom vedľa mňa zletela ďalšia postava. Bola to Semily. Aj keď rozmazane, všimla som si, že prišla rovno z práce. Na sebe mala ešte stále špinavú zásteru a vo vlasoch kúsky palaciniek. Asi sa nejako dozvedela o mojej bezradnej situácii. Riadne som nepočula čo vyslovila, ale rozhodne to kričala z plných síl. Vystrela ruky a dlane spojila až z nich vznikla rovná čiara. Postava začala kričať – ale kričala tak, že si aj Semily musela zakryť uši. Ja nie! Nedokázala som pohnúť rukami. Potom postava vybuchla a ja som sa slobodne nadýchla.

„Katie,“ počula som Semilin milý hlas, „to bude v poriadku.“

Nemohlo to byť v poriadku. Mala som krídla, dokázala som dýchať aj bez kyslíku a... Moje telo bolo tak odolné. Dokázala som čarovať. Čo som vlastne bola zač? Otázky sa v mojej hlave vytvárali ako na bežiacom páse, ale moje ústa nevydali ani najmenší hlások. Ako keby sa mi slová zasekli v hrdle.

„Je v poriadku?“ začula som Hoûriho hlas. V jeho hlase tentoraz neznel záujem o mňa, alebo o moje zdravie. V jeho hlase som počula žiaľ a bolesť. Pri tom hlase mi trhalo srdce. Vôbec mu nezáležalo na tom, či prežijem. Prišiel iba z povinnosti, nie kvôli mne. Nechcela som nadd tým rozmýšľať, a tak som svoju telu vyslala signál, aby sa posadilo.

Dlho som tam iba potichu sedela a tí dvaja sa dohadovali o tom, čo a ako. Ja som ich nevnímala. Moja jediná starosť bola, že musím odísť. Musím odísť a rozhodne sa v najblížších dňoch nemôžem vrátiť. Tích dvoch som tu musela nechať. Chcela som odísť iba s rodinou. Problém bol, že ani Janine nebola moja rodina. Stratila som ju! Stratila som ju už dávno.

Moje telo sa riadilo samo. Vstalo a pomaly kráčalo preč. Cítila som nechápavé pohľady na mojom chrbte. Toto bol len a len začiatok. Ešte to bude pokračovať. A bude to ťažšie a zložitejšie.

Zastavila som na konci cintorína pri veľkej soche. Bola to socha anjela ako drží v ruke meč. Najprv sa mi to zdalo nádherné, ale obyčajné. Až do vtedy, kým som si nevšimla nápis na meči – egrasiusmes. Nevedela som čo to znamená, ale rozhodne niečo zaujímavé. V očiach anjela sa odrážala láska a radosť. Pozrela som sa na hrob pod ním.

Marie de Sormoguettasová

Narodená 21. novembra 1913

Zomrela 21. novembra 1928

„Anjeli sú, budú a boli. Je len na nás, či toho svojho budeme hľadať, alebo nie.“ Marie de Sormoguettasová

Nebolo spravodlivé, že zomrela tak skoro. Čo som vypočítala mala asi tak pätnásť rokov. Ale to čo povedala sa mi zdalo zaujímavejšie. Jej rodičia museli byť bohatí, keď jej kúpili takýto prekrásny hrob. Jediné čo tu chýbalo, boli kvety a láska. Zdalo sa mi to tak opustené. Možno si toto dievča už nikto nepamätal, ale rozhodne si zalúžila trochu úcty. Hrob sa mi zdal tak krásny, ale osamelý. V okolí nebol takmer žiadny hrob. Všetky boli na druhej strane. Teraz sem-tam trčal zo zeme kríž s nápisom ako sa volal a kedy zomrel, ale nič viac. Lenže aj tie sa zdali byť viac naplnené láskou než tento.

Vydýchla som a vyšla starou drevenou bránkou, ktorá vŕzgala pri každom najmenšom pohybe. Vyšla som z cintorínu a naposledy pozrela na obrovskú sochu anjela. Potom som už pomaly začala kráčať po strmom chodníčku dolu do polí. Moje srdce bolo naplnené žiaľom a osamelosťou.

Určte sami, či má zmysel pokračovať.

Ďakujem za každý kladný, ale aj záporný komentár.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování