OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - štvrtá kapitola

17.03.2011 (15:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 821×

„Pamätáš sa?“ usmiala sa Carolie a zasmiala sa.

Trochu zmätene som sa spýtala: „Čo si mám pamätať?“

Carolie sa ešte viac usmiala a premerala si ma. Naozaj som netušila, čo si mám pamätať a prečo si ma takto premeriava, ale rozhodne som vedela, že to neveští nič dobré. A to sa mi nepáčilo.

„Raz si mi sľúbila, že na jednu z mojich párty si vezmeš červené šaty,“ pripomenula mi a ja som sa takmer zadusila slinami. Obe sme vedeli, že červené šaty sú výrazné a to som ja nenosila veľmi rada. Nikdy som nechodila na párty s červenými šatami. A rozhodne nie s mini šatami, ktoré som jej sľúbila.

„To bolo dávno,“ sťažovala som sa.

„Sľub je sľub.“ Carolie vyzerala byť naozaj šťastná, lebo vedela, že si ich budem musieť obliecť. „Sľuby sa musia dodržať.“

„Nie!“ odporovala som. Neznášala som červené šaty. Neznášala!

„Prosím...“

Musela som priznať, že Carolie ma vedela presvedčiť. Už vtedy mnou prebehovali zimomriavky, keď som si pomyslela, že si vezmem červené minišaty. No Carolienine psie oči mali tiež podiel na tom, že som sa nakoniec poddala. Ale ako povedala: sľuby sa musia dodržať.

Vošli sme do izby a začali sme sa prehrabávať v mojom šatníku. Carolie si vzala prvé tmavé šaty a ja som si vzala úplne nové. Tie, ktoré mi nedávno  kúpila teta. Carolie odišla so šatami do kúpeľne. Ešte stále sme sa nedokázali obliekať v jednej izbe aj keď sme boli kamošky už dosť dlho.

Šaty, ktoré som si obliekala, boli úplne červené a siahali mi po kolená. Boli nové a nepoužité. Ale teta ich už stihla oprať. Persil som neznášala. A tak som na seba musela vygefriť trochu voňavky a až tak som sa odvážila pozrieť do zrkadla. Keď som sa prezerala zo všetkých strán, tak som hľadela najmä na to, ako mi šaty zvýrazňujú krivky. Nepáčilo sa mi to, ale musela som. Ešte som si vzala štipec a dva pramienky spredu som si zopla dozadu, aby mi nepadali do očí a až vtedy som vyzerala dobre.

Carolie vyšla z kúpeľne. Bordové šaty jej pristali, ale nemohla som ju posudzovať. Radšej som si nevšímala mierne chyby a usmiala som sa. Spoločne sme vyrazili z izby a došli na zastávku.

„Je tu zima, čo?“ priznala Carolie a sadla si na lavičku. Keďže sme si zabudli zobrať bundy, určite tu musela byť zima. No mne akosi zima nebola. Do tváre a do vlasov mi udieral slabý studený vánok, ale  šatami to ani nehlo.

„Katie, su rusen ervei,“ ozval sa dosť známy hlas a ja som sa zľakla. Takmer som vyskočila.

Neďaleko Carolie stál Hoûri a usmieval sa na nás. Vyzeral tiež vyparádený, čiže možno tiež niekam išiel. Na sebe mal rifle, ktoré mu padli ako uliate, čiernu košeľu a na nej hnedý kabát. Vlasy mal rozstrapatené, čo mu iba pridávalo na príťažlivosti.

„Ahoj!“ odpovedala som ignorujúc ten jeho jazyk. Naozaj ma s ním už dosť hneval. To nevedel hovoriť normálne?

Jeho oči zablúdili ku Carolieninmu výstrihu. Zamračila som sa. Nepáčilo sa mi to. Nemohla som dovoliť, aby sa takto pozeral na moju kamošku. Radšej nech sa tak pozerá na mňa.

„Carolie?“ oslovila som Carolie. Obidvaja sa na mňa pozreli. Hoûriho pohľad ma trochu znervózňoval, ale nevšímala som si to.

Chcela som sa jej spýtať, či sa nepôjde pozrieť kedy príde autobus, aby už nebola v blízkosti Hoûriho, ale namiesto toho som urobila niečo absolútne iné.

„Carolie, toto je Houll Durmstrang.“ Naozaj som sa zľakla toho, čo som hovorila. No Carolie sa správala normálne. Usmiala sa a prikývla.

„Hoûri, toto je moja kamoška, Carolie,“ dodala som nešťastne.

Houll sa na Carolie ani nepozrel a pozeral iba na mňa. Carolie ale túto príjemnú chvíľku prerušila: „Houll? Hm... Nechceš ísť ku nám na párty? Teda s nami. U nás doma sa totižto koná párty. O chvíľu. Iba čakáme na autobus, ktorý nás tam odvezie.“

Hoûri sa pozrel na Carolie a poďakoval: „Rád! Ďakujem! Vlastne ani neviem, kam som mal namierené.“ Carolie aj Hoûri sa na tom vtipe zasmiali, ale mne to nijako neprišlo vtipné. Horšie ale bolo, že s nami išiel na párty.

Autobus došiel a všetci sme nastúpili. Sadli sme si do prázdneho autobusu. Všetci sme sa usadili do zadnej časti. Hoûri sedel na sedadle vpravo a ja s Carolie sme sedeli na päťke. Úplne vzadu.

Chvíľu sme sedeli mlčky a Hoûri sa na nás díval a potom sa Carolie spýtala: „Čo si to vravel, keď si ku nám prišiel? Vieš... teraz, keď si prišiel na zastávku.“

Dvihla som hlavu a zvedavo som sa pozrela na Hoûriho, aj keď som sa snažila zakryť moju veľkú zvedavosť. Hoûri sa zazubil.

„Su rusen ervei.“ odpovedal. „To znamená: vyzeráš úžasne.“

Carolie to akosi zaujalo. Ihneď sa začala pýtať: „Aký je to jazyk?“ alebo „A ako sa povie „ahoj“?“. A všetko okolo toho.

Ja som si sadla bližšie ku oknu a nevšímala si to. Nemala som chuť počúvať tieto nezmysly o takzvanom kúzelníckom jazyku. Uvedomovala som si ale, že som iba sťažka počúvala, čo hovoria. Sem tam som započula pár slov a neskôr som si vytvorila jednu vetu.

Su louve darkeno, čo znamená: ty si zvláštny.

Autobus zastal a my sme vystúpili. Rozmýšľala som, ako sa tu za taký krátky čas nabralo toľko ľudí a úplne som zabudla na Hoûriho.

Zrazu ma ovial ten istý pocit, čo ma ovial doma. Cítila som, ako keby sa malo stať niečo zvláštne. Hrozné!

„Carolie?“ oslovila som kamošku, ale neodpovedala mi. Neodpovedala, lebo vedľa mňa nestála. Nebola tu a ja som sa tu medzi toľkými ľuďmi vlastne stratila. A horšie bolo, že tu nebol ani Hoûri.

Hudba začala hrať. Rock alebo pop. Nejako som to nedokázala rozlíšiť. Bolo to také... zvláštne.

___________________________________

Katie, su rusen ervei. – Katie, vyzeráš úžasne.

Rusen – vyzerať, vyzeráš...

Su louve darkeno – (Ty) Si zvláštny.

Louve – byť (znamenať)

darkeno – zvláštny, nepochopiteľný, nerozumný, iný...

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - štvrtá kapitola: