OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - šiesta kapitola

25.03.2011 (18:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1233×

6. kapitola

Všetko bolo na správnych miestach a všetci si všimli, že som sa prebudila. Všetky oči sa upierali na mňa. Zamrkala som a chcela som sa posadiť. No znovu ten istý nátlak. Chvíľu som sa nemohla nadýchnuť a začala som sa dusiť. Vzdala som to a čakala som, že sa udusím. No vtedy som sa konečne nadýchla.

„Katie,“ oslovil ma Houll. „Toto sú moji priatelia. Doktor Lutz,“ ukázal na muža, ktorý sedel vedľa mňa a ten sa usmial. „Moja sesternica Houwè,“ dievča za ním. „Semily,“ žena za Houwè. „A Reddy.“ Posledný bol muž, ktorý si prehliadal obrazy.

Chcela som čosi povedať, ale bála som sa toho nátlaku, tak som radšej neurobila nič a mlčala som. Dívala som sa z jedného na druhého z toho na tretiu, z tej na štvrtú a z tej na piateho a stále dokola. Vychádzal z ich tvárí strach a najmä z tváre Houwè.

Doktor Lutz bol postarší človek. Mal biele vlasy, veselé oči a vrásky. Houwè, mala potemnelý výraz. Čierne vlasy, modré oči a pery červené ako krv. Vyzerala strašidelne a pri nej ste mali pocit, že na vás používa nejaké zaklínadlá. Semily, bola iná než Houwè. Úplne iná. Mala blond vlasy po plecia, usmiatu tvár, bledoružové suché pery a zelené oči. Ale aj tak jej pár jaziev pridávalo na strašidelnosti. Mala už trochu zvráskavnú tvár a tie aj s jazvami pripomínali hrôzostrašné tvary. Avšak jej vlasy boli lesklé a ligotavé ako diamanty. Reddy vyzeral byť sympatický, ale aj tak mi z neho vychádzala akási podivuhodná aura. Mal tvár bez vrások, viditeľne hebké ruky, blond vlasy a červené oči. Na prvý pohľad vyzeral úžasne, ale keď by ste sa pozreli bližšie, tak mi to pripadá hrôzostrašne a to už aj kvôli tým očiam. Veď kto už videl červené oči?

„Houwè!“ Hoûri sa vystražne pozrel na jeho sesternicu. Tá prevrátila očami a odišla. Zrazu som sa cítila voľná. Tak voľná, že som sa dokonca posadila. Nič! Žiadny nátlak. Tak možno to predsa len...

Kúzla neexistujú, opakovala som si. Neexistujú! Žiadne kúzelné jazyky, nič! Nič ako mágia, kúzla, kúzelníci. Proste nič!

Do obývačky vošla teta Janine a keď ma uvidela široko sa usmiala. Položila podnos s čajom a šálkami na čaj na stôl a so starostlivým výrazom sa spýtala: „Cítiš sa už lepšie?“

Bála som sa, že znovu zažijem ten nepríjemný pocit. Ale nič také sa nestalo. Otvorila som ústa a upokojila som ju, že je všetko v poriadku.

„Som v poriadku.“

Videla som, ako si teta Janine vydýchla. Objala ma a sadla si ku mne na gauč. V obývačke zavládlo ticho. Neozývalo sa vôbec nič, až to ticho nakoniec prerušil doktor Lutz, keď mu zapípali hodinky.

„Ja musím ísť. Mám pacienta,“ postavil sa a podal ruku tete Janine. „Rád som vás obe spoznal.“

Potom si vzal tašku a nabalil do nej fľaštičky a odišiel. Chvíľu som sa ešte dívala ako odchádchádza z príjazdovej cesty a potom som sa pozrela na tetu Janine, ktorá sa trochu začervenala. Pokrútila som hlavou a naliala si do šálky čaj. Spokojne som začala piť.

„Katie, ja musím do práce. Dneska mám nočnú. Vrátim sa neskoro. Dohodla som sa z Carolie, že tu môže ostať. Takže sa nebudeš určite nudiť. A tiež som sa dohodla so Semily a Reddom, že vás postrážia. Tom má večeru v chladničke. Prosím dohliadni, že pôjde spať. Zajtra ráno vstáva skoro, lebo vás nemôžem odviezť do školy. Houll ti môže pomôcť s úlohami a s Houwè sa tiež trochu zahrajte. Maj sa, zlatko!“ pobozkala ma na čelo, posstavila sa a odišla sa prezliecť.

Pochybovala som, že sa s Houwè niečo zahráme. Ona sa s nami asi nebude chcieť hrať. Vlastne, ani my sa nebudeme chcieť hrať. Nič také! Najskôr budeme na počítači, alebo tak. No rozhodne nie sme malé deti a nebudeme sa hrať. Úlohy mám hotové, veď som si ich urobila v autobuse, čiže teraz je všetko v poriadku.

Vlastne nie je v poriadku nič. Nie je v poriadku to, čo sa stalo nna párty. Nie je v poriadku to, že teta Janine išla na nočnú a rozhodne nie je v poriadku to, že tu budem musieť ostať s neznámymi ľuďmi.

Odpila som si z čaju. Postavila som sa a mlčky som odkráčala na poschodie. Chcela som byť s Tomom. Sama s ním. Je to môj braček a ja s ním chcem stráviť aspoň krátky čas.

Teta Janine práve vychádzala zo spálne a prechádzala do šatne iba v spodnom prádle. Tak to robila vždy, keď sa prezliekala. Prevrátila som očami a išla som za ňou, pomôcť jej s výberom šiat a taktiež si užiť poslednú chvíľu, keď ju ešte dneska zastihnem.

„Jane,“ oslovila som ju. Vždy som ju volala Jane, lebo Janine sa mi zdalo zdĺhavé a bolo to iba mrhanie časom. A keby som ju volala teta hnevala by sa. Nemala to rada.

„Áno, zlato?“ ozvala sa a začala sa prehrabúvať v šatni. Ležárne som sa oprela o rámec dverí šatne a chvíľu som ju mlčky sledovala. Potom som sa spýtala: „Prečo práve oni?“

Teta Janine chvíľu rozmýšľala a potom si vybrala krémový kostým. Pozrela na mňa a prehliadla si ma.

„Katie,“ vzdychla a pokračovala. „Sú to naši noví susedia. Budú bývať v tom prázdnom dome. Dočasne bývajú u pani Rowsbergsovej, lebo musia dom zrekonštuovať. Mala by si sa s nimi zoznámiť. Určite budete s Houwè dobré kamarátky.“

Usmiala sa a navliekla na seba blúzku. Prevrátila som očami. Akosi som neverila, že ja a Houwè budeme kamarátky. Houwè sa mi nezdala veľmi šťastná v mojej prítomnosti. Vyzerala ako pesimistka. A navyše, chodila celá v čiernom.

Išla som do mojej izby. Keď som tam tak pomaly kráčala, takmer mi dvere od kúpeľne rozbili nos. Spoza nich sa vynorila Carolie a keď si ma všimla, hneď sa začala ospravedlňovať.

„Och prepáč! Nevšimla som si ťa. Odpusť.“

„Nevadí,“ vzdychla som si a tentoraz som to myslela úprimne.

Pomaly a sklesle som kráčala do izby a Carolie mlčky za mnou. Hodila som sa na posteľ a Carolie vedľa mňa.

„Nemám z Houwè dobrý pocit,“ priznala som sa. „Vyzerá akási... iná.“

Čakala som, čo povie Carolie. Ale odpoveď neprichádzala, iba tichý vzdych. Zrazu ma čosi objalo okolo nôh. Trochu som sa vystrašila, ale keď som zistila, že je to iba Tom, posadila som sa a objala som ho.

„Vraj tu môžem prespať,“  informovala ma Carolie a tiež sa posadila.

„Viem!“ vzdychla som si. „A ostanú tu aj moji noví susedia.“

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - šiesta kapitola: