OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - siedma kapitola

10.04.2011 (14:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 819×

7. kapitola

Neskôr som si pustila v televízii film a rozmýšľala som nad celým dňom. Pokrútila som hlavou.

Vtedy mi ani nenapadlo, že sa tu zrazu zjaví Houwè. Ale stalo sa tak. Vyšla zo sklenených balkónových dverí, a keď ma uvidela, uškrnula sa. Sadla si vedľa mňa a tiež začala pozerať televíziu. Kútikom oka som na ňu pozrela – na tvári mala kamenný výraz, z ktorého som nič nevedela vyčítať.

O chvíľu si ku mne – z druhej strany – sadla Carolie a ja som ostala medzi nimi. Vzdychla som si a postavila sa. Nemala som chuť sedieť a ani pozerať sa na nič, na čo sa pozerá aj Houwè. Možno som s ňou chcela hovoriť – to áno –, ale v žiadnom prípade som nemala chuť zbytočne tráviť čas s ňou a s Carolie. S Houwè som sa chcela rozprávať osamote.

Prešla som do kuchyne a Houwè – ako keby mi čítala myšlienky – odišla za mnou. Vytiahla som si z chladničky jogurt a ona zavrela dvere. Poobzerala som sa, či niekto nie je v kuchyni, okrem mňa a Houwè a zazdalo sa mi, že by to nemuselo dopadnúť tak, ako by to malo.

„Takže,“ začala Houwè. „Asi sme si od začiatku nepadli do oka a ja to nemienim meniť. No iba pre informáciu, keď chceš so mnou bojovať, nebudeš to mať ľahké.“

Po jej slovách som si odfrkla.

Ja to nebudem mať ľahké? spýtala som sa v duchu. To by som nepovedala.

„Ver či never, nebudeš to mať ľahké, Katie.“ Uškrnula sa a sadla si za pult. Ja som sa postavila za pult z druhej strany a dívala som sa na ňu. Čakala som, čo bude nasledovať.

„Vieš,“ povedala trochu skleslo a znovu nahodila svoj kamenný výraz. „Môj život nikdy nebol ľahký, ale naučila som sa s tým žiť. Naučila som sa bojovať a vyhrávať, čiže nemáš šancu pri mne vyhrať.“

Tým by som si nebola taká istá, povedala som si povýšenecky pre seba.

Na chvíľu v kuchyni nastalo ticho. Houwè sa zrazu usmiala a o chvíľu sa začala smiať. Nadvihla som obočie a otvorila som si jogurt. Vytiahla som si lyžičku zo zásuvky a začala som jesť – pri tom som sledovala Houwè, ako sa z chuti smeje. Zamyslela som sa, nad čím sa asi tak smeje.

„Ale nič,“ zvážnela, ale stále jej mykalo kútikmi úst. „Zatiaľ sa maj. Toto bola iba chvíľa prímeria. Od teraz, to bude všetko inak. Príjemný rozhovor, úžasné ticho a dokonalé myšlienky.“

Postavila sa a odišla cez dvere, cez ktoré sme obe prišli. Dívala som sa, ako mizne a ako sa dnu derie Redd. Nadvihla som obočie a čakala, čo sa bude diať. Redd  sa na mňa ani len nepozrel a ihneď nasledoval Houwè.

Mykla som plecami a s jogurtom som odišla za Carolie. Sadla som si vedľa nej – tentoraz už pokojná. Keďže tam už nebola Houwè, tak som sa upokojila, síce mi neustále v hlave behal celý ten rozhovor s ňou.

„Som unavená,“ zívla Carolie a postavila sa. Odišla a ja som sa totálne uvoľnila. Vydýchla som si a ani som si nevšimla, kedy som stihla zaspať.

„Katie,“ budil ma čísi hlas. Rozospato som kývla rukou a pretočila sa ku operadlu. Aspoň som si myslela, že som zaspala na gauči. Teraz som však ležala na posteli.

„Katie, vstávaj,“ ozval sa ten hlas znovu. Nahnevane som otvorila oči a všimla si svetla, ktoré mi hneď vrazilo do očí.  Zamrkala som a posadila sa.

Ležala som na posteli. Ale nie v mojej izbe, alebo v mojom dome. Bol to iný dom. Vedľa mňa ležal Hoûri a sledoval ma. Prezrela som si ho a stále som nechápala, čo tu robím.

„Dobré ráno,“ usmial sa. „Zaspala si na gauči a myslím, že u vás doma to teraz nevyzerá najlepšie a tak som ťa odviezol sem.“

„Kde to som?“

„V dome, v ktorom budem bývať.“

Poobzerala som sa. Táto izba bola priestranná a zaujímavá. Všetko tu bolo svetlých farieb – steny, závesy, prikrývky na posteľ, skrine a dokonca aj luster a poličky. Mykla som plecami a začala izbu vnímať trochu viac. Oproti posteli boli dve veľké okná a dvere na balkón so závesmi – bielymi. Svetlo z okien osvetľovalo teda celú izbu. Posteľ, na ktorej som ležala, bola taká veľká, že sa na ňu pokojne zmestila celá moja rodina a ešte by ostalo miesta (aspoň tak to vyzeralo). Z oboch strán postele boli biele nočné stolíky, za ktorými sa týčila skriňa. Na rozdiel od mojej strany, kde vedľa skrine bolo ďalšie okno, tak na druhej strane mal Hoûri drevené dvere. Potom tam bol ešte veľký sklenený luster, čo vyvolávalo pocit staromódnosti (a nechcela som si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby luster spadol) a ešte tam bolo pár poličiek a jeden stôl zo stoličkou. Ostatok izby bol ešte prázdny.

Postavila som sa. Všimla som si, že som prezlečená do pyžama. Ani som si nechcela predstavovať, kto ma prezliekal. Bosé nohy som položila na drevenú podlahu a prebehla ku oknám. Pozrela som cez ne von.

Nádherný a obrovský výhľad. Vyzeralo to, ako keby som bola o pár poschodí vyššie. Na to, že to mali byť moji noví susedia, mali odo mňa dom dosť ďaleko. Ich dom bol postavený vyššie na horách a stadiaľ bol perfektný výhľad na lúky, lesy a polia. Krásny výhľad.

„A-ako si ma sem dostal?“ spýtala som sa a neveriacky som sa na neho poobzerala s úžasom.

„Odniesol som ťa,“ uškrnul sa povýšenecky. „Prečo?“

Nadvihla som obočie. Môj dom bol nižšie a ešte trochu od hôr. Bolo to dosť ďaleko a ja som bola dosť ťažká, takže som tomu ani veľmi neverila. Ale nechcela som sa zbytočne pýtať.

Prešla som ku nemu a prezrela si ho. Mykla som plecami a vybehla dverami von. Do nosa mi udrela vôňa pizze. Ihneď som vôňu nasledovala. Prebehla som cez chodbu zdobenú portrétmi a obrazmi, potom som sa ocitla v predsieni a cez predsieň som vbehla do kuchyne.

Prvá vec, čo by vám udrela do očí, bola tá obrovská a priestranná miestnosť. Bola naozaj obrovská, až som mala pocit, že by sa do kuchyne pokojne zmestil celý náš dom. Trochu som sa začervenala. Tento dom bol rozhodne väčší, krajší a dokonalejší ako ten náš. A ten poriadok. Kuchyňa bola namaľovaná na žlto. Bosá som prešla ku pultu, ktorý prechádzal stredom miestnosti. Chvíľu som rozmýšľala, ako sa dostať na druhú stranu, ale nenašla som žiadne dvere a ani kúsok, cez ktorý by sa tam dalo dostať a tak som to vzdala. Ku pizzi sa aj tak dostanem neskôr. Určite ešte nebola spravená.

„Hladná?“ ozval sa ženský hlas a do kuchyne vošla Semily. Ladne vysadla na pult a zoskočila z druhej strany.

Toto by mi nenapadlo, usmiala som sa v duchu. Aké praktické a jednoduché.

„Na raňajky budeme mať šunkovú pizzu,“ povedala. „Ale ak by si mala chuť na Havai alebo na syrovú, ešte ju môžem vytiahnuť z výparníku.“

„Nie, nie,“ protestovala som, kvôli tomu, že som ju nechcela trápiť (popravde som mala  chuť na Havai). „Mám rada šunkovú pizzu. Pizza je vynikajúca.“

„Presne to hovorí aj Houll.“ Semily otvorila rúru a vytiahla z nej pizzu. Postavila ju na pult a ja som sa nadýchla tej omamujúcej vône lahodnej pizze. Keby tu bola Carolie, už by pizza najskôr nebola.

„A kde Carolie?“ spýtala som sa náhle.

„Spí,“ usmiala sa Semily a chytila pult zo spodu. Niečo zacvakalo a potom časť pultu dvihla, prešla na druhú st

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - siedma kapitola: