Now! - sedemnásta kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže pridávam ďalšiu kapitolu, kde sa objaví trochu akčnosti a samozrejme pár nových osôb. A máte tu aj menší bonus. Prajem príjemné čítanie. A môžete zanechať aj koment.
- Katie sa dostáva z pút v jej mysli. Lenže čosi tam ešte stále ostalo. Dostáva sa preč a zrazu... -
P.S.: Ospravedlňujem sa, že ten koniec je napísaný tak naivne, ale už som sa ponáhľala a mala som v hlave toľko nápadov. Je to tam ale trošku detsky. Sorry!
Vaša Mija

10.06.2012 (18:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1997×

17. kapitola

Všetko mi vibrovalo. Celé telo sa otriasalo pod nátlakom sily, ktorá do mňa prúdila z Michaelovho tela. Preklínala som sa za to, čo som spravila. Zničila som ho! Zničila som seba a aj Michaela. Ale pri tom všetkom som nedokázala myslieť na nič iné, iba na ten obrovský príval sily. Cítila som sa silnejšie, pokročilejšie, lepšie...

Lenže som mu ubližovala. Bál sa! Prosil ma tými jeho očami nech prestanem. Nechcel v tom pokračovať. Mučila som ho!

Ale pokračovala som. Ten úžasný pocit, som nechcela stratiť. Už nikdy! Budem stále silnejšia nech sa stane čokoľvek. Bude mi jedno komu tým ublížim. Pomstím sa! Pomstím sa za to, čo mi spravili.

Ale nechcela som sa pomstiť. Chcela som byť prívetivá. Urobili toho pre mňa veľa. Spravili ma silnou. Ukázali mi správnu cestu. Ukázali mi, ako byť silenjšia. Ako zabíjať, ale dušu nechať blúdiť. Ukázali mi, aká som.

Nemalo to tak byť! Mala som zachrániť. Nie zabiť! Mala som zachrániť Semily. Aj Houwè. Mala som zachrániť Hoûriho.

Otvorila som oči. Znovu som bola v tej tmavej jaskyni. Tentokrát som nemala okovy ani reťaze. Nohy som mala voľné a ruky pribité klincami ku stene. Zo žíl mi prúdom stekala voda. Bolelo to a pálilo. Ten hrozný sen nebol skutočnosť. Lenže realita bola horšia.

Stále tam Urban sedel. Sledoval ma, ako sa bezradne snažím dostať z tých klincov. Neboli to ozajstné klince. Tie klince som mala v hlave. Uväznili ma mojou vlatnou mysľou. Uväznili ma samou sebou. Mohla som kľudne hýbať rukami, ale musela som oslobodiť svoju myseľ. Nemuselo ma nič bolieť, ale musela som sa vyčistiť.

Bola som hladná a v ústach som mala sucho. Urban hľadel, ako sa trápim. V jeho očiach bol hnev a nenávisť. Videla som to. Nechcel ma tu, ale niečo mu bránilo ma zabiť. Jeho slabosť? Jeho nenávisť – chcel ma umučiť k smrti? Alebo ešte niečo iné? Pozerela som sa, ako vydychuje. Jeho hruď sa dvíhala hore a dole. A jeho oči blúdili po celom mojom tele. Mala som pocit, že ma pohľadom zabíja.

„Ako dlho ma tu chcete držať?“ spýtala som sa, aby som prerušila to mučivé ticho.

Pozrel sa mi do očí. Jeho modré oči ma prepichovali. Videla som v nich ale aj niečo iné. Videla som ho ako vlkolaka. Bol v plnej sile. Čisto biely a jeho modré oči mu žiarili mladosťou. Bol na Sýbirii. Vyzeral šťastný. Bol krásny. Ten obrovský vlk, ktorý teraz predo mnou sedel ako starček, bolo to najkrásnejšie stvorenie, aké som kedy videla. Mal dlhú čisto bielu srsť, tak úžasnú na dotyk. Laby veľké asi ako moja hlava a kroky ladné ako tiger. Modré oči, tak prekrásne tvarované, ako asi nikto. Zuby silné a ostré a uši museli počuť na milión kilometrov. Prebudila som sa.

Nie! Predo mnou stojí Urban. Takto mohol vyzerať pred tisíckami rokov. Teraz tak už nevyzerá a navyše je to môj úhlavný nepriateľ. Pri myšlienke, ako stojím pred jeho minulým „ja“ ma striaslo. Stačilo by jedno švihnutie labou a už by som tu nebola.

„Tak dlho ako bude treba,“ povedal a odvrátil odo mňa pohľad.

Vydýchla som. Už som tu dlhšie nemohla byť. Nevládala som to. Zavrela som oči a predstavovala si, ako sa čistím. Celé moje vnútro mením na biele a nerozmýšľam nad ničím iným, iba nad dobrom. Zrazu mi padli ruky. Mala som ich obyčajne pozdĺž tela. Dvihla som hlavu.

„Odchádzam.“

Urban sa na mňa pozrel. Ale v jeho očiach bola už nádej a dôvera. Nepostavil sa, nesnažil sa ma zastaviť. Nechal ma ísť. Vybehla som von. Utekala som za svetlom, ale všade bola tma. Čím ďalej som v tej jaskyni blúdilo, tým viac som sa zabárala do tmy. Stratila som sa. Ešte nikdy som si nedokázala predstaviť tak rozsiahlu jaskyňu. A zrazu som predsa len uvidela svetlo. Bežala som za ním, ako mi sily stačili. A potom znovu tma. Znovu som padala kdesi do temnoty. Nič!

Bum!

Narazila som do niečoho mäkkého. To niečo bol vlkolak. Ten niekto bol Doset. Zavrčal a odhodil ma preč. V tele sa mi všetko otriaslo. Bolelo to. Doset bol čisto čierny. Takmer som ho nevidela. Videla som jediné... Bielu čiaru na hrudi. Biely srsť a podľa tej som sa orientovala. Počula som ako máchol labou. Uhla som. Podkotúľala som sa pod neho a kopla ho. Nevedela som, či som sa trafila, ale čosi zadunelo. Chudák zaskuvíňal. Vykotúľala som sa, ale sadol si na moju nohu. Nahnevane ma poškrabal. Na bruchu som ihneď mala hlbokú ranu. Do očí mi vkĺzli slzy. Bolelo to. Ani neviem čo som riadne povedala, ale všetko sa rozžiarilo a on začal horieť. Normálne začal horieť. Bol v plameňoch. Nemohla som čakať čo sa stane. Musela som sa stadiaľ dostať.

Snažila som sa spod neho dostať nohu. Lenže bol príliš ťažký. Začali mi horieť nohavice. So strachom v očiach som si ich rozopla a vykĺzla z nich. Bola to jediná možnosť. Uvedomila som si, že mám obe nohy, živé a zdravé vonku. Iba tá pravá trochu... No riadne bolela. Asi som mala čosi pomliaždené a vykrútila som si členok. Nahnevane som sa naposledy pozrela na horiaceho Doseta a moje nohavice.

„Tie nohavice boli drahé,“ zavrčala som a rozbehla som sa preč. Lenže nebolo to také ľahké. Asi po piatich krokoch sa na mňa vrhol ďalší vlkolak. Bola to ona. Bola to Faira. Zahryzla sa mi do ramena a ja som od bolesti vykríkla. Ale to iba privolalo ďalších a ďalších. Snažila som sa spod Fairy dostať, lenže tá ma mučila. Hrýzla ma a škrabala. Keď som sa od bolesti prestala vzpierať v jej očiach som zahliadla bolesť. Zabila som Doseta. Toho, ktorého milovala. Lenže tá chvíľa rozmýšľania mi stačila. Dostala som sa spod nej a utekala. Za mnou sa rinulo vojsko vlkolakov a moje nohy na to nestačili. Bola som unavená a všetko ma bolelo.

Ostala jediná možnosť. Roztiahla som krídla. Tá rýchlosť sa nedala opísať. Sami vedeli kam majú letieť. Vyletela som z jaskyne do výšin. Lenže moja krídla ma ledva držali. Po pár míľach sa už unavili. Bola som nad lesom. Za mnou som nikoho nevidela. Vydýchla som si.

Ešte chvíľu, vravela som svojim krídlam. Lenže tie to už asi nepočuli. Začala som padať. Padala som kdesi do lesa. Padla som do vody. Moje krídla sa stiahli a ja som nevládala vyplávať. Bola som unavená a bolesť bola taká silná, že pri dopade mi roztrhla kožu na pravej ruke. Snažila som sa vyplávať. Snažila som sa prekonať bolesť.

Ani som nevedela ako a ocitla som sa na súši. Ľahla som si na zem. Už som nevládala. Omdlela som.

Stál predo mnou. V jeho očiach bol bolesť a nenávisť. Vedel, že som bezdôvodne zabila Michaela. Poznal každého z milión osôb, ktorých som sa zbavila iba kvôli svojej pažravosti po sile.

Bol to Hoûri. Bol to on.

Zobudila som sa. Všetko okolo sa natriasalo. A okolo mňa som počula šepot dievčat. Po tvári ma šteklilo pierko. Mala som chuť kýchnuť. A aj som. Otvorila som oči. Nado mnou sa skláňal akýsi človiečik. Bol to chalan. Mal krátke blond vlasy a zelené oči. V ruke držal pierko. Na sebe mal zelené tričko z hodvábia a zelené kraťasy z akejsi divnej látky. Usmieval sa.

„Zobudila sa!“

Uvedomila som si, že ten človiečik mal akési špicaté uši. Až priveľmi. Ešte stále sa mi sníva?

„Fakt?“ odstrčilo ho tmavovlasé kučeravé dievča, s tým najkrajším a najmilším úsmevom, aký som kedy videla. Jej uši som nevidela, takže som nemohla určiť či je to tiež elf.

Je to sen, je to sen! Opakovala som si. Elfovia! Čo tu sakra robím? Dievča malo na sebe zelené šaty z hodvábu. Všetko zelené. A viezli sme sa v akomsi divnom koči. Ležala som na drevenej dlážke. Asi ma zbadali a iba tak sem hodili.

„Dajte jej pokoj! Určite je z vás úplne vedľa,“ ozval sa akýsi dievčenský hlas. „Aj ja by som dostala infarkt, keby som sa ocitla vo voze a na do mnou sa skláňali totálni magori.“

Počula som, ako ktosi do dievčaťa buchol a ako zaaukalo. Vydýchla som a posadila sa. Vážne som bola v kočiari. V kočiari?! Prepánajána, čo tu robím?

„Je v poriadku!“ vyhŕklo tmavovlasé dievča. Nahnevane sa otočilo na to druhé dievča, ktoré sa na ňu extrémne podobalo. Boli navlas rovnaké, lenže to druhé malo blond vlasy vyčesané dohora. V jej očiach ale bolo čosi iné. Čosi hravšie a zábavnejšie. Vymenili sme si nechápavé pohľady a ako keby sme boli najlepšie kamarátky, naraz sme sa rozosmiali. Asi navzájom zo seba.

Tmavovláska sa trochu urazila a tak som sa na ňu snažila pozrieť čo najvážnejšie. Po chvíli som si uvedomila, že sedím v kočiari s piatimi elfami a vedú ma do neznáma.

„Ja som Diana,“ predstavila sa tmavovláska. „Prepáč moje sestre, že je taká otravná. Ale už keď sa tak niekto narodí!“

Blondínka sa na ňu nahnevane pozrela. Akokeby ju prepichovala pohľadom, ale Diana sa z toho iba tešila. Potom sa na mňa blondínka usmiala: „Som Dianina sestra Eryel.“

„Ja som Katie,“ predstavila som sa narýchlo. „Prepáčte, ale mám naponáhlo-“

Ani som nedokončila vetu a Diana sa na mňa vrhla, že nikam nemôžem odísť. Že mi musia niečo ukázať a podobne. Mohla som im donekonečna vysvetľovať, že ja tu nemám čo robiť, až sme zastavili pred akýmsi mestom, nad ktorým sa týčil obrovský vodopád. V strede toho mesta stál palác postavený na obrovskom strome.

Úžas!

- Yuen (ten čo sa nad Katie skláňal. Ten blonďák :D)